Čo sa skrýva za problémom s definíciou holokaustu a antisemitizmu ? Časť IV. – záverečná.

( Náčrt súvislosti boja proti antisemitizmu )

Časť IV.

VI.

Je dôležité preskúmať, či je správne, aby EÚ úkolovala predstaviteľov štátnej moci a správy v jednotlivých členských štátoch, aby organizovali boj proti antisemitizmu. Lenže ak sa oficiálne obnovil či organizuje boj proti antisemitizmu, znamená to, že politici majú k tomu mať silný dôvod. Iným spôsobom povedané, vyhlásený boj proti antisemitizmu musí vychádzať z určitej krízovej situácie, ktorá z určitých dôvodov nastala a ktorú je potrebné riešiť. A čo je potrebné riešiť ?

Treba riešiť, podľa politických elít demokratického Západu, vzájomné ľudské spolunažívanie v štáte a spoločnosti, otázky usporiadania vzájomného spolužitia, pretože podľa príručky č. 6 antisemitizmus sa zakladá na nenávisti väčšinovej spoločnosti k Židom. Tým, že EÚ otvorila otázku boja proti antisemitizmu, akoby členským štátom chcela naznačiť, že národné vlády nevytvárajú dostatočné politické predpoklady pre fungovanie spoločnosti a že jej ide o to, aby otázky právnej ochrany a zachovania mieru boli dôsledne riešené.

Lenže ozaj je to tak, že spolunažívanie väčšinovej spoločnosti so spoluobčanmi – Židmi sa dostalo do krízovej situácie a vzájomné spolužitie je plné nepriateľstva ? Toto domnelé narušenie spolunažívania nevie EÚ ničím dokázať a to z niekoľkých dôvodov: a) v jej silách nie je riešiť to, čo výlučne spadá do kompetencií národného štátu, pretože len cez toto politické teleso sa vytvára a spravuje politický poriadok každej národnej spoločnosti, b) neexistuje k dispozícií žiadna podrobná analýza krízovej situácie o spolunažívaní väčšinovej spoločnosti so spoluobčanmi Židmi, c) z už uvedených prejavov antisemitizmu je jasne vidieť, že v otázke právnej ochrany menšiny- Židov je všetko politické úsilie zamerané len v jednom smere – riešiť problém spolunažívania väčšinovej spoločnosti so Židmi cez jeden jediný nástroj a tým je prijatie represívnych opatrení ( trestov ) ako odpudzujúceho prostriedku pre väčšinovú spoločnosť.

Dostávam sa k záveru, že politika boja proti antisemitizmu má v skutočnosti iné ciele ako riešiť problém spolunažívania s občianskou menšinou – Židmi. Z tohto dôvodu politické konanie EÚ je potrebné určitým spôsobom vyjasniť a zároveň pochopiť, či národná vláda je oprávnená na „falošnej vlne“ antisemitizmu pokračovať. Je tu otázka: Je politika boja proti antisemitizmu výrazom ( výsledkom ) politického konania, ktoré má spĺňať určité kritéria a predpoklady, aby bol dosiahnutý a zachovaný mier v spoločnosti a aby nebolo ohrozené vzájomné spolužitie ? Alebo ide o politické konanie EÚ a národných vlád, ktoré je v skutočnosti nežiaduce ?

Na postavené otázky a vznesené pripomienky je možné dobrú orientáciu a odpovede hľadať len z hľadiska politickej etiky. Prečo je to potrebné ?

Pretože politická etika v prvom rade sa zaujíma o otázky týkajúce sa dobrých zákonov a inštitúcií v spoločnosti, ktoré dokážu určitým spôsobom usporiadať vzájomné ľudské vzťahy a teda aj otázky vzťahov Židov a Nežidov. Politickú etiku nutne zaujímajú otázky morálnych kvalít tak občanov ako aj politikov. Tieto záležitosti, ktoré skúma politická etika, veľmi ovplyvňujú politické konanie každého politického subjektu ( telesa ). Politická etika chápe politiku ako také konanie, ktoré sa vzťahuje k určitému záväznému usporiadaniu spoločných záležitosti, ktoré sa týkajú všetkých ľudských bytosti v ich vzájomnom spolužití. Bližšie o politickej etike je možné si naštudovať v knihe “Politická etika” , ktorej autorom je Bernard H. Sutor, Praha 1996.

Nie každé politické konanie je žiaduce a dá sa akceptovať a preto je možné rešpektovať len taký politický poriadok, u ktorého sa predpokladá, že je určitým spôsobom s občanmi dohodnutý, pretože má sledovať spoločné dobro vo vnútri štátu či spoločnosti. Základ politického konania je v Ústave národného štátu, napríklad v Ústave SR. Čo je potrebné si uvedomiť ? V prípade politiky boja proti antisemitizmu platí, že Brusel si osobuje právo mimo politických poriadkov národných štátov určovať úlohy, ktoré si právne prisvojuje na základe príslušných zmlúv dotýkajúcich sa nadnárodnej úrovne.

EÚ nefiguruje v žiadnom politickom poriadku s občanmi dohodnutom, existuje mimo tohto rámca a jej politika sa nemôže vzťahovať ku konaniu, ktoré rieši problémy vzájomného ľudského spolužitia. Fungovanie EÚ sa deje bez akejkoľvek dohody s občanmi národných štátov, pričom zmluvy k fungovaniu podpísané nemôžu byť chápané v zmysle, že vyjadrujú vôľu národa. Politické konanie EÚ nemôže byť založené na Ústave národného štátu, pretože vzájomné ľudské spolužitie v spoločnosti si vyžaduje a má svoj záväzný vnútorný poriadok.

