Kto zasieva a organizuje “plazivú fašizáciu” krajiny a vo svete ? Časť VIII.

Časť VIII.

 Môj druhý pohľad vychádza z článku  S. Lopatníkova, ktorý má názov „Definícia fašizmu“.  Článok bol uverejnený dňa 17.3.2016 na serveri zvedavec.org. Autor článku navrhol univerzálny pojem fašizmu. Dôležitým pre neho je to, čo znamená v etymologickom zmysle slovo fašizmus. Pochádza zo slová fascia a znamená zväz, zväzok, spojenie, združenie. Aký zväzok musí existovať v spoločnosti, čo treba zjednocovať ( za každú cenu ) ? Autor ponúka k zjednoteniu ten najzákladnejší vzťah dvoch nerovnakých skupín.  Treba zjednotiť dve antagonistické triedy:  vykorisťovateľov a vykorisťovaných, pretože iba za určitého zjednotenia môže spoločnosť  prežiť, existovať. Zo zjednotenia vzťahov obidvoch tried autor podáva definíciu fašizmu.

Je to ideológia – spoločenský systém, ktorý je založený na maskovaní hlavného antagonistického rozporu medzi prácou a bezprácnym privlastňovaním.  Toto maskovanie z môjho pohľadu je nutné k tomu, aby antagonistický rozpor ostal zachovaný a podľa možnosti aby rozpor nerástol z dôvodov posilňovania moci tých, čo si bezprácne privlastňujú. Autor článku dochádza k záveru, že fašizmus je antikomunizmom, pretože len komunizmus sa hlási k myšlienke odstránenia vykorisťovateľskej triedy. Pozície zlodeja či okradnutého majú byť zachované, len dôvody zjednotenia autor rozlišuje a na základe tohto rozlíšenia robí určitú klasifikáciu fašizmu:

1. ak sa obidva tábory majú zjednotiť, či žiť v určitom porozumení, tak na základe viery, že sme všetci jednej krvi a preto ide o etnofašizmus či nacizmus,
2. ak máme žiť v zjednotení na základe našej spoločnej viery, potom je to klérofašizmus,
3. ak je spoločnosť dvoch táborov zjednotená na základe faktu, že sme spojení spoločným hospodárstvo, ekonomikou, potom ide o liberálny fašizmus,
4. ak sme ako zlodeji a okradnutí spojení v jednom štáte, potom je to naciofašizmus.

Fašistická diktatúra je potom takou mocou, ktorá prinúti „okradnutých“ k zjednoteniu so „zlodejmi“. Aj pre demokratický Západ platí, že definícia fašizmu  z pohľadu  autora článku je v plnej miere použiteľná. Liberálna ideológia a liberálny politický systém neodstraňujú antagonistický rozpor medzi prácou a bezprácnym privlastňovaním, len tento rozpor je perfektne maskovaný. K maskovaniu sa používa celá škála spôsobov, ktoré navonok majú absolútnu väčšinu spoločnosti presvedčiť, že ide o zachovanie  ich slobody a ľudských práv. Všeobecne povedané, maskovaniu slúži  demokratický právny štát, aby bol život znesiteľný pre obidve strany.

Oveľa väčší význam má pre fašizmus nielen maskovanie rozporu, ale samotná diktatúra donútenia k zjednoteniu v rôznych jej formách. Ak ĽS – NS mala v predvolebných sľuboch návrh zatočiť so zlodejmi v bielych golieroch, tak rozhodne nie je možné v tom vidieť fašizmus, ale niečo, čo skôr sa môže vysvetľovať z inej pozície, ktorá nemá záujem chrániť skupinu „zlodejov“ – tých, čo si iba privlastňujú  niečo bezprácne, na úkor ľudí a štátu.

