Keby som sa náhodne ľubovoľných 10 Slovákov opýtal, ktorá je naša najznámejšia „hradná pani“, asi by toto hlasovanie vyhrala krvilačná grófka Alžbeta Bátoriová. Úplne nezaslúžene, lebo v dejinách Slovenska ich máme niekoľko, ktoré by si našu pozornosť a úctu zaslúžili podstatne viac. Dnes predstavujem prvú z nich: Žofiu Bosniakovú.
Žofia sa narodila 2. 6. 1609 v Šuranoch. Hrad v Šuranoch bol v tom čase pevnosťou na bojovej čiare s Tureckom, ktorej velil Žofiin otec Tomáš Bosniak. Za priezvisko táto rodina vďačí svojmu pôvodu z Bosny. Bola to rodina nezmieriteľných protitureckých bojovníkov a pod ich tlakom sa dostali až na Slovensko. Za zásluhy v boji dostal Tomáš Bosniak práve v roku narodenia svojej dcéry titul barón, no svoju dcéru vychovával v skromnosti a viere. V detstve doslova pásla husi so svojimi vrstovníkmi z podhradia a bola vraj krásna a dobrá.
V sedemnástich rokoch jej vybral otec za manžela Michala Šeréniho, ktorého otec bol grófom a Fiľakovským kapitánom. Mladomanželia sa presťahovali na Moravu do Bojkovíc, kde Šeréniovci vlastnili majetky. Žofia viedla manžela k charite. Pomáhali chudobným a prispievali na kláštory v Uherskom Hradišti, Bojkoviciach i Skalici. Ich spoločné šťastie však netrvalo dlho a Žofia ovdovela. Ako vážne myslel jej manžel tú charitu, sa všetci dozvedeli zo závetu, v ktorom svojim dlžníkom odpustil dlhy a veľkú časť majetku rozdal. Toto zrejme veľmi popudilo Šeréniovcov proti Žofii a na Morave jej začala horieť pôda pod nohami. Začalo sa dokonca rozchyrovať, že smrť manžela zavinila ona, hoci medzi manželmi bol veľký vekový rozdiel a Michal už mal cez 40. Vrátila sa preto do Šurian k otcovi.
V ten istý rok však ochorela a zomrela aj Žofiina matka a tak Žofia prevzala starosť o domácnosť, mladších súrodencov a popri tom sa naďalej venovala charite. Musela teda preukázať všetky vlastnosti, ktoré si na ženách jej doby („od selky výše“) cení pán Bavor. Žofia je dokladom, že skvelé ženy priťahujú skvelých mužov.
Žofiin život sa však zameral aj na ľudí, ktorí prežívali nejaké utrpenie, pomáhala každému kto sa ocitol v núdzi, s osobitým dôrazom na siroty, vdovy a starých ľudí. Susedia a obyvatelia okolia ju mali vo veľkej úcte a volali ju medzi sebou „Anjel na Šurianskom hrde“. Zrejme bolo okolo nej aj dostatok nápadníkov, hovorilo sa, že padla do oka aj tureckému begovi Abdulovi, ktorý sa kvôli nej odhodlal na bezhlavý útok na hrad a podľahol. Napokon ju o necelé 4 roky po smrti prevého manžela získal František Vešeléni, mladý schopný vojenský veliteľ, ktorý slúžil v oddieloch Žofiinho otca.
Manželia dostali do vena od kráľa hrad Strečno a majetky v Tepličke nad Váhom s renesančným kaštieľom. Žofiin manžel mal nakročené na skvelú kariéru. Veľa času trávil mimo domova v bojoch s Turkami a iných službách panovníkovi. Predbehnem udalosti a spomeniem, že po Žofiinej smrti to František Vešeléni dotiahol až na Palatína Uhorska. To bola v tom čase najvyššia štátna funkcia hneď po panovníkovi, bol to vlastne najvyšší kráľovský úradník a župan kráľovského dvora.
