Ostnatý drôt v zamate

Dňa 17. novembra si pripomíname  30. výročie udalostí, ktoré dostali prívlastok nežná či zamatová revolúcia. Po vyše 40. ročnej vláde komunistov došlo k udalostiam, ktoré mali priniesť dlho očakávané zmeny vo všetkých odvetviach spoločenského života. Dnes s odstupom času môžeme hodnotiť, ja osobne vzhľadom na môj vek iba z prečítaného a počutého, čo môže zvýšiť objektivitu pri mojej úvahe, že niektoré veci  sa zmeniť podarilo, niečo iba čiastočne a veľa vecí sa uberá ešte horším smerom.

Zásadným predpokladom pre vznik politických zmien vo východnej Európe bola jednoznačne zmena geopolitickej klímy a zánik bipolárneho sveta.

V  osemdesiatych rokoch nastúpil do moskovského Kremľa na miesto šéfa ambiciózny komunista  s veľmi liberálnymi názormi Michail Gorbačov. Vo svete populárny vďaka propagácii svojej perestrojky a glasnosti. V  každom prípade však jeho  až bezbrehý liberalizmus doviedol k rozpadu Sovietskeho zväzu a dal západu jasný signál, že zmeny môžu začať. Akýkoľvek pokus o glorifikáciu vodcov novembrových udalostí je z tohto pohľadu problematický. Svoje tvrdenie môžem podoprieť faktami. Pokusy o prevraty, keď už Rusko získalo status superveľmoci napr. v Moldavsku, Venezuele a predovšetkým v Sýrii skončili absolútnym fiaskom.

 Dnes už nie som určite sama, kto tvrdí, že novembrové udalosti boli prvou farebnou revolúciou. Protagonistov revolúcie v bývalom Československu tvorili v podstate dva subjekty. Dav, pozostávajúci z obyčajných ľudí, túžiacich po zmene a tých, čo revolúciu režírovali a financovali  privedúc si na pomoc rétoricky zdatných moderátorov, ktorí zase pomocou umelcov  udržiavali atmosféru revolučnosti. Do davu  hodili heslá a slogany o slobode – právo na slobodné voľby, sloboda vyjadrenia názoru, sloboda v cestovaní…Zištne však sledovali celkom iné ciele. Rozbitie ekonomického priestoru a jeho postupné ovládnutie nadnárodnými monopolmi, či oligarchami, prinavrátenie majetkov pôvodným vlastníkom, privatizáciu, zmenu politickej orientácie –  čo sa všetko do bodky podarilo.

Keby sa bol v tej dobe postavil niekto na tribúnu a povedal – víťazi, to ste vy dnes pracovne činní občania, ktorých dôchodky po tridsiatich rokoch budú oscilovať okolo 350 eur,  vy  čo postrácate sociálne istoty, vy čo skončíte ako bezdomovci na ulici a všetkých vás budú politici kŕmiť kauzami, namiesto riešenia vašich problémov vám budú do nekonečna omieľať Kočnera a Gorilu a že témou dňa budú klimatické zmeny na planéte Zem, starosti o LGBTI komunitu, či poučovať vás ako nie ste dostatočne kresťanskí ba ste až rasisti, ktorí nechcú na Slovensko prijať niekoľko desiatok tisíc ekonomických imigrantov….Som  presvedčená, že občania vtedy stojaci na námestiach v jesennej nepohode by rýchlo schovali svoje kľúče do vrecka a skôr než by niekto napočítal do desať by ostali námestia prázdne.

Občania  v roku 1989 dali politikom do rúk karty, ktoré vyhrávajú alebo by aspoň mali vyhrávať. A s takými kartami sa nepodvádza. Bohužiaľ politici, ktorých mnohých nemožno nazvať inak ako hochštaplermi, neodborne zdatní, mnohí z nich ani nevedia zdokumentovať svoje  vzdelanie, hrajú falošnú hru s občanom. V prospech seba alebo v prospech niekoho, kto riadi globálne procesy. Ak túto hru nazveme revolúciou tak je jednoznačne procesom nedokončeným. Situáciu, ktorá dnes na Slovensku panuje nevytvoril ani Mečiar, ani Dzurinda, či Fico. Politický systém v  štáte je tvorený počnúc prezidentom, cez parlament, vládu až po políciu, prokuratúru a súdy a mlčiacu väčšinu, ktorá buď z pohodlnosti alebo už z apatie, čo je však oveľa horšie,  nemá  záujem na politickom dianí na Slovensku.

Symbolom socializmu bol nepochybne ostnatý drôt. Komunisti ho stavali na hraniciach , ale aj do životov obyčajných ľudí, do ich konania a myslenia. Bohužiaľ tieto ostnaté drôty pretrvávajú vďaka niektorým zákonom dodnes.

Na budúci rok máme možno ešte poslednú šancu vložiť víťazné karty do rúk politikom múdrym a zodpovedným, ktorým nepôjde o vlastné válovy. Takým, ktorí  zo všetkých síl zabojujú za naše Slovensko, za národ, lebo povedané slovami básnika A. Sládkoviča – diamant v hrude nezhnije.

Z vyššie napísaného vyplýva, že revolúcia započatá v roku 1989 pokračuje aj ďalej. Až do víťazného konca. Neostaňme preto stáť na rázcestí, bola by to večná škoda. A keď vás bude niekto ponúkať z tých, ktorí si november ´89 uzurpovali pre seba, nepite s nimi hneď. Víno je darom od Boha a toto novembrové by vám mohlo na jazyku veľmi zhorknúť.