Môj tretí pohľad je zameraný k tomu, čo o fašizme tvrdil v svojom vystúpení ruský analytik V. Pjakin ( viď video z 2.7.2014 k problematike globálneho prediktora ). Fašizmus podľa Pjakina predstavuje systém riadenia, ideologický je všežravý. Pod týmto systémom je dôležitá štruktúra spoločnosti, ktorá je jasne davovo – elitárska.  V systéme riadenia dochádza k zneužívaniu moci elitárskou oligarchiou, pričom toto zneužívanie moci má aktívnu podporu  malých ľudí v dôsledku ich vlastného ideologického  presvedčenia. Ak môžu mať  kotlebovci niečo spoločného s fašizmom, tak rozhodne to môže byť to, že môžu patriť k tým malým ľuďom, ktorí môžu aktívne podporovať systém zneužívania moci elitárskou oligarchiou.  Skôr sa však ukazuje, že ĽS – NS je proti tomu systému zneužívania moci, ktorý momentálne na Slovensku existuje.  Problémom je pochopiť, že systém zneužívania moci  elitárskou oligarchiou  je možný za liberalizmu, demokratickej vlády a je úplne potrebný za fašistického režimu.  Vzhľadom k tomu, že liberálna ideológia v dnešnej dobe vedie k totálnemu núteniu spoločnosti, aby každý v nej bol liberál, davovo – elitárska štruktúra bola sformovaná aj v demokratickom prostredí.

Kedy dochádza k zneužívaniu moci elitárskou oligarchiou?  Ak tá musí ponúknuť spoločnosti nespravodlivosť – ZLO ako jedinú pravdu a svojou politickou mocou túto pravdu ( nespravodlivosť ) posväcuje.  Všetka moc je potom orientovaná v smere predstaviť ZLO ako DOBRO a zabezpečiť, aby toto ZLO bolo implementované do spoločenského života. Implementáciou  ZLA do života spoločnosti sa to nekončí, pretože v tomto procese vznikajú prekážky. Ako určité prekážky prekonávať ? Vládna moc sa musí zamerať na potlačenie tých, ktorí pochybujú o spravodlivosti vládnucej elitárskej oligarchie a ňou realizovanej politiky  a tiež na tých, koho vládny režim len podozrieva.  Aby vládny režim mohol niekoho potláčať a zároveň donútiť dav ( verejnosť, občianstvo ) k zjednoteniu okolo svojho ZLA, musí si postupne vytvoriť rôzne represívne zložky.

Pjakin pokladá súčasný vývoj na Ukrajine za kryštalický čistý fašizmus, ktorý je jasne rozpoznateľný. Na Ukrajine sa podľa neho zavádzajú neľudské formy interakcie  a ktorí s tým nesúhlasia, sú likvidovaní.   Tí, ktorí sa nedali zjednotiť pod vedením kyjevskej moci k „novej“ politike, proti tým bola použitá „antiteroristická operácia“ a občianska vojna bola na svete. Lenže ako správne nazvať vojnu na východe Ukrajiny, ak oficiálne trestajúcou stranou konfliktu je kyjevská moc ?  A čo najzaujímavejšie v dnešnom transatlantickom svete ?  Že demokratický Západ, ktorý vraj zubami – nechtami  bojuje proti  fašizmu, pomohol tomuto kryštalický čistému fašizmu k životu – nastoleniu  systému riadenia krajiny !

A čuduj sa svet, táto jednota v praxi – jednota liberalizmu a fašizmu sa v praxi potvrdzuje  aj tým, že demokratický Západ dodáva  „politických odborníkov“ pre politický systém na Ukrajine.  Ukrajina je názorným príkladom toho, čo o fašizme tvrdí Pjakin. ZLO, fašistické praktiky na Ukrajine predstavuje demokratický Západ  ako DOBRO, ktoré sa usiluje, aby Ukrajina bola slobodná krajina, proeurópsky orientovaná, demokratická. Ale o čom môže vypovedať proeurópsky orientovaný fašizmus ? Že ak nemá dostatočný odpor, môže sa šíriť, ak to bude ( je ) potrebné, aj v celom priestore demokratického Západu a ak elitárska oligarchia nebude maž inú možnosť uchovania svojho bohatstva, postavenia a moci.

