Poznámky o tom, prečo pokladám demonštrácie “Za slušné Slovensko” za debilizáciu občanov. II. časť

IV.

Slušnosť a spravodlivosť a čo má byť na programe dňa – politickou agendou ?

1. Organizovanie občanov SR za slušné a spravodlivé Slovensko vedie iba k tomu, aby občania ako základ štátnej moci boli solidárni ( ( poddajní, poslušní ) so súčasnou politikou vládnej moci a moci nadnárodných štruktúr. Konanie národných a nadnárodných štruktúr má ostať zo strany občanov v zásade nedotknuté a môžu a majú sa diať iba také občianske iniciatívy, aby občania v masovom meradle si neuvedomovali, že v demokratickom právnom štáte má platiť, že politika je zápasom o získanie súhlasu a väčšiny. Pohodlne sa vládne mase občanov, ak občania sa zo slušnosti nedožadujú, aby politiku zápas o súhlas a väčšinu ovládol.
2. Zo slušnosti sú občania solidárni s politikmi, ktorí v našom mene ( v mene občanov SR ) bez zápasu o získanie súhlasu a väčšiny podnikajú politické kroky a prijímajú politické rozhodnutia. Tam, kde naši politickí zástupcovia prijímajú rozhodnutia v našom mene, tam ako občania máme pociťovať, že musíme ručiť za dôsledky politických rozhodnutí. Príklad. Prezident SR pri rôznych politických stretnutiach informuje, že naši občania majú strach z Ruska. Z tohto údajného strachu občanov prezident SR podporuje konfrontačnú politiku demokratického Západu s Ruskom, čo vedie k tomu, že NATO militarizuje východ Európy. Dôsledky politiky odstrašovania Ruska nepadnú na plecia samotného prezidenta, ale na plecia všetkých občanov SR. Sankcie sú jedným z takýchto dôsledkov. A príprava na vojnu s Ruskom môže mať katastrofálne dôsledky.
3. Zo slušnosti občanov SR nesmie mrzieť, čo robí taká nadnárodná štruktúra ( moc ) ako je EÚ. V mene nás, občanov, sa naši predstavitelia vládnej moci poľahko zbavujú zvrchovanosti a štátnej suverenity SR, pretože týmto spôsobom vraj je zaistená naša skvelá budúcnosť. Členstvo v EÚ sa propaguje ako nevyhnutná podmienka života slovenského národa. A keďže ( vraj ) európski politici a naši vládni predstavitelia nám chcú zabezpečiť skvelú budúcnosť, tak nám nemajú záujem dovoliť, aby sme ako občania mohli dávať súhlas  ( zmocnenie k reprezentovaniu ) k prijímaniu závažných rozhodnutí na úrovni národnej či nadnárodnej. O tom, ako EÚ má fungovať, občania  svojbytného národa nesmú rozhodovať a preto ani vládna moc nedovolí otvoriť otázku reformy EÚ. Jeden z dôvodov je úplne jasný a jednoduchý: EÚ je na ceste k ustanoveniu európskeho super štátu.
4. Už som na inom mieste uviedol, že nebolo slušné, aby organizátori demonštrácií identifikovali vraždu novinára Kuciaka a jeho priateľky ako čin z politického prostredia ( štátnej moci ). Podobne postupoval ( či postupuje ) aj prezident SR a časť opozície. Vražda sa im všetkým zišla do určitého scenára a tak demonštranti potrebujú vedieť meno vraha a objednávateľa vraždy. Tejto „jednorazovej epizóde“ bolo náhle dané prioritné postavenie v tom, čo by mali občania vedieť či riešiť. Viesť občanov SR k tomu, aby sa na masovom základe organizovali v prospech vyšetrenia vraždy Kuciaka a jeho priateľky, to je úloha, s ktorou môžu byť spokojné politické elity na Slovensku. Prečo ? Pretože aktivity tohto charakteru nikoho z nich zásadným spôsobom neohrozujú, iba posilňujú politické ciele „spojených síl“ – národných a nadnárodných politikov a ich inštitúcií.
5. Prioritné postavenie vraždy si vynucuje otázku: A to nemáme u nás, v SR, nič dôležitejšieho na práci ( v politike ) ? Máme, ale tí, čo sú vyčleňovaní k určitým iniciatívam, nemôžu hoci ako a hoci kedy hľadať či nastoľovať niečo dôležitejšie. Čo sa teda v SR môže smelo porovnávať s prioritným postavením vraždy? Je to politika boja proti extrémizmu občanov, ktorú zaviedla vláda Róberta Fica a to pod vedením Bruselu a EÚ. V každom členskom štáte sa tento boj proti extrémizmu občanov organizuje a postupne sa rozrastá počet „inkvizítorov“, ktorí v „čerstvej  úrode zrna hľadajú plevy“.