Politické konanie EÚ nemôže byť založené na rozhodnutiach, ktoré sú typom rozhodovania o vecných otázkach, pretože samotná politika je o stretávaní názorov a presvedčení a zápasom o získanie súhlasu a väčšiny. Brusel takýto spôsob praktizovania politiky nepozná a neakceptuje a preto ani nemá na pamäti, že politický poriadok má byť prispôsobený ľuďom, čo je doteraz ( ako tak ) platné na národnej úrovni. Žiadny politický poriadok na úrovni EÚ neexistuje a ani existovať nemôže.

Preto je možné tvrdiť, že EÚ sa správa despotický, nakoľko oficiálne má byť spoločnou organizáciou národných štátov. V snahe o určitú legitimitu EÚ svoj despotizmus zakrýva a svoje konanie vykladá ako právo a ospravedlňuje sa vyššími cieľmi – spoločnými hodnotami EÚ.

Vzťah Nežidov k Židom a opačne môže ukazovať na problémy ľudského spolužitia, ktoré môže byť konfliktné z podstaty ľudského bytia. Urovnávanie problémov vzájomného spolužitia, to je o politike. Politika sa má robiť v rámci všetkých občanov v ich vzájomnom spolužití na určitom území, ktoré je záväzne usporiadané a to na základe príslušnej Ústavy. Vzájomné spolužitie je výrazom spolužitia na národnom princípe a inštitúcie a organizácie EÚ sa nemajú do toho čo miešať, ale najmä určovať a riadiť. Aké politické konanie môže ( má byť ) akceptovateľné ?

O základe politického konania sa už zmienil vyššie. EÚ nemá k tomuto politickému konaniu, ako je politika boja proti antisemitizmu, podobne proti extrémizmu, žiadnu legitimitu. Je to suverénne právo národných štátov. Politická etika ukazuje ( poúča ) na základné prístupy k tomu, aby politické konanie bolo akceptované a teda aj účinné. Politická etika venuje pozornosť niekoľkým najdôležitejším špecifickým rysom politického konania. Ide o to, že politika sa má robiť ako:

1. Konanie vzťahujúce sa k určitej situácií.

Určitá situácia vo vzťahoch medzi Nežidmi a Židmi je v každej členskej krajine EÚ iná, pretože okolnosti týchto vzťahov nie sú rovnaké, ale mnohotvárne a premenlivé. Vyplýva to z podstaty ľudského bytia, ktoré vykazuje aj také znaky ako je dejinnosť a spoločenskosť. Vzájomné ľudské spolužitie ako problém je v tom, že ľudia chápu a hodnotia rôzne záležitosti rôzne, pretože ich názory a súdy, záujmy a presvedčenia sú rozdielne a teda aj konkurujúce. V záujme zachovania sociálneho mieru a potrebnej spolupráce musia byť akýmsi spôsobom zjednocovaní.

Ľudské spolužitie, to nie je riešenie vecných, odborných otázok. V ľudskom spolužití sa má brať ohľad na tých, ktorých sa to týka, na možných spojencov, protivníkov, záujmové skupiny, koalíciu, opozíciu, verejnú mienku, voľby a podobne – čiže v každom prípade ide o to, aby sa politické konanie vzťahovalo k určitej ( danej ) situácií.

Vzťah Nežidov k Židom a opačne patrí do sociálneho sveta, ktorého základom je zameranosť ( na niečo, k niečomu ) ako intencia. Tomuto vzťahu musíme prisúdiť rozdielnu zameranosť ( intencie ), ktoré sa určitým spôsobom zmiešavajú a ktoré je potrebné v rámci národného štátu ( danej spoločnosti ) udržať v určitej interakcií. Svoje miesto k zaisteniu celospoločenského vzťahu majú aj určité normy a inštitúcie, ktoré usmerňujú konanie. Politická etika sa nebráni ani tomu, že v určitých prípadoch riešenia problému je žiaduca odborná úvaha právnika, ekonóma, finančného odborníka, inžiniera – technika, či odborníka z iných odvetví spoločnosti. Odbornou úvahou sa problém hoci aký ( a teda ani vzťah Nežidov a Židov ) nekončí.

Dôležité je uplatniť politickú stránku problému, ktorá sa dotýka ľudí v ich záujmoch, názoroch, presvedčeniach a podobne. Ak je veľký problém vo vzťahoch Nežidov a Židov, potom politika musí sa usilovať dosiahnuť: a) určité urovnanie vzťahov, b) musí sprostredkovať vzájomné záujmy, c) dohodnúť určité kompromisy, d) nachádzať spojencov, e) vyberať si správnych spolupracovníkov, f) brať v úvahu opozíciu, g) získať súhlas, h) udržať pohromade väčšinu, h) ovplyvňovať verejnú mienku. Toto je o politike ako konaniu, ktoré sa má vzťahovať k určitej situácií.

