Žijú a žili niekedy „Slovieni“? Pred rokom 1883 nežili

Možno súhlasiť s názorom Zdenka Drdola, Slováka žijúceho vo Švajčiarsku, ktorý odznel v súvislosti s mojím apelom, aby sme vešali slovenské zástavy (k honosnejším vlajkám potrebujeme aj žrde) na „vlastnom majetku“. Že príčinou slovenských problémov (inak povedané slovenskej malosti, ktorú zjednodušene charakterizuje ako „ovce idúcej na bitúnok“ typickými aktuálnymi vyznaniami: „Máme sa lepšie ako v komunizme; nemusíme už stáť v radoch na mäso a mandarínky; dostať toaletný papier; môžeme ísť do cudziny; čo tam po tom, že našou sprostosťou sú na nás nasmerované ruské rakety!“) je slovenská inteligencia. Tá si neplní svoju úlohu, ktorou je ukazovať národu cestu – kultúrou, politikou, filozofiou a aj logikou – o čo – podľa Drdola – očividne v slovenskej inteligencii nikto nestojí. Tu by som si dovolil nesúhlasiť: stojí veru, stojí, ale Slovákom všeobecne a slovenskej inteligencie, žiaľ, tiež, chýba hlboké poznanie vlastných dejín, ich logiky a súvislosti. Niektorých epoch našej minulosti sa doslova bojíme! A následne chýba všetko ostatné.

Potvrdzuje to taký navonok detail: používanie pojmov „staroslovienčina“, „starosloviensky“, „starí Slovieni“ a ďalších tvarov s dvojhláskou „ie“ medzi „v“ a „n“ v pomenovaní našich predkov, ale i nás! Lebo veď ak existovala „staroslovienčina“ a „starí Slovieni“, musí dnes existovať aj „slovienčina“ a aj „Slovieni“. Kde sú však?

„Staroslovienčinu“ a „starých Slovienov“ stvoril  ako „staroslověnčinu“ a „starých Slověnov“ až v roku 1883 Georg – Jiří Polívka (1858 – 1933), český slavista, istý čas vedúci funkcionár Česko-slovenskej akadémie vied. Pred rokom 1883 neboli! Prelistujte si Štúra či Bernoláka! V roku 1883 v štúdii „Kterým jazykem psány jsou nejstarší památky jazyka slovanského – starobulharsky či staroslovensky?“ Polívka navrhol, aby sa namiesto dovtedy všeobecne používaného pojmu staroslovenský jazyk začal používať termín staroslověnský jazyk. Aj keď Polívkov pokus odmietali najmä poľskí slavisti, jeho českí kolegovia návrh prijali, lebo vedeli, o čo ide. A ich učenliví slovenskí žiaci prevzali grafému „ě“ a neskôr „ie“ a začali používať tvary Slovieni, sloviensky, staroslovienčina, lebo nevedeli o čo ide. Že cieľom tejto navonok „malichernej“ gramatickej novoty, na ktorú sme si už – vrátane našej inteligencie! – väčšinou zvykli, mal byť i je pokus o pretrhnutie súvislosti medzi slovenčinou a najstarším kultúrnym jazykom Slovanov – Slovänov – Slovenov – Slovákov. Malá, nebadaná zámena „e“ za „ě“ a „ie“ mala prispieť (a veruže prispela!) k zoslabeniu starých národných tradícií Slovákov. Ignorovanie a asimilácia slovenského národa nijako nemohla pripustiť jeho dávnu existenciu, jeho politický, kultúrny a náboženský primát v priestore nielen západných Slovanov pred deviatym a desiatym storočím, prejavujúci sa v jeho mene. Napokon pozrime sa na to z druhej strany: stačí namiesto novotvaru sloviensky, starosloviensky použiť slovenský, staroslovenský, a všetko má iný, pôvodný, slovenský význam a zmysel: staroslovenčina, starí Sloveni (Slováci), stará slovenská cirkev.

„Odídením“ od pojmu „Sloveni“ a „staroslovenský“ stratili sme aj hrdinov tamtých čias. Veď sa len rozpamätajte na protesty tiežslovákov pri odhaľovaní sochy kráľa starých Slovákov na Bratislavskom hrade v roku 2010. A dnes? Muž, ktorý sa nebojí rehabilitovať tohto kráľa, teda Svätopluka, musí skončiť na poste šéfa vedúceho katedry slovenských dejín a možno skončí aj katedra! A všetci spochybňovatelia slovenskej histórie – a je ich veľa všade, aj na RTVS – si vydýchnu a zatlieskajú.

Slovieni a staroslovienčina teda pred rokom 1883 neboli (nepoznal ich ani Štúr a ani Bernolák).  A sú tu dnes? A kde žijú? Občas iba v hlavách aj niektorých inak dobrých národovcov, dokonca všeslovanov, ktorí len nedomýšľajú súvislosti.

Marián Tkáč

1. mája 2023