Politika boja proti extrémizmu občanov však nie je žiadnou okrajovou záležitosťou, ktorá sa dotýka len  nejakej nevedomej a marginalizovanej skupiny občanov. Je to „ostrý meč“, ktorého poslaním je u občanov eliminovať schopnosť  nadobúdať  politickú statočnosť, teda občiansku odvahu vstupovať do politického diania, ktoré si vyžaduje konfliktné riešenie. Príklad. Konfliktné riešenie si vyžaduje požiadavka na reformu EÚ, ktorá je nevyhnutná, ak nechceme, aby vznikol európsky super štát a aby naša štátnosť pod kompetenciami Bruselu úplne zanikla. Namiesto toho občanov SR neustále orientujeme na vyriešenie vraždy novinára a jeho priateľky.

V prípade politiky boja proti extrémizmu občanov ide o závažný útok na ústavné právo každého občana – na potieranie slobody slová a prejavu a o preventívny boj proti uplatneniu slobody slová. Proti takejto politike je v SR úplne ticho, nič sa nedeje. Vražde novinára Kuciaka a jeho priateľky, ktorej motív zatiaľ nepoznáme, bola prisúdená priorita v spoločnosti. Šéfom tejto „diabolskej“ iniciatívy je prezident SR, pričom v skutočnosti práve prezident SR mal byť prvým mužom v SR,  ktorý sa postaví proti politike boja proti extrémizmu občanov. Nemyslím si, že boj proti extrémizmu bol uzákonený  kvôli Kotlebovi a ĽS – NS. Bol uzákonený proti občanom SR a proti „hrozbám“ z ich radov.

Politika boja proti extrémizmu občanov, ktorej motív poznáme a vieme zároveň identifikovať aj tvorcov a vykonávateľov tejto politiky, bola vedomé potlačená do úzadia – „zberného dvora tovarov a procesov“, ktoré nesmú vyvolávať zvýšenú pozornosť verejnosti.

V skutočnosti, ak by sme boli rozumní a naozaj aj slušní ľudia, tak prioritnou témou pre občanov môže byť iba politika boja proti extrémizmu občanov, pretože iba táto politika je spojená s celkovým politickým konaním v spoločnosti. V prípade, že sa motív vraždy potvrdí v súvislostiach investigatívnej činnosti novinára, tak iba vtedy vražda novinára sa môže pokladať za jeden z konkrétnych príkladov politiky boja proti extrémizmu občanov.

Zámená pozícií – prioritného postavenia, respektíve problému vyplývania ( čo z čoho ) je dostatočne jasným príkladom debilizácie občanov.  Organizátorom demonštrácií to nevadilo a nevadí, lenže samotných občanov a ich vedomie to poriadne zamotáva.

6. Zo slušnosti a spravodlivosti ( vraj ochrany univerzálneho ľudského práva ) sa občania SR nesmú seriózne zaoberať problematikou masovej migrácie, ktorá je organizovaná takým spôsobom, aby do priestoru EÚ v Európe sa presťahovali ( prišli ) desiatky miliónov cudzích štátnych príslušníkov z rôznych končín sveta a tu aby im bol zabezpečený dôstojný život z daní občanov členských štátov EÚ.

