Kradnú nám Zouhar a spol. našu najstaršiu filozofickú fakultu?

Niečo sa deje. Odvolaný je prof. Martin Homza. „Odídená“ je prof. Mária Potočárová. Konajú sa „prielomové oslavy“ Medzinárodného dňa žien (MDŽ). A za tým všetkým prof. Mgr. Marián Zouhar, PhD., narodený v deň 18. apríla (1973) v Trenčíne, meste Tunegu, Tesára a Púčika. Vychovaný Filozofickou fakultou na brehu rieky Dunaj, šéfredaktor časopisu Organon F. Filozofická fakulta UK, ktorej je dekanom od 7. mája 2019, stáva sa „nástrojom extrémneho politického prúdu“ – píšu tak iní. Študentov inštruujú ako inkluzívne písať, učia ich nahlasovať komplimenty a pozývajú ich demonštrovať za radikálne ľavicové idey. Pri príležitosti MDŽ sa uskutočnila konferencia „Žena, život, sloboda! Festival ženských práv“. Už pri príchode do budovy upútal obrovský transparent: „Hrajte svoje politické hry mimo našich materníc“. A ďalšie transparenty s aktivistickými heslami: „Smrť patriarchátu“, „Patriarchát a kapitalizmus zabíjajú“, „Interrupcie tu boli skôr ako štát a cirkev“, „Feminizmus alebo zhoríme“. A boli tam aj „zástavy progresívnej hrdosti“, na ktorých okrem farieb dúhy bol aj ružovo-belaso-hnedo-čierny trojuholník symbolizujúci transsexuálov a ľudí inej farby pleti.

Na podujatí, ktoré otvoril Zouhar,  bolo okolo štyridsať účastníkov, predovšetkým študentky, ale aj známe feministické aktivistky. Prorektor UK Radomír Masaryk uvítal snahu redefinovať MDŽ „z pozície hnusného sviatku, keď akoby my ľudia oslavujeme naše ženy“, čo mu, ako dodal, vždy prišlo odporné. Takže MDŽ už nebude „hnusný sviatok z obdobia komunizmu silno ideologicky zafarbený“ – slová Zouhara, ktorý myšlienku festivalu ženských práv pri príležitosti MDŽ podporuje a vníma ako veľmi dobrý nápad: „Nerovnakosť práv žien, mužov, ale aj ďalších rodov a pohlaví (koľkože ich to máme?) je veľmi citeľná.“

A okrem iného, slovenčina sa stane ústretovejšou ženám (napríklad žiadne „študenti a študentky“, ale „študentstvo“, „hosťovstvo“, „organizátorstvo“, „žiactvo“). Jazyku sa osobitne venovala Miroslava Mišičková, zodpovedná za implementáciu „Plánu rodovej rovnosti na Filozofickej fakulte“, a Elis Faragulová, korektorka pre ľavicový časopis „Kapitál“. Čítate správne, neomarxizmus ako vyšitý. Zo slovenčiny treba urobiť jazyk „rodovo citlivý a inkluzívny“. Čo na to Bernolák, Štúr? Veď oni jazyk skonštruovali prostredníctvom mužskej optiky a ženy sú v ňom podradené! Čujme Faragulovú: „Jazyk nie je neutrálny. Odráža to, čo sa deje, napríklad diskrimináciu, to, že isté časti sveta sú kolonizované, to, že žijeme v patriarcháte, to, že žijeme v kapitalizme.“ Jazyk napovedá, „čo si niekto myslí o ľuďoch, ktorí sú na okraji spoločnosti, keď niekto hovorí o ,bezdomovcoch‘, nie o ,ľuďoch bez domova‘, alebo keď hovorí o ,prostitútkach‘, nie o ,pracujúcich‘ či o ,sex biznise‘“ – Mišičková.