Môžeme pokladať politiku boja proti antisemitizmu za také konanie, ktoré sa vzťahuje k určitej situácií ? Moja odpoveď je jasná: politické konanie na úrovni EÚ a národných vlád v otázke boja proti antisemitizmu sa vôbec nevzťahuje k určitej situácií – k problematickému spolunažívaniu Nežidov a Židov. EÚ, ako som už uviedol, nemá potrebnú legitimitu ako základu politického konania a preto z jej strany je možné produkovať iba chybné či nesprávne rozhodnutia ( zdôvodnenia ).

Potreba rozvinutia boja proti antisemitizmu sa odvoláva na hodnoty EÚ ako vyššie ciele. Nikomu nevadí, že týmto zásadným má byť dôkladná analýza situácie v spolunažívaní Nežidov a Židov a to iba na národnej úrovni. Lenže v SR takáto analýza neexistuje ani na národnej úrovni. Nehovoriac o tom, že s analýzou súvisia určité princípy a normy konania. Ako blesk z jasného neba sa objavilo želanie Andreja Danka riešiť problém spolunažívania Nežidov a Židov a to za pomoci vyriešenia otázky definície antisemitizmu, teda ako riešenie, ktoré sleduje mať k dispozícií jasný, odborný výklad danej problematiky či skôr pojmu antisemitizmus.

Predsedovi NR SR vôbec nejde o to, aby problematiku antisemitizmu ovládali občania, ale aby sa antisemitizmus riešil ako odborná príprava vyšetrovateľov, všelijakých „pofiderných znalcov“ a aj samotných sudcov. V skutočnosti to znamená, že žiadny problém v spolunažívaní medzi Nežidmi a Židmi nebol analyzovaný a ani nastolený na politické riešenie, pretože odborná otázka antisemitizmu podľa politickej etiky nie je tým rozhodujúcim prvkom v politickom konaní, ktoré sa má vzťahovať k určitej situácií.

Kroky, ktoré podniká predseda NR SR a teda aj samotný parlament, nekorešpondujú s potrebou, aby sa vzťahovali k určitej situácií. Vyššie som uviedol, o čo sa musí politika usilovať. V rámci jej aktivít je potrebné urovnávať vzťahy, sprostredkovať záujmy, dohodnúť kompromisy, nachádzať spojencov, brať na vedomie opozíciu, získať k riešeniu určitý súhlas, udržiavať väčšinu, ovplyvňovať verejnosť ( verejnú mienku ).

O problémoch v spolunažívaní Nežidov a Židov NR SR neprerokovala žiadny dôležitý dokument, ktorý by bol výsledkom dôkladnej analýzy. Napriek tomu je tu jasná snaha „odborne“ posilniť represívne zložky, dostať do legislatívy určité množstvo navrhnutých prejavov antisemitizmu ako nenávisti k Židom, aby bolo možné obžalovať a trestať. Takéto politické konanie Andreja Danka o nepolitickom riešení vzťahu Nežidov a Židov pokladám za výraz nedostatočnej politickej kompetentnosti a z morálneho hľadiska za prejav zneužitia svojho politického postavenia v prospech sľubov daných štátu Izrael.

2. Politické konanie ako obhajoba záujmov.

Ľudské spolunažívanie vie byť problematické najmä preto, že rôzne sociálne zoskupenia a politické strany a hnutia sa snažia o presadzovanie a presadenie svojich určitých záujmov. Politická etika pokladá záujem a konanie zo záujmu za dôležité skúmať, pretože samotné politické konanie musí súvisieť s rešpektovaním záujmov a pritom sledovať vzťah medzi záujmami a spoločným dobrom pre všetkých. Ľudský život sa rozvíja vo vzťahoch a preto obhajoba záujmov je viazaná na dosiahnutie spoločenskej formy ľudskej existencie- života človeka v spoločnosti. A tu je potrebné dbať, aby záujmy neboli hájené na egoistickej báze a bez ohľadu k ostatným a na ich úkor, či až do podoby tvrdého vykorisťovania, útlaku a používania násilia.

Z politiky boja proti antisemitizmu, ktorej obsah bol zorientovaný na pojmové zvládnutie – definíciu antisemitizmu – a na prehľadné určenie prejavov nenávisti k Židom vyplýva, že väčšinová spoločnosť ( v rôznych sociálnych zoskupeniach ) ako spoločnosť Nežidov svojim presadzovaním rôznorodých záujmov je egoistická, bezohľadná a plná nenávisti k takej menšine ako sú Židia, pretože zachádza až do nežiaducich extrémov. Taký je môj dojem z politiky boja proti antisemitizmu, ktorá vôbec nemusí zodpovedať spoločenskej realite a z môjho pohľadu ani nezodpovedá. Pokiaľ ide o SR, nie som presvedčený, že politiku boja proti antisemitizmu je potrebné v zmysle pokynov EÚ či želaní štátu Izrael nejakým spôsobom rozvíjať, uplatňovať, presadzovať.

Predpokladám, že naša vládna moc či samotný zákonodarný orgán nedisponujú žiadnou serióznou analýzou, ktorá ukazuje, že presadzovanie a obhajoba záujmov rôznych sociálnych zoskupení a politických strán a hnutí vytvára v spoločnosti prostredie nenávisti k Židom ( a nielen k nim ). Argumenty pre podporu politiky boja proti antisemitizmu musia vychádzať práve z poznania záujmov rôznych sociálnych zoskupení a politických strán a hnutí. Ak nie sú žiadne argumenty k dispozícií, tak potom organizátori boja proti antisemitizmu iba improvizujú a celkom z iných dôvodov.