Pod „majestátnym“ programom trvalo udržateľného rozvoja Európy sa nadnárodné organizácie ako OSN a EÚ spoločnými silami usilujú podporiť globalizáciu sveta a konceptuálnu moc svetovej vlády, aby masová migrácia do Európy bola intenzívne organizovaná a dôstojne zabezpečovaná, pričom sa postupne legalizuje, programovo upravuje, koordinuje a vedie nedôstojná propagandistická kampaň v záujme ovládnutia – zovretia svedomia občanov „reťazami“ bezbrehej tolerancie a bezbrehého humanizmu.

Ak Slovenskú republiku pôvodní členovia EÚ a súčasní tvorcovia falošnej Európy lákali vstúpiť do EÚ, vtedy v predvstupových rokovaniach a politických kritériách sa otázky masovej migrácie ako jednej dnes zásadných spoločných úloh EÚ neuvádzali a nespomínali, hoci masová migrácia v dnešnej fáze sa rieši ( pripravuje ) už najmenej dvadsať rokov. Od roku 2015 je už zrejme, že masová migrácia do Európy nie je žiadnou krízou EÚ, ale zámerom nadnárodných politických, ekonomických a finančných síl. Nech zdôvodnenia tohto kroku budú akékoľvek, v každom prípade nositelia konceptuálnej moci už dávno vedeli, že najprv musí dôjsť k vzniku EÚ, potom k jej rozšírenie na súčasnú kapacitu a až potom bude možné proces masovej migrácie spustiť.

Keďže pôjde o desiatky miliónov migrantov, tak tento proces významne ovplyvní spoločenské usporiadanie každého členského štátu EÚ, ale najskôr v negatívnom smere. Príprava masovej migrácie do Európy si vyžadovala, aby EÚ začala v rámci svojich zmluvných podmienok plniť dôležitú úlohu: postupne zbavovať členské štáty EÚ zvrchovanosti a štátnej suverenity a teda zrušiť princípy, na základe ktorých je stabilizované spoločenské usporiadanie štátu a  v zmysle ktorých občania a štát orientujú svoje konanie.

Bez princípov ako ideí nie je možné účinne zabezpečiť život v spoločnosti a preto sa majú rešpektovať. Toto odmietnutie princípov zo strany EÚ a národných vlád sa deje neviditeľným spôsobom. Podľa ktorých princípov sa pri organizovaní ľudského spolužitia v spoločnosti so štátnou suverenitou máme orientovať ? Politická etika orientuje pozornosť na rešpektovanie troch dôležitých princípov.

6.1. Princíp solidarity ( princíp spájania ).  Pre usporiadané spolužitie ľudské bytosti sa navzájom potrebujú, pretože je to priestor (územie krajiny ) pre spoločnú realizáciu hodnôt. To zásadné je, že solidarita, to je spôsob života v určitej spoločnosti, v určitom celku. Celok tu môže reprezentovať štát. Pre celok platí, že občan je základom štátnej moci. Vzájomná závislosť ľudí vyžaduje plniť si určité povinnosti. To najpodstatnejšie: ak hovoríme o solidarite, tak je to o solidarite občanov – ľudských osobnosti, ktoré v našom prípade tvoria slovenský národ. Z nášho spojenia ( solidarity ), ľudského spolužitia potom vyrastá ( je formované ) právo.

Štát predpisuje cez prijatie určitých zákonov určité povinnosti, ktoré sa v spoločnosti musia plniť. Ak nás princíp solidarity k niečomu orientuje, tak potom problematika masovej migrácie musí byť zo strany štátu ošetrená zákonom a aj súhlasom občanov napríklad v referende. Nič takého sa však zo strany vládnej moci nedej, iba sa do nekonečná omieľa, že SR je proti kvótam. V prípade masovej migrácie štát sa nemôže tváriť, že nebude rešpektovať princíp solidarity a EÚ nemá ani na základe svojich zmlúv o fungovaní právo prisvojovať si rozhodovanie, pretože princíp solidarity právom patriaci občanom v usporiadanom spolužití sa nedá a nesmie nahradiť dobročinnosťou EÚ  a občanov.

