Komu patrí demokratický a právny štát v kapitalizme ? Časť III.

Pod zástavou boja proti „pandémii“ koronavírusu sa pod vedením vlády SR podarilo pomerne efektívne rozvrátiť našu spoločnosť po všetkých stránkach. Vláda SR, ktorá sa v plnej miere o rozvrat zaslúžila, tak tá istá vláda teraz s veľkou slávou rozpráva o novo vytvorenom Fonde obnovy a o tom, ako je možné a potrebné tento fond zmysluplne využívať. Vláda SR sa už teší na nový balík peňazí, ktorý pomôže vytvárať, po vzoru štrukturálnych fondov, nové korupčné prostredie pre nových záujemcov o ch využitie. Lenže je tu niečo, čo sa úplne zatajuje a nepripomína našej verejnosti. Politické elity, tak na úrovni EÚ ako aj na úrovni národných štátov nespôsobili iba určitý rozvrat ekonomiky.

Došlo k ďalšiemu oslabeniu a rozkladu demokratického a právneho štátu. A práve v tomto bode sa nachádza problém. Globálny systém boja proti „pandémii“ koronavírusu je preorientovaný len v smere, ako vyvolať ( vyrobiť ) európsky dlh, ako prinútiť členské štáty, aby vytvorený dlh splácali a ako využiť peniaze z Fondu obnovy. Nikto sa nezaoberal tým, že reakciou na uplatňovanie politiky boja proti koronavírusu bolo aj ďalšie oslabenie demokratického a právneho štátu. Z tohto dôvodu na programe dňa má a mala byť aj otázka reformy politického systému či vízia politického dobra, ktorá umožní také zmeny v politickom systéme, aby demokracia bola podstatne posilnená v prospech občanov ( ! ) a nie v prospech niekoho iného. O tom, kto potrebuje zničiť demokratický a právny štát, ešte bude moja zmienka v niektorých ďalších častiach.

Prečo to tak nie je ? Prečo sa nenaplánovala obnova ( reforma ) politického systému kapitalizmu ? To je najzásadnejšia otázka. Pretože to nikoho v EÚ nezaujíma, pretože to nikoho nezaujíma v národných vládach členských štátov EÚ, pretože to nikoho nezaujíma z tých, čo vystupujú s pozície globálnej moci, pretože úloha ľudových más pre globálny kapitál nemá žiadnu prioritu. A pretože naše politické strany svoju pozornosť a svoju činnosť vôbec neorientujú. Naproti tomu Fond obnovy je zárukou posilnenia moci Bruselu a dobrá cesta pre ustanovenie európskeho super štátu. Fond obnovy je zárukou oslabenia štátnej suverenity, uvrhnutia spoločnosti do večného zadlženia, posilnenie korupcie a privatizačných zámerov. Na Fonde obnovy si zgustnú nadnárodné spoločnosti a , samozrejme, aj rôzne iniciatívne skupiny na území SR. Naša kapitalistická spoločnosť potrebuje víziu politického dobra, ktorú bude potrebné v politickom konaní uplatniť. Postupuje sa však úplne opačným smerom, ale nie vinou samotných občanov.

S vytvorením dobrej vízie politického dobra sú spojené otázky, ako vyriešiť dve základné podmienky, od ktorých záleží jej presadenie. Prvá podmienka musí byť spojená s úsilím sformovať politickú stranu nového typu, ktorá sa bude výrazne odlišovať od dnešných politických strán založených na princípe podnikania a verných služieb neoliberalizmu. Takáto strana z rôznych dôvodov neexistuje. Možno bude mať v tomto smere pravdu americký filozof  David Schweickart, ktorý v svojom diele “Po kapitalizme ekonomická demokracia” zdôraznil, že v súčasnosti všetky pokrokové zápasy v boji proti určitým formám útlaku sa dnes chápu v rámci predstáv a koncepčných horizontov kapitálu, čo vedie k tomu, že sa nenarúša kapitalizmus v jeho základoch, pretože sa dívame na svet cez okuliare dominantnej ideológie. Druhá podmienka sa má tykať úlohy, ako zapojiť rovnoprávnych občanov do volebných aktivít a naplniť ich ústavné právo na aktívnu účasť na správe vecí verejných. Obe podmienky vzájomne súvisia, podmieňujú sa a ovplyvňujú. Ak vychádzam z uvedených podmienok potrebných k prijatiu vízie politického dobra celej spoločnosti, potom je jasné, že v politickej oblasti nie je možné nájsť fakty či indície, ktoré by nasvedčovali, že v spoločnosti existuje úsilie o obnovu demokratického a právneho štátu na úroveň, ktorá umožní občanom byť politický rovnoprávnymi.

