Slovenčina, lepidlo národa

Ak Slovensko pripodobním k žulovému kvádru, potom to čo sa okolo neho dialo a deje vyzerá ako púštna búrka, ktorá sa ho z mnohých strán snaží rozložiť. Búrka útočí na hospodárstvo, sociálne istoty, kultúru, rodinu, školstvo, domácu aj zahraničnú politiku, bezpečnosť aj obranyschopnosť. Ničí ho z vonku, rozkladá z vnútra. Nie je potrebné hľadať dôkazy. Sú všade okolo nás. Snaha európskej únie o centralizáciu moci je zjavná. Aj spôsob je zjavný – oslabiť silu národných štátov a vládu presunúť do centra.

Vidíme, že sa im darí. Pomáhajú im v tom aj „naši“ poslanci delegovaní v európskom parlamente. Práve jednajú o zákone, ktorým by štáty stratili právo veta. V tej chvíli nám hrozí že sa zo zvrchovaného štátu stane gubernia únie.

Najcitlivejšie miesto je babylonizáciu obyvateľstva. Do spisovnej slovenčiny z akejsi snahy po svetovosti vkladáme nebývalé množstvo cudzích slov pritom majú slovenský ekvivalent. Často nedostatočne rozlišujeme významové podoby slovenských slov, prípadne nepoužívame presný význam.  Aj v dôsledku toho si prestávame rozumieť. Ruinujeme vlastný jazyk.

Ak prídeme o jasnú, významovo jednoznačnú reč, prídeme o všetko. Konštatujem, že komunikačná anarchia už začala. Kto pochybuje nech si vypočuje našich popredných politikov. Nech posúdi ich výroky na tému demokracia, sloboda slova, fašista, vakcína, sebestačnosť, kultúrnosť, tolerantnosť a veľa, veľa iných slov o ktorých sa dá povedať, že sú v živote usporiadanej spoločnosti kľúčové. Nech si vypočuje komunikáciu mládeže. Nech číta ich písomný prejav. Nielen že nepoznajú slovenskú históriu, ale národ, vlasť, štát sú iba slová bez obsahu. Je to výsledok pôsobenia odnárodneného školstva a „svetovosti“ kultúry.

Na území od nepamäti obývanom Slovákmi, sa rovnako od nepamäti ľudia dorozumievali aj rečou. Slovami pomenovávali predmety, udalosti, myšlienky aj pocity. Každá rodina, každá skupina, každá osada, každá dedina sa vyjadrovala svojimi vlastnými slovami. Niekedy zhodnými so susedmi, niekedy podobnými, ale často odlišnými. Stáva sa, že to isté slovo  má o pár kilometrov úplne iný význam. Čím väčšia vzdialenosť tým väčšia rozdielnosť. Ten istý predmet pomenuje Malačan celkom iným slovom ako rodák zo Zubrohlavy, Stropkova či Trebišova. Vo svojom televíznom okienku to veľmi pekne a podrobne ilustruje spevák z úžasným hlasom a redaktor pán Štefan Štec.

To je prirodzená atomizácia národa. Vzdelaní Slováci si uvedomovali, že jazyk je nenahraditeľné lepidlo národa. Ak chceli svoj národ postaviť na pevné základy, museli v prvom rade zjednotiť jazyk. Zostaviť jednotný slovník, definovať pravidlá výslovnosti aj zápisu. Jazyk kodifikovali. Začali zrnka piesku spájať do pevného kvádra.

Slovenská jazykoveda síce hovorí, že na počiatku bol Bernolák, ale my, čo sme ešte museli memorovať vieme, že história Slovákov je oveľa, oveľa staršia a staršie sú aj pravidlá pre písaný jazyk. Pripomeňme si nášho panovníka Rastica, ktorý nechcel byť v područí  Východofranskej ríše.  Pozval  Metoda a jeho brata Konštantína – autorov prvého písma starých Slovákov uznaného aj pápežom Hadrianom II. Týmto písmom, Hlaholikou, boli zapísané a do nášho staroslovenského jazyka preložené prvé liturgické knihy aj prvý zákonník.

Hlaholské písmo bolo vzorom pre mnohé slovanské národy. V modernizovanej azbuke sa uchovalo dodnes.

Vynechávanie tejto kapitoly našej histórie aj tridsať rokov po opätovnom nadobudnutí slovenskej zvrchovanosti je trestuhodné. Keby takúto skutočnosť mohli vo svojej histórii spomenúť iné národy, určite by sa nechovali k svojmu jazyku tak macošsky.

