Na Slovensku sa pojem sociálna demokracia používa často. Až podozrivo často.
Je na logách. Na bilbordoch. V názvoch strán. V prejavoch. V predvolebných balíčkoch. V televíznych štúdiách.
Lenže názov ešte nie je obsah. A červená farba ešte nie je sociálna politika.
Ak by sme si teda položili jednoduchú otázku, či na Slovensku ešte vôbec máme skutočnú sociálnu demokraciu, odpoveď by bola nepríjemná.
Podľa môjho názoru nie.
A ak by som mal pomenovať okamih, keď sa to zlomilo definitívne, ukázal by som na rok 1993. Práve vtedy sa zaviedla DPH.
Mnohí budú hovoriť, že to bola len technická daňová zmena.
Lenže nebola.
Bol to civilizačný obrat.
Od tej chvíle sa štát prestal správať ako strážca spravodlivej miery a začal sa správať ako výberca provízie z každého zdraženia.
Dovtedy sa ešte dalo uvažovať o štáte ako o hrádzi voči bezbrehej chamtivosti trhu.
Od zavedenia DPH sa štát stal jej tichým spoločníkom.
Čím vyššia cena, tým vyšší výnos.
Čím vyššia marža, tým viac peňazí do rozpočtu.
Čím viac občan zaplatí za rožok, maslo či základnú potrebu, tým spokojnejšia štátna pokladnica.
A presne tu podľa mňa zomrela skutočná sociálna demokracia.
Nie na zjazde.
Nie v jednom volebnom období.
Nie zmenou slovníka.
Ale zmenou logiky štátu.
Názov „daň z pridanej hodnoty“ znie vznešene.
Takmer tvorivo. Takmer nevinným dojmom.
Lenže v skutočnosti ide o systém, v ktorom si štát berie podiel z každej ceny, ktorú trh vyšponuje nahor.
Výrobca pridá.
Štát si vezme.
Dopravca pridá.
Štát si vezme.
Obchodník prihodí.
Štát si vezme.
A potom sa ten istý štát postaví pred kamery a hrá sociálneho ochrancu človeka, ktorého predtým nechal cez ceny ošklbať.
To nie je sociálna demokracia.
To je politika typu: ukradni kamión jabĺk a jedno vráť s úsmevom.
A teraz sa pozrime na mená.
Robert Fico roky hovorí jazykom sociálnej ochrany, štátu a národného záujmu.
Peter Pellegrini sa roky predával ako uhladenejšia, modernejšia, civilnejšia verzia toho istého.
Matúš Šutaj Eštok dnes vedie Hlas s rovnakou značkou sociálnej demokracie v názve.
Ale podstata ostáva tá istá.
Nikto z nich nesiahol na jadro problému.
Nikto z nich nepovedal, že štát nemá zarábať na zdražovaní základných potrieb.
Nikto z nich nepovedal, že marža na základné životné potreby má mať hranice.
Nikto z nich nepovedal, že sociálny štát sa nezačína pri almužne po voľbách, ale pri ochrane občana pred bezbrehým trhom ešte predtým, než ho ten trh stihne zodrieť.
A práve tu do obrazu presne zapadá aj Erik Tomáš.
Erik Tomáš je dnes jednou z hlavných tvárí sociálnej citlivosti voči dôchodcom.
Hovorí jazykom pomoci. Hovorí jazykom solidarity. Hovorí jazykom sociálneho štátu.
Lenže presne tu sa ukazuje, ako veľmi je dnešná slovenská „sociálna demokracia“ iba správou následkov, nie opravou príčin.
Erik Tomáš nepredstavuje sociálnu demokraciu, ktorá chráni dôchodcu pred trhom. Predstavuje sociálnu demokraciu, ktorá dôchodcovi po trhovom výprasku prinesie obklad a čaká za to potlesk.
To je tvrdé.
Ale je to presné.
Lebo ak štát zároveň nechá bežať systém vysokých cien, voľných marží a DPH, ktorá sa priživuje na každom zdražení, potom sa z tejto sociálnej politiky stáva len neskorá náplasť na ranu, ktorej sa dalo predísť.
Inými slovami: najprv trh dôchodcu ošklbe, potom štát z toho vyberie svoj podiel a napokon príde minister sociálnych vecí s tým, že časť peňazí milostivo vráti späť.
To nie je sociálna demokracia.
To je servis poškodeným po tom, čo štát dovolil škodu.
A práve preto si myslím, že Smer aj Hlas sú dnes skôr manažéri liberálneho poriadku než jeho odporcovia.