Táto improvizácia sa týka toho, že vedome orientujú pozornosť verejnosti či samotných politikov iným smerom, ktorý má nahradiť absenciu faktov dostupných z „prostredia“ rôznorodých záujmov, ktoré sa vo väčšinovej spoločnosti určitým spôsobom presadzujú, obhajujú. K čomu dochádza ? Organizátori politiky boja proti antisemitizmu nás, občanov ( verejnosť ) celkom podvodne orientujú k pochopeniu, že boj proti antisemitizmu si vyžaduje ( je nutný ) z dôvodov ochrany ľudských práv.

Ide o politický podvod, pretože boj proti antisemitizmu si v skutočnosti vyžaduje uplatniť také politické konanie, ktoré nám umožní pochopiť z presadzovania a obhajoby ktorých záujmov ( v spoločnosti ) vyrastá nenávisť k Židom a opačne. Pochopenie aktuálnej situácie je dôležité, pretože v rámci politického konania sa musia, ak je problém veľký, prijať opatrenia na zaisťovanie a presadzovanie spoločného záujmu a poriadku spoločného dobra, ktorý má byť orientovaný na vzťahy vzájomnosti.

Politická etika týmto vzťahom venuje náležitú pozornosť, pretože ich pokladá za základnú formu spravodlivosti. Politická etika upozorňuje, že samotná politika nie je vo svojich prejavoch bezprostredne zameraná na veľké hodnoty majúce za cieľ spoločné dobro ako sú mier, ľudské práva a spravodlivosť, ale na presadzovanie určitých záujmov rôznych sociálnych zoskupení, politických strán a hnutí a štátov. Pritom treba brať na vedomie, že hodnoty spoločného dobra vyžadujú len dodatočnú pozornosť, pretože je dôležité sledovať aj vzťahy, ktoré súvisia so záujmami.

Keďže záujmy sú rôznorodé a odlišné, tak sa ich nositelia dostávajú do konkurenčných vzťahov a môžu viesť či vedú ku konfliktom. Toto všetko sa týka celej spoločnosti, teda aj menšiny, ktorú z určitého pohľadu tvoria napríklad aj Židia. Politické konanie v spoločnosti ako celku má za úlohu vzájomne sprostredkovávať pri zodpovednosti voči druhým konkurujúce a vzájomne si odporujúce záujmy skupín ľudí a politických združení, aby mohlo byť zachované dostatočne znesiteľné spolužitie vo vzájomných vzťahoch, teda aj vo vzťahu k Židom a opačne.

Ak sa NR SR či vládna moc v svojej politike boja proti antisemitizmu zamerá iba na definíciu antisemitizmu a prevezme do legislatívnej agendy SR navrhované prejavy antisemitizmu ( teda vymyslené prejavy nenávisti k Židom ), potom nič z toho, čo súvisí s politickým konaním v otázke záujmov, nebude realizované. Znamená to, že takýto postup tými, čo organizujú politiku boja proti antisemitizmu, je zameraný a môže byť zdôvodňovaný len ochranou ľudských práv, čo z nášho pohľadu je nežiaduce, pretože politické konanie bez posúdenia záujmov nemá za úlohu v skutočnosti riešiť problematiku ľudského spolunažívania, vrátane vzťahu k Židom a opačne.

Zdôrazňujem, že v politike boja proti antisemitizmu absentuje to zásadné, čo je potrebné v spoločnosti robiť: politické konanie nemôže byť akceptované bez analýzy problémov, ktoré súvisia s presadzovaním rôznych záujmov, na ktoré sa viažu otázky možných konfliktov a potreby kompromisov. Aj za situácie, že politika boja proti antisemitizmu je zjednodušená na spôsob jej zdôvodňovania potrebou ochrany ľudských práv, je možné tvrdiť, že organizátori tejto politiky presne plnia určité záujmy určitých skupín či tried, napríklad záujmy medzinárodného sionizmu, židovskej veľkoburžoázie či samotného štátu Izrael.

Ide tu o to, aby cez politiku boja proti antisemitizmu boli Židia vo svete postavení do „otvorenej pozície“ – potenciálneho nesúladu s väčšinovou spoločnosťou, ktorá je pre nich potenciálnou hrozbou nikdy nezanikajúcou. Zároveň ide o to, aby kritika politiky, súvisiaca so sionizmom a židovskou otázkou, bola u členov väčšinovej spoločnosti posudzovaná ako prejavy nenávisti k Židom, ako antisemitizmus, ktorý je potrebné trestne stíhať.

Z uvedeného vyplýva, že politické konanie uvedených skupín v otázke politiky boja proti antisemitizmu spĺňa síce formálne kritérium byť aktivitou, ktorá rieši otázky záujmov, ale nepatrí do portfólia národnej štátnej moci a politiky, ktorá je zameraná na urovnávanie sporov ( aj nenávisti ) rôznych skupín v určitých vzťahoch, ktoré je potrebné udržiavať ako vzťahy vzájomnosti.

3. Politické konanie ako riešenie konfliktov a prijímanie kompromisov.

Antisemitizmus je definovaný ako nenávisť k Židom, pričom tvorcovia definície pozabudli, že medzi semitov je potrebné zaradiť napríklad aj Arabov. A okrem tohto nedostatku v definícií sa nenávisť berie ako jednosmerná záležitosť, ktorá vyrastá z väčšinovej spoločnosti a vybíja si svoju energiu na Židoch.

