Občan má byť iba divákom alebo aj účastníkom života slovenského národa ? Časť I.

I.

Teoretické východiska k položenej otázke.

Pre teoretické východiska k položenej otázke som sa rozhodol načrieť do diela s názvom „Po kapitalizme ekonomická demokracia“, ktoré napísal americký filozof David Schweickar a ktoré v USA vyšlo ešte v roku 2002. Podnetom k tomuto rozhodnutiu bolo to, že v kapitalizme sa na plecia pracujúcich a ich rodinných príslušníkov valí jedna kríza za druhou, ale politickí predstavitelia a samotné média sa tvária, že sú to objektívne príčiny, za ktoré vôbec nikto nemôže. Z úrovne predstaviteľov vládnej moci sa občan nemôže dozvedieť vôbec nič o tom, z čoho krízy a rovnako rôzne globálne politiky vychádzajú a kam nás vedú do budúcnosti. Máme žiť stále v presvedčení, že trieda kapitalistov, ktorá má v svojich rukách nielen bohatstvo, ale tým aj celú ekonomickú štruktúru globálneho kapitalizmu, nás vedie správnym smerom.

V skutočnosti sa zakrýva, že minoritná trieda kapitalistov proti absolútnej väčšine ľudí nielen západného sveta vedie nevyhlásený „triedny boj“. Táto privilegovaná trieda potrebuje nad ľudstvom definitívne zvíťaziť, čo znamená, že potrebuje nás dostať na kolena a do definitívneho poníženia, ktoré sa môže naplniť len v podmienkach moderného otroctva. To už nie je žiadna fantázia, pretože v globálnej politike, organizovanej minoritnou triedou kapitalistov, sa už celkom jasne črtajú nad našimi hlavami rozhodnutia, ktoré nás majú doslova zničiť. Tajomstvo celého pohybu „triedneho boja“, ktorý vychádza z prostredia západného globálneho kapitalizmu sa jednoducho skrýva v tom, čo nesmie nastať: ak kapitalizmus už nemôže zvládať riešenie svojich kríz a vyčerpal svoju energiu, tak je možné a potrebné na úkor všetkého obyvateľstva sa iba, ako trieda, zachrániť a cez použité globálne prostriedky doslova na veky vekov „zabetónovať“ svoje postavenie.

Až v týchto rokoch si človek začína uvedomovať, že Marx a Engels svojim heslom „Proletári všetkých krajín, spojte sa !“, upozornili na niečo, čo budú proletári, v dnešnom poňatí všetci mimo triedy kapitalistov, potrebovať. A všetci potrebujeme ako občania jednu dôležitú potrebu, ktorá sa nám odopiera a ktorá je pre ďalší vývoj v kapitalizme veľmi dôležitá. Je to politická potreba, ktorú občania využijú k tomu, aby mohli riešiť rôzne novodobé útoky globálneho kapitálu na svoje životné podmienky, na svoje deklarované slobody a práva, na svoje fyzické telá a mysle, na svoje rodiny, pracovné kolektívy, na deti a mládež, na národné štáty a ich suverenitu. Pre žiadneho poctivého, rozumného človeka s ľudským srdcom a dostatočnou sociálnou láskou nie je problém si všimnúť, že politické strany v SR, ktoré sa vždy uchádzajú o dôveru voličov, sú na míle vzdialené od ochoty mať odvahu a prejaviť schopnosti ponoriť sa do podstaty problémov, ktoré nás gniavia a ktoré vyplývajú tak z ekonomickej štruktúry globálneho kapitalizmu ako aj z toho, že namiesto demokracie máme iba systém polyarchie, o ktorej ešte bude zásadná zmienka.

Prečo som postavil túto otázku ako nadpis článku ? Pretože za predstaviteľov vládnej moci, tak na úrovni zákonodarného zboru ako aj na úrovni výkonnej moci potrebujeme ako občania takých politických zástupcov, ktorí budú rozumieť východiskám z nekonečných kríz globálneho kapitalizmu, budú vedieť primerane odolávať organizovaným globálnym politikám predstaviteľov kapitálu, budú mať záujem byť v tesnom spojení so svojimi občanmi a ich záujmami, čoho výrazom bude schopnosť zainteresovať ich na plnení politických potrieb. Z tohto pohľadu účasť občanov – voličov vo voľbách nie je žiadnym dostačujúcim dôvodom naplnenia ich politických potrieb. Ak som za teoretické východiska si zvolil dielo amerického filozofa, tak iba pripomeniem, že sa vôbec nechystám nikoho organizovať a ani presviedčať o potrebe reformného radikálneho kroku od kapitalizmu k ekonomickej demokracií.

Tak z objektívnych ako aj zo subjektívnych dôvodov som skôr presvedčený o tom, že v samotnom ekonomickom a politickom systéme globálneho kapitalizmu je množstvo problémov, ktoré sa môžu a majú riešiť iným spôsobom, ako sa robí v tejto dobe, a predovšetkým s ohľadom aj na záujmy pracujúcej masy ľudí aj s ich rodinami. Zásadné reformné kroky sú potrebné už v kapitalistickom systéme, ale nie podľa predstáv Američanov, EÚ, OSN či podľa privátnych kapitalistických spolkov ako napríklad Svetové ekonomické fórum. Americký filozof ma doviedol k zásadnej myšlienke ako pravidla, ktoré majú mať na vedomí všetci politickí zástupcovia občanov predovšetkým vo vyspelých kapitalistických krajinách a podľa ktorého majú mať povinnosť aj vykonávať svoje funkcie, už aj s ohľadom k tomu, že sú povinní rešpektovať ústavnú povinnosť – prísahu vernosti záujmom štátu a občanom. Základné pravidlo pre predstaviteľov vládnej moci, rovnako ako aj pre prezidenta SR znie takto: zo všetkých síl usilovať sa o dosiahnutie rovnováhy medzi politickou rovnosťou občanov a majetkovou nerovnosťou. Ak existuje, respektíve, ak sa bude rešpektovať takéto pravidlo, potom to znamená, že je možná vecná kritika zlých stránok kapitalizmu a na základe toho je možná otvorená celospoločenská diskusia o riešení rôznych problémov.

Uvedomujem si, že dosiahnuť rovnováhu politickej rovnosti občanov s majetkovou nerovnosťou si bude vyžadovať aj obmedzenie moci kapitálu. Teraz uvediem iba dva príklady. Prvý príklad. Nehynúci záujem nadnárodných korporácií a kapitálu na postupnej likvidácií národných štátov, napríklad v rámci EÚ. Tu je pevný postoj zákonodárnej a výkonnej moci, rovnako ako aj prezidenta SR, v otázke ochrany štátnej suverenity veľmi dôležitý. Druhý príklad. Som presvedčený, že občania SR vo väčšine chcú, aby SR mala s Ruskou federáciou vzťahy založené na priateľstve a vzájomne výhodnej spolupráci a pomoci. K tomu je iba potrebná dobrá vôľa predstaviteľov vládnej moci a prijatie Zmluvy o priateľstve a spolupráci medzi Slovenskou republikou a Ruskou federáciou. Prečo to tak nefunguje ? Pretože vládna moc sa jednoznačne a bez súhlasu občanov rozhodla prisluhovať globálnemu kapitálu, predovšetkým z USA, a výsledkom tohto prisluhovania je to, že vraj tak musíme, pretože sme členmi NATO. Byť členom NATO a byť v priateľskom zväzku s RF podľa kapitálu nie je možné ! V prípade „demokratického“ Západu na čele s USA je táto možnosť normálneho spolužitia neakceptovateľná, pretože ten má už dlhodobý záujem len na zničení Ruskej federácií a na rozkradnutí jeho bohatstva. V prípade občanov SR takýto záujem vôbec neexistuje !

Lenže z môjho pohľadu je to celkom možné: môžeme byť členmi NATO a rozvíjať priateľské vzťahy s RF, pretože ak NATO tvrdí, že je mierovým projektom pre Európu a svet, tak mier v Európe a vo svete je najlepšie zabezpečiť na základe spoločnej kolektívnej bezpečnosti aj s RF. Ak mám pravdu, a ja ju v tomto prípade určite mám, potom je potrebné meniť aj vety, stanoviska a zámery v rámci zahraničnej politiky SR. Z oboch príkladov vyplýva, že pri naplnení politických potrieb občanov by nebolo možné celkom ľahko narúšať štátnu suverenity a na základe toho zavádzať také pravidla pre ochranu mieru a stability v Európe a vo svete, ktoré vôbec nemôžu fungovať. V tomto smere je globálny kapitál a jeho predstavitelia, rovnako ako politickí predstavitelia národných štátov jednoznačne bezohľadní, nepriateľskí, s maniermi vojnových štváčov.

