Odkaz novembrových dní roku 1989 …

Bola zima, bolo sychravo, snežilo, povieval studený vietor, ale sklamaní a oklamaní obyčajní, slušní a dobrí ľudia prišli podporiť revoltu študentov, ktorých bili represívne zložky nenávideného režimu na Národnej triede v Prahe. Mnohí už pozabudli, že študentská revolta začala o deň skôr v Bratislave, keď študenti VŠ, nespokojní s okliešťovaním práv vysokých škôl vyšli na protest do ulíc a vytvorili ľudskú reťaz naprieč celým mestom. 17. november 1989 sa ale napriek tomu v bývalej ČSFR stal historickým medzníkom pri zmene spoločenského a politického života. Ľudia sa vtedy nádejali, že ak padne vedúca úloha KSČ v spoločnosti a teda že vypadne z Ústavy čl.4, že sa všetko zmení k zlepšeniu a dobro porazí zlo. Ako dobre všetci vieme, štrngotanie s kľúčmi, čo malo navždy odprevadiť totalitný režim na smetisko dejín veľmi nepomohlo, čoho dôkazom je, že sa život obyčajných, slušných a dobrých ľudí veľmi k dobrému neobrátil. Veľmi sme nepochopili aká je mechanika moci a jej aktéri. Nepochopili to ani moderátori týchto dní Kňažko a Budaj, keď ako politicky neskúsení sa nechali aspoň u nás ovládnuť ostrieľanejšími bývalými členmi KSČ, vyhodenými zo strany po roku 1968 na čele s Mečiarom a ustúpili do pozadia. Mečiarové vlády rozpútali bohapusté rabovanie vo veľkej privatizácii následkom čoho neprimerane zbohatli vytypovaní jednotlivci ako Rezešovci, Lexovci, Pórovci a iní, čím bolo započaté vyše tridsaťročné okrádanie tých, ktorí neboli vyvolenými, čože nás všetkých ostatných. V tejto rabovačke zmizlo z toho tzv. spoločného 1, 8 mld. vtedajších korún, dnes cirka 36 mld. Eur, ktoré zmizli zrejme nenávratne v majetkoch tých najbohatších, lebo im dobroprajnosť Mečiara umožnila vytvoriť si potrebný finančný základ pre svoje ” veľkopodnikanie “. Po novembri 1989 sme sa všetci akosi dali učičíkať sľubmi politikov o akejsi demokracii, ktorá sa ale v skutočnosti o nás ani len neobtrela. Demokracia predpokladá, že budú vládnuť ľudia a cez nich právo, ľudské práva a spravodlivosť, to sa však nikdy doteraz neudialo a bývalí i súčasní politici nám tento pocit skutočnej a nie iba prestieranej slobody nikdy nedopriali. Aby mohol byť človek skutočne slobodný, k tomu neprispievajú vzletné frázy o demokracii a slobode, ale činnosť politikov nasmerovaná k blahu ľudí, aby sa mali už konečne dobre a žili v bezpečí. Ani jedna doterajšia vláda, ani jeden doterajší politik sa o takéto niečo ešte nepokúsil. Navonok ľudí politici masírujú všakovakými sľubmi, ale to povestné : ” jednota slov a činov ” je potlačená kdesi v úzadí. Je našou veľkou chybou / chyby robí každý človek ale nikdy by sa nemali opakovať /, že si to pri každých voľbách dostatočne neuvedomujeme a volíme stále tých istých, aj keď nás už niekoľkonásobne sklamali a oklamali. V novembrových dňoch 1989 bola z protestujúcich ľudí cítiť obrovská sila, ktorá pramenila z obrovskej súdržnosti všetkých spoločenských vrstiev, postupne sa k študentom pridávali herci, umelci, robotníci, družstevníci, policajti aj vojaci. Všetko vyvrcholilo generálnym štrajkom, až potom sa začali rozpadávať základy totalitného režimu. Na túto obrovskú súdržnú silu ľudí sme akosi časom pozabudli a nechávame sa rozdeľovať politikmi, ktorí veľmi dobre poznajú heslo Gáia Júlia Cézara : ” Rozdeľuj a panuj “. K tomu ešte treba priradiť aj výrok ” Vyhraj voľby a môžeš všetko “. Ľudia by si mali veľmi dobre rozmyslieť koho v nasledujúcich voľbách budú na základe ich volebných programov voliť. Ak tam nenájdu nič z prvkov priamej demokracie, môžu sa rozlúčiť s predstavou, že im bude po voľbách lepšie.