Dnes si ešte nevieme dostatočne uvedomiť, aké budú dôsledky masovej migrácie pre každú spoločnosť v štátnom útvare. Lenže skúsenosti s masovou migráciou majú už niektoré štáty Západu a vyzerá to veľmi zle. Solidarita zo strany migrantov vo vzťahu k spoločnosti, do ktorej prichádzajú, praktický neexistuje, skôr sa vytvára paralelný život. Už súčasné skúsenosti môžu poučiť občanov jednotlivých štátov EÚ, aby sa o otázky masovej migrácie  zaujímali a dožadovali sa u vládnej moci svojho práva na spoluúčasť v rozhodovaní cez určité formy priamej demokracie.

Z princípu solidarity ako idey, podľa ktorej sa orientuje život jednotlivcov, skupín a celku totiž vyplýva, že je potrebné brať na vedomie , aké budú dôsledky nerešpektovania záujmov vlastných občanov a kto bude v skutočnosti ručiť za to, že sa v ich mene bude masová migrácia podporovať.  Občania spoločnosti nebudú mať na tom žiadnu osobnú vinu, ale právne, politické a ekonomické dôsledky masovej migrácie padnú na ich plecia. Ak uvažujeme o tom, ako chápu masovú migráciu nositelia konceptuálnej moci, tak potom sa dostaneme k poznaniu, že masová migrácia predstavuje pre samotnú Európu dokonalú zbraň na zničenie európskej civilizácie, na zničenie národných štátov, miešanie rás a vytvorenie novej rasy, na islamizáciu Európy a podobne. Dnes je ešte v silách každého členského štátu prijať zákonné opatrenia na ochranu pred masovou migráciou a to za aktívnej podpory občanov. Lenže týmto spôsobom sa vládna politika členských štátov EÚ neuberá, pretože politici na národnej a nadnárodnej úrovni sa bavia iba medzi sebou a za partnerov si vyberajú mimovládne organizácie, ktoré na migrácií môžu profitovať.

6.2. Princíp spoločného dobra. Ide o súhrn podmienok pre život ľudí v spoločnosti, zásluhou ktorých jednotlivci, rodiny, spoločenské skupiny môžu riešiť svoje záujmy a dosahovať určité výsledky. Aby to tak bolo, tak spoločné dobro je záležitosťou všetkých ľudí, ktorí sa určitým spôsobom spájajú.

Občania sú základom štátnej moci a preto svoje úlohy na udržiavaní a dosahovaní spoločného dobra má samotný štát, ktorý spravujú v prvom rade zástupcovia občanov. Spoločné dobro v spoločnosti má svoje rôzne úrovne a významy, ktoré sa určitým spôsobom ovplyvňujú a súvisia. Spoločné dobro pre jednotlivcom, rodiny, obce, regióny úzko súvisí so spoločným dobrom, na ktorom má svoj podiel štát. Úlohou štátu je venovať prvoradú pozornosť právnemu štátu a politickému poriadku.

Je evidentné, že masová migrácia do „uzavretej“ spoločnosti, organizovanej podľa idey – princípu solidarity ( obyvateľov danej krajiny )  výrazne zasiahne do jej života.  Masová migrácia sa však nedá riešiť na dobrovoľníckom prístupe občanov k migrantom, ale si vyžaduje, aby si svoju povinnosť splnil štát. A na tejto úrovni sa dejú v Európe pod vedením EÚ divné veci !

EÚ, ktorá má byť organizáciou národných – členských štátov a od nich sa má odvíjať jej činnosť, tak táto Únia pracuje v režime nadnárodnej mocnosti, ktorá si prisvojila právo rozhodovať a preto masovú migráciu pokladá za svoju politickú agendu a prioritu. Naša vládna moc sa už niekoľko rokov pýši bojom proti kvótam. Ak však činnosť štátu má byť orientovaná v duchu princípu spoločného dobra, potom štát nemôže bojovať sám proti sebe, pretože samotné kvóty majú byť súčasťou právnych opatrení ( právnej ochrany ) štátu proti masovej migrácií. Povedané inak, štát v súčinnosti s občanmi má za úlohu vytvoriť také politické podmienky pre ďalší život obyvateľstva, aby vplyv masovej migrácie  bol výrazne obmedzený, aby migrácia neohrozovala domácu ( národnú ) solidárnosť obyvateľstva a nemohla rozvrátiť jeho životné podmienky. Ide teda o zachovanie vnútorného mieru v SR a podobne aj v každom inom štáte. Takýmto spôsobom je možné zabrániť, aby v priestore EÚ došlo k islamizácií Európy.

