Hľadajme pravdu na tému Tiso vs. Beneš

V diskusii o slovenských intelektuáloch odzneli aj tieto vety pána Drdola: „Tiso vs. Beneš je veľmi poučná téma a určite by ste mnohých potešili, keby ste základné okolnosti vysvetlili osobitným blogom. Toľko rokov po vojne by k 1. Slovenskému štátu už konečne mala začať široká a otvorená diskusia odborníkov. Vidím to dokonca tak, že politické strany by si takéto predsavzatie mali dať do svojich programov. Mňa by si tým určite získali.“

Problematike Tiso vs. Beneš, ale „1. Slovenskému štátu“ sa venujem v dvoch knihách: Tiso – posledných 12 hodín života a Beneš – umieranie intrigána (v podstate akoby voľné pokračovanie prvej knihy). 209 + 210, dovedna teda 419 strán textu.

Takže tu len krátko: Aj keď v „nezáživných“ slovenských dejinách niet väčšej tragédie, ako násilná smrť prezidenta, navyše ešte kňaza, je táto aj ľudsky vrcholná téma slovenských dejín tabuizovaná až  natoľko, že verejnosť už zrejme nevie, že práve Tiso presvedčil Hlinku zvoliť v roku 1935 za prezidenta toho Edvarda Beneša, ktorý o desať rokov neskôr vyhlásil, že „Tiso musí viset, neboť dva presidenti v jedném státě býti nemůžou“. A nevie ani ďalšie fakty. Že nemeckí generáli stŕpli, keď počas rokovania s neústupným Hitlerom vstal, vzal klobúk a chcel odísť. Že Tiso chcel niekoľkokrát odstúpiť a neurobil tak na prianie rabínov. Že tesne po Tisovej návšteve rozrumila Pečorskú lavru v Kyjeve v novembri 1942 bomba. A kto ju nastavil? Že v cele Tisa navštívil neznámy muž a ponúkol mu slobodu výmenou za funkciu prezidenta budúcej Slovenskej socialistickej republiky. Že návrh Ústredne štátnej bezpečnosti v lete 1944 pozatvárať pripravovateľov SNP počas ich stretnutia v Čremošnom odmietol so slovami, že po vojne bude pre Slovensko lepší Husák ako Beneš. Dúfal, že Nemci druhú svetovú vojnu nevyhrajú a že sa riadil zásadou, že keď sa veľkí psi bijú, malí musia byť pod stolom, no využiť každú príležitosť na vyjadrenie svojej mienky.

O Edvardovi Benešovi sa český autor Pavel Kosatík v súvislosti s knihou Slovenské století vyjadril takto: „Problémom Beneša bolo, že bol človekom zákulisnej politiky a strašným intrigánom.“ A dodal: „Myslím, že tá najstrašnejšia kniha o ňom ešte nebola napísaná.“  Edvard Beneš, dvojnásobný česko-slovenský prezident, dvakrát priviedol Česko-Slovensko do stavu krízy a dvakrát abdikoval. Sympatiami k ľuďom všeobecne a ku Slovákom osobitne neprekypoval. Slovenský národ neuznával, bol jedným z vrcholných predstaviteľov čechoslovakizmu. Jeho životným krédom bolo: „Já vůbec nedělám spravedlnost, já dělám politiku. Přitom někdy vědomě musím dělati křivdy a dělám je, když je to v zájmu státu. I osobní.“ Jednu z posledných krívd spáchal voči prezidentovi prvej Slovenskej republiky Tisovi, keď už pred začiatkom procesu, 25. októbra 1946 prijal na audiencii vatikánskeho internuncia Rittera, a oficiálne mu oznámil: „Tiso bude odsouzen k smrti a přál bych si, aby Svatá stolice neintervenovala!“ A jeho úplne prvá krivda rovnako postihla Slováka, Milana Rastislava Štefánika. O tom sa v liste napísanom 9. apríla 1919 Ivanovi Markovičovi, budúcemu ministrovi, vyjadril takto: „Se Štefánikem jsem měl konflikt. Je mezi námi konec – myslím úplně, zachovejte to výlučně pro sebe.“ Beda však aj Čechom, ktorí mu skrížili cestu. „V záujmu státu i osobním“ trpeli a prišli o život tisíce politických väzňov, neudelili milosť nikomu, viac ako sedemsto mužom a ženám. Medzi jeho obete patria generáli českí i slovenskí, viac ako tisíc generálov a dôstojníkov ruských, keď ako agent NKVD sprostredkoval Stalinovi falošné informácie o Tuchačevskom, ale aj českí politici Rašín, Švehla, Beran, Syrový, Gajda, Stříbrný, aj „priatelia“ jeho manželky, ako doktor Maxa, Kraclík, ale aj Heydrich, Gabčík, Kubiš a zástupy mužov, žien a detí z Lidíc, desaťtisíce nevinných, ktorým kruto siahli na život pri násilnom povojnovom odsune do Nemecka… Umierať začal po poslednej mŕtvici, zhruba o 20,00 hodine 29. augusta 1948, teda symbolicky takmer na hodinu presne o štyri roky po začatí SNP v takej podobe, do akej ho vohnal on. Umieral šesť dní. 

Nuž, diskutujme, hľadajme pravdu aj v našich novších dejinách. A nebojme sa jej.

Obe knihy vyšli vo vydavateľstve Torden: www.torden.sk.

Marián Tkáč

5. mája 2023.