Jeden je drsnejší.
Druhý uhladenejší.
Jeden kričí tvrdšie.
Druhý mäkšie.
Jeden hrá robotníckeho ochrancu.
Druhý moderného sociálneho technokrata.
Ale motor pod kapotou je ten istý.
DPH zostáva.
Voľné marže zostávajú.
Štátne profitovanie zo zdražovania zostáva.
A občan zostáva dojnou kravou systému, ktorý sa tvári sociálne, ale v skutočnosti len spravuje liberalizmus v červenom obale.
Najlepšie to vidno vždy v kríze.
Keď rastú ceny potravín, energií alebo služieb, skutočný sociálny demokrat by išiel po príčine.
Po marži.
Po pravidlách trhu.
Po ochrane základných potrieb.
Po role štátu ako regulátora.
Na Slovensku sa však spravidla deje niečo iné.
Rokuje sa.
Apeluje sa.
Vyjednáva sa s reťazcami.
Robí sa politické divadlo.
A napokon sa občanovi hodí nejaký balíček, aby sa nepýtal, prečo ho ten istý systém stále znova oberá.
To je presne ten model, v ktorom sa Fico, Pellegrini, Šutaj Eštok aj Erik Tomáš pohybujú celé roky.
Nie ako buriči proti liberálnemu trhu.
Ale ako jeho správcovia.
Ako hasiči sociálnych nepokojov.
Ako obchodníci s pokojom.
Trh môže zobrať.
Štát si z toho ukrojí.
A politik potom časť omrviniek vráti späť ako dôkaz svojej sociálnej citlivosti.
To nie je ľavicová politika.
To je marketing nad systémom, ktorý ostáva nedotknutý.
A nie je to len otázka cien.
Je to aj otázka korupcie.
Lebo kde je priestor na nekontrolovaný zisk, tam je aj priestor na klientelizmus, zákulisné väzby, úplatok a krytie.
Kde je obrovská marža, tam je obrovská motivácia ohýbať pravidlá.
A kde štát profituje z každého zdraženia, tam nemá skutočný vnútorný záujem ísť po podstate problému.
Bude bojovať proti excesom.
Bude robiť protikorupčné divadlo.
Bude občas loviť jednotlivcov.
Ale dieru v trupe nezapchá.
Lebo z tej diery mu zároveň tečú peniaze.
A práve preto považujem dnešnú slovenskú sociálnu demokraciu za mimikry moci.
Lieči symptómy.
Ale chráni chorobu.
Tvári sa, že bojuje za človeka práce.
Ale ponecháva nedotknutý systém, v ktorom je človek práce najmä spotrebiteľom, platcom a sponzorom pokoja elít.
„Sociálna demokracia zomiera v tej chvíli, keď štát prestane strážiť spravodlivú mieru zisku a začne si z chamtivosti vyberať províziu.“ (“My máme toľko peňazí, koľko ani Orange nemá” – Peter Pellegríny. Otázkou ostáva, že kto je to my?)
Toto je podľa mňa veta, ktorú si treba zapamätať.
Lebo presne toto sa na Slovensku stalo.
A preto je úplne vedľajšie, koľkokrát si dá strana do názvu sociálna demokracia.
Dôležité je, či je ochotná urobiť to, čo by skutočná sociálna demokracia urobiť musela.
Siahnuť na logiku systému.
Nie len na jeho následky.
Povedať, že základné potreby nemôžu byť ihriskom pre bezbrehú maržu.
Povedať, že štát nemá byť tichým komplicom zdražovania.
Povedať, že sociálna politika nie je milosrdenstvo po hostine trhu, ale pravidlo, ktoré má platiť ešte predtým, než sa stôl prestiera.
Ak toto Robert Fico nepovie, nie je sociálny demokrat.
Ak toto nepovie Peter Pellegrini, nebol ním ani on.
Ak toto nepovie Matúš Šutaj Eštok, potom vedie len modernejšie zabalenú verziu toho istého.
A ak toto nevie pomenovať ani Erik Tomáš pri každom svojom sociálnom geste smerom k dôchodcom, potom je len tvárou systému, ktorý najprv dovolí starému človeku prehrávať s trhom a až potom mu ponúkne obväz.
A ak to nepovie nikto relevantný, potom si priznajme pravdu bez prikrášlenia.
Na Slovensku dnes nemáme sociálnu demokraciu.
Máme len liberalizmus v červenom kabáte.
.jpg)
.jpg)
.JPG)
