Slovensko nepotrebuje technologický kolonializmus. Potrebuje verejne kontrolovanú dátovú infraštruktúru spravodlivosti.
V Spojených štátoch sa šíri čoraz väčší odpor voči výstavbe dátových centier pre umelú inteligenciu. To, čo ešte pred pár rokmi vyzeralo ako tichá technická infraštruktúra budúcnosti, sa dnes pre mnohé miestne komunity mení na symbol novej nerovnováhy: veľká technológia príde, spotrebuje energiu a vodu, zaberie územie, zmení charakter miesta a miestnym ľuďom často zostane hluk, záťaž, vyššie náklady a pocit, že sa o nich rozhodlo bez nich.
Podľa aktuálneho prieskumu Gallup až sedem z desiatich Američanov odmieta výstavbu AI dátového centra vo svojom okolí; takmer polovica je „silne proti“. Reuters zároveň upozorňuje, že v USA rastie otázka, či náklady na nové elektrárne a prenosové vedenia potrebné aj pre dátové centrá nebudú vopred prenášané na bežných odberateľov elektriny.
Toto je dobrý príklad toho, ako sa jedna potrebná vec môže ľuďom zhnusiť, keď sa robí bez dôvery, bez verejnej kontroly a bez ohľadu na miestne komunity.
Dátové centrá samy osebe nie sú nepriateľom človeka.
Otázka znie: komu slúžia?
Keď infraštruktúra slúži iba zisku, odpor je prirodzený
Dátové centrá sú dnes chrbticou digitálneho sveta. Bez nich by nefungovali cloudové služby, online komunikácia, digitálne archívy, umelá inteligencia, nemocničné systémy, banky, verejná správa ani moderné bezpečnostné a analytické nástroje.
Problém teda nie je v samotnej existencii dátových centier.
Problém je v modeli ich výstavby a využívania.
Ak dátové centrum slúži najmä súkromnému zisku, spotrebúva obrovské množstvo energie a vody, zvyšuje tlak na miestnu infraštruktúru a komunite necháva len vedľajšie náklady, potom odpor nie je iracionálny. Je prirodzený.
Ľudia sa nepýtajú len na technológiu.
Pýtajú sa, prečo má ich obec znášať záťaž, keď hlavný zisk odchádza inde.
Pýtajú sa, či sa im nezvýši cena elektriny.
Pýtajú sa, či im neubudne voda.
Pýtajú sa, kto bude niesť následky, ak sa projekt ukáže ako nevýhodný.
Pýtajú sa, či ich niekto vôbec počúval.
A tieto otázky sú legitímne.
Medzinárodná energetická agentúra odhaduje, že globálna spotreba elektriny dátovými centrami sa môže do roku 2030 približne zdvojnásobiť na približne 945 TWh, čo by predstavovalo necelé 3 % svetovej spotreby elektriny. Reuters informoval, že severoamerické dátové centrá podľa údajov Mordor Intelligence spotrebovali v roku 2025 takmer bilión litrov vody, čo je približne úroveň ročnej spotreby New Yorku.
To nie sú malé čísla. A tam, kde sú veľké čísla, musí byť aj veľká zodpovednosť.
Technologický pokrok bez dôvery sa mení na technologický kolonializmus
Veľké technologické firmy často hovoria o inováciách, budúcnosti, konkurencieschopnosti a umelej inteligencii. Lenže obyčajný človek sa na vec pozerá inak.
Vidí, že niekde vyrastie obrovská hala.
Vidí, že bude potrebovať energiu.
Vidí, že bude potrebovať chladenie.
Vidí, že bude potrebovať prípojky, siete, transformátory, pozemky, výnimky, povolenia a niekedy aj verejnú podporu.
A potom sa pýta: čo z toho bude mať obec, región, domácnosť, škola, nemocnica, občan?
Ak odpoveď znie iba „investícia“, nestačí to.
Lebo nie každá investícia je verejný prínos.
Ak technologická infraštruktúra prichádza do územia bez skutočnej dohody s ľuďmi, bez transparentného energetického plánu, bez verejnej kontroly vody, bez jasných pravidiel pre hluk, bez garancií miestneho prínosu a bez ochrany cien pre domácnosti, potom to nie je modernizácia.