Občania SR, rovnako ako ďalších členských štátov EÚ, nesmú ostať iba nezainteresovanými divákmi toho, čo sa pod vedením globálneho kapitálu odohráva v Európe a v každom národnom štáte, ale potrebujú byť aktívnymi účastníkmi svojich životov v národných podmienkach. Občanom sa má umožňovať realizovať ich záujmy cez naplňovanie politických potrieb. V politických konaniach a politických súbojoch je účasť občanov veľmi potrebná, pretože bez tejto podmienky si globálny kapitál cez svojich prisluhovačov presadí všetky svoje záujmy a plány k ovládaniu celej spoločnosti. Ako občania – voliči sa môžeme tešiť na nadchádzajúce voľby do NR SR ? Myslím si, že nie, pretože celý doterajší výber politických reprezentantov do štátnych funkcií vrátane zákonodárneho zboru sa odohráva podľa volebného zákona, ktorý vyhovuje globálnemu kapitálu či rôznym oligarchickým skupinám. Zákon o voľbách do NR SR nedáva občanom dostatok moci a vplyvu, takže ostáva všetko organizované podľa doterajších pravidiel. Rôznym dobrodruhom, nasiaknutých ideológiou neoliberalizmu, v súčasnosti platný volebný zákon úplne vyhovuje a tak umožňuje, aby sa do zákonodárneho zboru dostalo veľké množstvo kandidátov, ktorí tam v skutočnosti nemajú čo hľadať.

Politické strany a hnutia sa začali pripravovať na voľby do NR SR a už opäť sa predvádzajú v tom, ako občania vo voľbách si celkom demokratický zvolia svojich nových predstaviteľov, v skutočnosti iba zase tých, ktorí by na základe výsledkov svojej politickej praxe mali skončiť v nádobe pre „odpad z politiky“. Zároveň mnohí majú záujem predvádzať sa pred voličmi v tom, že ich povinnosťou je chrániť demokraciu. Podľa vyjadrenia našich politikov demokraciu je potrebné chrániť pred tými občanmi, ktorí podliehajú ruskej propagande či rôznym dezinformáciám a preto vládna moc aj na čele s prezidentkou SR je povinná bojovať proti útočníkom proti demokracií. Celý tento prístup predstaviteľov vládnej moci k potrebe ochrany demokracie a k voľbám ako k celkom demokratickému prístupu k výberu politických lídrov je neskutočný podvod, pretože občanov – voličov zavádza.

Ak sme si nevšimli, tak žijeme v kapitalistickej spoločnosti pod silným vplyvom ideológie globálneho kapitalizmu či neoliberálnej globalizácie. Na Slovensku sa politické strany tvária, že zastupujú všeobecné záujmy občanov, čo znamená, že vôbec nekorešpondujú ich politické predstavy so záujmami kapitálu. Triedna podmienenosť niektorých z nich sa skrýva, ale výsledky praktického politického konania sa jasne potvrdzujú v prospech globálneho kapitálu. Uvediem príklad. Vládnuce politické strany zvyčajne pracujú tým spôsobom, aby štát ochraňoval svet kapitalistických investícií. Bezvýhradné členstvo v NATO a jeho podpora je len o tom, že tieto investície sa musia v oblasti vojensko-priemyselného komplexu chrániť, zisky navyšovať. NATO k tomu potrebuje veľký geografický priestor. Takýmto priestorom ochrany sveta kapitalistických investície je územie Ukrajiny a vojnový stret Západu s Ruskou federáciou.

Čo si treba pred kampaňou pred voľbami do NR SR pripomenúť ? Že kapitalizmus v skutočnosti nie je zlučiteľný s demokraciou. To, čo sa pokladá za demokraciu vo vyspelých priemyselných spoločnostiach, je niečo iné. Je to názor amerického filozofa Davida Schweickarta, ktorý uviedol v svojej knihe „Po kapitalizme ekonomická demokracia.“ Je to zároveň aj môj názor. A v skutočnosti aj podľa ďalších amerických politológov ( Robert Dahl, Charles Lindblom ). Namiesto demokracie existuje polyarchia ako systém, v ktorom si voliči vyberajú politických kandidátov na základe súťaže kandidátov v rozumných čestných voľbách. Autor knihy poznamenal, že podľa Dahlových slov polyarchia predstavuje politický poriadok, v ktorom je občianstvo rozšírené na pomerne veľkú časť obyvateľstva a občianske práva zahŕňajú možnosť byť v opozícií a hlasovaním odvolať najvyšších úradníkov vlády ( viď str. 127 – 128 ).

Podľa autora polyarchia nie je demokracia, takže je potrebné uviesť, čo si pomerne presne predstavuje pod uvedeným pojmom, pričom sa pridržiava etymologického zmyslu slová – vláda ľudu. Voľne ďalej uvediem to, čo napísal filozof o demokracií. Demokraciu definuje ako systém, v ktorom: a) platí všeobecné hlasovacie právo a za b) voličstvo je suverénne ! Filozof David Schweickart uviedol aj podmienky toho, aby voličstvo bolo suverénne. Tieto podmienky sú pre demokraciu veľmi dôležité a podstatné a sú dve: Prvá podmienka sa týka toho, že občania voliči sú dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení v súvislosti so všetkými otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v politických procesoch, a ktorí sa budú môcť aktívne sa zúčastňovať na ich riešení. Druhá podmienka vyžaduje, aby neexistovala nijaká menšinová trieda, ktorá by bola privilegovaná ! Pre voličstvo musí byť jasné aj to, kedy ide o privilegovanú triedu. Podľa filozofa trieda je privilegovaná, keď má v rukách aspoň takú politickú moc, ktorá sa rovná moci volených úradníkov, a je nedosiahnuteľná pre inú stabilnú skupinu.

Demokracia teda predstavuje systém, v ktorom sú voliči aktívni a dobre informovaní a nemôže na nich svojimi obštrukciami vplývať privilegovaná minoritná trieda. Nie je potrebné hádať a hľadať a preto môžeme uveriť, že v kapitalistickej spoločnosti je privilegovanou minoritnou triedou kapitalistická trieda, ktorá nikdy a nikde nezmizla. Môžeme tento diskurz o demokracii uzatvoriť tak, ako to tvrdí filozof: ide o stabilnú minoritnú triedu, ktorá používa prinajmenej takú politickú moc ako zvolení politici a nepripustí k sebe nijakú inú skupinu ( viď str128 ).

Zvyčajne sa človek o minoritnej triede kapitalistov nikde oficiálne v dnešnej dobe nedočíta a ani sa nedočká žiadnych informácií od médií. Filozof uviedol citát z časopisu Playboy ešte z decembra 1987 roka, v ktorom autor Gore Vidal, ktorý sa v tejto triede narodil, uviedol: „To je genialita našej vládnucej triedy. Sú takí brilantní, že nikto nevie, či vôbec existujú.“ Tento pán Vidal označil vládnucu triedu za horné jedno percento spoločnosti, čo zhruba predstavuje počet ľudí tvoriacich kapitalistickú triedu – konkrétne tých, čo vlastnia potrebné množstvo výrobných prostriedkov, a ak sa rozhodnú, môžu pohodlne žiť z príjmov nadobudnutých z aktív. Najnižšia suma bohatstva horného jedného percenta predstavuje okolo dva milióny dolárov, čo zabezpečí ročný príjem asi 100 000 dolárov. Ak by sme sa mali držať uvedenej charakteristiky o triede kapitalistov, tak potom môžeme počítať aj s tým, že ich máme dostatok aj na Slovensku.

Sú ešte ďalšie zaujímavé otázky, na ktoré je potrebné hľadať odpovede, pretože sa bezprostredne dotýkajú občianstva či voličstva a teda celého národa. Spoločne s filozofom je potrebné si postaviť otázku: Ak je kapitalistická trieda vládnucou triedou, akým spôsobom v skutočnosti vládne. Spomínaný pán Vidal tvrdí, čo je charakteristické pre uvedenú minoritnú triedu: všetci rozmýšľajú rovnako. Americký filozof postavil v súvislosti s triedou kapitalistov dve dôležité otázky. Prvá: „Ako sa zakomponujú kapitalistické stanoviská do verejnej politiky ?“ Druhá: „Na základe akého mechanizmu získa malá, takmer neviditeľná trieda v „demokratickej“ spoločnosti rozhodujúcu moc ?“ Na základe uvedených otázok americký filozof hľadal aj odpovede. Ja iba naznačim, čo pokladal za dôležité uviesť.