Kým bol však František mimo domova, Žofia viedla domácnosť v Tepličke i na hrade Strečno. Časom porodila dve deti – chlapcov Adama a Ladislava. A naďalej sa venovala charite. Po morovej epidémii dala v Tepličke postaviť kaplnku a útulok pre chorých a chudobných. Mnohokrát ju videli po Tepličke chodiť s košmi potravín, starala sa o chorých a niektorých nemajetných vraj vlastnoručne pochovala. Hovorilo sa aj o zázrakoch, ktoré sa občas v jej okolí udejú. Napríklad vraj bola schopná prejsť cez Váh pod Strečnom tak, že si nezmočila nohy.
František však nemal pre jej záľubu v dobročinnosti pochopenie. Zakazoval jej to, ale neposlúchala. Ľudia si vraveli, že Žofiu trápil aj iným spôsobom. Vraj jej bol neverný s najvychýrenejšou a necudnou krásavicou Uhorska – „Muránskou Venušou“ grófkou Séčiovou. Nevieme, či šlo len o plané reči, faktom je, že Žofia bola na hrade čoraz častejšie len sama so synmi a Vešeléni sa so Séčiovou neskôr naozaj oženil, a to necelý rok po Žofiinej smrti. Žofia zomrela pomerne mladá v roku 1644, teda vo veku 35 rokov po krátkej a prudkej chorobe.
Žofiu pochovali na Strečnianskom hrade, kde zomrela a pomaly by sa na ňu zabúdalo, keby František Vešeléni nepatril medzi sprisahancov proti Habsburgovcom a keby sa sever Slovenska nestal bojiskom kuruckých vojen. V roku 1678 cisárske vojská dobyli Strečno a popri tom vojaci rabovali. Niektorí sa zamerali aj na hrobky a hľadali šperky. V Žofiinej hrobke však našli neporušené a celé telo. Za 25 rokov už mala byť z tela len hŕbka kostí, no ostalo mumifikované bez akejkoľvek pedchádzajúcej úpravy.
Žofiino telo preniesli do kostola v Tepličke a donedávna bolo možné pozrieť si cez zasklenú stenu rakvy jej múmiu. V minulom čase hovorím preto, že v roku 2009 akýsi nervovo labilný chlap v nestráženej chvíli telo spálil. Jeho repliku neskôr vymodeloval sochár Stanislav Lajda, takže legenda žije naďalej. Fotografie múmie, ani pôvodnej, ani zhorenej, tu však, s prepáčením, neuverejním, aby som tu z Hlavných správ nerobil bulvár.
Koncom 90-tych rokov 20. storočia Ján Chryzostom kardinál Korec požiadal Vatikán, aby sa začal proces blahorečenia Žofie Bosniakovej.
Zdroje:
https://www.abkniznica.sk/images/stories/user/edicna_cinnost/bibliografie/zofia-bosniakova.pdf
https://sk.wikipedia.org/wiki/%C5%BDofia_Bosniakov%C3%A1
https://gabrielazavacka.blog.pravda.sk/2010/11/08/zofia-bosniakova-%E2%80%93-dobrodinka-zo-suran/
Predchádzajúce články o rodákoch:
Vojtech Alexander – rádiológ svetového významu
Jozef Dekret Matejovie – muž, ktorý sadil stromy
Ladislav Škultéty Gábriš – večný vojak
Vojtech Gerster – staviteľ prieplavov a železníc
Matej Hrebenda – slepý milovník kníh
Dionýz Ilkovič – siahol si na Nobelovu cenu
Adam František Kollár – slovenský Sokrates
Jozef Maximilián Pecval – ovládol svetlo
Ján Adam Rayman – prvý imunológ
Aurel Stodola – Einsteinov učiteľ
Ľudmila Šapošniková-Aujeská – prvá slovenská pilotka
Milan Rastislav Štefánik – astronóm a dôstojník francúzskej Čestnej légie
Vladimír Ján Žuffa – všestranný lekárnik
———————————————————————
Písané pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)