Je to forma technologického kolonializmu.
Nie kolonializmu s vojskom.
Ale kolonializmu so zmluvou, dátami, energiou a výpočtovým výkonom.
Slovensko nesmie slepo kopírovať americkú cestu
Slovensko by si z amerického odporu voči dátovým centrám malo vziať poučenie ešte skôr, než bude neskoro.
Nie tak, že odmietne dátovú infraštruktúru.
To by bola chyba.
Ak chceme mať moderný štát, lepšie služby, rýchlejšiu verejnú správu, presnejšiu kontrolu korupcie, kvalitnejšie zdravotníctvo, lepšie vzdelávanie, spravodlivejšie súdnictvo a bezpečnejšie uchovávanie verejných dát, dátovú infraštruktúru potrebujeme.
Ale nepotrebujeme slepo kopírovať model obrovských AI hál postavených najmä pre záujmy globálnych korporácií.
Slovensko potrebuje menšiu, múdrejšiu, verejne kontrolovanú a energeticky zodpovednú dátovú infraštruktúru.
Takú, ktorá nebude stáť proti občanovi.
Ale na jeho strane.
Dátové centrum ako pamäť štátu, nie sklad cudzej moci
Je veľký rozdiel medzi dátovým centrom ako komerčným skladom výpočtového výkonu a dátovým centrom ako verejnou infraštruktúrou spravodlivosti.
Prvé sa pýta: koľko výkonu predáme?
Druhé sa pýta: ako lepšie ochránime občana?
Prvé slúži trhu.
Druhé slúži štátu a verejnému záujmu.
Prvé môže byť uzavreté, nepriehľadné a závislé od obchodných priorít.
Druhé musí byť kontrolovateľné, auditovateľné, bezpečné a naviazané na demokratickú zodpovednosť.
Ak má Slovensko budovať dátovú infraštruktúru, potom by mala slúžiť predovšetkým týmto cieľom:
kontrole korupcie,
transparentnému verejnému obstarávaniu,
ochrane zdravotných dát,
zlepšeniu súdnictva,
rýchlejšej verejnej správe,
digitálnym archívom štátu,
ochrane práv občana,
analýze rozporov v legislatíve,
lepšiemu plánovaniu samospráv,
bezpečnosti verejných systémov,
a spravodlivému prístupu k štátnym službám.
Vtedy dátové centrum prestáva byť len halou so servermi.
Stáva sa pamäťou štátu.
A pamäť štátu sa nesmie dať kúpiť, stratiť ani zneužiť bez stopy.
Dáta bez spravodlivosti sú len moc
Toto je najdôležitejšia hranica celej debaty.
Dáta samy osebe nie sú dobro.
Dáta môžu pomôcť odhaliť podvod, ale môžu aj zakryť zodpovednosť.
Môžu zlepšiť zdravotníctvo, ale môžu aj vytvoriť novú nerovnosť.
Môžu urýchliť súdnictvo, ale môžu aj automatizovať nespravodlivosť.
Môžu spriehľadniť štát, ale môžu aj posilniť dohľad nad občanom.
Preto nemôžeme hovoriť iba o dátových centrách. Musíme hovoriť o tom, aký štát ich bude používať.
Ak ich bude používať štát bez dôvery, bez kontroly, bez zodpovednosti a bez etiky, potom sa z dátovej infraštruktúry môže stať len ďalší nástroj moci.
Ale ak ich bude používať štát, ktorý sa chce stať transparentnejším, spravodlivejším a zodpovednejším, potom môžu byť začiatkom obnovy.
Dáta bez spravodlivosti sú len moc. Dáta v službe pravdy môžu byť začiatkom obnovy štátu.
Energetická zodpovednosť musí byť podmienkou, nie dodatkom
Pri dátových centrách nemožno oddeliť digitálnu politiku od energetickej politiky.