Americký filozof uviedol niekoľko mechanizmov na získanie moci, niektoré sú jasné, niektoré komplikované. V Spojených štátoch najjasnejším mechanizmom je zabezpečenie finančných prostriedkov na volebné kampane, ktorých je potrebné získať veľmi veľa. Bohatých donorov je treba si vážiť a vychádzať im v ústrety, aby mali istotu, že o ich záujmy bude postarané. Všetci bohatí donori ochraňujú vlastné záujmy. A preto v kapitalizme existuje priestor na nefalšovanú volebnú súťaž – práve v polyarchii. Čo je najdôležitejšie, ani jeden z veľkých prispievateľov nebude uprednostňovať politiku, ktorá rozkladá základné štruktúry tvoriace bohatstvo, najmä základné inštitúcie kapitalizmu. K tomu môžem doložiť svoju otázku: Kto po skončení druhej svetovej vojny vytvoril rôzne nadnárodné štruktúry ? Američania, aby im mohli slúžiť k ovládaniu sveta. A prečo nezaniklo NATO, keď na strane druhej zanikla Varšavská zmluva ? NATO nezaniklo práve preto, lebo podporuje tvoriť bohatstvo bohatých. A prečo bola založená Európska únia ? Bolo to kvôli dobru obyčajných ľudí ?

Podľa amerického filozofa financovanie volebných kampaní nepostačuje na udržanie nadvlády triedy kapitalistov. Kapitalistická polyarchia teoretický umožňuje politickej strane ohroziť základné inštitúcie systému. Preto je dôležité, aby záujmy kapitalistickej triedy boli náležite sformulované a podložené argumentami aj údajmi tak, aby to vyzeralo, že jej záujmy sú v súlade so všeobecnými záujmami. Medzi najdôležitejšie prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa americký filozof zaradil veľké množstvo kapitalistami založených nadácií orientovaných tak na liberálne ako aj na iné smery. Založené nadácia vytvárajú think-tanky a okrúhle stoly grupujúce sa okolo rôznych inštitútov. Inštitúty robia politické výskumy, navrhujú vzorovú legislatívu, dávajú dohromady ľudí z biznisu, vytvárajú zásoby spoľahlivých „expertov“, vážených akademikov, zástupcov vplyvných médií. Rôzne nadácie majú ohromné množstvo aktív.

Triedny záujem je dôležité nielen dobre formulovať, ale je nevyhnutné spopularizovať ho vo verejnej mienke. A tu svoju rozhodujúcu úlohu zohrávajú média, predovšetkým tie, ktoré sú v súkromných rukách, vo vlastníctve triedy, ktorá má v svojich rukách výrobné prostriedky. Americký filozof pripomína, že nesmie nás prekvapiť, keď občas v médiách nájdeme komentátora s anti-kapitalistickými názormi. Príležitostné kritické hlasy slúžia ako „očkovacia látka“ pre verejnosť, vytvárajú ilúziu, že možno prezentovať aj slobodné názory.

Podľa amerického filozofa existuje ďalšia mocná zbraň, ktorú majú kapitalisti vo svojom impozantnom arzenáli, ktorú je možné použiť, ak zvolení štátni funkcionári navrhujú politiku namierenú proti záujmom kapitálu. Kapitalisti môžu vstúpiť do investičného štrajku, ktorý nepotrebuje žiadne plánovanie ani koordináciu. Mechanizmus tohto štrajku je jednoduchý. Kapitalizmus sa spolieha na úspory vyšších tried, aby ich mohol vo veľkom množstve použiť na investície. Spôsob použitia súkromných fondov určujú ich vlastníci, ktorí si s nimi vo svete môžu robiť, čo len chcú. Ak majú kapitalisti nedostatok dôvery v štát, vyvezú svoje fondy za hranice. V prípade, že investori budú rezignovať na investovanie, zrúti sa efektívny dopyt, bude nasledovať prepúšťanie zo zamestnania, dopyt bude klesať, nastane znižovanie nákladov, vytvára sa klesajúca špirála, ktorá vyústi do recesie.

V polyarchickom štáte, nie v demokratickom a právnom štáte, podľa propagandy predstavitelia štátu zodpovedajú za ekonomickú prosperitu. Kým investičné rozhodnutia ostávajú v súkromných rukách, každá vláda má praktický len jednu možnosť, a to prisluhovať kapitalistickej triede. Ukazuje sa, že záujmy zvolených predstaviteľov sú štrukturálne späté so záujmami kapitalistickej triedy. Pochopil som, že so záujmami kapitalistickej triedy sú v mnohom späté aj záujmy všetkých ostatných. Dôvod tohto spojenia je jednoduchý, pretože keď ekonomika upadá, položí to na lopatky aj robotníkov v súkromnom sektore. Ak klesne výnos z daní, následne to doľahne na verejný sektor a na poberateľov sociálneho zabezpečenia. Ukazuje sa teda, že seriózne rozdeľovanie príjmov kapitalistické vlády nemôžu nikdy zabezpečiť. Čo z toho všetkého vyvodzuje americký filozof ?

Že kapitalistická ekonomika je dômyselne štrukturovaná. Takmer každý má záujem na zachovaní ducha vládnucej triedy. Je to jedna z čŕt, ktoré zabezpečujú kapitalizmu pružnosť. Kým nepríde k zrušeniu kapitalistických inštitúcií, je racionálnym záujmom každého z nás držať sa kapitalistického „šťastia“. Tu nachádzam odpoveď na otázku, prečo naši neoliberáli tak ochotne zrádzajú záujmy slovenského národa. Treba ešte odpovedať na otázku, prečo kapitalizmus toleruje polyarchiu a nie skutočnú demokraciu. V ozajstnej demokracií by mohli voliči zmeniť základné inštitúcie kapitalizmu, keďže záujmy kapitálu sa odlišujú od záujmov drvivej majoritnej spoločnosti. Kapitalistické spoločnosti sa prikláňajú k „tolerantným“ spoločnostiam, ale iba dovtedy, kým to neohrozuje ich základné inštitúcie. Potom nastáva boj na život a na smrť, objavia sa vojenské chunty a fašizmus. Čitateľ si o uvedených poznámkach môže prečítať celý text na str. 127 až 133.

Nedá mi, aby som sa stručne nezamyslel na textom, ktorý napísal americký filozof k poznámke o antikomunizme ( viď str. 133 až 135 ). Neuniklo mu, že v dvadsiatom storočí sa v zahraničnej politike západných štátov hlboko zakorenila ideológia antikomunizmu. Komunizmus od začiatku vyvolával nepriateľské vášne medzi vyššími triedami spoločnosti. Komunizmus začali nenávidieť väčšmi ako fašizmus a nacizmus alebo iný druh nedemokratického vládnutia. Možno, že ani v dnešných dňoch sa otvorene nehovorí o tom, prečo kapitalizmus ostro napadal komunizmus. Podľa amerického filozofa skutočná motivácia antikomunizmu leží hlbšie, z môjho pohľadu sa aj skrýva. Kapitalistická trieda sa veľmi bojí, že komunisti by mohli mať pravdu ! Bojí sa toho, že kapitalizmus neznamená koniec histórie, že ľudstvo čaká krajšia budúcnosť po kapitalizme a že pracujúci ( a drvivá väčšina spoluobčanov ) si to skôr či neskôr začnú uvedomovať a podniknú potrebné kroky.

Už som spomínal, že z pohľadu autora diela „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ kapitalizmus nie je zlučiteľný s demokraciou. Platí to teda aj pre samotné USA, ktoré sú tiež polyarchiou. Americký filozof celkom konkrétne sa zamyslel nad tým, ako by vyzerali dejiny dvadsiateho storočia, keby sa zahraničná politika pridržiavala ideálov demokracie namiesto antikomunizmu. Ak by USA ozaj prijali záväzok demokracie, potom by sa zahraničná politika pridržiavala ideálov demokracie a vo svete veľmi veľa udalosti by sa vôbec nestalo. Čo by sa nestalo, to autor diela konkretizoval v sedemnástich bodoch, hoci to z jeho pohľadu nebol vyčerpávajúci zoznam. Pri porovnávaní toho, čo by sa nestalo, ak by namiesto polyarchie bola demokracia, má človek pocit nehanebnosti.

