Západný štýl života devalvuje vidiek aj vidiečanov!

Nástupom kapitalizmu sa u nás veľa vecí zmenilo. Niektoré k lepšiemu, ale mnoho iných k horšiemu, až je niekdy otázne, nakoľko sme si vôbec pomohli prevratom v osemdesiatom deviatom. No a medzi veci, smerujúce k horšiemu patria i negatívne zmeny nášho vidieka, smutne odzrkadľujúce zásadnú premenu životného štýlu, ako i hodnotovej orientácie jeho obyvateľov.

Naše obce už totiž nie sú obcami minulosti, ktorých obyvatelia využívali svoje pozemky predovšetkým na pestovanie rôznych produktov pre vlastnú spotrebu. To znamená, že väčšinu celkovej rozlohy pozemku tvorila záhrada užitková a iba nepatrná časť bola vyhradená záhrade okrasnej.

V súčasnosti, i z dôvodu príchodu mnohých ľudí z miest na vidiek, sa však tento pomer obrátil. Dnes tvorí väčšinu pozemku záhrada okrasná, s veľkými zatrávnenými plochami. Len menšiu, zanedbateľnú časť tvorí záhrada úžitková, ktorá niekedy často úplne chýba.

Čo je však na tomto trende tak negatívne? Veď predsa na svojom vlastnom pozemku si môže robiť každý, čo chce.

Negatívom je to, že ľudia žijúci na vidieku sa týmto štýlom života začínajú vzďaľovať typickému a pre vidiek po stáročia príznačnému, dôvernému spojeniu s pôdou. A tým pádom i s prírodou ako takou. Stávajú sa len akýmisi mestskými ľuďmi, žijúcimi na vidieku, ktorí však už postrádajú opravdivý vzťah a hlavne úctu k pôde, na ktorej by si mohli sami pre seba dopestovať vlastné, zdravé ovocie a zeleninu.

Samozrejme sú takí, čo na to popri svojich pracovných povinnostiach čas nemajú. Ale treba zdôrazniť, že aj v takomto prípade existujú mnohé rastliny, alebo ovocné stromy, ktoré potrebujú iba minimálnu, alebo vôbec nijakú starostlivosť. Napríklad ríbezle, egreše, čerešne, višne, hrušky, marhule, maliny, alebo orechy. Stačí ich iba zasadiť a o nič viac sa už prakticky netreba starať. Treba iba pozbierať úrodu a možno na jeseň pohrabať listy. Ale ani to nie je nutné.

Je ale priam nepochopiteľné, prečo mnohí majitelia pozemkov na nich pestujú len trávu a nevyužívajú ju k tomu, aby im prakticky bez práce prinášala vlastné a zdravé ovocie.

Ľudia z miest spravidla nemajú vlastnú pôdu a preto si musia všetko kupovať. No a z vyššie uvedených dôvodov začína i na vidieku pribúdať čoraz viacej takých, ktorí sú na to odkázaní. Ktorí sa stávajú dobrovoľne vo všetkom závislými, hoci by naopak mohli byť do značnej miery sebestačnými.

Vo všetkom, o čom sme hovorili sa však v skutočnosti skrýva oveľa viac, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V tomto trende je totiž evidentne badateľná zhubná filozofia konzumnej pohodlnosti, prichádzajúca ku nám zo západu. Na čo sa má človek namáhať, veď predsa v obchodoch dostane všetko? A častokrát tak lacno, že by sa mu to samému ani dorábať neoplatilo.

Čo na tom, že potraviny v obchodných reťazcoch sú plné chémie! Čo na tom, že u nás, strednej Európe ide z hľadiska potravinovej politiky západu o produkty druhotriedneho, až treťotriedneho charakteru, hoci v rovnakom obale, ako na západe!

Odovzdane a bez štipky hrdosti sme sa zmierili s pozíciou ľudí druhej, až tretej kategórie a svoju mládež posielame na západ za druhoradou až treťoradou prácou, o ktorú už domáci nemajú záujem. A práve pre túto stratu našej vlastnej, najelementárnejšej seba úcty si pravdepodobne ani nič iného nezaslúžime.

Áno, už len tým, že sa človek snaží, ak má tú možnosť, byť aspoň čiastočne sebestačným, už len tým sa stavia na odpor bezohľadnej taktike bohatých západných krajín, ktoré z nás chcú mať len svoje odbytište. Ktoré chcú, aby sme na nich boli absolútne vo všetkom závislí a oni si potom budú môcť s nami robiť čokoľvek. A k dosiahnutiu toho využívajú našu lenivosť, pohodlnosť a sklon ku konzumu.

Kto sa však podvolí tomuto trendu, kto sa stane prázdnou konzumnou bábkou, vo všetkom sa spoliehajúcou len na obchody, ten možno po celý svoj život ani nespozná, ako chutí skutočné jablko, jahoda, paprika, či rajčina, pretože tie zo západných obchodných reťazcov sú viac chemickými, ako poľnohospodárskymi produktami. Hold, za všetko sa platí! A toto je daň za našu lenivosť, pohodlnosť a konzumnosť.

A je tu ešte aj druhá, dôležitá vec, o ktorú prichádza každý, kto necháva svoju pôdu ladom a pravidelne na nej kosí iba trávnik. Ide o vzťah k pôde, vzťah k zemi, vzťah k prírode a k jej prírodným cyklom. Ide o úctu k tomu, čo prichádza na náš stôl ako dar zeme, dar neba a dar práce ľudských rúk.