Ukazuje sa, že orientácia určitej skupiny parlamentných strán na presadenie predčasných volieb do NR SR ďaleko odvádza pozornosť občanov od prioritných politických úloh. Žiadnou politickou stranou nebola nastolená požiadavka bojovať ( viesť politický boj ) za okamžité ukončenie podpory globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu na území SR a za návrat k využívaniu efektívneho systému bežnej zdravotnej starostlivosti v národných podmienkach. Toto je priorita, ktorá sa z určitých dôvodov obchádza. A iba na túto prioritu je možné zároveň rozvinúť politický zápas o obnovu demokracie v spoločnosti, ktorá má byť založená na rešpektovaní zásady politickej rovnoprávnosti, čo súvisí s posilnením postavenia občanov SR ako politickej sily. K otázke politickej rovnosti a rovnoprávnosti sa ešte vyjadrím v ďalších častiach.

Obnova demokratického a právneho štátu sa nemôže vrátiť iba do akýchsi starých koľají pred vyhlásením „pandémie“ koronavírusu a bude všetko v poriadku. Vízia politického dobra preto musí počítať s takým politickým konaním, ktoré vytvorí podmienky pre nový spôsob formovania a získania politickej moci, pre nový spôsob výberu a voľby politikov ako zástupcov občanov, pre nové fungovanie vládnej a zákonodarnej moci, ktoré nebudú pracovať v režime konfliktu záujmov tvoreného koaličnými zmluvami. Treba povedať priamo – výber a voľba politikov ako zástupcov občanov je potrebné definitívne odstrihnúť od vplyvov a tajného zasahovania rôznych skupín oligarchov, nadnárodných výborov a komisií, ktoré nám osudovo zasahujú do života celej spoločnosti.

Podľa doteraz platných zákonov v dnešnej dobe majú najväčšiu príležitosť uplatniť sa v politike ľudia, ktorí so skutočnými záujmami SR a záujmami občanov majú málo čo spoločného, ktorí sa k funkciám dostanú cez „zadný dvor“ politiky, aby slúžili záujmom cudzej moci, v našom prípade záujmom Bruselu či globálnemu kapitálu vôbec. Roky 2020 a 2021 ukazujú, že boj proti „pandémii“ koronavírusu je ukážkovo vedený k tomu, že každá národná vláda sa musí podriadiť záujmom nadnárodných korporácií. Toto podriaďovanie sa je neakceptovateľné, pretože dochádza k tomu, čo si občania ako masa obyvateľstva dostatočne ( či vôbec ) ešte neuvedomuje. V skutočnosti v prípade demokratického a právneho štátu ide o jeho rozklad ako organizácie občanov, ako jedinej organizácie na danom území, ktorá všetkých zjednocuje od narodenia po smrť pod pre nich najdôležitejšiu – štátnu moc, v ktorej majú mať dostatočný priestor pre svoj individuálny život a svoje uplatnenie sa a v rámci ktorej môžu svoje záujmy a potreby spájať politický – na základe vnútroštátnej tvorby vôle !!!

Ako som už naznačil v prvej časti svojho príspevku, odoberanie vnútroštátnej tvorby vôle sa začalo Mikulášom Dzurindom a v tomto roku úspešne pokračuje na spôsob boja proti „pandémii“ koronavírusu a schválením Fondu obnovy. Túto vnútroštátnu tvorbu vôle nám každý deň odoberajú aj televízne spoločnosti neustále šíriace strach z koronavírusu, pripomínaním a výzvami k očkovaniu, očkovaniu a zase len k očkovaniu. V skutočnosti televízne spoločnosti, podobne ako vláda SR, požadujú podriadiť sa takému spôsobu „liečby,“ ktorú žiadajú rôzne globálne nepolitické a politické štruktúry a predovšetkým samotný farmaceutický Kartel. Podriadiť sa globálnej politike spojenej s „pandémiou“ koronavírusu znamená prijímať a rešpektovať všetky nariadenia a príkazy vlády SR, vrátane testovania a vakcinácie.

Vláda SR sa potrebuje vo vzťahu ku globálnej, nadnárodnej moci prezentovať ako moc, ktorá dokáže dosiahnuť výborné výsledky v testovaní a vakcinácií obyvateľstva, aby sa tieto stali základom pre ďalšie testovanie a ďalšie etapy vakcinácie. Vláda SR sa preto oficiálne skrýva pod argumentáciu, že vysoké percento zaočkovaných obyvateľov SR je potrebné z dôvodu dosiahnutia kolektívnej imunity. Obyvateľom pritom zabudne pripomenúť jednu dôležitú vec: že pojmové označenie kolektívnej imunity bolo v roku 2020 úplne zmenené a to v prospech vakcinácie obyvateľstva. Pôvodné označenie kolektívnej imunity nebolo vôbec spájané s otázkou vakcinácie obyvateľstva.

