Každý cestovateľ, či len cestujúci, to pozná – najväčšiu lotériu na svete prevádzkujú každodenne letecké spoločnosti na celom svete. Je to „kufrová lotéria“, ktorej špecifikom je to, že víťazom sa stáva ten komu sa vklad kufra vráti!
Cestujem lietadlami už od svojich desiatich rokov a Zemeguľu som tak s rôznymi leteckými spoločnosťami obkrúžil asi trikrát. Štatisticky nevyhnutne som sa tak musel s touto lotériou stretnúť. Začalo to poškodením kufrov.
Kufor v rozklade
Každý, kto len očkom zahliadne na letisku prácu „bagážnikov“ a je k svojim len trochu útlocitný veciam sa musí zhroziť, ako s našim majetkom nakladajú. Následky sú fatálne, ale to letecké spoločnosti vedia a snažia sa to postihnutý cestujúcim kompenzovať.
Medzičasom skrachované České aerolínie od vás žiadali, aby ste s poškodeným kufrom navštívili špecializovanú, a preto neexistujúcu, službu vo vašom meste, čo by vám vystavila potvrdenie, že je neopraviteľný. Každý, kto sa len trochu pozornejšie prizrie súčasným typom kufrov, pochopí, že tie plastové škrupinky po prasknutí už nikto nezlepí.
Stále ešte funkčné Austrian Airlines to riešia elegantne. Keď som sa na viedenskom letisku dostavil s poškodeným kufrom, príslušný zamestnanec ma zaviedol do miestnosti, kde stál zástup nových kufrov a vyzval ma, aby som si jeden vybral. Odišiel som spokojne „prebalený“ do nového…
V prípade najskôr strateného, potom na druhý deň nájdeného a doručeného ale napoly zničeného kufra je to na celý cestovný príbeh, ako to opisujem v e-knihe SVETOBEŽKY.
Trvalo však viac ako polstoročie, aby som na vlastné oči videl na letisku v ománskom Muscate zúfalú Angličanku, ktorej kufor bol na nepoznanie ošklbaný!
Kam kufre miznú?
Po toľkých šťastných „výhrach“ v kufrovej lotérii som štatisticky nevyhnutne musel raz zažiť márne čakanie pri tej rulete, na ktorej sa zjavili kufre všetkým, len mne nie. Pardon, boli sme z nášho zájazdu do Ománu postihnutí traja. Dve dámy a ja. Prvej prišiel kufor o dva dni, druhej po štyroch dňoch (vraj bol niekým otvorený, ale jahodovicu v ňom nevypili) a mne vôbec, lebo túto správu svetu píšem už doma.
Samozrejme, cestujúci je spočiatku plný nádejí a nervóznych očakávaní. V mojom prípade sa oboje stupňovalo. Vďaka enormnému úsiliu našej cestovky a aj tej domácej sme sa totiž domáhali „výhry“ každodenne. A treba povedať, že na letisku v ománskom Muscate sa naozaj snažili. Zjavne sa totiž stratila tá podstatná nálepka s číslom letu a tak tápali. Zato tápali ochotne. Každodenne som dostával cez nášho obetavého sprievodcu fotografie najrôznejších kufrov, ktoré by sa tomu môjmu mohli aspoň podobať. Tesne pred našim návratom domov mi už jeden taký kufor viezli na hotel. Žiaľ, túto „výhru“ som musel odmietnuť.
Všetko to vyvrcholilo pri odlete a poslednom pokuse domôcť sa strateného kufra. Príslušný zriadenec o druhej hodine ráno ma v rámci mimoriadneho aktu milosrdenstva pustil do zázemia letiska a priviedol na miesto, ktoré som naozaj nečakal – sklad stratených kufrov. Boli ich tam desiatky a desiatky! Opustené, ako siroty. Márne som však pobehoval hekticky medzi regálmi. Ten môj medzi nimi nebol. Vzdal som to…
Ak je všetko zlé na niečo dobré, načo bolo toto dobré?
Ak by ste sa radi v prípade „kufrovej lotérie“ chceli poistiť, tak tu nájdete niekoľko dobrých rád, ale hlavne varovaní. Ono je to totiž (ako v tej anekdote) všetko inak: https://tulacky.net/stratil-sa-vam-kufor-nezufajte-ste-v-poradi/
Pre mňa osobne to bola životná skúsenosť, ktorej závery by aj Vám mohli pomôcť bez tej trpkej skúsenosti.
V prvom rade ma prekvapilo, ako málo toho našinec na cestách potrebuje. V úplnej pohode som ten týždňový zájazd v exotike zvládol aj s náhradným oblečením v príručnej taške v podobe jedných náhradných nohavíc a jedného trička. Ponožky som si kúpil na mieste (jedny mi dokonca aj hneď venoval domáci sprievodca) a k tomu jedno tričko s dlhými rukávmi na chladné večery a noci.
V kufri som mal tablet (až dodatočne som sa dozvedel, že tam nemá byť, hoci zakázaný nie je), ktorý roky nepoužívam, lebo jeho účel na mojich novinárskych cestách bol v možnosti písať si hneď na mieste reportážne poznámky a potom ich odoslať na mail. Túto schopnosť pred časom za záhadných okolností ten tablet stratil, ale spoľahlivo ho nahradil môj mobil.
Mal som tam aj reportážny foťák s nabíjačkou. Opäť nepoužívaný už roky pre náročnosť, ako z neho vybabrať fotky pre ďalšie použitie. Bez problémov ho nahradil omnoho skladnejší a pohotovejší mobil.
Mal som tam staré tenisky. Doma mám štyri páry iných…
Mal som tam troje letných košieľ. Doma ich ostalo stále nadbytok…
Mal som tam dvoje tričká, desaťnásobok ma čakal doma.
Mal som tam kompletnú sadu „najnevyhnutnejších“ vecí, ktoré som (okrem zubnej kefky, pasty na zuby a holiaceho strojčeka) nikdy nepoužil. Napríklad povrázok a utierky na ruky…
Mal som tam krátke nohavice, používané už roky. Kúpim si nové…
Mal som tam peknú cyklistickú bundu na chladné večery. Tak práve takú už nikdy nenájdem, ale niečo som predsa len stratiť asi musel?
Sme v zajatí vlastných vecí. Čím viac ich je, tým sa to obkľúčenie materializmu zahusťuje a vyžaduje si nadmieru našej pozornosti. Som ďaleko od povznesených filozofií, ktoré nás vracajú na stromy a do jaskýň. Ale ak je všetko zlé na niečo dobré, potom toto dobré je pocit úľavy, že som síce o plný kufor mojich vecí prišiel, ale že sa tiež bez toho kufra, aj tých vecí stále v pohode zaobídem. To poznanie prajem aj Vám…
.jpg)