Žijeme v dobe, keď bohatí naďalej bohatnú a chudobní chudobnejú ešte viac. Rečiam o akomsi sociálnom štáte už snáď ani nikto neverí, určite ani Matovičovým super sociálnym opatreniam v akýchsi troch balíčkoch daňovej a odvodovej reformy. Žiadna doterajšia vlády či už pravicová alebo ľavicová nedokázali na ťažkom osude našich občanov nič zmeniť pre ich lepší život. Vždy to boli iba akési omrvinky z ich bohato prestretého stola a malé, celkom malilinké útržky z toho, čo by sa malo volať demokracia – vláda ľudu. Politici si veľmi dobre uvedomujú, že akákoľvek ich iniciatíva v tom, aby sa to radikálne zmenilo, by bol koniec nielen ich politického života, ale aj koniec ich moci, ktorá doteraz umožňovala a umožňuje ich prístup k bohatstvu. To je aj dôvod, prečo sa doteraz nikdy nepodarilo uzákoniť preukazovanie majetku verejných a štátnych funkcionárov vrátane politikov v takom rozsahu, aby sa absolútne dalo preukázať, ako sa dostali k svojim majetkom. Je to aj niečo iné, ktoré bráni tomu, aby sa pravda, právo, ľudské práva a spravodlivosť mohli prejaviť v plnej sile – Naša veľmi plytká a dvojzmyselne koncipovaná Ústava SR so svojimi veľmi voľnými výkladmi, ktoré umožňujú právnikom a politikom úspešne lavírovať medzi paragrafmi zákonov a následne ich aj obchádzať. No nielen to, náš volebný systém je absolútne nedemokratický a ľudia by mali veľmi silno žiadať jeho zmenu. Tento doterajší volebný systém umožňuje uplatňovať partokratizmus, čiže monopol politických strán, ktorých prostredníctvom sú volení akože zástupcovia ľudu a ktoré jediné sa môžu uchádzať o moc v štáte, čo sa prieči zásade, aby boli akékoľvek astupiteľské voľby slobodné a voľné. Toto sú dve hlavné príčiny toho, že sa vôbec nedá o našom štáte hovoriť, že je demokratický a právny.
Je preto nanajvýš aktuálne a potrebné zmeniť zmeniť takúto aristokratickú zastupiteľskú demokraciu, ktorá plodí iba stranícke nomincie, rodinkárstvo, kamarátšaft, klamstvo, podvody a bezbrehú korupciu, ktorej sa nevyhli všetky doterajšie vlády na skutočnú vládu ľudu. Aby sa tak aj mohlo stať, k tomu je v súčasnosti, pri stávajúcom volebnom systéme potrebná politická vôľa súčasných politikov. Obyčajní, slušní a dobrí ľudia však majú obrovskú páku na to, aby k tomu politikov prinútili – svoje volebné právo a preto by sa mali začať podrobnejšie a živšie zaoberať tým, kto čo hovorí, ale čo kto hovorí a hlavne tým, ako chcú v budúcnosti politici zmeniť ich život k lepšiemu, keď ich všetky doterajšie snahy nie sú zamerané na prospech ľudí, ale iba vo svoj prospech. Najzákladnejším predpokladom toho, aby mohli žiť ľudia v dostatku a bezpečí je to, aby si ľudia vládli sami, aby ich zástupcovia išli do služby verejnosti s vlastnou kožou na trh a aby im boli čo najbližšie a mohli byť za ich chyby a neplnenie predvolebných sľubov aj v priebehu ich volebného obdobia odvolávaní. Je toho samozrejme viac, čo by sa malo zmeniť, ale o tom možno nabudúce.
Odkazom 17. novembra 1989 by mali byť plné námestia protestujúcich nielen proti zlovôli vládnych politikov, ale aj proti spoločenskému a politickému systému, ktorý nedovolí ľuďom slobodnejšie dýchať. Ústredným heslom by mali byť výzvy Za spravodlivé Slovensko a Za priamu demokraciu – skutočnú vládu ľudu. Aj ja sa prihováram ale za to, aby boli protesty silné emóciami, ale zato pokojné a bez násilia, aby tak vládna moc nemala ani najmenšie zámienky na násilné zásahy PZ SR.
Sme v dobe vrcholiacej pandémie, ľudia zomierajú denne po desiatkach a preto by sme si mali všetci uvedomovať, že je potrebné sa dobre chrániť pred nákazou. Som však toho názoru, že rozhodovanie ľudí by malo byť v tomto smere individuálne. Je mi hrozne ľúto všetkých, ktorých pandémia nejako negatívne postihla, mnohí z nás sa domnievajú, že táto téma je v dnešných dňoch hlavná, určite je to pre život veľmi dôležité, ale ešte dôležitejšie je, čo bude potom až raz bude po tom, a to ma motivovalo napísať zopár riadkov aj k odkazu 17. novembra 1989. Kto môžete, príďte na námestia a primomínajte si, že my nevládneme, ale politici prostredníctvom svojich strán ak ich zvolíme bezmyšlienkovite a teda nezodpovedne. Ja som osobne spolu s manželkou stáli v sychravom počasí na všetkých novembrových mítingoch a so slzami v očiach ešte v uniforme majora armády som sa nádejal, že už konečne bude raz lepšie, slobodnejšie, žiaľ aj ja ako aj tisíce ostatných bezmenných protestujúcich sme sa zatiaľ toho nedočkali. EÚ nám síce priniesla slobodný trh, voľnosť pohybu, ale skutočnú slobodu a voľnosť nám to neprinieslo.