Netreba zároveň zabúdať, že štát okrem právnej ochrany realizuje aj ( alebo predovšetkým ) úlohy určitej materiálnej podpory a pomoci, čo je pre masovú migráciu a migrantov záujem prvoradej dôležitosti. Tí, čo podporujú EÚ a národné vlády v politike zabezpečenia masovej migrácie do Európy, tí vôbec neberú ohľad na obyvateľstvo krajiny, ktoré je základom štátnej moci a v mene rôznych pochybných cieľov robia všetko pre to, aby princíp spoločného dobra nebol štátom v prípade masovej migrácie vôbec rešpektovaný.

6.3.Princíp subsidiarity. Ak chceme v spoločnosti dosiahnuť a udržiavať určitú úroveň ( kvalitu ) spoločného dobra, musíme si vytvoriť jasné pravidlá, aké kto má mať kompetencie: čo môže robiť každý jednotlivec, čo má robiť každá obec ( mesto ), čo patrí do kompetencií okresu, čo ostalo k výkonu právomoci samosprávnemu kraju, aké povinnosti ( úlohy ) má ústredná štátna moc. Vidíme, že ide o určitý spoločenský poriadok vybudovaný zdola nahor, ktorý je postavený tak, aby bránil prílišnej centralizácií  moci do centra a totalitným praktikám ( politickým tendenciám ).

Znamená to, že musí existovať taká spoločenská činnosť, ktorá podporuje jednotlivé zložky a úrovne spoločnosti a nikdy nesmie ich zničiť alebo pohltiť.  Ide teda o subsidium – pomoc ( podporu ), pretože je potrebné zabezpečiť existenciu človeka vo vzájomnom spolužití s ostatnými.  Aby sa teda spoločnosť mohla riadiť podľa princípu solidarity, dosiahnuť určitú úroveň spoločného dobra, je potrebné sa orientovať aj podľa princípu subsidiarity, pretože v tomto prípade ide o ochranu slobodnej iniciatívy, ochraňuje sa právo menších oblasti štátnej štruktúry a teda kompetencie v nej sú dostatočne rozdelené.

Podpora ( subsidium ) rôznych sociálnych celkov je vždy potrebná, pretože spoločenská činnosť predstavuje určitý druh rozvoja osobnosti, je prejavom vzájomného spolužitia ľudí. Princíp subsidiarity v spoločnosti je možné  efektívne uplatňovať iba vtedy, ak existuje primerane silný a zvrchovaný štát, ktorý má svoj základ v ľudskej prirodzenosti a je teda nevyhnutný. Politici ako zástupcovia občanov sú zodpovední za to, aby spoločnosť dobre fungovala podľa uvedených sociálnych princípov. A toto rešpektovanie princípov znamená, že možnosti štátu riešiť masovú migráciu musia vždy vychádzať  z kapacitných možnosti celej spoločnosti a jej jednotlivých celkov s kompetenčnými schopnosťami.

Prijímanie migrantov do spoločnosti nesmie byť bezohľadné, zničujúce, ale musí rešpektovať solidaritu pôvodného obyvateľstva a jeho spoločné dobro, pretože migranti budú nútení  integrovať sa do rôznych vnútorných štruktúr spoločnosti. Zárukou zachovania sociálnych princípov a vnútorného mieru v spoločnosti musí byť štát, nie EÚ. Ak štát si zachová suverenitu v otázkach migračnej politiky, potom nebude problém migráciu v masovom meradle celoplošne v celej Európe zastaviť a umožniť iba taký stupeň migrácie, ktorý nebude vyžadovať od štátu zrušiť rešpektovanie sociálnych princípov. Súčasná situácia je jasná. EÚ žiadny ohľad  na sociálne princípy fungovania spoločnosti  a na národné štáty, ktoré sa podľa nich majú riadiť, neberie.

