Umelá inteligencia v školách nestačí. Najprv musí byť inteligentný štát

Slovensko môže zaviesť umelú inteligenciu do škôl, ale nesmie si zameniť technológiu za reformu. AI môže učiteľom pomôcť iba vtedy, ak bude podriadená človeku, etike, právnej istote a verejnej kontrole. Budúcnosť nezačína licenciou, ale inteligentným štátom, ktorý vie, komu slúži.

Ak chce štát učiť deti budúcnosti, musí prestať spravovať občana nástrojmi minulosti.

Slovensko môže zaviesť umelú inteligenciu do škôl, ale nesmie si zameniť technológiu za reformu. AI môže učiteľom pomôcť iba vtedy, ak bude podriadená človeku, etike, právnej istote a verejnej kontrole. Budúcnosť nezačína licenciou, ale inteligentným štátom, ktorý vie, komu slúži.

Na prvý pohľad je to dobrá správa. Slovenské školstvo nesmie ostať mimo sveta, ktorý sa rýchlo mení. Umelá inteligencia už nie je vzdialená technológia pre laboratóriá, veľké firmy a univerzity. Stáva sa bežným pracovným nástrojom, ktorý bude ovplyvňovať učenie, prácu, verejnú správu, zdravotníctvo, právo aj každodenný život.

Lenže práve preto si treba položiť otázku, ktorá je dôležitejšia než samotná licencia, softvér alebo názov konkrétneho technologického partnera:

Je Slovensko pripravené používať umelú inteligenciu ako nástroj rozumu, alebo ju začne používať iba ako ďalšiu módnu náplasť na staré systémové zlyhania?

Lebo ak štát zavedie AI do škôl, ale zároveň nevie zabezpečiť funkčné elektronické služby, zrozumiteľné zákony, dôveryhodné verejné obstarávania, prehľadné úrady a ochranu občana pred digitálnou svojvôľou, potom sa môže stať, že technológia nebude slúžiť človeku.

Bude iba moderným náterom na starú stenu.

Technológia nie je reforma

Slovensko má jednu dlhodobú slabosť. Často si zamieňa nástroj s riešením.

Keď máme problém v školstve, hovoríme o tabletoch, aplikáciách, platformách, licenciách a digitálnych nástrojoch.

Keď máme problém vo verejnej správe, hovoríme o portáloch, systémoch, integráciách, prihlasovaní a elektronických službách.

Keď máme problém v zdravotníctve, hovoríme o e-zdraví, dátach, objednávacích systémoch a elektronických čakárňach.

To všetko môže byť užitočné. Ale nič z toho samo osebe nie je reforma.

Reforma nezačína technológiou. Reforma začína otázkou, komu má technológia slúžiť, kto ju kontroluje, kto za ňu nesie zodpovednosť a čo sa stane, keď zlyhá.

Lebo digitálny chaos je stále chaos. Iba rýchlejší.

A úradná neprehľadnosť zostane neprehľadnosťou aj vtedy, keď má krajší formulár.

Učiteľ nesmie byť pokusný administrátor budúcnosti

Ak má umelá inteligencia pomôcť učiteľom, potom musí byť zavádzaná s veľkou opatrnosťou a úctou k ich práci.

Učiteľ už dnes nie je iba človek pred tabuľou. Je psychológ, vychovávateľ, administrátor, sociálny pracovník, mediátor konfliktov, človek medzi rodičmi, deťmi, vedením školy, predpismi a očakávaniami spoločnosti.

Ak mu štát dá AI nástroj, ale zároveň mu nepridá čas, jasné pravidlá, metodickú podporu, právnu ochranu a dôveru, potom sa z pomoci môže stať ďalšia povinnosť.

A to by bola chyba.

Umelá inteligencia má učiteľa odbremeniť, nie ho zahltiť. Má mu pomôcť pripraviť hodinu, vysvetliť látku, vytvoriť príklady, prispôsobiť tempo, nájsť nový spôsob vysvetlenia. Nemá nahradiť jeho vzťah so žiakom.