Antisemitizmus, aj s uvedenými výhradami a s podstatným znakom definovaným ako nenávisť, ak odhliadneme od osobných sporov, môžeme smelo označiť ako konflikt. Politická etika chápe konflikt ako určité kontraverzie medzi sociálnymi pozíciami a skupinami, teda je možné pripustiť, že môžu existovať kontraverzie medzi sociálnymi pozíciami a skupinami väčšinovej spoločnosti a židovskými komunitami. Kontraverzie je potrebné riešiť v politickom konaní spôsobom usporiadaného urovnávania problémov. Pre sociálne konflikty v spoločnosti môže platiť, že v nich sa ukazuje morálne zlyhanie, pretože sa určitým spôsobom môže prejavovať znevažovanie druhých v ich odlišnostiach a v absolutizácií vlastného postavenia.

Politikou boja proti antisemitizmu sa toto potenciálne morálne zlyhanie absolutizuje do pozície, že ide iba o problém, ktorý sa výlučne týka iba Židov. Možnosť znevažovania druhých v ich odlišnostiach a v absolutizovaní vlastného postavenia sa v ľudskej, pluralitnej spoločnosti netýka iba úrovne vzťahov väčšinovej spoločnosti a menšiny, ale môže ( a spravidla aj je ) sa týkať vzťahov medzi rôznymi skupinami vo vnútri spoločnosti, teda aj mimo Židov. Ak organizátori politiky boja proti antisemitizmu na túto možnosť ( skutočnosť ) zabúdajú, znamená to, že musí z ich strany existovať silný dôvod – záujem, aby antisemitizmus bol mimoriadne uprednostňovaný oproti iným konfliktom, vrátane sledovania jeho prejavov. O jednom z dôvodov som sa zmienil už v súvislostiach s poslaním sionizmu na inom mieste tohto článku.

Z uvedených dôvodov politická etika požaduje od politiky ( politického konania ) zabezpečovať určité preventívne opatrenia proti násilnému riešeniu konfliktov, rozvíjať ( mať ) pravidla a inštitúcie pre pokojné rokovanie medzi ľuďmi v rámci prebiehajúcich konfliktov. Od predsedu NR SR či od vládnej moci sme sa nedozvedeli nič o tom, že v našej spoločnosti prebiehajú konflikty medzi rôznymi skupinami na jednej strane a Židmi na strane druhej. Rovnako sme nemali možnosť zoznámiť sa s informáciami, ktoré by mohli ukázať na skutočnosť, že ľudské spolunažívanie v SR je aj vrátane Židov dostatočne kooperujúce a prevláda vzájomná starostlivosť, ktoré pomáhajú vytvárať podmienky pre spoločné uskutočňovanie určitých hodnôt.

Pritom zo strany štátnej moci všetky potrebné analýzy či hodnotenia je možné zabezpečiť, pretože sú k dispozícií určité štatistické údaje. Politická etika pripomína, že konflikty sa často označujú ako „štrukturálne podmienené“ a preto môžeme hovoriť o určitých sociálnych štruktúrach ako akýchsi základných prvkov určitého problému ( napríklad štruktúra zamestnanosti, konfesijné štruktúry a podobne ).

To, čo vedie ku konfliktu, a teda aj vo vzťahu k Židom a opačne, to sú práve záujmy definované tými, ktorých sa týkajú. Veľkým nedostatkom politiky boja proti antisemitizmu je to, že sa v nej nezohľadňuje existencia konfliktu ( ako nenávisti ) ako spojenie s určitou štrukturálnou podmienenosťou. Tento poznávací nedostatok organizátori politiky boja proti antisemitizmu nahradili taxatívnym prehľadom prejavov antisemitizmu.

Podľa politickej etiky sociálne štruktúry sú dôležité, pretože nám majú pomôcť objasniť rozdielnosť v záujmoch a prečo vedú ku konfliktom. Priam poučkou politickej etiky je tvrdenie, že sociálne konflikty nie sú bez intencionálnych momentov záujmu správne pochopené a bez nich nie sú politický riešiteľné. Takže čo sa dá riešiť politikou boja proti antisemitizmu ?

V podstate nič zásadného, keďže konflikty nevieme charakterizovať vzhľadom na proklamované záujmy tých, ktorí proti sebe stoja, čo znamená, že ich ( ak existujú ) nevieme ( nemôžeme ) ani politický riešiť. Treba jasne upozorniť, že v prípade iniciatívy ústavného činiteľa Andreja Danka vo veci boja proti antisemitizmu ide iba o jedno: uľahčiť a rozšíriť využitie donucovacích prostriedkov štátnej moci ako najkrajnejšieho prostriedku a zo spoluobčanov Židov urobiť martýrov, ktorí najviac si musia vytrpieť od prejavov ( vraj ) nenávisti väčšinovej spoločnosti.

