Aj takú dobu sme žili a je dobré si pripomenúť, že dnešné samozrejmosti boli vtedajšie novoty…
Po roku 1989 sa nám otvoril svet a s ním aj lety po celom svete. Zároveň vrcholil boj leteckých spoločností o pasažierov. V ňom Československé aerolínie z čias naplánovaného blaha pre všetkých nepatrili k šampiónom.
Cestovať po neznámych krajinách znamená tiež sústavne pochybovať, či cestujeme správne. Ja som sa napríklad v bludisku londýnskeho medzinárodného letiska Heathrow nemohol zbaviť dvoch vecí – kufra a pochybnosti, čo s ním! Moja pochybnosť vychádzala z obavy, že som omylom prešiel s kufrom cez niektorú z kontrol bez toho, aby mi ho odobrali, označili príslušnou nálepkou a poslali zákonom schválnosti úplne iným lietadlom na úplne iný kontinent. Pochybnosť bola v podstate neriešiteľná – na jednej strane nám nebolo s kufrom najhoršie, veď sme vlastne krajania a čím dlhšie spolu vydržíme, tým menšia šanca, že sa už nikdy neuvidíme. Na druhej strane som si živo predstavoval okamih, keď všetci spokojne nastúpia do lietadla, len mňa na poslednú chvíľu pošlú kvôli kufru bludiskom chodieb späť.
Tak sme, potĺkajúc sa po letisku a otĺkajúc sa navzájom, spolu s kolegom kufrom strávili predpísanú polhodinku čakania. Nevzali mi ho pri poslednej kontrole pred nástupom na palubu, nevzali mi ho ani v dlhej chodbe k lietadlu, do cesty sa nám dvom nepostavil dokonca ani letuš (mužský variant letušky) pri vstupe do pohodlného Airbusu. Dnes je to samozrejmosť, ale v tých prvých rokoch slobody cestovania to bola nová lekcia, čo som konečne aj pochopil – pre pokoj cestujúcich a zníženie počtu blúdiacich kufrov zriadili Britské Aerolínie úschovne batožín každému cestujúcemu priamo nad hlavou. Povedal som si fajn, jasná ukážka víťazstva zdravého rozumu nad byrokraciou. Vivat Británia! A venoval som sa zážitkom z pohodlného letu. Ale ten nadväzujúci v réžii Československých aerolínií ma vrátil do tristnej reality blížiaceho sa domova a starých manierov: https://tulacky.net/najdene-v-archive-zmluva-o-kufri/
.JPG)
.jpg)