Lebo dieťa sa nevzdeláva iba informáciou.

Dieťa sa vzdeláva aj tónom hlasu, pohľadom, trpezlivosťou, spravodlivosťou, príkladom a tým zvláštnym ľudským okamihom, keď učiteľ pochopí, že žiak práve teraz potrebuje nie viac dát, ale viac povzbudenia.

Toto žiadny algoritmus nenahradí.

Môže pomôcť. Ale nesmie sa stať pánom.

Ak má AI vstúpiť do školy, musí vstúpiť aj etika

Pri umelej inteligencii v školách nejde iba o technickú otázku. Ide o otázku mravnosti.

Kto bude kontrolovať, aké odpovede žiak dostáva?

Kto vysvetlí dieťaťu, že AI môže znieť presvedčivo aj vtedy, keď sa mýli?

Kto naučí žiaka rozlišovať medzi poznaním a pohodlnou skratkou?

Kto ochráni učiteľa pred tým, aby sa z neho stal iba dohliadač nad digitálnym nástrojom?

Kto zabezpečí, aby sa z umelej inteligencie nestal nový filter myslenia, ktorý bude deťom nenápadne určovať, čo je normálne, správne, prijateľné a čo už je „mimo rámca“?

Toto sú otázky, ktoré musia zaznieť skôr, než sa v školách otvorí ďalšia technologická kapitola.

Nie preto, aby sme sa báli budúcnosti.

Ale preto, aby sme do nej nevstúpili naslepo.

Skutočné vzdelávanie nezačína tým, že dieťa dostane odpoveď. Začína tým, že sa naučí položiť správnu otázku.

A práve toto musí zostať jadrom školy aj v ére umelej inteligencie.

Štát nemôže digitalizovať deti, keď sám nevie slúžiť občanovi

Tu sa dostávame k druhej rovine problému.

V rovnakom čase, keď štát hovorí o AI pre učiteľov, verejnosť počúva aj správy o problémoch okolo portálu slovensko.sk. Výbor NR SR na kontrolu NBÚ mal rokovať o posudku k Ústrednému portálu verejnej správy, no nebol uznášaniaschopný. HS pripomenuli, že NBÚ mal vypracovať posudok v súvislosti s portálom slovensko.sk, o ktorého kritickom stave informovalo MIRRI.

MIRRI ešte vo februári uvádzalo, že schválené opatrenia môžu znížiť riziko kolapsu ÚPVS zo súčasnej úrovne 90 až 100 % približne na 58 až 78 %, pričom ide len o nevyhnutný prvý krok a priestor na prípravu dlhodobo udržateľného riešenia.

A tu vzniká zásadný paradox.

Štát chce učiť školu používať umelú inteligenciu, ale sám má problém zabezpečiť stabilnú, dôveryhodnú a zrozumiteľnú digitálnu komunikáciu s občanom.

To nie je argument proti AI v školách.

To je argument za to, aby Slovensko prestalo robiť digitalizáciu ako sériu izolovaných projektov a začalo ju robiť ako súčasť architektúry štátu.

Lebo občan nepotrebuje digitálny štát, ktorý je moderný iba na tlačovej konferencii.

Občan potrebuje digitálny štát, ktorý funguje v pondelok ráno, keď musí podať žiadosť, vybaviť dávku, komunikovať s úradom, zaplatiť poplatok, zachrániť termín alebo sa dostať k vlastným právam.

Budúcnosť nesmie byť len biznis model

Každá veľká technologická zmena prináša aj veľké peniaze. Licencie, systémy, konzultácie, školenia, integrácie, podpora, kybernetická bezpečnosť, dáta.

Preto musí byť štát pri umelej inteligencii mimoriadne opatrný.

Nie preto, že by technológie boli zlé. Ale preto, že v krajine s nízkou dôverou sa aj dobrý nástroj môže rýchlo zmeniť na podozrenie.