Vláda SR tají, že plnou parou pracuje v prospech realizácie globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. Ak to tají, má k tomu svoje dôvody, ktoré verejnosti neozrejmí. V každom prípade počíta s tým, že pre obyvateľstvo bude úplne pochopiteľné a akceptovateľné, ak si budú myslieť, že vláde SR všetko, čo je spojené s „pandémiou“ koronavírusu, vyplýva iba z jej úplne vlastného posúdenia nebezpečenstva vírusu pre ľudí, na ktorom sa zakladajú aj úplne samostatné vlastné rozhodnutia. Je tu teda otázka, či môžeme veriť vláde SR v tom, že boj proti „pandémii“ koronavírusu je iba jj vlastnou iniciatívou a vlastným poznaním pomerov v SR. Vláde SR by sme mohli veriť iba vtedy, ak svoje vlastné rozhodnutia by dokázala vyvodzovať výlučne zo skutočných štatistických údajov, spracovaných v rámci zabezpečovania bežnej zdravotnej starostlivosti na úrovni pacient – všeobecný lekár s klinickým vyšetrením, na základe štatistík od Regionálnych úradov verejného zdravotníctva, ktoré by niečo zlé signalizovali, respektíve ktoré by naplnením epidemického prahu vyhlásili epidémiu, na základe rôznych stanovísk a vyhlásení zdola – z úrovne nemocníc, všeobecných lekárov, špecialistov – odborníkov z jednotlivých lekárskych odborov, na základe štatistík ŠÚ SR o úmrtiach, na základe lekárskych vedeckých štúdií. Vláde SR nemôžeme veriť preto, že si zaviedla voje vlastné štatistické metódy, ktoré sú založené na testovaní a testoch s ním spojených.

Mám úplnú istotu, že vláda SR v žiadnom prípade takto nepostupovala a vôbec nemala dôkazy a dokumenty o tom, že na území SR došlo k takej situácií, že bolo potrebné vyhlásiť rovno pandémiu ! Existuje teda iba jedna pravda: „pandémiu“ koronavírusu vyhlásili iba politici úkolovaní z globálnej úrovne – usmernením a usmerňovaním zhora. Urobili to tak politici z koalície pod vedením politickej strany SMER – SD, ako to robia ďalej politici z koalície pod vedením politickej strany OĽaNO. Rozdiel medzi nimi nie je žiadny, pretože všetci prijali ten istý postup – ak je skutočná pandémia koronavírusu, tak obyvateľstvo SR môže zachrániť iba štát a jeho mocenské orgány ! Týmto strategickým rozhodnutím vláda SR odstavila lekárov na vedľajšiu koľaj, pretože lekári nemôžu urobiť a robiť to, čo si chce či môže dovoliť vláda na základe svojich vykonštruovaných argumentov: prijímať rôzne nariadenia a reštrikčné opatrenia a zahltiť bežný systém zdravotnej starostlivosti novou prioritou zdravotníctva – Covidom 19.

Aby si štát túto úlohu splnil, musel v prvom rade koronavírus a prípadnú liečbu pacientov vyňať zo systému bežnej zdravotnej starostlivosti, založenej na personálnom vzťahu občan – lekár s klinickým vyšetrením.

Vláda SR takto postupovala, hoci nebol problém zistiť, že koronavírusy sú typy vírusov, ktoré tvoria chrípku a spôsobujú dýchacie problémy, čo znamená, že sa dajú zvládnuť liečbou v rámci individuálnych prípadov každého človeka, ktorý má pocit, že musí navštíviť svojho lekára. Vláda SR vyňatím koronavírusu a s ním spojeného možného ochorenia z bežného systému zdravotnej starostlivosti všetkých všeobecných lekárov a s nimi spojených špecialistov, nahradila ustanovením rôznych svojich pomocných komisií, štábov a útvarov, ktorí do svojej pôsobnosti prevzali vládou SR scudzenú právomoc, aby liečba bolo zabezpečovaná na masovom základe a podľa nových protokolov.

Môže s si preto niekto z občanov myslieť, že štát pri svojom diktátorskom a autoritatívnom spôsobe „liečby“ ľudí postupuje rovnako, ako pri návšteve človeka s podozrením na ochorenie by postupoval jeho všeobecný lekár aj s potrebným klinickým vyšetrením ? Určite si to nemôže myslieť, lenže je to podmienené tým, či si občan vie poskladať určité súvislostí a či ho takáto súvislosť vôbec napadne, aby si na ňu mohol sám odpovedať. Mnoho ľudí nenapadne nič, pretože sa na celý problém „pandémie“ koronavírusu pozerajú iba cez „kľúčovú dierku“ a z tohto dôvodu im figuruje iba základná schéma inštinktu: nebezpečný vírus – potreba testovania – istota vo vakcíne a budem mať od všetkého pokoj ! Lenže v skutočnosti takto jednoducho sa to neskončí,pretože v prípade vakcinácie už teraz sú jasné náznaky, že nebudú stačiť dve či tri dávky.

Ako ľudia sa bez odporu poddávame praktikám a politike ponerizovaných – zlom nasiaknutých ľudí – mysliac si, že sa globálna diktatúra skončí. Lenže zatiaľ mám tušenie, že tento koniec sa bude do nekonečná odďaľovať, ak budeme všetci, každý svojim dielom, k „pandémii“ koronavírusu pristupovať iba tak zodpovedne, ako si to želá naša vládna moc.

Koniec časti III.

Pokračovanie v časti IV.

Dušan Hirjak