Lenže politické riešenie konfliktov z hľadiska politickej etiky nie je možné stotožniť s trestaním občanov, ktorí si dovolia o niečom povedať svoj názor. Politika má vytvárať lepšie podmienky pre spoločné uskutočňovanie hodnôt spoločnosti a preto je nutné pochopiť, že pri politickom riešení konfliktov sa protivníci musia dostať do vzájomných vzťahov, aby si vytvorili určité komunikačné prostredie, v rámci ktorého sa budú dohadovať a hľadať určité riešenia vrátane prijateľných kompromisov. Znamená to, že konflikty ako kontraverzie v spoločnosti medzi Nežidmi a Židmi sa majú v prvom rade riešiť mimo rámca donucovacej štátnej moci, pretože v trestnom konaní už nejde o riešenie konfliktov politickými prostriedkami, ale o prípravu obžaloby, o trestné stíhanie a prijatie rozsudku.

Faktom je, že v SR nevieme o konkrétnych protivníkoch s konkrétnymi záujmami, ktorí majú vstúpiť do arény politického riešenia konfliktu ( konfliktov ) a hľadať riešenia v prospech vzťahov vzájomnosti. Politická etika pripomína, že sociálne konflikty nemôžu byť bez intencionálnych záujmov správne pochopené a bez týchto záujmov ani nie sú politický riešiteľné. Treba to v podstate chápať tak, že vždy ide o skúmanie záujmov tak zo strany určitej skupiny Židov a určitej skupiny Nežidov.

„Model“ politiky boja proti antisemitizmu zo strany ústavného činiteľa Andreja Danka všetky uvedené podstatné črty politického konania ignoruje, neuznáva, obchádza. Pán Andrej Danko má predstavu organizovať boj proti antisemitizmu bez politického riešenia konfliktov, pretože sa zameriava v svojom úsilí len na také poňatie problému antisemitizmu, ktoré pomôže orgánom činným v trestnom konaní. Jeho „modelu“ boja proti antisemitizmu zodpovedá aj sľub daný jeho priateľovi predsedovi Knessetu štátu Izrael, lebo za normálnych okolnosti, ak existuje priestor pre politické riešenie konfliktu, ústavný činiteľ si takéto sľuby nesmie dovoliť.

Dankov „model“ boja proti antisemitizmu je výrazom primitívnej politickej hlúposti, ktorá však nie je jeho vlastným vynálezom. Základná schéma „modelu“ bola jasne určená uznesením Európskeho parlamentu, v ktorej je dôležitá iba definícia antisemitizmu, navrhnuté prejavy antisemitizmu a silná túžba, aby sa čo najviac týchto prejavov dostalo do zákonov ( zákona ) príslušného štátu. Dankovmu „modelu“ zodpovedá aj usmernenie EP, uvedeného v uznesení, podľa ktorého je boj proti antisemitizmu potrebné realizovať aj v takej krajine, kde žiadne problémy vo vzťahu k Židom neexistujú.

Organizátori politiky boja proti antisemitizmu stvorili akúsi definíciu antisemitizmu, ktorú má celá EÚ rešpektovať. Antisemitizmus je charakterizovaný ako nenávisť k Židom. Lenže ak z celého procesu nám vypadne úloha politického riešenia konfliktu, potom ako bude možné riešiť problém spolunažívania medzi ľuďmi, ak nebude možné riešiť nenávisť – teda zbaviť sa jej tak, aby neprerástla do násilia ? Zbaviť sa nenávisti nie je možné bez prijatia kompromisu v otázkach týkajúcich sa praktického spolužitia ľudí. Keďže kompromis znamená spoločne niečo sľúbiť, musíme niečo vedieť o konkrétnych protivníkoch s konkrétnymi záujmami na oboch stranách konfliktu.

Keďže v SR nemáme o protivníkoch na oboch stranách konfliktu žiadnu vedomosť, nemôžeme nič riešiť a teda ani hľadať cesty ku kompromisu. Je potrebné zdôrazniť, že ak v politickom konaní uplatňujeme politické riešenie konfliktov, tak potom je úplne jasné, že žiadnu definíciu antisemitizmu nepotrebujeme, pretože potrebujeme iba vôľu rešpektovať v praxi hlavné črty politického konania. Definíciu antisemitizmu nepotrebujeme aj z toho dôvodu, že podľa politickej etiky politický nutný kompromis sa týka praktického spolužitia ľudí. Tento kompromis nemôžeme zamieňať s kompromisom, ktorý nie je možný v otázkach viery a pravdy. Ak v otázkach viery a pravdy nie je možný žiadny kompromis, potom úlohou politikov je chrániť túto pozíciu a prenechať to sporom v duchovnej oblasti a snahám o vzájomné porozumenie. Čitateľ si ľahko môže všimnúť, že otázky zahrnuté do prejavov antisemitizmu sú zároveň aj otázkami patriacimi do otázok viery a pravdy a zároveň určené ako nenávistné.

Dankov „model“ politiky boja proti antisemitizmu nedáva možnosť ponechať určité spory pre duchovnú oblasť a príležitosť, aby si obe strany konfliktu hľadali možnosti vzájomného porozumenia. V demokratickej spoločnosti odlišné svetonázorové stanoviska majú byť brané ako samozrejmosť a teda aj nutne rešpektované. Preto v politickom konaní sa nesmie pravda a viera konkrétneho sociálneho subjektu presadzovať politický alebo dokonca násilím. Na demokratickom Západe sa práve toto pravidlo začalo pod vedením EÚ smelo porušovať a určité svetonázorové pozície či politické pozície sa začali riešiť ako napríklad nežiaduci extrémizmus, ktorý je potrebné potláčať aj za pomoci represívnych zložiek štátnej moci.