Občan sa bude pýtať:

Kto na tom zarába?

Kto rozhodol?

Kto porovnal alternatívy?

Kde sú podmienky?

Ako sú chránené dáta?

Čo sa stane po skončení licencie?

Nevznikne nová závislosť štátu od jedného dodávateľa?

Nebude škola vtiahnutá do systému, ktorý po čase nebude vedieť opustiť?

Toto nie sú konšpiračné otázky. Toto sú normálne otázky zodpovedného štátu.

A ak na ne štát nevie odpovedať jasne, pokojne a verejne, potom nevzniká dôvera.

Vzniká iba ďalšia vrstva podozrenia.

Potrebjeme inteligenciu štátu, nie iba umelú inteligenciu

Umelá inteligencia môže byť pre Slovensko veľkou šancou.

Môže pomôcť učiteľom, lekárom, úradníkom, sudcom, študentom, výskumníkom, malým obciam aj občanom.

Môže zrýchliť vybavovanie vecí, znížiť administratívu, odhaliť rozpory v zákonoch, pomôcť pri príprave podkladov, zlepšiť prístup k informáciám a zjednodušiť život.

Ale iba vtedy, ak bude zasadená do inteligentného štátu.

Inteligentný štát nie je štát s najdrahším softvérom.

Inteligentný štát je štát, ktorý vie, čo robí, prečo to robí, komu tým slúži a ako sa dá skontrolovať.

Inteligentný štát má jasné pravidlá.

Zrozumiteľné zákony.

Otvorené dáta.

Zodpovedných úradníkov.

Transparentné obstarávania.

Ochranu občana.

A predovšetkým pokoru pred tým, že technológia nie je človek.

Je iba nástroj.

Škola ako miesto, kde sa technológia učí slúžiť človeku

Ak má byť AI v školách prínosom, potom školy nesmú byť iba miestom, kde sa deti učia používať nový nástroj.

Musia byť miestom, kde sa deti učia, že každý nástroj má slúžiť pravde, rozumu a človeku.

Žiak by nemal odchádzať zo školy iba s vedomím, ako sa opýtať umelej inteligencie.

Mal by odchádzať s vedomím, kedy jej neveriť.

Kedy sa pýtať ďalej.

Kedy overovať.

Kedy rozmýšľať samostatne.

Kedy povedať: toto znie pekne, ale nemusí to byť pravda.

A kedy pochopiť, že najväčšia inteligencia nie je v stroji, ale v človeku, ktorý sa naučil používať poznanie mravne.

Tu sa začína skutočná reforma vzdelávania.

Nie v licencii.

Nie v aplikácii.

Nie v tlačovej správe.

Ale v tom, že škola znovu vychová človeka, ktorý vie myslieť, cítiť, rozlišovať a niesť zodpovednosť.

Záver

Slovensko by nemalo odmietnuť umelú inteligenciu. To by bolo krátkozraké.

Ale nemalo by ju ani nekriticky oslavovať. To by bolo nebezpečné.

Malo by ju prijať ako nástroj, ktorý môže pomôcť iba vtedy, keď bude podriadený človeku, právu, etike a verejnej kontrole.

Lebo budúcnosť nevznikne tým, že do starého systému vložíme nový algoritmus.

Budúcnosť vznikne až vtedy, keď sa zmení samotné myslenie štátu.

A preto dnes nejde len o to, či budú mať učitelia prístup k umelej inteligencii.

Ide o to, či bude mať Slovensko dosť prirodzenej inteligencie, aby ju použilo múdro.

Lebo štát, ktorý chce učiť deti budúcnosti, musí najprv dokázať, že sám pochopil prítomnosť.


Blogy

Anton Čapkovič

Ivan Štubňa

Ján Droppa

Marek Brna

Gustáv Murín

Milan Šupa

.
.
.

Šport

.

Armáda, konflikty, analýzy, história, vojenská technika

Zábava

.