Slováci, prečo 6. októbra oslavujeme krvavé vojnové operácie na Dukle, a nie (aj) slovenskú autonómiu dohodnutú v Žiline?

Šiesty október je od prednovembrových čias pamätným Dňom hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie z roku 1944, ktorej 80. výročie súčasná vláda masívne oslavuje. V kalendári je táto krvavá vojnová udalosť, počas ktorej od 8. septembra do 27. októbra 1944 zahynulo 21-tisíc sovietskych a 1800 česko-slovenských bojovníkov, takto pomenovaná od roku 2016, keď o zmene názvu rozhodol slovenský parlament 24. novembra 2015. Predtým išlo o Deň obetí Dukly a do roku 1993 o Deň Československej ľudovej armády. Prečo však 6. október a nie trebárs 8. september či 27. október? Oficiálne preto, lebo 6. októbra v roku 1944 sa „1. československému armádnemu zboru pod velením generála Ludvíka Svobodu podarilo prekročiť po ťažkých bojoch cez Dukliansky priesmyk česko-slovenské hranice”.

Nie však aj preto, aby sa prekryl iný, „nekrvavý“ 6. október z roku 1938?

Šiesteho októbra 1938 sa rozhodlo o autonómii Slovenska schválením  a podpisom Žilinskej dohody, resp. Manifestu slovenského národa. Išlo od čias bájnej Svätoplukovej ríše o prvý štátny akt, ktorý priniesol na Slovensko reálnu samosprávu. Po Mníchovskej dohode, ktorú 29. septembra 1938 uzatvorili „o nás bez nás“ zástupcovia Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie a Talianska, a ktorej sa vláda v Prahe podriadila a armáda vydala pohraničné územia štátu bez boja, sa štátoprávna línia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) ukazovala ako jediná reálna alternatíva usporiadania česko-slovenských vzťahov. Aj preto predstavitelia ďalších strán s napätím očakávali v žilinskom hoteli Remi na výsledok rokovania predstaviteľov HSĽS, ktorí sa zišli v Katolíckom dome. Na ich rokovaní sa zúčastnil aj agrárnik Pavol Teplanský, ktorý vyjadril vôľu Agrárnej strany dohodnúť sa s HSĽS a v podstate vyjadril súhlas s jej návrhmi. Rovnako súhlasila vtedajšia SNS. Schváleniu slovenskej autonómie dopomohla aj abdikácia Edvarda Beneša, ktorý sa 5. októbra 1938 vzdal funkcie prezidenta, potom, „vybral banku, vzal Hanku, mal svoj plán, sadol na aeroplán“ a ufujazdil do teplučkého Londýna. A stade zorganizoval “prevrat” v Banskej Bystrici (názov SNP sa uzákonil až po februári 1948) a potom sa vrátil ako – samozvaný prezident.

Ešte v ten istý deň zasadala v Prahe tzv. ministerská rada a vymenovala poslanca Jozefa Tisa za ministra pre správu Slovenska. O deň neskôr vymenovala aj ďalších štyroch slovenských ministrov. Táto autonómna vláda na čele s Tisom začala oficiálne fungovať 9. októbra. Žilinskú dohodu dodatočne schválilo Národné zhromaždenie ČSR ústavným zákonom 299/1938 z 22. novembra 1938 ako Zákon o autonómii Slovenskej krajiny. Odvtedy až do 14. marca 1939 sa zmenil oficiálny názov štátu na Česko-Slovensko. Išlo o jedno z vážnych zjednotení sa Slovákov a o výrazný krok k tomu, že dnes máme Slovenskú republiku ako samostatný štát.

Nemali by sme si teda 6. októbra pripomínať tento významný historický akt? Nemal by byť 6. október (minimálne aj) Dňom slovenskej autonómie? Dokedy sa budeme báť pravdy o našich dejinách, priatelia? Koho vlastne sa bojíme, ak sme suverénny národ?

6. 10. 2024.