Treba si všimnúť zhrnutie výsledkov zahraničnej politiky USA a aj väčšiny európskych krajín: vojny, štátne prevraty, utrpenie, teror a zabíjanie vedené v mene antikomunizmu pripravili podľa filozofa o život prinajmenej toľko ľudí ako Hitler a Stalin. Celá stručná časť poznámok o antikomunizme ( viď str. 133 – 135 ) bola uzatvorená takto: „Nemuselo sa to udiať. Ani by sa nestalo, keby sme boli ozajstnou demokraciou, a nie polyarchiou“. Aké je poučenie z uvedených tvrdení z poznámok o antikomunizme ? Že samotná zahraničná politika sa odvíja od toho, či v spoločnosti existuje skutočná demokracia alebo iba polyarchia. A výrazom globálnej politiky v kapitalizme je iba systém polyarchie, nie demokracie.

Dnes je už rok 2023 a ja si dovolí tvrdiť, že zoznam amerického filozofa, ktorý uviedol v svojej knihe o tom, čo narobila zahraničná politika USA, založená na polyarchii, by sme bez problémov mohli rozšíriť o niekoľko nových bodov pre dvadsiate prvé storočie. V zahraničnej politike, založenej na systéme polyarchie, USA a celý západný svet, vrátane EÚ a jej členských štátov, ďalej bez problémov spoločnými silami pokračujú. Najčerstvejším prípadom v Európe, ktorý by sa nebol uskutočnil, ak by západný svet fungoval podľa skutočnej demokracie, je vojna na Ukrajine. Aby k vojne na Ukrajine vôbec došlo a aby v nej povinne bola zapletená Ruská federácia, bolo potrebné zorganizovať štátny prevrat v Kyjeve vo februári 2014 roku. Pod vedením kyjevskej diktatúry bol ukrajinský národ postupne pripravený a vtiahnutý do vojny, aby v mene svojho víťazstva a v mene Západu bojoval proti Ruskej federácií. Keby existovala skutočná demokracia, ťažko by som mohol tvrdiť, že bola založená a existuje konfrontačná politika „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií.

Ak na „demokratickom“ Západe vládne systém polyarchie, kde je potom ozajstná demokracia, ako ju americký filozof definoval ? Neexistuje ! Pochopil som, že autor polyarchiu spája s podmienkami existencie ekonomickej demokracie ako nového modelu, ktorý vychádza z dvoch zdrojov nespokojnosti s kapitalizmom. Prvý deficit sa týka demokracie na pracoviskách. Existuje zarážajúca anomália, že ľudia síce majú možnosť si vybrať politických lídrov, ale nie šéfov v zamestnaní. Čiže kapitalizmus popiera demokratické právo v oblastiach, kde by sa malo čo najkonkrétnejšie prejavovať – na pracoviskách ! Demokracia na pracoviskách podľa filozofa funguje v skutočnosti oveľa lepšie ako autoritatívnosť – základná črta kapitalistickej formy organizácie práce. Druhým deficitom kapitalistickej spoločnosti je kapitálová hypermobilita. V kapitalistickej spoločnosti patrí veľké množstvo kapitálu jednotlivcom a tí si s ním robia, čo len chcú. Lenže táto sloboda vyvoláva ekonomickú a politickú nestabilitu na celom svete, pretože finančné trhy rozhodujú výlučne po svojom a ich úloha je preto často svojvoľná a deštrukčná ( bližšie o tom str. 72 – 73 ).

Keďže som spomenul ekonomickú demokraciu, tak je potrebné k tomu doložiť niekoľko zaujímavých myšlienok z knihy „Po kapitalizme ekonomická demokracia“. Ak som pochopil správne, tak v prípade ekonomickej demokracie ide o ekonomický poriadok po kapitalizme, ktorého nastolenie nesmie byť v réžií starých predstáv o revolúciách. Ekonomickú demokraciu autor definuje prostredníctvom troch základných čŕt, pričom druhú črta je spoločná s kapitalizmom. Ide o tieto črty:

A. Zamestnanecká samospráva. Činnosť všetkých výrobných podnikov demokratický kontrolujú zamestnanci.

B. Trh. Podniky spolupracujú medzi sebou navzájom a takisto so spotrebiteľmi v oveľa slobodnejšom prostredí, ako poskytuje vláda.

C. Spoločenská kontrola investícií. Fondy pre nové investície sa vytvárajú z daní základných prostriedkov a naspäť do ekonomiky sa vracajú prostredníctvom siete verejných investičných bank.

Jednotlivé uvedené črty sú v knihe rozpísané, viď str. 74 až 82. Ja sa týmto opisom nebudem zaoberať, iba zdôrazním, čo bude postačovať pre pozorného čitateľa. Autor knihy pripomína, že kapitalizmus charakterizuje súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, trh a námedzná práca. Sovietsky model zrušil súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov kolektivizáciou a znárodnením všetkých poľnohospodárskych fariem a fabrík. Trh podriadil centrálnemu plánovaniu, ponechal si však námedznú prácu. Ekonomická demokracia ruší súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a námedznú prácu, ale uznáva trh ( str. 74 ). Čitateľa si dovolím upozorniť, že v tomto prípade nepôjde o návrat k tej forme socializmu, ktorý existoval, ale že ekonomická demokracia vnesie do poňatia socializmu aj niečo nové a spravodlivejšie.

Čo je potrebné si ďalej všimnúť ? Ak sa kapitalizmu darí v rámci polyarchie, tak v tomto prípade nejde o kompatibilitu s ozajstnou demokraciou. Veľká nerovnosť v príjmoch a bohatstve vlastná kapitalizmu umožňuje vyšším triedam, aby vo volebnom procese dominovali. Pre čitateľa je dôležité uvedomiť si, na akých princípoch sa zakladá ekonomická demokracia, ktorá prinesie do spoločnosti aj nezastupiteľnú úlohu demokratických inštitúcií. Autor knihy tvrdí, že sa zakladá na štyroch princípoch. Prvý: najzreteľnejšie a najdramatickejšie rozširovanie demokracie na pracoviskách. Autoritatívne kapitalistické inštitúcie nahradí demokracia – jedna osoba – jeden hlas. Druhý: bude zavedená trhová demokracia ako schopnosť jednotlivcov ako zákazníkov zvoliť si to, čo chcú, aby ekonomika produkovala, ale takým spôsobom, že väčšina neprijateľných čŕt trhovej demokracie sa odstráni. Trhová demokracia vlastne znamená jeden dolár – jeden hlas. Tretí: rozšíri sa aj reprezentatívna politická demokracia, ale úplne inak, ako to poznáme z kapitalistickej legislatívy. Štvrtý: na základe zákona dostane každá komunita podiel z národného investičného fondu v prepočte na obyvateľa. Bude to mať veľký význam pre miestnu politiku.

V ekonomickej demokracii bude existovať oveľa väčšia miera ekonomickej rovnosti, ktorá zníži možnosť ovplyvňovania volieb. Ekonomické elity nebudú viac kontrolovať média. Najdôležitejšie však je, že nebude existovať málopočetná – minoritná trieda ľudí, čo je podmienkou skutočnej demokracie. Z definície demokracie, ktorú som uviedol vyššie, vyplýva, že okrem všeobecného volebného práva, aktívnych a dobre informovaných občanov, nebude existovať nijaká privilegovaná trieda. Z toho vyplýva aj iné dôležité konštatovanie: ekonomická demokracia prispeje k odovzdaniu štátnej moci občanom, bude ich vlastne brániť a to tým, že udrží uzdu a nedovolí, aby peniaze mali vplyv na politiku. Samotný štát bude mať stále dostatok funkcií. Nebude kontrolovať média či zamestnanosť, z jeho strany nebude potrebné ochraňovať svet kapitalistických investícií, čo zase súvisí s vojenským rozpočtom.

