Plne súhlasím s Eduardom Chmelárom, ktorý na televíznej obrazovke v Téme dňa zdôraznil potrebu slovensko-maďarského zmierenia a prijatia príslušnej slovensko-maďarskej deklarácie. Avšak jeho konštatovanie, že aj my máme kadečo „na rováši“ a odôvodnenie toho „rováša“ ma prividelo k úvahe o našej hymne. Náš politológ totiž konštatoval, že prvá sloha našej hymny je „protimaďarská“, a že teda zbytočne očakávame, že slovenskí Maďari ju budú spievať s nadšením. To ma priviedlo k zamysleniu sa nad „charakterom“ našej súčasnej hymny a uvedomil som si paradox. V jej prvej slohe túžime, aby sa „hromy a blesky“ stratili, lebo potom Slováci ožijú, a v druhej slohe sa na ne paradoxne spoliehame, že nás (Slovensko) povzbudia k tomu, aby sa prebralo. Ako nám teda blesky a hromy budú môcť pomáhať, keď sa najprv stratia, všakže.
Pri otázke kto, či čo sú tie „blesky hromu“, spomenul som si na knihu Emila Páleša Angelológia dejín z roku 2001. Hovorí v nej o archanjeloch, ktorí sú duchmi či patrónmi národov. Zatiaľ čo slovenské dejiny v časoch príchodu Konštantína a Metoda zásadne ovplyvnili archanjel Zachariel, po hebrejsky Božia spravodlivosť a archanjel Rafael, po hebrejsky Boží liek, „patrónom“ Maďarov je archanjel Samael, po hebrejsky Boží jed, ktorý vládol v čase ich príchodu. Samael je archanjelom Marsu, teda nepokoja, a nemožno poprieť, že Maďari sa stali zdrojom pohybu, „ostňom“, akými „tŕňom v päte“, ktorý rozhýbal náš národ a ovplyvnil naše dejiny. Samael je patrónom aktivity, húževnatosti, ráznych činov, výbojnosti. (Iste, aj násilia, aj koristníčenia, aj zaberania cudzieho.)
Vráťme sa k našej súčasnej hymne, vybrali sme si ju, resp. vybrali nám ju(?) na pripomienku odvahy štúrovcov. Ak však podľa jej druhej slohy majú nás „blesky hromu“ prebudiť, oživiť, nemôžu byť negatívnym javom v našich dejinách, ktorý treba „zastaviť“. Naopak, sú javom „životodarným“, vďaka ním sa „Slovensko preberie“, ožije. Nech teda v našej hymne ostanú, ale nie preto, aby sme ich „zastavili“. Riešenie? Prvú slohu vypusťme a začnime druhou: „To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo, ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo“ a pridajme novú druhú slohu, napríklad takúto: „Prosíme ťa Pane, stoj na našej strane, dožič nám múdrosti, slobody, svornosti, by sme žili v sláve“. Viem si predstaviť, ako ju v takejto podobe spievajú naši športovci, ktorí túžia po víťazstve, po sláve, ale tá nepríde bez múdrosti a svornosti a samozrejme slobody. Napokon mať „Pána na našej strane“ nemôže byť nikdy na škodu.
Takto by sa zároveň začala naša hymna „podobať“ maďarskej, ktorá je modlitbou. Keď som sa kedysi spýtal vtedajšieho slovenského metropolitu, arcibiskupa Jána Sokola, prečo sa u nás v kostoloch nespieva štátna hymna, pričom Maďari svoju spievajú, počul som odpoveď, že tá naša nie je modlitbou.
Ak sa vám vidí táto moja úvaha priveľmi radikálna, len som chcel reagovať na chmelárovský „rováš“. V minulosti to bola drevená palica, na ktorú sa zárezmi značili dlhy v krčme alebo dane. Dnes je „rováš“ (inak slovo maďarského pôvodu), ako nás poúča slovník, vina, prehrešok či dlh. Máme žiť s vinou či hriechom dokonca v našej najdôležitejšej piesni?
6. mája 2026.
.jpg)
.jpg)
