Diskusia o Venezuele, útokoch, sankciách a údajnom „boji o multipolaritu“ sa v poslednom čase opäť dostáva do popredia verejného priestoru. Čitateľ nadobúda dojem, že práve tam – tisíce kilometrov od Slovenska – sa rozhoduje o našej budúcnosti, o osude svetového poriadku a nepriamo aj o našej prosperite. Tento dojem je však falošný a pre Slovensko dokonca škodlivý.
Nie preto, že by svetové dianie nebolo dôležité, ale preto, že sa systematicky zamieňa analýza reality za ideologický výklad, ktorý odvádza pozornosť od toho, čo by malo byť stredobodom záujmu každého zodpovedného štátu – vnútorná pripravenosť a vlastná stratégia.
Multipolarita nie je nádej, ani hrozba. Je to fakt.
Multipolarita ani polycentrický svet nie sú žiadnym plánom, projektom ani historickou misiou vybraných štátov. Sú to pojmy, ktorými sa opisuje rozloženie moci vo svete – fakt, že globálny systém už nie je riadený jedným centrom, ale viacerými, často konkurenčnými aktérmi.
Prezentovať multipolaritu ako niečo, čo môže byť „zničené“ jednou vojnou, jednou sankciou alebo jedným zásahom v nejakej krajine, znamená nepochopiť samotný pojem. Svet sa neusporadúva podľa morálnych apelov ani podľa želaní blogerov, ale podľa ekonomickej sily, technologickej kapacity, demografie, surovinových zdrojov a schopnosti štátov spravovať samých seba.
A práve tu sa začína slovenský problém.
Keď sa geopolitika stane únikom od zodpovednosti
Verejný priestor je dnes zaplavený komentátormi, ktorí vystupujú ako nositelia „veľkých geopolitických právd“. Predpovedajú pád hegemónov, zrod nového sveta a historickú spravodlivosť. Nejde však o prorokov, ale skôr o interpretačných sprostredkovateľov, ktorí buď z nevedomosti, alebo účelovo, zamieňajú opis reality za náhradnú politiku.
Výsledok je vždy rovnaký:
-
občan sleduje dianie v Latinskej Amerike,
-
hodnotí konflikty, ktoré Slovensko nijako neovplyvňuje,
-
no prestáva sa pýtať, prečo štát nemá jasnú stratégiu pre vlastnú budúcnosť.
Takáto diskusia vyhovuje politickej moci – koaličnej aj opozičnej. Kým sa hovorí o Venezuele, netreba hovoriť o:
-
kolabujúcom zdravotníctve,
-
nepripravenom školstve,
-
energetickej zraniteľnosti,
-
demografickom úpadku,
-
ani o tom, že Slovensko nemá vlastnú dlhodobú víziu v meniacom sa svete.
Polycentrický svet kladie na malé štáty vyššie nároky, nie nižšie
Pre Slovensko nie je polycentrický svet úľavou, ale skúškou dospelosti. V systéme s viacerými centrami moci sa nehrá na lojalitu k jednému patrónovi, ale na schopnosť presadiť vlastné záujmy medzi viacerými hráčmi naraz.
To si vyžaduje:
-
funkčný štát,
-
odborné kapacity,
-
strategické plánovanie,
-
a politickú reprezentáciu, ktorá koná vopred, nie až keď je neskoro.
Bez toho je každá reč o multipolarite len ideologickou kulisou, za ktorou sa skrýva nečinnosť.
Ako by mala Slovenská republika komunikovať svoju stratégiu
Ak má byť diskusia o multipolarite pre Slovensko užitočná, musí sa preklopiť z komentovania cudzieho sveta do konkrétnych domácich cieľov. Minimálne v týchto rovinách:
1. Jasné pomenovanie národného záujmu
Slovensko musí otvorene komunikovať, že jeho cieľom je:
-
stabilita,
-
prosperita,
-
sociálna súdržnosť,
-
a zachovanie rozhodovacej autonómie.
Nie „patriť na správnu stranu dejín“, ale zabezpečiť prežitie a rozvoj vlastnej spoločnosti.
2. Pragmatická harmonizácia s viacerými centrami
Nie ideologické nadšenie ani démonizácia, ale:
-
obchod,
-
technologická spolupráca,
-
energetická bezpečnosť,
-
a vyvážená diplomacia.
To znamená hovoriť so všetkými, ale nepodriadiť sa nikomu.
3. Vnútorná príprava ako priorita
Žiadna multipolarita nepomôže krajine, ktorá:
-
nemá kvalifikovanú pracovnú silu,
-
nemá vlastný priemyselný plán,
-
nemá funkčné inštitúcie.
Tu sa láme chlieb – nie vo Venezuele.
4. Tlak občanov na politickú zodpovednosť
Najdôležitejší bod:
občania musia prestať byť divákmi geopolitických príbehov a začať byť kontrolórmi vlastnej moci.
Bez tohto tlaku budú elity len:
-
udržiavať status quo,
-
chrániť korisť posledných desaťročí,
-
a v pravý čas sa pridať tam, kde im hrozí najmenšie riziko.
Záver: menej prorokovania, viac vládnutia
Slovensko nepotrebuje vykladačov svetových osudov ani ideologických sprievodcov, ktorí mu vysvetľujú, že „raz bude lepšie, keď sa svet zmení“.
Slovensko potrebuje vládnutie, stratégiu a zodpovednosť – tu a teraz.
Multipolarita nie je osud, ktorý nás zachráni.
Je to prostredie, v ktorom prežijú len tí, ktorí sú pripravení.
A to je otázka, ktorú by sme mali klásť denne – nie autorom geopolitických komentárov, ale vlastnej vláde a politickej triede ako celku.
.JPG)
.jpg)