V časti venovanej demokracii a imperializmu ( str. 174 – 175 ) autor knihy tvrdí či uvažuje, že krajina štrukturovaná ako ekonomická demokracia sa bude usilovať o ústretovejšiu zahraničnú politiku než typická kapitalistická polyarchia. Má k tomu dva dôvody. V prvom prípade sú dôležité tieto myšlienky: Ustavične sa šíriaci antikomunizmus slúžil ako zámienka na kapitalistickú expanziu, ktorá mala vyvolávať optimizmus. Investície v ekonomickej demokracie neplynú do cudziny v úsilí hľadať vyššie zisky, takže netreba formovať svet bezpečný pre zahraničné investície. Bez minoritnej triedy kapitalistov ekonomická demokracia nebude potrebovať žiadne také vojenské zoskúpenie ako je NATO. Druhý dôvod je založený na predpoklade, že zahraničná politika v ekonomickej demokracii bude ústretovejšia ako v kapitalizme. Treba si uvedomiť, koľké zabíjanie sa udialo v tzv. liberálnych demokraciách – kapitalistických polyarchiách – od ich vzniku až po súčasnosť. Čitateľovi doporučujem k preštudovaniu si knihu „Zločiny kapitalizmu. Čierna kniha kapitalizmu“, ktorú napísalo tridsať päť prevážne francúzskych historikov, politológov, ekonómov a právnikov pod značkou Gilles Perrault a kolektív ešte v roku 1998.

Iba sivé politické elity zapríčiňujú vojny a majú v nich rozhodujúce slovo. Vyššie som uviedol, že ak by USA ozaj prijali záväzok demokracie, potom by sa vo svete veľmi veľa ich zásluhou vôbec nestalo. Čo by sa nestalo, to autor diela konkretizoval v sedemnástich bodoch, hoci to z jeho pohľadu nebol vyčerpávajúci zoznam. Ak sa pozrel na počet vojen a intervencií podporujúcich nedemokratické režimy, zistil, že ani jedna z nich nevznikla z tlaku voličov. V každom jednotlivom prípade, virtuálne maskovanom, politické elity udržiavali verejnú mienku v nevedomosti a klamstve. Hlavným dôvodom na maskovanie či utajovanie vojen a intervencií bolo ukryť ich pred voličmi. Ide o to, že obyčajní ľudia nesmú byť dostatočne uvedomelí, aby pochopili antidemokratickú politiku v mene „národnej bezpečnosti“. Podľa amerického filozofa, ktorý vykonal analýzy v rámci svojej práce, neoliberálna cesta vedie nepochybne k záhube. Pritom v skutočnosti stále sa dívame cez okuliare kapitálu a neoliberálny model kapitalizmu pokladáme za koniec histórie, za svet bez alternatívy.

V Amerike kapitalistická trieda predstavuje zhruba jedno percento obyvateľstva. Táto minoritná trieda zásluhou svojho bohatstva má „naklonovaných“ aj mnoho prisluhovačov v rôznych oblastiach života spoločnosti. Ich úlohou, okrem udržiavania svojho bohatstva, moci a postavenia, je silná indoktrinácia obyvateľstva projektom NIA Niet inej alternatívy. Prevláda hlboká iracionálnosť globálneho kapitalizmu. Americký filozof niekoľko základných čŕt iracionálnosti globálneho kapitalizmu uviedol. Tu sú:

1. Závratné bohatstvo niekoľkých jednotlivcov stojí proti zničujúcej chudobe mnohých, a to globálne, vrátane bohatých krajín.

2. Na jednej strane najväčšmi kontrolujeme prírodu, ale ekologická devastácia narastá.

3. Technológie, ktoré by mohli každému poskytovať viac voľného času, vrhajú milióny ľudí do radov nezamestnaných, znižujú sociálne istoty a zvyšujú prepracovanosť.

4. Miliardy ľudí trpia v dôsledku ekonomických kríz vyvolaných štrukturálnymi príčinami, ktoré vôbec nesúvisia s materiálnymi faktormi (str. 11).

Americký filozof prišiel k záveru, že spoločnosť potrebuje nový ekonomický systém. Alternatívou k súčasnému, ktorý bude prinajmenšom taký úspešný ako kapitalizmus, no nebude zaťažený vyššie spomínanou iracionálnosťou, bude nový ekonomický systém, ktorý nazval ekonomická demokracia (str. 12). Ekonomická demokracia rozširuje demokraciu do oblasti života, ktoré sa doposiaľ pokladali a stále pokladajú za prekročenie všetkých limitov. Je potrebná demokratizácia práce, demokratizácia kapitálu a demokratizácia demokracie !

Americký filozof načrtol a aj rozviedol detailne, ako budú vyzerať základné inštitúcie v novej demokratickej ekonomike. Uvediem iba jeho náčrt. Kapitalizmus sa pre verejnosť politikmi definuje ako voľná trhová ekonomika. V skutočnosti ide o trojtrhovú ekonomiku: 1. trhy tovarov a služieb, 2. trhy práce, 3. kapitálové trhy. Ekonomická demokracia bude mať s kapitalizmom spoločné iba trh tovarov a služieb. Trh práce a kapitálový trh nahradí demokratickejšími inštitúciami ! Takže pôjde o túto novú schému: 1. trh tovarov a služieb, 2. firmy riadené zamestnancami, 3. spoločenská kontrola investícií (str.17-18). Ak by to platilo napríklad už teraz, berme to hypotetický, tak Bill Gates by si ani nemohol privoňať k tomu, aby organizoval po svete pandémiu a vakcináciu a vojensko-priemyselný komplex by si nemohol dovoliť vydžiavať NATO a organizovať konfrontačnú politiku “demokratického” Západu proti RF.

Pre čitateľa bude zaujímavé tvrdenie o tom, že samotná ekonomická demokracia je odolná voči všetkým druhom finančných kríz, ktoré kapitalizmus trápia priebežne. Dôvod je veľmi jednoduchý. Súkromný finančný trh nejestvuje, nejestvuje burza, nejestvuje trh s obligáciami, neexistujú investičné banky, súkromné investičné spoločnosti, hedžové fondy, nejestvujú možnosti finančných špekulácií a chorých finančných „inovácií“. Finančné trhy budú verejné, jednoduché, transparentné. Iba k tomu dodám, že taký George Soros by nemohol byť finančným špekulantom a organizovať po svete rôzne politické neziskovky. Svet by nemusela okupovať medzinárodná investičná a správcovká  spoločnosť BlackRock a podobne.

V súčasnosti sa predpokladá, vzhľadom na propagandu NIA – Niet inej alternatívy, že neexistuje nijaká cesta od kapitalizmu k ekonomickej demokracii. V skutočnosti to tak nie je, pretože samotný americký filozof naznačil, ako sa to môže diať. Súčasný stav procesu globalizácie či vývoja globálneho kapitalizmu je už pre obyvateľstvo vyspelých kapitalistických štátov neúnosný. Dá sa to celkom jasne odpozorovať v reálnom živote. Minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi, organizovane zahájila útok proti absolútne väčšinovým spoločnostiam v rôznych oblastiach života spoločnosti: nárast jej bohatstva a moci, obmedzovanie základných práv a slobôd vrátane politických slobôd, rozvrat ekonomiky a životných foriem vôbec cez globálnu politiku organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu a cez iné nástroje ( Istanbulský dohovor, klimatický alarmizmus, a podobne ), cez plán Veľkého resetu, potravinovú krízu, zdravotnú diktatúru pod vedením WHO a jej súkromných mecenášov, rozvetvenie biologickej vojny, príprav na nastolenie digitálnej meny, presadzovanie umelej inteligencie a podobne.

Niektorí tejto vojne minoritnej triedy kapitalistov aj s ich prisluhovačmi hovoria, že ide o vojnu piatej generácie. Je to skutočne vojna o definitívnu nadvládu nad každou ľudskou bytosťou a jej životom v každom možnom spoločenskom smere až po nadvládu nad každým ľudským fyzickým telom a dokonca aj nad ľudskými myšlienkami. Táto vojna proti obyvateľstvu sa šíri z USA a je podporovaná celým „demokratickým“ Západom. V Európe má v tomto smere dominantné postavenie EÚ. Vojna o nadvládu nad ľuďmi bola doplnená zorganizovaním ukrajinskej krízy a skutočnej vojny na území Ukrajiny. Takže čitateľ si musí v duchu postaviť otázku, prečo toto všetko, čo nepatrí do života slovenského národa, podporuje bez rozmyslu každá naša vládna moc.