Sú to tie najelementárnejšie veci, s ktorými bolo ľudstvo dôverne spojené po celé stáročia. Je to čosi nesmierne dôležité a cenné. Čosi skutočné, pravé a rýdze, čo nemožno nikdy získať tým, že ideme do obchodného reťazca a kúpime si, čo potrebujeme.

V obchodných reťazcoch je totiž všetko zredukované iba na tovar. Tovar, ako ktorýkoľvek iný. A preto stáli návštevníci týchto reťazcov nikdy nepochopia, že to, čo každý deň jeme a z čoho sme živí je predsa len niečo viac! Že je to Boží dar! Že je to dar našej matky prírody svojim deťom.

Vzťah ľudí k prírode je žiaľ už len oddychový, rekreačný a komerčný. Už to nie je vzťah hlboký, autentický a osobne zainteresovaný prostredníctvom práce vlastných rúk, zamazaných od zeme, za čo človek, ako za odmenu dostáva zdravé dary prírody pre svoje vlastnú spotrebu.

Našim postupným a čoraz intenzívnejším vzďaľovaním sa od chápania týchto skutočností však strácame spojenie s našou vlastnou prapodstatou, od ktorej sa tak bláznivo odčleňujeme a odtrhávame. Mechanizmus súčasného konzumného systému vytvára z ľudí jedincov bez úcty k čomukoľvek hodnotnému. Jedincov, ktorí si vážia iba peniaze, zisk a to, čo sa oplatí a čo je výhodné. Formuje z nich pohodlných, konzumných živočíchov, ktorí stratili svoje elementárne väzby k zemi a k prírode. Ktorí k nim stratili základnú úctu a základný vzťah.

Toto takzvané vyspelé ľudstvo, rezignujúce na svoj najprirodzenejší, bytostný a úcty plný vzťah k prírode si totiž ako určitú náhradu vytvorilo svoju vlastnú realitu. Realitu peňazí, zisku a konzumu! Realitu extenzívneho, priemyselného obhospodarovania pôdy, ktorého výsledkom sú potraviny, plné chemických jedov a podzemné zdroje vody plné pesticídov! Vytvorilo si virtuálnu elektronickú realitu, v ktorej prostredí, odtrhnutom od skutočnej reality zostáva natrvalo uväznené vedomie našej mládeže, ale aj dospelých.

Oproti tomuto ľudskému bláznovstvu, prejavujúcemu sa uctievaním pseudo hodnôt a opovrhovaním skutočnými hodnotami však stojí jednoduchosť, pokora, rýdzosť, prostota a pokojná, mieruplná nezlomnosť matky Zeme a matky prírody. A nakoniec táto tichá nezlomnosť zlomí všetko ľudské bláznovstvo presne tak, ako tomu bolo vždy doposiaľ v histórii, keď si už ľudia mysleli, že sú na vrchole civilizácie a nevedeli sa preto spratať do kože.

A ak hovoríme o vidieku a o jeho novej, zmenenej tvári, nemožno nespomenúť ešte jeden zvrátený moderný trend. Prinášajú ho hlavne prisťahovalci z miest a prispôsobujú sa mu aj mnohé mladé rodiny. Ide ohradenie svojho pozemku vysokými betónovými múrmi. Tam, kde teda doposiaľ vždy stačili pletivo, umožňujúce voľný pohľad do širokého okolia, tam sa v súčasnosti všade objavujú betónové múry.

Betónové múry, ako vonkajší prejav egoisticky vlastníckej filozofie, ktorými ich majitelia demonštrujú svoje vnútorné zameranie na pojmy „ja“, „mne“ a „moje“, čím sa vidiek pomaly mení na betónové väzenie, v ktorom si každý žije svoj vlastný život, nedobytne oddelený od ostatných.

Všetci títo ľudia si však akosi neuvedomujú, že napokon oni sami budú musieť stráviť celý svoj život medzi múrmi dvojmetrovej betónovej ohrady, kde budú mať výhľad podobný výhľadu väzňov na ich každodennej prechádzke po väzenskom dvore.

Ide tu doslova o dokonalú ukážku toho, ako človek vnútorne, duševne obmedzený filozofiou moderného egoizmu, prejavujúcou sa kŕčovitým upriamením na pojmy „ja“, „mne“ a „moje“ nakoniec tento svoj vnútorný postoj zhmotňuje aj do vonkajšej podoby betónového múra, ktorým to „svoje“, ako i seba samého oddeľuje od ostatných i od celého sveta.

No a žiaľ, táto filozofia sa neprejavuje iba týmto jediným spôsobom, ale prejavuje sa celkovým prístupom k životu. A preto je v súčasnosti svet plný sebectva, chamtivosti a bezohľadnosti v honbe za hromadením majetkov a peňazí. Preto sú ľudia vo svojom spôsobe myslenia materiálne obmedzenými a kŕčovito upriamenými len na to svoje.

Preto im chýba sloboda, voľnosť a rozlet ľudského ducha, ktorý, žijúc v hmotnom svete síce využíva veci hmotné, ale nenecháva sa nimi zviazať, spútať, zotročiť a uväzniť v domnení, že už nič iného neexistuje a že hmota a hmotné dobro, ktorého sa čo najviac snaží uchmatnúť pre seba je všetkým.

Len ľudia vnútorne, duchovne slobodní a nezotročení hmotou nemajú potrebu zotročovať krajinu a robiť z nej väzenie. Avšak otroci hmoty a vlastného „ja“ sa potrebujú viditeľne vymedzovať a ohradzovať presne tak, ako to môžeme pozorovať na súčasných, smutných premenách vidieka.