7. Dovolím si uviesť citát od Američana P. C. Robertsa, ktorý pracoval v administratíve prezidenta Ronalda Regana. Citujem: „Od Clintonovho režimu zoznam vojnových zločinov spáchaných západnými vládami prekonáva zoznam vojnových zločinov nacistického Nemecka. Milióny muslimov v siedmich krajinách boli vyvraždení či vyhnaní zo svojich domovov. Ale ani jediný západný zločinec nebol za tieto zločiny ešte povolaný ( vzatý ) k zodpovednosti“.

Tento citát pochádza z novembra 2016 a vyjadruje to, čo sa v krajinách demokratického Západu určitým spôsobom zakrýva, ututláva či nesmie byť ani predmetom kritiky, nieto ešte súdnych procesov. Jednoducho ide o novodobé zločiny kapitalizmu, ktoré nevadia absolútnej väčšine demokratický zvolených politikov a ktoré nevadia ani obyvateľom demokratického Západu, pretože majú svoje každodenné starosti a nemajú žiadnu politickú moc. Medzi členov „Klubu verných zločinom vo svete“ sa podľa princípu atlanticizmu a jednoty EÚ zaradila aj Slovenská republika.

Chceme mať slušné a spravodlivé Slovensko, ale nikdy sme sa ako občania  svojho štátu nepostavili proti zločinom, ktoré boli páchané v Juhoslávií, Iraku, Líbyi, Sýrií, Afganistane či na Ukrajine. Nedokázali sme odsúdiť nedávne útoky členských štátov NATO na Sýriu či nezákonnú prítomnosť koaličných vojsk v Sýrií pod vedením USA. Nedokážeme demonštrovať za mier a priateľstvo medzi národmi. Pred rozpútaním vojny patrila Sýria medzi najväčších hostiteľov utečencov na svete, predovšetkým z Iraku a Pakistanu. Sýria a Líbya chránili Európu pred masami utečencov. Agresívnou politikou demokratického Západu sa tento „štít“ stratil. M. Kaddáfi niekoľko hodín pred svojou smrťou ešte stihol napísať ľuďom z NATO, že bombardujú stenu, ktorá neprepúšťa migrantov z celej Afriky do Európy, či zadržiava teroristov z Al – Kajdy. Tým múrom myslel bývalú Líbyu, ktorá Západ zničil. Podľa neho ľudia z NATO sú idioti a pre tisíce migrantov budú horieť v pekle.

Všimnime si na chvíľu úlohy niekoľkých organizácií, ktoré pôsobia v Slovenskej republike. Tak napríklad Inštitút pre stredoeurópsku politiku má úlohu pomáhať stredoeurópskym krajinám formovať politiku medzinárodných inštitúcií ! Slovenská atlantická komisia má poslanie pomôcť ľuďom s rozhodovacou právomocou a tvorcom verejnej mienky v strednej Európe k vytvoreniu jednotnej reakcie na aktuálne výzvy !!! A napokon ešte spomeniem mimovládnu organizáciu Stredoeurópska strategická rada. Tá má za úlohu posilňovať hlas Slovenska a strednej Európy v európskych a svetových záležitostiach !!!

Ak si to zrovnáme s uvedeným citátom  Američana P. C. Robertsa, potom môžeme hádať, aký prínos majú uvedené organizácie pre mier a spravodlivosť vo svete, či pomáhajú k slušnosti a spravodlivosti vo svete. Zároveň môžeme hľadať konkrétne prípady, v čom bolo počuť hlas Slovenskej republiky v európskych a svetových záležitostiach.