Takže kde vedie globálny kapitalizmus či proces globalizácie podľa predstáv minoritnej triedy kapitalistov ? Už v roku 2000 či v auguste 2001, keď bol rukopis tohto diela odovzdaný vydavateľovi, americký filozof jasne tvrdí: „Neoliberálna cesta nepochybne vedie k záhube. Ako ukázali analýzy v predchádzajúcich dvoch kapitolách, je úplne bláznovstvo zveriť zdravie globálnej ekonomiky vitalite súkromných investorov“ (str.183). Odvolanie sa na dve kapitoly sa týka IV. kapitoly s názvom „Kapitalizmus a jeho zlé stránky“ a V. kapitoly s názvom „Ekonomická demokracia: Prečo ju potrebujeme?“ O pár riadkov ďalej americký filozof tvrdí: „Nie je isté, či globálny kapitalizmus dokáže vycúvať z pasce, ktorú si sám na seba nastrážil. Stagnácia spolu s rastúcou globálnou nezamestnanosťou a s prehlbujúcou sa nerovnosťou vo vnútri a medzi krajinami môže byť to najlepšie, v čo dúfame – prirodzene, v záujme urýchlenia radikálnej transformácie. Alebo sa môže strecha úplne zrútiť. Hlboká a dlhodobá globálna kríza stojí predo dverami – a mnohí analytici si to uvedomujú“ ( str.183).

Myslím si, že svoju skutočnú situáciu minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi pochopila. Globálny kapitalizmus už nie je čim vylepšiť, pretože nástroje pre spravodlivé ( nespravodlivé ) vylepšenie jednoducho dosiahli svoje limity. Podľa filozofa nie nadmerná spotreba minoritnej triedy kapitalistov spôsobuje ľuďom sociálne a ekonomické problémy. Ide skôr o to, ako táto trieda koná, keď nekonzumuje ! Treba jej odňať ekonomickú kontrolu a nie nákladné zvyky (str.193). Treba si pamätať, že azda väčšina kapitalistov využíva svoje zdroje na blokovanie ozajstnej demokratickej spoločnosti. Minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi – na nadnárodnej či národnej úrovni – si je vedomá toho, že žiadny prechod od kapitalizmu k nejakej lepšej spoločnosti, napríklad k socializmu s ekonomickou demokraciou, nesmie byť ani mysliteľný a ani realizovateľný !!!

Keďže táto trieda má bohatstvo, má moc, má ekonomickú kontrolu nad spoločnosťami, má výdobytky vedy a techniky v svojich rukách, tak jej ostala iba jedná možnosť, ako sa na veky vekov zachrániť v svojom bohatstve a svojom postavení. Aká je to možnosť, respektíve alternatíva záchrany minoritnej triedy kapitalistov aj s jej prisluhovačmi ? Zorganizovať vojnu proti obyvateľstvu národných štátov v rôznych sférach života spoločnosti, ktorej konečným výsledkom má byť uvrhnutie ľudí do skutočného moderného otroctva. Už na začiatku tohto storočia americký filozof upozornil, že je treba pamätať na to, že záujmy bohatých veľmi často podmieňujú vznik fašistických hnutí, využívajú ich na vlastné ciele bez ohľadu na to, aké katastrofické scenáre prinášajú či prinesú. Svedčia o tom fakty, ktoré sa týkajú fašistického Nemecka a druhej svetovej vojny, svedčia o tom fakty, ktoré súvisia so zahraničnou politikou USA od konca druhej svetovej vojny, svedčia o tom fakty, ktoré súvisia so zločinmi NATO vo svete, svedčia o tom fakty o obnove eurofašizmu v súčasnosti a o novej vojne proti Ruskej federácií, odohrávajúcej sa ( zatiaľ ) na území Ukrajiny. A v našich časoch nejde iba o vznik a podporu fašistických hnutí. V USA to bol napríklad v roku 2020 vznik a podpora rasistickej protibelošskej organizácie BLM – Black Lives Matter zo strany rôznych korporácií a miliardárov, ktorá bola potom adorovaná po celom západnom svete.

Minoritná trieda kapitalistov sa pustila do tvrdého „triedneho boja“ proti ľudstvu vo svete s vedomím a predsavzatím, že nič lepšieho po kapitalizme nemôže a nesmie existovať. Znamená to, že k žiadnym pokusom postupne kontraprojektom a reformami k lepšiemu životu po kapitalizme nesmie dôjsť ! Americký filozof svojou knihou „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ ukázal, že môže existovať a aj presadiť sa hospodársky model, program ekonomický životaschopnej a etický vyhovujúcej formy socializmu. Tento jeho program je výsledkom jeho viac ako tridsaťročnej výskumnej práce, motivovanej troma základnými faktormi. Po prvé, Marx ako veľký kritik kapitalizmu nezanechal vo svojich prácach explicitný model uskutočniteľnej alternatívy voči kapitalizmu. Po druhé, sovietsky model centrálneho plánovania po ekonomickej stránke úplne zlyhal. Po tretie, najsilnejšou zbraňou marxistickej kritiky kapitalizmu sa stala otázka: Aká je vaša alternatíva ?

Z pohľadu amerického filozofa hospodársky model, ktorý spracoval, je modelom socialistickej alternatívy vo vzťahu ku kapitalizmu, ktorá bude prinajmenšom taká výkonná ako kapitalistická, menej náchylná na jeho iracionality a bude sa viac opierať o normatívnu základňu (str.9). Ak nesmie dôjsť k žiadnym verejným prejavom a pokusom ako nastoliť lepší svet po kapitalizme, tak z pohľadu súčasnej minoritnej triedy kapitalistov je potrebné vytvoriť v každej spoločnosti také životné podmienky a také životné prostredie, aby si drvivá väčšina spoluobčanov skôr či neskôr nezačala uvedomovať, že kapitalizmus neznamená koniec histórie, že ľudstvo po kapitalizme čaká lepšia budúcnosť.

Ak kapitalisti dlhé roky strašili obyvateľstvo, že komunizmus je choroba a treba proti nemu všetkými prostriedkami bojovať, tak teraz už prišli k záveru, že po tomto boji je potrebné pripraviť a zorganizovať novú vojnu proti vlastným spoluobčanom. Dôvod je jednoduchý: nesmú sa dostať do štádia osvietenia, rozvinutia uvedomovacieho procesu, že môže existovať aj spravodlivejší svet bez kapitalistov. Kapitalistom a ich prisluhovačom ide o to,, že sa nesmie naplniť Marxov dvojaký pohľad: kapitalizmus poskytol šancu na ozajstný humánny svet, no kým sa nedostaneme za hranice kapitalizmu, nie je možné túto šancu plne využiť (str.178). Minoritnej triede kapitalistov ide o to, aby sa tieto hranice nikdy neprekročili, ba ešte niečo viac: aby sa k tejto hranici nikto neodvážil ani priblížiť !

Otázka priblíženia sa k „osudovej“ hranici kapitalizmu v praxi totiž predstavuje požiadavku organizovania a schvaľovania určitej reformnej agendy v lone kapitalizmu. Americký filozof už dávno zistil, že problém nie je v tom, že nevieme ako má vyzerať fungujúca nekapitalistická ekonomika – humánna ekonomika – ale v tom, že neobyčajné pevné mocenské sily bránia jej realizácií (str.25). Kapitalisti v súčasnosti plánujú túto obranu definitívne poistiť tým najdrahším, neľudským a zločinným spôsobom – novodobým otroctvom všetkého obyvateľstva, ktoré je už dávnejšie ohlasované nastolením Nového svetového poriadku cez rôzne programy OSN, program Veľkého resetu a podobne.

S akými prostriedkami sa minoritná trieda kapitalistov pustila do vojny za dosiahnutie svojho strategického cieľa ? Využívajú sa existujúce štruktúry globalizovaného kapitalizmu, ktoré postupujú koordinovaným spôsobom. Ide o rôzne nadnárodné štruktúry vytvorené z iniciatívy USA už po skončení druhej svetovej vojny, ide o Bankové domy, ide o využitie farmaceutického Kartelu v transatlantickom prostredí, ide o využitie vojenského paktu NATO, ide o využitie EÚ s nacistickými koreňmi, ide o využitie Svetovej zdravotníckej organizácie, Svetového ekonomického fóra, ide o využitie predstaviteľov národných vlád a o rôzne ďalšie privátne a privátno-verejné štruktúry.