Politika boja proti antisemitizmu zapadá do tohto spoločného úsilia EÚ a národných vlád. S nejakým politickým riešením konfliktu a prijatím kompromisu sa nepočíta, pretože je dôležité potláčať slobodu slová a prejavu. Kompromis ako dobrovoľné sprostredkovanie medzi osobami a skupinami, ktoré spája ich odlišnosť a konkurenčný vzťah s minimom vzájomného porozumenia, nepredstavuje vhodný spôsob potláčania slobody slová a prejavu. Z hľadiska politickej etiky kompromis je veľkým morálnym činom a politickým umením.

Politická etika zdôrazňuje, že politika je konfliktné konanie smerujúce ku kompromisu. Vo sfére politiky neplatí racionálne pravidlo vyhýbať sa konfliktom. Je veľmi zarážajúce, že politika boja proti antisemitizmu racionálne pravidlo vyhýbať sa konfliktom, rešpektuje. Ak by takéto pravidlo organizátori tejto politiky nerešpektovali, najskôr by to znamenalo, že boj proti antisemitizmu v proklamovanej podobe je zbytočný, pretože všetko sa rieši v rámci politického riešenia konfliktov. Politická etika pripomína, že chcieť sa vyhýbať konfliktom by znamenalo nielen upustiť od obhajoby vlastných práv a záujmov ( napríklad židovskej komunity ) v konkurencií s ostatnými, ale by to znamenalo vzdať sa možnosti ovplyvňovať spoločenský poriadok záväzný pre všetkých občanov.

Zdôraznil som, že pojem „nenávisť“ nie je vhodný pre duchovnú oblasť. Namiesto neho je vhodné skôr používať pojem „spor“, ktorý skôr charakterizuje podstatu konfliktu, respektíve s riešením konfliktu súvisí. Organizátori politiky boja proti antisemitizmu používajú pojem „nenávisť“ ako podstatu antisemitizmu. Akoby tušili, že tento pojem je vhodný pre situácie, keď nie je potrebné sa o niečo sporiť, iba vykrikovať o nenávistných prejavoch, ktoré sa musia stať predmetom zákona. Organizátori politiky boja proti antisemitizmu si myslia, že majú pravdu a definícia antisemitizmu aj s jeho navrhnutými prejavmi im dáva správne riešenie.

O tom je presvedčený aj ústavný činiteľ Andrej Danko. Kto teda ohrozuje ( či môže ohrozovať ) mier v praktickom spolunažívaní ľudí ( občanov ), napríklad v našej spoločnosti ?

Z hľadiska politickej etiky mier neohrozuje ten, kto vstupuje do konfliktu ( sporu ) o určité otázky ( problémy ) s inou skupinou – napríklad židovskou komunitou. Mier ohrozuje ten, kto znemožňuje vstupovať do konfliktu ( konfliktov ), pretože namiesto toho iba vykrikuje o nenávisti a o potrebe trestať. Zástancami znemožňovať vstupovať do konfliktu sa tak stávajú tí, čo organizujú a podporujú politiku boja proti antisemitizmu v súčasnej podobe.

VII.

Posúdiť politiku boja proti antisemitizmu z hľadiska politickej etiky umožňuje lepšie pochopiť , akého zásadného nedostatku sa, najskôr celkom vedomé, dopustili tí, čo takúto politiku organizujú. Ako sa dá charakterizovať zásadný nedostatok politiky boja proti antisemitizmu ?

Organizátori boja proti antisemitizmu si, jednoducho povedané, zmýlili správne označiť adresáta, od ktorého je možné očakávať prejavy nenávisti k Židom. Už som na iných miestach svojho príspevku uviedol, že to nemôžu byť občania ako takí a že sa organizátori a ich prisluhovači orientujú na kriminalizáciu občanov členských štátov EÚ. To ešte nie je odpoveď na moju otázku. Aby odpoveď bola jasná, potrebujeme použiť slovné spojenie s označením „politický antisemitizmus“.

Politický antisemitizmus chápem vo význame, že nenávisť k Židom ( židovskej komunite v spoločnosti ) či protižidovské aktivity sú predmetom veľkej politiky, sú organizované z úrovne vládnej, zákonodarnej a súdnej moci ( teda štátnej moci ), sú predmetom vládnucej koalície či vôbec totalitnej moci. Výsledkom politického antisemitizmu sú zvyčajne také zákony, vyhlášky, nariadenia, usmernenia, ktoré pomáhajú vytvárať podmienky pre šírenie a organizovanie nenávisti k Židom ( ich komunitám ), pre ľahké porušovanie ľudských práv a základných slobôd, pre potieranie určitých oprávnených záujmov a podobne.

Politický antisemitizmus, ak by sa v niektorom členskom štáte EÚ etabloval, bol by výsledkom víťazstva politických síl, ktoré by boli schopné zneužiť svoje mocenské postavenie v prospech určitých záujmov určitých národných a nadnárodných skupín. Príkladom politického antisemitizmu je napríklad fašistické Nemecko či slovenský klérofašistický štát v druhej svetovej vojne. Bez politického antisemitizmu antisemitizmus občanov nemá veľký význam, pretože v spoločnosti nie sú k jeho prejavom vytvorené politické podmienky.