Proti vojnovým zločinom Západu sa nevieme vzoprieť, ale keď prišiel čas ilegálnej migrácie, tak hneď bola na svete „Výzva k ľudskosti“ a náš štát s „radosťou“  podporil Nadáciu otvorenej spoločnosti cez spoločnosť Tipos finančnou čiastkou 500,- tisíc eur na poskytnutie pomoci. Nie je teda známe, že uvedené organizácie za niečo pozitívne burcovali verejnosť a politické elity na Slovensku. Ešte v roku 2015 Jens Stoltenberg, generálny tajomník NATO odkázal všetkým občanom štátov NATO: „NATO vás bude chrániť, NATO je v strehu, NATO je pripravené.“ Majú ľudia členských krajín NATO brať vážne jeho slová, keď politická prax bola úplne iná ? Demokratický Západ totiž barbarský zničil Líbyu ako prosperujúci a sekulárny štát. A následky tohto zločinu postihujú celú Európu, pretože bola vedome samotným Západom odstránená prekážka pre ilegálnu migráciu.

Čo sme ako spravodlivé Slovensko urobili v prospech Líbye ? Nič. Na zničení štátu Líbya sa podieľali tieto štáty: USA, Anglicko, Francúzsko, Kanada, Španielsko, Holandsko, Taliansko, Dánsko, Belgicko, Nórsko, Švédsko a Saudská Arábia. Ak by sme skutočne túžili po ozajstnej spravodlivosti, mohli sme namiesto žaloby proti kvótam iniciovať podanie žaloby na všetky vtedajšie vlády, ktoré sa zúčastnili na zničení Líbye. Mali sme navrhnúť, aby povinné kvóty boli stanovené iba pre tie štáty, ktoré sa podieľali na zločinoch proti Líbyi. Mali sme požiadať, aby „barbarské“ štáty  boli zaviazané uhradiť Líbyi  vojnové škody a aby z týchto zdrojov bolo možné robiť rekonštrukciu Líbye.

Namiesto toho trpezlivo znášame kritiku Západu, že sme nesolidárni a nerešpektujeme európske hodnoty. Dávame so sebou manipulovať len preto, aby sme sa za každú cenu mohli pýšiť, že patríme k Západu. A ak chceme patriť k Západu, tak zločiny kapitalizmu nám nevadia. Preto k vizitke SR patrí, že ako slušní a spravodliví  vieme kryť ( strpieť ) zločiny Západu a ešte sa aj finančne podieľať ako nezúčastnený štát na odstraňovaní dôsledkov – podpore masovej migrácie.

V českej republike bola autorom článku „Povinné kvóty iba pre vinníkov exodu“ Petrom Vavruškom už vo februári 2016 položená táto otázka: „Mali by sa krajiny V4, najlepšie z iniciatívy ČR, ujať spracovania projektu Rekonštrukcia Líbye, z ktorého musí vyplývať inventúra devastácie, spôsob a harmonogram obnovy krajiny do stavu pred jej zničením a dať tak i razantnú odpoveď na aroganciu priamych vinníkov exodu, požadujúcich, aby sa na odstraňovaní dôsledkov ich zločinov povinne podieľali i všetky nezúčastnené štáty ?“

Na túto otázku slušní a spravodliví ľudia zo Slovenska nedali žiadnu odpoveď a ani nehľadajú správnu odpoveď. Takže je jasné, že demokratický Západ so svojou zločinnou skupinou má záujem obetovať solidaritu ( ako princíp ) potrebnú vo vnútri každej spoločnosti a každého štátu v prospech „farizejskej“ solidarity ( vonkajšej ), aby všetci pomáhali a prispievali k masovej migrácií do Európy. A prispievať sa rozhodla aj SR, pretože súhlasila s príspevkom 8,- mil. eur na integrovanú ochranu hraníc v Líbyi a s príspevkom pre finančnú dotáciu  EÚ Turecku, ktoré na svojom území zadržiava migrantov.

Slovenská republika potrebuje mať novú víziu politického dobra, ktorá umožní, aby sa lepšie naplnilo heslo: Viac demokracie ! Ide teda o to, aby demokracia fungovala ako vláda väčšiny a občanov, s ktorou je možné spolupracovať, kritizovať ju, kontrolovať a aj spolurozhodovať. Túto víziu môžu tvoriť také otázky ako je:

1. Reforma Európskej únie
2. Novelizácia Ústavy SR
3. Zrušenie politiky boja proti extrémizmu
4. Reforma volebného systému do NR SR
5. Záväzná úprava vzťahu vládnej a zákonodarnej moci k občanom ako základu štátnej moci v otázkach účasti občanov na správe vecí verejných
6. Novelizácia zákona o RTVS
7. Dokončenie reformy verejnej správy s dôrazom na decentralizáciu štátnej moci
8. Členstvo SR v NATO