Ak má niekde vzniknúť veľký odber elektriny, štát musí vedieť povedať:
odkiaľ príde energia,
kto zaplatí posilnenie siete,
či to nezvýši ceny domácnostiam,
ako sa bude riešiť chladenie,
či sa bude používať pitná voda,
aké budú hlukové limity,
čo získa obec,
aké budú povinnosti investora,
a čo sa stane, ak projekt skončí.
Organizácia World Resources Institute upozorňuje, že rast dátových centier v USA neovplyvňuje len elektrinu a vodu, ale aj ovzdušie, územné plánovanie, spravodlivosť nákladov a kvalitu života komunít. Program OSN pre životné prostredie tiež uvádza, že dátové centrá zvyšujú tlak na elektrické systémy a podľa typu chladenia a lokality môžu významne ovplyvňovať aj vodné zdroje.
Pre Slovensko z toho vyplýva jednoduché pravidlo:
Dátové centrum nesmie vzniknúť tam, kde technológia získava pohodlie a občan nesie náklady.
Verejná kontrola od prvého dňa
Ak má Slovensko raz budovať verejne dôležitú dátovú infraštruktúru, musí byť nastavená s prísnymi poistkami.
Nestačí povedať, že projekt je „strategický“.
Treba povedať, kto ho kontroluje.
Nestačí povedať, že je „moderný“.
Treba povedať, komu slúži.
Nestačí povedať, že prinesie „inovácie“.
Treba povedať, kto bude niesť náklady, kto bude mať prístup k dátam, kto bude auditovať algoritmy, kto bude zodpovedný za chyby a kto ochráni občana pred zneužitím.
Verejne kontrolovaná dátová infraštruktúra by mala mať minimálne tieto princípy:
verejný účel,
energetickú a vodnú zodpovednosť,
nezávislý audit,
ochranu osobných údajov,
transparentné financovanie,
kontrolu konfliktu záujmov,
zapojenie miestnych komunít,
bezpečnostné pravidlá,
verejné výročné správy,
a jasnú právnu zodpovednosť za zneužitie.
Bez toho bude každé dátové centrum len ďalšou čiernou skrinkou.
A štát už má čiernych skriniek dosť.
Dátová infraštruktúra spravodlivosti
Preto by sme mali začať používať presnejší pojem:
verejne kontrolovaná dátová infraštruktúra spravodlivosti.
To znie úplne inak než „sklad pre umelú inteligenciu“.
Znamená to infraštruktúru, ktorá neslúži primárne na zisk, ale na ochranu štátu a občana.
Na to, aby sa nestrácali dokumenty.
Aby verejné obstarávania neboli nepriehľadné.
Aby súdy nestrácali roky v procesnom chaose.
Aby zdravotníctvo vedelo plánovať podľa reálnych dát.
Aby samosprávy vedeli, čo sa deje v ich území.
Aby legislatíva nebola plná rozporov.
Aby kontrolné orgány mali nástroje na odhalenie podozrivých schém.
Aby občan vedel, že štát si pamätá spravodlivo, nie selektívne.
Takáto infraštruktúra by nebola hrozbou.
Bola by základom dôvery.
Záver
Americký odpor voči dátovým centrám nie je dôkazom, že ľudia odmietajú budúcnosť.
Je dôkazom, že ľudia odmietajú budúcnosť, o ktorej sa rozhoduje bez nich.
Slovensko sa z toho môže poučiť.
Nemusíme odmietať technológiu.
Nemusíme odmietať dáta.
Nemusíme odmietať umelú inteligenciu.
Ale musíme odmietnuť model, v ktorom sa verejné zdroje, energia, voda, územie a dáta stávajú palivom pre súkromnú moc bez verejnej kontroly.
Slovensko potrebuje dátové centrá len vtedy, ak budú súčasťou múdrej, spravodlivej a energeticky zodpovednej architektúry štátu.
Nie ako sklady cudzej moci.
Nie ako monumenty technologického zisku.
Nie ako záťaž pre komunity.
Ale ako pamäť, chrbtica a ochranný systém verejného záujmu.
Potrebujeme verejne kontrolovanú dátovú infraštruktúru spravodlivosti. Lebo dáta bez spravodlivosti sú len moc — ale dáta v službe pravdy môžu byť začiatkom obnovy štátu.
.JPG)
