Zaslúži si slovenský národ prezidentku SR ?

Nie tak dávno týždenník PLUS 7 dní postavil niekoľkým jednotlivcom v rámci svojej pravidelnej ankety túto otázku: „Je pre Slovensko podľa vás dobre, že sa Zuzana Čaputová rozhodla nekandidovať v ďalších prezidentských voľbách ?“ Deväť osobnosti z rôznych sfér života spoločnosti vyslovilo svoj osobný názor. Osmi z nich vyjadrili názor, že nie je pre SR dobre, že sa Zuzana Čaputová rozhodla nekandidovať. V jednom prípade odpoveď bola taká, že pre Slovensko je to dobre. Vo všetkých prípadoch rešpektujem slobodu názoru a prejavu a teda to, že ako človek myslí, tak sa potom aj úprimne môže vyjadrovať.

V ôsmych prípadoch názory respondentov boli výlučne zamerané k osobe prezidentky SR, respektíve k jej úradu. Ale v jednom prípade odpoveď na položenú otázku bola skôr charakteristikou celej našej krajiny, slovenského národa ako takého. O čo išlo ? Na položenú otázku jedna veľmi skúsená, pekná a sympatická herečka v najlepších rokoch sa úprimne vyznala z toho, ako sa jej osobne rozhodnutie prezidentky SR nekandidovať v ďalších prezidentských voľbách, osobne dotklo. Citujem: „Bude mi veľmi chýbať, ale táto hlúpa, nenávistná, zakonšpirovaná proruská krajina si ju nezaslúži. Čo na to Amerika a Soros ? Nechápem, ako jej to mohli dovoliť, preboha !“

Takže podľa názoru herečky Slovenská republika cez svoju štátnosť a cez svoj slovenský národ predstavuje v jej očiach a v jej vedomí len hlúpu, nenávistnú a zakonšpirovanú proruskú krajinu. Toto sú podľa herečky základné charakteristiky nášho slovenského národa, ktorého je súčasťou a ktorý ju obdivuje. Ďalší postoj herečky k slovenskému národu predstavuje jasná výčitka – krajina si takúto prezidentku ( zrejme dobrú, moja poznámka ) ako je Zuzana Čaputová nezaslúži. V konkrétnej reči to znamená, že my, občania SR, sme si svojimi postojmi, svojim správaním, svojimi aktivitami, respektíve pasivitou, takúto prezidentku vôbec nezaslúžili.

Z celej ankety je možné jasne, zreteľne pochopiť, že charakteristiky prisúdené našej krajine ako slovenskému národu sa vôbec nedajú porovnať s charakteristikami, ktoré respondenti priznali prezidentke SR. Tu je stručný prehľad: a) pani prezidentka je kultivovaná vzdelaná osobnosť, b) je vynikajúcou prezidentkou a političkou, c) dôstojne reprezentovala SR a bola v zahraničí uznávanou autoritou, d) s prezidentkou sa spájajú také hodnoty ako slušnosť, ľudskosť, zmysel pre spravodlivosť, e) patrí medzi slušných a čestných ľudí. Čo z tohto poznania vyplýva pre politiku ? Respondenti priznali vynikajúcu charakteristiku prezidentke SR, čo vôbec neladí s tým, čo povedala slovenská herečka o slovenskom národe.

Ak prezidentka SR má takú vynikajúcu deklarovanú charakteristiku, tak sa to už malo odzrkadliť v jej politickom konaní a na správaní sa slovenského národa. Čoho zásadného by sa malo týkať jej politické konanie, to veľmi stručne uvediem na záver svojho článku. V skutočnosti politika a politické aktivity prezidentky SR sa zakladajú na iných záujmoch, ako sú záujmy slovenského národa. Prezidentka SR je vernou slúžkou liberalizmu a postliberalizmu, o ktorom sa ešte zmienim. A ak ide o morálne kvality ústavného činiteľa, tak tie sa majú posudzovať podľa kritérií politickej etiky.