Toľko k základným trom mojim pohľadom na problematiku fašizmu.  Sú možné aj iné pohľady. Jednotlivé pohľady na problematiku fašizmu sa nevylučujú, ale vzájomne sa doplňujú a prelínajú. Podľa Lopatníkova fašizmus je založený na maskovaní  hlavného antagonistického rozporu medzi prácou a bezprácnym privlastňovaním. Tento rozpor je nespravodlivosťou, ktorá sa trpí Ak to spojíme s pohľadom Pjakina, tak úlohou elitárskej oligarchie je ponúknuť spoločnosti túto nespravodlivosť ako JEDINÚ  PRAVDU, ako DOBRO, ktoré je treba udržať a rozvíjať.  A aby deklarované DOBRO aj v spoločnosti fungovalo, musí sa  v rámci politickej moci aj ošetriť cez príslušné zákony.

Podľa P. C. Robertsa  v celom západnom svete sa finančný systém stal vykorisťovateľom ľudí a príťažou a stratou pre ekonomiku. Riešenia tohto problému sú možné – rozbitie veľkých bank do malých, znárodnenie a prevádzkovanie výlučne v prospech obecného dobra (. Podľa Robertsa finančný systém spôsobil Američanom viac škody ako teroristi. Pýta sa, prečo nie je myšlienka súkromného bankového sektora  rovnako odporná ako nacizmus ( viď zvedavec.org, 10.3.2016 ). Alebo. Koľko úsilia sa musí vynaložiť k tomu, aby bolo možné zamaskovať požiadavku, že demokracia – to je aj potreba demokratický spravovať ekonomické rozhodovanie a prelomiť múr, ktorý oddeľuje akcionárov od ostatných.

Prečo sa fašizmus šíri a preniká do určitých spoločenských štruktúr ? Nie je to preto, ako si to myslia a vykrikujú politické elity na Slovensku, že fašizmus vyrastá zo „základne“ spoločnosti – z masy, verejnosti, občianstva. Ideálnym „tvorcom plazivej fašizácie“  spoločnosti je liberalizmus, ktorý sa už najmenej dve desaťročia teší zo svojho víťazstva, pretože momentálne nemá žiadnu konkurenciu a teda nie je potrebné snívať o alternatívach ľudského života. Všetko má byť pre každého jednotlivca jasné. Liberalizmus potrebuje jedinca nie ako osobnosť silného, vzdelaného, múdreho, ale takého, ktorý sa hlavne zmieri s tým, že bude oslobodený od všetkých foriem kolektívnej identity.

Takto oslobodený jednotlivec s jeho „pokojným“ vedomím bude pripravený k zvládnutiu prijať pre seba technické, technologické, elektronické a zdravotne – sociálne služby v takom rozsahu, aby v dostatočnej miere mohol byť začlenený do totalitného kontrolného mechanizmu v záujme plnenia základných potrieb a povelov novej svetovej moci. V niektorých z ďalších častí sa k prebiehajúcej „plazivej fašizácií“ vrátim podrobnejšie.

Z pohľadu liberalizmu je potrebné udržať či zväčšiť antagonistický rozpor medzi prácou a bezprácnym privlastňovaním. Dôraz sa preto kladie na udržanie a posilňovanie  ekonomického systému založeného na klasickej liberálnej koncepcií slobody, čo znamená, že sloboda sa zakladá na neprítomnosti reštrikčných opatrení. Samozrejme, táto sloboda je iba pre vyvolených. Ekonomický systém kapitalizmu umožňuje iba jednostrannú podporu akýchkoľvek individuálnych priorít na strane tých, čo si bezprácne privlastňujú či potrebujú neustále zvyšovať svoje zisky.

