Povstanie by si vyžiadalo oveľa viac obetí, ak slovenská vláda a Tiso nedali by súhlas k vstupu nemeckého vojska na Slovensko alebo ak organizátorom povstania by sa ich podarilo zlikvidovať, o čo sa snažili. Takto Nemecko naďalej považovalo Slovensko za svojho spojenca, ktorého činitelia na celoštátnej i miestnej úrovni naďalej mali u predstaviteľov Nemecka istú autoritu, i keď povstaním výrazne zmenšenú. Tú mnohokrát použili v prospech obyvateľov Slovenska. Ak by Tiso a vláda súhlas k vstupu nedali, o čo sa Nemecko opakovane snažilo už predtým, Nemecko aj tak by vojensky zasiahlo, no v tom prípade slovenskí činitelia by asi u jeho predstaviteľov nič nedosiahli.
Takto ešte počas povstania Tiso s úspechom sa postavil proti nemeckému zámeru bombardovať Martin a B. Bystricu. Po jeho porážke v B. Bystrici vyznamenal nemeckých vojakov. To neskôr v oficiálnej propagande sa odsudzovalo ako vyznamenanie nacistických vrahov. Len sa neuviedli ani ich mená, ani ich konkrétne zločiny. Udelenie vyznamenaní nebol Tisov nápad. Súhlasil s ním preto, lebo tak si mohol nakloniť nemeckých činiteľov a konať dobro pre Slovensko. Vďaka tomu s vládou dosiahol prepustenie aspoň 7 000 slovenských vojakov z nemeckého zajatia. Tým mnohým z nich zachránili zdravie i život. Aj v tomto prípade sa prejavila dvojaká miera. Režim, ktorý kritizoval Tisa, zároveň vyznamenával tých povstalcov, ktorí sa podieľali na masových vraždách, napr. E. Bielika, J. Černogorova, A. Jegorova, M. Končinského, T. Polu, V. Sedlářa, P. Velička, M. Vesela. 4. decembra Tiso zaslal list Hitlerovi, v ktorom ho žiadal, aby Nemecko zmiernilo svoje hospodárske požiadavky voči Slovensku. Týmto listom, ako aj snahami členov vlády, sa dosiahlo, že hospodárske objekty, ktoré by v svoj prospech mohla použiť postupujúca sovietska armáda, v zásade sa už nemali zničiť, ale dočasne znefunkčniť odmontovaním niektorých súčiastok strojov, čím sa výrazne uľahčovala ich obnova. Takisto sa výrazne zmiernila evakuácia osôb z východného Slovenska i evakuácia závodov do Nemecka atď.
Mnoho dosiahli aj rôzne miestne autority. Napr. za zavraždenie nemeckých civilistov v Banskej Štiavnici nemeckí činitelia chceli zastreliť každého desiateho Banskoštiavničana. Od toho ich odhovoril okresný predseda HSĽS, katolícky kňaz František Jankovič. Okrem toho Jankovič zachránil životy asi 40 zajatým povstalcom.
Kežmarský starosta Matej Nitsch, ktorý bol nemeckej národnosti, dosiahol prepustenie 150- 200 internovaných slovenských vojakov z tamojšej posádky, troch zaistených členov finančnej stráže a dokonca i dvom partizánom, ktorým hrozila smrť. Tiež spolu s poslancom Slovenského snemu Antonom Fraštiom, kežmarským katolíckym kňazom Antonom Bakesom (Bakeszom) a právnikom Antonom Pitoňákom dosiahol prepustenie 32 zaistených obyvateľov Rakús, čím im zachránili životy. Mala to byť odveta za zabitie člena nemeckej domobrany.
V Ochotnici tamojší katolícky kňaz Jozef Hollý a starosta Vincent Lazárek koncom jesene 1944 zachránili obec pred vypálením a miestnych ľudí pred zastrelením, keď presvedčili nemeckého veliteľa, ktorému partizáni zastrelili vojaka, že partizáni neboli z tejto dediny. S tým istým argumentom opäť zachránili pred zastrelením miestnych 20 mužov 30. 4. 1945, keď partizáni opäť zastrelili nemeckého vojaka. K tomu pomohla aj výpoveď nemeckého vojaka, ktorý bol pri útoku ranený a ktorého potom ošetrila miestna obyvateľka.
Na zákrok veliteľa oddielu POHG v Považskej Bystrici Tichomíra Javora nemecký veliteľ upustil od zastrelenia každého piateho Visolajčana, čo malo byť odvetou za zastrelenie troch nemeckých vojakov partizánmi, tiež vďaka argumentu, že partizáni neboli z tejto dediny.
Na intervenciu miestnych činiteľov HSĽS v Bánovciach n. Bebravou nemeckí vyšetrovatelia neodstrelili každého druhého dospelého Uhrovčana pre obvinenie, že sú partizánmi, alebo ich pomocníkmi, ale väčšinu z nich prepustili a zvyšok uväznili. Takýchto prípadov bolo mnoho.
Títo ľudia sa však vďaky za to takmer nedočkali, skôr opaku.
.JPG)