Tretia časť úprimnej odpovede známej slovenskej herečky je orientovaná v smere na Ameriku a Sorosa, nakoľko herečka ostala zhrozená z toho, že taký dôležitý štátny subjekt ako Amerika a taký dôležitý ľudský subjekt ako Soros nezasiahli do rozhodnutia prezidentky SR. Táto kritika cudzích síl a ich záujmov má svoju logickú stránku, nakoľko je verejne známe, že USA a Soros významne prispeli k zvoleniu Zuzany Čaputovej za prezidentku SR. Zdá sa, že pre herečku Amerika a Soros predstavujú také autority, ktoré sú pre takú vnútropolitickú otázku SR ako sú voľby prezidenta SR, veľmi potrebné a žiaduce, pričom miešanie sa do vnútorných záležitosti národného štátu je z jej pohľadu, rovnako ako z pohľadu štátnej administratívy USA, veľmi dôležité !

Sme hlúpa, nenávistná, zakonšpirovaná proruská krajina,- s takýmto postojom herečka vôbec nepredstavuje mimoriadnu výnimku, pretože jej názor zdieľa aj veľa volených zástupcov občanov. Žiadny zdravo zmýšľajúci človek takúto charakteristiku svojej krajiny nevyriekne. Ak ide o charakteristiku slovenského národa, tak také pojmy ako „hlúposť“, „nenávisť“, „konšpirácia“ či „proruský“ patria k hodnotiacim súdom a preto majú svoje kritéria posudzovania, ktoré sa výrazne líšia od bežných ľudských personálnych vzťahov. Aby bolo možné ako tak pokladať charakteristiku slovenského národa zo strany herečky za pravdivé tvrdenie, musela by platiť celkom jasná predstava, že veľká väčšina občanov SR je hlúpa, nenávistná, zakonšpirovaná a proruská !

Takúto platnosť charakteristiky občanov – slovenského národa nemožno dokázať. Ak som uviedol, že hanlivé pojmy vyslovené herečkou majú mať svoje kritéria posudzovania, tak je potrebné doplniť, že ide o oblasť politiky vo všetkých jej fázach, ide o politické postoje občanov a o to, ako sa chcú a budú usilovať o ich naplnenie. K ich naplneniu však existuje zatiaľ priam neprekonateľná prekážka. Touto prekážkou je každá štátna moc, ktorá vzíde z volieb do NR SR. Tá sa zahniezdi do mocenských vládnych štruktúr a pozícií a v zákonodarnom zbore, pripraví a schváli svoje programové ciele, ktoré z veľkej časti odrážajú politiky EÚ, NATO a ďalších rôznych privátnych a globálnych síl.

Podľa Ústavy SR by takáto neprekonateľná prekážka nemala existovať, pretože ide o vzťah v politike, ktorý z jednej strany tvoria politické strany a hnutia a z druhej strany sú to samotní občania – voliči. Z tohto vzťahu vyplýva, že poverení politici, nominovaní vládnucou skupinou politických strán, skladajú sľub vernosti záujmom Slovenskej republiky a jej občanov. Aby svoje sľuby mohli napĺňať, musia veľmi dobre rozumieť záujmom občanov, čo znamená, že k poznaniu záujmov musí vládna moc vytvoriť zodpovedajúce objektívne podmienky, v rámci ktorých bude za spoluúčasti občanov uplatňovať optimálny systém rozhodovania. Ako si čitateľ môže všimnúť, tak Ústava SR nepredpisuje, a ani nemôže, aby občania SR skladali sľub vernosti SR či záujmom politikov a vládnej moci vôbec. Platí to iba naopak a z tohto dôvodu je povinnosťou každej vládnej moci túto svoju prísahu rešpektovať.

Znamená to, že predstavitelia vládnej moci sú povinní vytvárať podmienky k tomu, aby politická aréna nebola záležitosťou iba koaličných strán, respektíve parlamentných strán, ale aby bolo dané dôstojné miesto pre občanov ako významnú politickú silu. Účasť občanov na správe vecí verejných, verejné zdôvodňovanie realizácie politiky vládnej moci a objektívna, dôstojná a morálne zodpovedná práca súkromných mediálnych skupín a verejnej RTVS majú byť zárukou toho, že občania SR či v konečnom dôsledku celý slovenský národ, prechádza štádiom osvietenia a samotné spoločenské vedomie pomáha chápať politické konania a politické procesy, ktoré vedú k vytváraniu dôstojných všeobecných podmienok života ľudí a fungovania celej krajiny.