Spravovať štát bez podpory občanov a aj ich súhlasu k zásadným otázkam, je najväčšia politická chyba. Dosiahnuť určitú úroveň spravodlivosti v politickej oblasti, znamená usilovať sa presadiť uplatnenie zásady demokratického právneho štátu – politickej rovnoprávnosti. Usilovať sa o novú víziu politického dobra – k tomu nás politici nebudú vyzývať, pretože skutočne spravodlivá vízia musí obmedziť ich moc či svojvoľné konanie pri rôznych zásadných otázkach života spoločnosti.

Nová vízia politického dobra pozitívne ovplyvní aj oblasť zahraničnej politiky a princípy, na základe ktorých bude fungovať. Takže je tu otázka, či budú občianske iniciatívy zaujímať aj iné témy ako je len vražda novinára Kuciaka a jeho priateľky a personálne otázky Ministerstva vnútra SR.

8. Prečo slušné a spravodlivé Slovensko neprotestuje proti politike takej medzivládnej organizácie ako je NATO ? Je málo príkladov toho, ako sa NATO podieľa vo svete na zločinoch kapitalizmu ? Áno, tvrdia nám, že NATO je obranná vojenská štruktúra, ktorá v skutočnosti obraňuje záujmy veľkokapitálu, napríklad v Iraku či Afganistane alebo aj v Líbyi a cez ňu v samotnej Afrike. Namiesto toho veríme rozprávke, že je to iba kvôli agresívnemu Rusku. Prezident SR si dovoľuje za nás, občanov, rozprávať o tom, že máme strach z Ruska. Prečo sme proti jeho verzií strachu neprotestovali? My, občania nemáme strach z Ruska, ale máme skôr strach z takých politikov, ako je náš prezident SR, pretože naši politici podporujú konfrontačnú politiku s Ruskom a je  podozrivé, že v súčasnosti sa už otvorene hovorí o tom, že je potrebné opravovať našu cestnú infraštruktúru, pretože je v nevyhovujúcom stave ( pre vojenskú techniku NATO ). Je treba bojovať za mier, za udržanie mieru a priateľských vzťahov s Ruskom. Máme plné právo žiadať od našej vládnej moci, aby ukončila politiku strašenia Ruskom, aby v rámci NATO sa vzdala politiky odstrašovania Ruska a aby pracovala na mierovom projekte s Ruskom – uzatvorila novú zmluvu o spolupráci a priateľských vzťahoch s Ruskom. Máme plné právo požadovať, aby vládna moc ukončila politiku podpory EÚ v jej sankciách proti Rusku. Všetko, čo v súčasnosti robí NATO vo vzťahu k Rusku, je iba o pláne Barbarossa 2. Je to obnovený cieľ fašistického Nemecka a preto mi nijak nesedí správanie sa našich politikov a ich prisluhovačov, ktorí „fašizmus“ na Slovensku stotožňujú s aktivitami parlamentnej Ľudovej strany – Naše Slovensko. Takáto argumentácia vôbec nie je prsvedčivá, pretože všetko, čo súvisí s aktivitami SR v prospech NATO a veľkokapitálu, sa robí na základe programového vyhlásenia vlády SR.
9. Doteraz organizované demonštrácie „Za slušné Slovensko“ v zásadných otázkach vládnu politiku zameranú na realizovanie úloh, ktoré si vyžadujú nadnárodné štruktúry, iba podporujú a posilňujú. Keďže občanov SR nepokladám za žiadnych hlupákov, ale za dobrákov, ktorí sa dajú zneužiť, tak tuším určité súvislostí toho, že občianska iniciatíva „Za slušné Slovensko“ vedomé alebo nevedomé presne natrafila na záujem vyšších nositeľov konceptuálnej moci, ktorá nadnárodné štruktúry vhodne usmerňuje.

Koniec II. Záverečnej časti

Dušan Hirjak