Nepriaznivý osud národa bez jednotného jazyka v roku 1787 zmenil katolícky kňaz Anton Bernolák. Zostavil druhú slovenskú gramatiku. Podkladom mu bola trnavčina a nárečie Záhoria. Myšlienky sa chytil osvietenský spisovateľ, tiež katolícky kňaz, Juraj Fándly. Románom Dúverná zmlúva mezi Mníchem a Ďáblem bernolákovčinu uviedol do života. Jazyk bol blízky aj rodákovi z Búrú kňazovi Jánovi Hollému. Do kodifikovanej Slovenčiny prekladal diela Vergília, Homéra, Ovídia, a ďalších klasikov, čím vyvrátil pochybnosti skeptikov o slabej slovnej zásobe „kočištiny“. Známe sú jeho eposy zo slovenskej dávnodoby Svätopluk, Cyrilo-Metodiáda, Sláv, ale aj množstvo básni a náboženských piesni.

Ako to už býva, autor a ďalší užívatelia mali množstvo odporcov. Najmä evanjelici si nielen v kostoloch zachovali dovtedy užívanú biblickú Češtinu. Aj mnohí literáti nový jazyk odsudzovali, vtom lepšom prípade ignorovali. Opäť sa ukázalo, že najväčším nepriateľom Slováka je Slovák. Aby Anton Bernolák ukázal, že jazyk je plnohodnotný a v ničom nezaostáva za inými, zostavil obsiahly Slovensko – Česko – Latinsko – Nemecko – Maďarský slovník. Autor na ňom pracoval 21 rokov, ale vydania sa už nedožil. O dvanásť rokov neskôr to napravil básnik Juraj Palkovič. Dokončil šiesty diel a spolu s primasom Alexandrom Rudnayom slovník vydal v univerzitnej tlačiarni v Budapešti.

O 56 rokov neskôr, na fare v Hlbokom sa podujali Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža o ukončenie prekáračiek. Doslova a do písmena našli zlatú strednú cestu medzi východom a západom Slovenska. Vzorom im bolo ľubozvučné stredoslovenské nárečie z okolia Liptova. Gramatiku aj jazyk zjednodušili a konečnú úpravu v roku 1844 na zasadnutí spolku Tatrín aj prijali. Nová verzia sa zapáčila Jankovi Kráľovi aj Samovi Chalupkovi. Janko Kráľ vyskúšal a overil životaschopnosť novej gramatiky v básni Duma bratislavská. O širšie využívanie sa starali majstri slova združení okolo Štúra, ale aj mnohí iní.

Ani týmto zjednotiteľom slovenského národa nechýbali odporcovia. Okrem významných osobností na českej strane to bol azda najznámejším rodák z Mošoviec, evanjelický kňaz Ján Kollár. V snahe zastaviť koleso vývoja vydal traktát „ O hlasové potřebě jednoty medzi Čechy, Moravany a Slováky. Dnešnou terminológiou Kollár bol čechoslovakista a slovanský idealista. Mal nereálnu víziu. Chcel zjednotiť všetky slovanské národy a jazyk vlastného národa považoval za nedôstojnú prekážku. Neuspel. Svoj omyl priznal až na sklonku životaj.

Všetko živé sa vyvíja. To samozrejme platí aj o jazyku. Inovovať kodifikovanú slovenčinu sa v roku 1852 podujali Martin Hattala a Michal Miloslav Hodža. Niečo zjednodušili – vynechali niektoré mäkčene, niečo skrátili – namiesto písau dali písal, dobruo nahradilo dobré, a niečo skomplikovali – pridali tvrdé y a prehlasované ä. Dosiahli tým obdivuhodnú presnosť v hovorovej, najmä však v písanej reči.

Ak má jazyk plniť funkciu, musí ho zveľaďovať spravovať a chrániť jediná, národne orientovaná inštitúcia. Musí ho na celom území vyučovať jediné, štátom riadené školstvo a musia ho povinne a bez výnimky používať všetky štátne inštitúcie. To nedosiahneme, kým pre vedúce miesta štátnych zamestnancov nebude skúška zo slovenčiny povinná, rovnako ako  pre všetkých učiteľov na štátom riadených a štátom platených školách. To nedosiahneme, kým slovenčina nebude maturitným predmetom na všetkých štátnych školách a kým nebude súčasťou prijímacieho konania na štátnych vysokých školách.

Slovenčina je tak dôležitý fenomén spoločnosti, že má vlastné pestúnky a ochrankyne. Tá prvá vznikla na ustanovujúcom valnom zhromaždení 4. augusta 1863 v Turčianskom svätom Martine a volá sa Matica slovenská. Tá druhá vznikla v roku 1943, niekoľko krát sa premenovala a teraz sa volá „Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied.

Obe majú rovnakú diagnózu – sú tak od slovenčiny vzdialené, že ich zverenkyňa trpí chronickou podvýživou. Veríme, že vláda, ktorá sa sama nazýva „slovenská“, nájde silu a čas, aby skôr macochy ako pestúnky napomenula a dôrazne pripomenula dôvod ich jestvovania. Ak by dokázali odstúpiť od vlastných zrkadiel a pozreli by sa za hranice Slovenska, také Česko či Maďarsko by im mohlo byť žiarivým vzorom.