Problém je v tom, či tieto akékoľvek individuálne priority pomáhajú aj skutočnému ľudskému blahu, skutočným potrebám spoločnosti. Prečo? Pretože liberálni ekonómovia požadujú, aby akékoľvek individuálne priority ( potreby pre podnikanie )  boli brané ( posudzované ) bez akýchkoľvek podmienok viažucich sa na hodnoty tých, ktorých blaho sledujeme. Povedané celkom jednoducho, globálne korporácie požadujú, aby ich podnikanie v celosvetovom meradle existovalo za situácie, že nebude brzdené žiadnymi prekážkami. Akékoľvek individuálne priority korporácie sa majú realizovať bez toho, aby  to niekto iný posudzoval z hodnotového hľadiska. Čo to znamená ?

Rozhorel sa boj o privatizáciu celého životného priestoru človeka a ľudských spoločenstiev rôznymi nadnárodnými korporáciami, pretože individuálna priorita korporácie môže byť určovaná iba jej predstaviteľmi a nikým iným. Svoj boj  za ovládnutie celého životného priestoru človeka korporácie spojili s bojom za postupné odstraňovanie prekážok v svojom podnikaní a dotiahli to do absurdnej pozície – každá národná vláda má byť žalovateľná korporáciami mimo  vlastnej súdnej moci pred delegovaným „korporačným súdom“.  Cez individuálne priority korporácie dochádza  k ekonomickej absurdite: za nerealizovanú výrobu, činnosť, za nerealizované služby každá vláda, ktorá tvorí prekážky pre korporácie, bude povinná platiť náhradu za  stratu hypotetického zisku.

Tak napríklad Kanada v rámci obchodnej zmluvy NAFTA bola podľa určitého zdroja žalovaná už 37 krát. Vláda vyplatila korporáciám viac ako 135,- miliónov eur. Ďalšie pripravené spory existujú c sume 1,75 bilióna eur.

Globálne korporácie postupujú cez formu prijatia obchodnej dohody, ktorá má platiť v rámci niekoľkých krajín.  Pod hlavičkou veľkého obchodu sa zakrýva moc, ktorú korporácie získajú podpísaním dohody. Okrem dohody NAFTA  bola nedávno podpísaná dohoda medzi Kanadou a EÚ ( CETA ). Následne sa uvažuje s podpisom dohody medzi USA a EÚ ( TTIP ). Podľa P. C. Robertsa dohody CETA a TTIP nie sú obchodné dohody. Americkým korporáciám sa dáva do rúk neslýchaná moc. Globálne korporácie sa robia nezávislými na zvrchovanosti národov, preto je to najhoršia forma finančného a ekonomického imperializmu na svete.  Korporácie majú byť imúnne proti zákonom krajiny a podľa Robertsa  to už ide za hranice fašizmu a diktátu. Z tohto dôvodu konštatuje, že prevzatie moci svetovou vládou sa dostalo ďaleko.

Za každú cenu je potrebné chrániť  investície nadnárodného panstva – nadnárodnej kapitalistickej triedy a k tomu slúži vojenské impérium USA a NATO, ktoré doplňujú súkromné vojenské spoločnosti, o prácu ktorých sa zvyčajne nezaujímame a média o nich otvorene neinformujú verejnosť. Súkromné vojenské spoločnosti predstavujú súčasť neoliberálneho imperializmu, bol nastúpený trend k privatizácií vojny. Hrozba otvorených represií zo strany súkromných vojenských spoločnosti narastá a môže viesť k stratám ľudských práv a právnej ochrany.

Tvrdí sa, že nadnárodná kapitalistická trieda je tvorená pár stovkami ľudí, ktorí zastupujú milionárov a miliardárov tvoriacich 1% najbohatších ľudí sveta. A čo je najzaujímavejšie, k majiteľom takýchto spoločnosti patria tak  niektoré banky ako aj nadnárodné spoločnosti a niektoré vlády.

( Pokračovanie v časti IX. )

Dušan Hirjak