Pár desiatok takého „expertovstva“ – aby sme boli jazykovo “korektní” – vytiahlo podvečer do ulíc na „kvírfeministickú demonštráciu“ s názvom „Dedlajn patriarchátu“. Aby bojovali aj „proti najčastejším chybám, aké v komunikácii robíme.“ Lebo žiaden sexizmus, ani len pochvala kolegyne, že má peknú sukňu! A pri komunikácii o homosexuáloch používať iba pojem „queer/kvír ľudia“! Nepoužívať slová ako „vzmužiť sa“ alebo „zbabelý“, keďže to implikuje, že „baby sa boja“. Problematické sú aj slová „oženiť sa“ a „vydať sa“. „Keď sa žena vydá, tak sa vlastne predá mužovi a on ju akoby vlastní. To isté je so slovom oženiť sa, keď ten manžel by akoby niečo ďalšie nadobúdal!“ A ako rozlišovať medzi rodom a pohlavím? „Môžeme hovoriť o ľuďoch s maternicami alebo o ľuďoch, ktorí môžu rodiť.“

A náš dekan, možno aby potvrdil slová, že „vo svete cisrodového heterosexuálneho bieleho muža sa ocitajú na vedľajšej koľaji,“ ešte v ten istý deň odvolá šéfa Katedry slovenských dejín Martina Homzu, historika so širokým medzinárodným uznaním. Lebo štyria anonymní študenti si to priali pre jeho “sexizmus”. A v pozadí je aj zrušenie Katedry slovenských dejín, fakticky jedného z výdobytkov novembra 1989. Až dovtedy platili idey bojovníkov proti slovenskému buržoáznemu nacionalizmu, na čele ktorých stál starý otec europoslanca Michala Šimečku z otcovej strany (zatiaľ čo z matkinej strany „tvrdil muziku“ Edmund Friš, šéfredaktor Pravdy v rokoch 1947-1951). V roku 1954 sa takýmto progresívnym „Slovákom“ podarilo zrušiť Katedru slovenských dejín a z „Univerzity Komenského“ – ktorej práve vtedy vzali meno „Slovenská univerzita“ – vyhodili zakladateľa slovenskej profesionálnej historiografie prof. Daniela Rapanta. Pán, či vlastne súdruh Zouhar, a že vraj dejiny sa neopakujú?!

Vtedy išlo o počeštenie Slovákov, dnes ide o ich – „poameričtenie“? Alebo ide o totálne zlikvidovanie slovenského národného cítenia, čomu katedra národných dejín je tvrdou prekážkou? Najmä ak produkuje výstupy, podľa ktorých Svätopluk bol „kráľ“ a zakladateľ „Regnum sclavorum“! Dokážeme zabrániť potomkom komunistických ideológov – pokrokárov zničiť našu najstaršiu filozofickú fakultu, dovolíme im zničiť majáky nášho národného bytia?

Nuž veru, z Filozofickej fakulty UK prichádzajú samé Jóbove zvesti. Musela z nej odísť aj profesorka Mária Potočárová. Tej pred novembrom 1989 hrozilo, že nedokončí štúdium pedagogiky, lebo nebola členkou SZM. No univerzitu skončila s červeným diplomom a ďalších vyše 30 rokov pôsobila na katedre pedagogiky, od roku 2010 ako profesorka a zároveň garantka odboru. Slobodne sa venovala hodnotovej orientácii rodiny, ale… Už to tak nie je, na fakulte prepchatej LGBT+ a gender agendou, „prestali mať o ňu záujem“. Chcela menej rodovo citlivej výchovy a viac teórie a filozofie výchovy, ale tlak na to, aby sa učili okrajové, no ideologicky konformné predmety, bol priveľký. Prednosť majú menej kompetentní ľudia, ktorí sa však venujú aktivistickej agende. Prednosť ma „feministická filozofia“. Všetko sa to „zväčšovalo“, keď dovtedajší dekan, sinológ Martin Slobodník po troch mesiacoch vo funkcii tragicky zomrel, a na jeho miesto nastúpil terajší. Tomu sa nepáčil Potočarovej personalizmus ako filozofický smer, ktorý prezentujú nábožensky orientovaní existencialisti. Takže akademické slobody na „našej“ filozofickej fakulte len „odtiaľ – potiaľ“?

Marián Tkáč

5. apríla 2023.