Ak EÚ za podpory medzinárodného sionizmu a štátu Izrael nesprávne označili adresáta, od ktorého je možné očakávať rôzne prejavy nimi navrhnutého antisemitizmu, a týmto adresátom nie je politický antisemitizmus v podobe národných vlád, tak potom si uvedomujú, že v súčasnosti politický antisemitizmus nepredstavuje žiadnu hrozbu k tomu, aby bolo možné na národnej úrovni zavádzať protižidovské opatrenia.

Boj proti antisemitizmu v každej spoločnosti ( štáte ) má význam iba vtedy, ak antisemitizmus je či stáva sa súčasťou vládneho programu a vládnej moci. Aby sme si túto súvislosť všimli, je dôležité pracovať s pojmom „politický antisemitizmus“.

Národné vlády členských štátov EÚ sú priamo pod kontrolou a vplyvom Bruselu, preto je jasné, že politiku boja proti antisemitizmu nie je možné zdôvodňovať existenciou politického antisemitizmu. EÚ aj so svojimi partnermi, ktorí sa pasovali za zástupcov Židov celého sveta, preto nebezpečenstvo nenávisti k Židom hľadá iba vo „väčšinovom zostatku“ európskej masy národov – na strane občanov. EÚ nemá v súčasnosti občanov dostatočne spracovaných na svoj obraz pre jej použitie v rôznych situáciách, pretože potieranie slobody slová a prejavu nie je ešte s definitívnou platnosťou dokončené.

Z múdreho užívania moci a z už spomenutých kritérií politického konania vyplýva, že ak nie je možné politiku boja proti antisemitizmu zdôvodňovať potrebou existencie politického antisemitizmu, potom nie j potrebné politiku boja proti antisemitizmu tvrdo presadzovať k realizácií, čiže takúto politiku v politickom konaní ani neuplatňovať !!! Toto sa nestalo. Prečo ?

Príležitosť robí zlodeja. Vznikla mimoriadne priaznivá politická situácia na úrovni nadnárodných politických síl. Došlo k spojeniu záujmov EÚ, medzinárodného sionizmu a štátu Izrael.

Zo strany medzinárodného sionizmu a štátu Izrael išlo a ide o vytvorenie ideovej a politickej kontroly nad všetkými Židmi vo všetkých krajinách a na podriadenie sa všetkých Židov medzinárodnému sionistickému centru. Ešte v marci 1964 sa uskutočnilo spoločné zasadanie izraelskej vlády a Výkonného výboru Svetovej sionistickej organizácie – Židovskej agentúry, na ktorom bolo prijaté spoločné komuniké.

V tomto komuniké je venovaná pozornosť napríklad zosilneniu židovského ducha v živote Židov. Podľa vtedajšieho predsedu izraelskej vlády Izrael a diaspora sú dve dôležité časti jedného celku, pričom Izrael sa musí stať duchovným a kultúrnym centrom tejto jednoty. Zároveň bola ratifikovaná aj Dohoda z roku 1954, kde sa okrem iného v siedmej časti zdôvodňuje potreba boja proti všetkým prejavom asimilácie Židov, proti odmietaniu židovského národa. A dôležité je si uvedomiť, že jeden zo sionistických kongresov vytýčil kurz vytvorenia „veľkého Izraela“.

A ako má tento „veľký Izrael“ vyzerať ?

„Veľký Izrael“ má podľa Herzla ( z roku 1904 ) a rabína Fischmanna ( z roku 1947 ) tvoriť územie od pravého brehu rieky Níl po Červené more, Sinajský poloostrov, celé Jordánsko, Libanon, Sýria, väčšia časť Iraku ( na juh od rieky Eufrat ) s prístupom k Perzskému zálivu a celý západ Saudskej Arábie

V spoločnom komuniké sa jasne zdôrazňuje, že úsilie, ktorého cieľom je, aby sionistický duch prenikol do života Židov, sú spoločnou vecou izraelského štátu a medzinárodnej sionistickej organizácie. Treba pochopiť, že vytvorenie ideovej a politickej kontroly nad všetkými Židmi vo všetkých krajinách, je nesmierne náročná úloha a predovšetkým dlhodobá. Medzinárodný sionizmus našiel veľmi ústretového partnera v EÚ, ktorá krok za krokom burá moc národných štátov a ich odpor, rovnako ako potrebuje zlomiť vôľu k odporu u občanov členských štátov cez potieranie slobody slová a prejavu.

Keďže predstavitelia národných vlád sú pod prísnou kontrolou Bruselu, v prípade občanov to tak nie je a preto má význam, aby politika boja proti antisemitizmu označovala za potenciálnu hrozbu pre Židov nie politický antisemitizmus, ktorý má na svedomí ich genocídu, ale občanov. Došlo teda k historickému stretnutiu „dvoch sestier“ – politiky boja proti antisemitizmu a politiky boja proti extrémizmu. Toto stretnutie „dvoch sestier“ do budúcnosti neveští nič dobrého, pretože na úrovni národnej štátnej moci, napriek platnej Ústavy SR, jej predstavitelia nemajú veľkú snahu dať im definitívnu stopku.

V oboch prípadoch adresátom takejto politiky sú občania. Náš ústavný činiteľ Andrej Danko si to z jemu známych dôvodov túto zámenu adresáta vôbec nevšimol a zameral sa iba na definíciu antisemitizmu a „Pandorinu skrinku“ jeho prejavov.

Koniec IV. – záverečnej časti.

Dušan Hirjak