Úsilie o nastolenie Nového svetového poriadku je založené nielen na ekonomickom systéme kapitalizmu, na jeho politickom systéme ( polyarchia ) a ich štruktúrach a inštitúciách, ale je založené aj na vraj potrebných a nevyhnutných zmenách v prístupe k riadiacim procesom vo svete. Vojna minoritnej triedy kapitalistov proti obyvateľstvu je organizovaná cez preferovanie a presadzovanie úrovne globálneho riadenia a to na úkor riadiacich procesov dôležitých a potrebných v rámci národných štátov. Táto zmena v prospech globálneho nie je o niečom nepodstatnom, pretože v skutočnosti veľmi narúša politické ideály slobody, demokracie a právneho poriadku. Globálny kapitalizmus nepotrebuje národné štáty a ich moc, preto organizovane a plánovite cez svoje rôzne privátne a privátno-verejné štruktúry si doslova v zákulisí vyberá svojich prisluhovačov, ktorí sa majú angažovať v politickom konaní a uchádzať sa o dôveru občanov – voličov.

Americký filozof ešte v roku 2010, keď napísal svoj predslov k slovenskému vydaniu svojej knihy, okrem iného zdôraznil, že v tomto diele rozoberá problémy – zlé stránky kapitalizmu, ale nejde do hĺbky analyzovať jeho chorý mechanizmus, ktorý sa manifestačne prejavil počas globálnej krízy v roku 2008 v podobe prudkého úpadku ekonomiky v celom západnom svete. Podľa filozofa prudký úpadok ekonomiky nemá nič spoločného s materiálnymi príčinami – so záplavami, suchom, vojnou, no súvisí so záhadnými finančnými trhmi. Myslím si, že svoje stanovisko by v tejto dobe rozšíril aj o svoje upresnenie, že úpadok ekonomiky kapitalizmu už začal súvisieť aj s materiálnymi príčinami, ktoré boli umelo a starostlivo vytvorené.

Podľa môjho názoru medzi materiálne príčiny patria tieto globálne umelo nastavené politiky, ktoré majú priamy dopad na ekonomiku západných krajín. Je to: 1) Príprava a spustenie globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Obyvateľstvo národných štátov má veriť, že neviditeľný patogén ohrozuje našu planétu a celé ľudstvo a tak to ostane natrvalo. „Božský“ Tedros s WHO už nedávno zo Ženevy vyzval svet, aby sa pripravil na oveľa smrteľnejšiu pandémiu ako bola doteraz práve iba ním vyhlásená. Tieto jeho „božské“ predpovede treba zastaviť a to čo najskôr, lenže vyjadril sa už k tomu niekto z našich vládnych predstaviteľov ? 2) Je to pripravená a spustená konfrontačná politika „demokratického“ Západu proti Ruskej federácií, ktorej výsledkom bolo pripraviť Ukrajinu a ukrajinský národ na vojnu s Ruskou federáciou. Bol oživený európsky fašizmus a neonacizmus na Ukrajine. Západ použil v súvislosti so štátnym prevratom na Ukrajine vo februári 2014 známy prostriedok ničenia – etnický nacionalizmus, ktorý okamžite rozbil bratské vzťahy s Ruskou federáciou. Ten úplne rozbil aj bývalú Juhosláviu. 3) Bola pripravená a rozpracovaná klimatická diktatúra, ktorá má rovnako zničujúci vplyv na ekonomiku a rovnako bude mať svoj zničujúci vplyv na samotné obyvateľstvo a podmienky jeho života. V Európe mimoriadne silnú úlohu v tomto smere zohráva EÚ a národné vlády členských štátov.

Cesta od kapitalizmu k ekonomickej demokracií v rámci demokratického socializmu existuje. Kontraprojekt – teória nástupníckeho systému, ktorý popísal americký filozof, neprichádza s definitívnymi závermi. Prechod k ekonomickej demokracií podľa názoru filozofa môže byť ľahší v krajinách, ktoré už prešli cestu socializmom. Dôležité je však to, čo bude potrebné robiť už v samotnom globálnom kapitalizme. Americký filozof vychádza z Marxa, ktorý rád hovoril o inštitúciách novej spoločnosti, ktoré vyrastajú z lona starej, teda kapitalistickej spoločnosti. Najdôležitejšie poučenie pre dnešnú generáciu spoluobčanov a pre budúce generácie je: v rozvinutých kapitalistických spoločnostiach treba začať pracovať na rozvinutí reformnej agendy ekonomickej demokracie !!!

Uvedenému poučeniu sa prispôsobil aj americký filozof a z vlastnej iniciatívy predstavil deväť reforiem, ktoré zhrnul do troch hlavných okruhov a ktoré podľa neho patria do lona kapitalizmu. Pri spracovaní zoznamu reforiem vychádzal pritom z vlastných skúsenosti zo Spojených štátov. K vôli predstave, aké reformy je potrebné zavádzať už v lone kapitalistickej ekonomiky, si dovolím len celkom stručne ich uviesť.

Prvý okruh je o rozširovaní a prehlbovaní zamestnaneckej demokracie, založenej na dvoch základných zásadách zamestnaneckej samosprávy – participácie na riadení a na rozdeľovaní zisku. Pre tento okruh autor diela predložil dva reformné návrhy: 1) Verejná finančná a technická pomoc pre výrobné družstva a pre zamestnancov, ktorí kúpili kapitalistické firmy. 2) Legislatívny mandát, ktorí umožní alebo podporí vyššiu participáciu na riadení kapitalistickej firmy a na rozdeľovaní zisku.

Pre druhý okruh autor diela určil účinnejšiu spoločenskú kontrolu investícií ako kľúčovej potreby ekonomickej demokracie. V tomto okruhu navrhol päť reforiem: a) zelené dane a ďalšiu prísnu legislatívu, b)reguláciu nadnárodných kapitálových trhov, c) demokratizáciu a novú reguláciu bankového systému, väčšie sprístupnenie Federálneho rezervného systému voličstvu a miestnych bank komunitám, d) demokratizácia penzijných fondov s cieľom zabezpečiť individuálnu a spoločenskú kontrolu nad tým, čo sa deje s peniazmi, e)zavedenie dane zo základných prostriedkov, využitie výnosov na komunitné kapitálové investície a na zvyšovanie zamestnanosti.

Tretí okruh pre potrebné začiatočné reformy autor diela nazval, ako ísť v ústrety férovému obchodu, pretože voľný obchod v kapitalizme je bláznivá hra pre utláčaných. Pre férový obchod autor navrhol dve reformné riešenia: a) férový obchod založený na tarifách, v nijakom prípade nie voľný obchod, b)všetky výnosy plynúce z tarif férového obchodu treba vrátiť chudobným krajinám.

Podľa filozofa uvedené reformy ešte nebudú znamenať ekonomickú demokraciu, len poskytnú jemnejší a menej agresívny kapitalizmus. Preto po uvedených či podobných reformách musí nastať situácia vhodná na rozhodujúcu konfrontáciu. Rozhodujúca konfrontácia sa môže udiať radikálnym skokom, keď sa k moci voľbami dostane ľavicová politická strana a zavedie nevyhnutné reformy. Podľa amerického filozofa štyri jednoduché reformy nás privedú k ekonomickej demokracii. Tieto reformy sú rozpísané na str. 189. Rozhodujúca konfrontácia – prechod k ekonomickej demokracií – sa môže uskutočniť, a je to výhodné pre USA, miernejšou, postupnou cestou. Tá je rozpísaná na str. 190 až 193.

Treba dodať, že ekonomická demokracia v sebe skrýva viac veľkorysosti, čím sa môže zredukovať odpor časti kapitalistickej triedy pri zavádzaní nového poriadku. A ako sa pri tom prechode má správať nová vládna moc ku kapitalistom ? Odpoveď filozofa je jasná: tí, čo použijú násilie alebo iné ilegálne praktiky na zahatanie demokratického procesu, sa nevyhnú trestu, ale kapitalisti, ktorí budú participovať na tomto procesy, nebudú nútení „po revolúcií“ zmeniť spôsob života (str.193). K čomu nás privádza program štrukturálnych reforiem v ekonomickom systéme kapitalizmu, ktorý načrtol americký filozof ?

Prechod k ekonomickej demokracii je potrebné urobiť pokojnou cestou. Hlavnou podmienkou tohto prechodu je uchopenie moci ľavicovou politickou stranou so skutočne radikálnym programom. Podotýkam, nepôjde o žiadne zmŕtvychvstanie existujúcich komunistických strán za socializmu. Treba si uvedomiť, že ide o odobratie obrovskej moci kapitalistickej triedy. Ďalšou podmienkou prechodu zo súčasného kapitalizmu k ekonomickej demokracii je to, že sa musí ( má ) využiť hlboká ekonomická kríza, ktorá úplne zlikviduje dôveryhodnosť existujúcej vládnucej triedy. Strana dostane mandát od voličov doviesť spoločnosť do obdobia po kapitalizme – k ekonomickej demokracii, ako to sľúbila vo volebnej kampani.

Sú vyspelé kapitalistické spoločnosti v súčasnosti v hlbokej ekonomickej kríze ? Ja si myslím, že áno ! Ale čo je problém ? Nemáme ani u nás na Slovensku a ani v ďalších západných krajinách ľavicovú politickú stranu s radikálnym socialistickým programom. Ak by takáto politická strana v politickom systéme existovala, k moci sa môže dostať už v rámci polyarchie ako politického systému. Treťou podmienkou, ktorú musí kontraprojekt zvládnuť, je spojiť do kolektívneho ducha rozličné hnutia, bojujúce za pokrokové spoločenské zmeny: za rodovú a rasovú rovnosť, za ekologické zdravie, za mier, boj proti chudobe, homofóbií, militarizmu a podobne. Štvrtou, mimoriadne dôležitou podmienkou je hnutie pracujúcich. Podľa filozofa dôvodom je to, že zásadnou ekonomickou dimenziou projektu je zmeny povahy a štruktúry pracoviska.

Ekonomické reformy majú byť spojené so silným tlakom zo strany oživeného hnutia pracujúcich. Z uvedeného vyplýva, že ľavicová strana, ak chce získať moc a potom realizovať všetky nevyhnutné reformy, musí sa starať aj o výrazné oživenie hnutia pracujúcich. Existuje ešte ďalšia dôležitá podmienka pre zvládnutie reformného programu od kapitalizmu k ekonomickej demokracii. Základný zápas za postupné nastoľovanie lepšieho sveta po kapitalizme sa musí zviesť na území národného štátu a vyhrať ho možno iba za podmienky, že sa plne zavedie autentická demokracia, čo sa ešte nestalo (str. 194). Z čoho vychádza predložený model ekonomickej demokracie ? Vychádza z dvoch zdrojov nespokojnosti ľudí s kapitalizmom, ktorá je akútna a bude podľa amerického filozofa stále silnieť.

Myslím si, že za tie roky – od roku 2001 sa nespokojnosť ľudí s kapitalizmom značne prehĺbila. U nás na Slovensku to môžeme porovnávať s vývojom v rámci rokov nášho členstva v EÚ a v NATO. Americký filozof v svojom diele uviedol dva zdroje nespokojnosti, ktorí vo všeobecnosti súvisia s nedostatkom demokratickej kontroly životných podmienok, ktoré hlboko zasahujú do každodenného života ľudí. Ktoré sú to dva zdroje ? Je to deficit demokracie na pracoviskách a kapitálová hypermobilita, keďže veľké množstvo kapitálu patrí jednotlivcom, ktorí si s ním môžu robiť , čo chcú. Z týchto dôvodom máme pochopiť, že ak má ľudský druh prekvitať, je nevyhnutné obmedziť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov (str.73). Ozaj, vie si čitateľ spomenúť, že by predstavitelia našich politických strán či vládnej moci niekedy v svojich vystúpeniach o uvedených dvoch zdrojoch nespokojnosti s kapitalizmom hovorili ?

 

Koniec časti I.

Pokračovanie v časti II.

 

Dušan Hirjak

 

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidla preštudovali a porozumeli im.

author photo

Dušan Hirjak

O AUTOROVI

Som na starobnom dôchodku. Niekoľko rokov som pracoval ako tajomník OV SZM v Humennom, ako konštruktér vo Vihorlate, .n.p. Snina, ako predseda Odborovej rady na výstavbe VN Starina, ako tajomník MNV a potom 5 volebných období ako starosta obce Stakčínska Roztoka. V rokoch 1989- 1994 som diaľkovo študoval na PU v Prešove filozofiu. Získal som akademický titul Mgr. a PhDr. Píšem básne ( občas ), rekreačne behám a baví ma venovať sa politickým otázkam. Niekedy som bol radovým členom KSČ a členom ĽM ( počas práce vo Vihorlate 1977-1985 - stranícka úloha ). Manželka Anna je na dôchodku, celý život pracovala v NsP Snina ako ženská sestra. Mám dve dcéry: Tatianu a Natašu. Obidve žijú a pracujú v Bratislave. Mám tri vnúčatá. Žijem v svojom rodinnom dome v Snine.

AUTOR V ČÍSLACH

Počet článkov: 236

Celkové hodnotenie: 15.45

Priemerná čítanosť: 926

icon Top za 7 dní

iconNajnovšie z HS

icon Najčítanejšie z HS

  • POČASIE NA DNES

    FOTO DŇA

  • Vybrali sme

    Ferratu Kyseľ opäť otvorili, v Prielome Hornádu uzavreli dva mostíky

    0icon

    Spišská Nová Ves 17. júna 2024 (TASR/HSP/Foto:TASR-Daniel Stehlík)   Počas uplynulého víkendu opätovne otvorili Ferratu Horskej záchrannej služby Kyseľ v Slovenskom raji. Správa Národného parku…

    Deň otvorených dverí priblížil život na mliečnej farme

    0icon

    Oponice 17. júna 2024 (TASR/HSP/Foto:Pixabay)   Priblížiť deťom a rodinám život na mliečnej farme, priviesť najmenších k záujmu o živočíšnu výrobu a zvýšiť spotrebu mlieka…

    "Denník N potvrdil, že proti nám vedie totálnu vojnu: Už stačilo!" Odkazuje Blaha

    0icon

    Bratislava 17. júna 2024 (HSP/Facebook/Foto:TASR-Jaroslav Novák)   Určite ste počuli, čo spáchal Denník N – v novom podcaste sa politický marketér Adam Znášik aj so…

    Denník N sa svojsky "ospravedlnil"

    0icon

    Bratislava 17. júla 2024 (HSP/Foto:Screenshot)   Denník N opäť prekročil všetky čiary. V jednom zo svojich podcastov moderátori dourážali predstaviteľov Smeru len preto, že sa…

    Predpoveď počasia na pondelok

    0icon

    Bratislava 17. júna 2024 (TASR/HSP/Foto:TASR – Jana Vodnáková)   Situácia: Počasie u nás ovplyvňuje výbežok tlakovej výše. Bude slnečno. Teploty vystúpia na 23 až 28…

    O drsných hračkách

    0icon

    Praha 17. júna 2024 (HSP/petrhampl/Foto:Pixabay)   Preferují ženy mužné muže? Jak kdy. Dva skotští psychologové provedli studii, kdy vybrali několik set uživatelek internetu z různých zemí,…

    Rekviem za Čaputovú a čo možno očakávať od nového prezidenta Pellegriniho?

    0icon

    Bratislava 17. júna 2024 (HSP/Foto:TASR-Pavol Zachar)   Mandát prezidentky Čaputovej je naplnený a môžeme ho teda hodnotiť. Jej mandát bol poznačený váhavosťou, neschopnosťou prijať dôležité,…

    O konferenci poražených mocností

    0icon

    Praha 17. júna 2024 (HSP/petrhampl/Foto:TASR/AP-Laurent Cipriani)   V rozhovoru pro neČT24 jsem se vyjádřil taky o nadcházejícím mírovém jednání ve Švýcarsku „On to totiž není žádný…

    Angličania mali úspešný vstup do turnaja, rozhodol Bellingham

    0icon

    Futbalisti Anglicka zvládli svoj úvodný zápas na ME v Nemecku. Jeden z topfavoritov šampionátu vyhral v nedeľnom dueli C-skupiny v Gelsenkirchene nad Srbskom 1:0. Triumf…

    Idioti, idioti a úplní debili

    0icon

    Bratislava 17. júna 2024 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)   (Prepáčte mi ten nevkusný nadpis – pri čítaní sa vám odhalí, prečo som zvolil práve túto cestu...) Rešpektovať…

    Vášeň v Tebe

    Auto Trendy

    Reklama

    Armádny Magazín

    TopDesať

    FOTO DŇA