Ak mám prijať stanovisko slovenskej herečky, že naša krajina je hlúpa, nenávistná, zakonšpirovaná a proruská, tak iba so zásadnou pripomienkou, že takouto krajinou sa slovenský národ stal zásluhou svojho vývoja v lone kapitalistickej spoločnosti po roku 1989 a teda zásluhou rôznych striedajúcich sa skupín vládnej moci. Slovenský národ nie je hlúpy a ani nenávistný. Hlúpi sú tí, čo nemajú rozumové schopnosti. Pokiaľ ide o politické zdatnosti slovenského národa, tak je určitým spôsobom „hlúpy“, ale táto jeho „hlúposť“ súvisí najskôr s tým, že príliš dôveruje svojim politickým zástupcom a predovšetkým s tým, že predstavitelia vládnej moci neumožňujú občanom brať aktívnu účasť na správe vecí verejných. Občania nemajú povinnosť dokazovať svoju politickú zdatnosť, ale iba dostať príležitosť otvorene sa vyjadrovať a prispieť k rozhodovaniu.

Slovenský národ, ak ide o zbavenie sa prejavov hlúposti, sa má usilovať zbaviť sa prejavov slabosti a poddajnosti všetkému, čo z titulu svojho prisluhovaniu globálnym štruktúram predstavitelia vládnej moci presadzujú. V tomto smere zbavovať sa hlúposti znamená učiť sa aktívne vstupovať do politického boja a presadzovať požiadavky, ktoré sú pre existenciu národa dôležité. Národ sa nemôže spoliehať iba na múdrosť, politické zdatnosti a mravné schopnosti svojich volených zástupcov, lebo vtedy sa odovzdá na milosť a nemilosť svojich volených zástupcov. Preto aj v politickom, ekonomickom a spoločenskom živote krajiny sa musí rešpektovať metóda spravodlivých váh. Delegovanie personálnej moci vo voľbách v prospech zvolených zástupcov musí ostať vyvážená „váhou“ občanov a ich vplyvom a účasťou na spolurozhodovaní.

Podľa známej herečky sme nenávistnou krajinou. Dovolím si tvrdiť, že slovenský národ nechová a nepraktizuje nenávistnú politiku vo vzťahu k žiadnemu národu vo svete. Lenže táto jeho ľudská pozitívna stránka sa priamo stráca pod dohľadom inej a oveľa silnejšej politiky, ktorú organizuje „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ. O akú politiku ide ? Je to konfrontačná politika „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou, ktorá je v svojej podstate jasne nenávistnou politikou. Túto politiku podporujú a praktizujú aj predstavitelia vládnej moci na Slovensku. Pod vedením USA táto politika prerástla do „európskeho fašizmu“, pretože bola už s plným využitím Ukrajiny obnovená nesplnená úloha fašistického Nemecka z obdobia druhej svetovej vojny – dobyť ZSSR, teraz Ruskú federáciu.

Nenávistná politika „demokratického“ Západu k RF prináša obyvateľom členských štátov NATO a EÚ mnoho problémov, podporu kyjevskej diktatúre pre dosiahnutie víťazstva nad vojskami RF, vedie k vykoreňovaniu pacifizmu v Európe, k formovaniu vojenskej mentality, vedie k deindustrializácií európskej ekonomiky. A čo je najdôležitejšie a najnebezpečnejšie – vedie k zostrovaniu vojenského konfliktu na Ukrajine a tým k takému rozsahu vojny Západu proti RF, ktorá môže zachvátiť prinajmenej celú Európu, ak nie aj Severnú Ameriku. Samotná západná propaganda aktívne pomáha k tomu, aby občania členských štátov NATO a EÚ sa vôbec nemohli usilovať o zastavenie konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou, čo znamená, že cesta nenávisti k RF musí ostať voľná, bez prekážok.

Nenávistná politika predstaviteľov vládnej moci v SR k RF je už v takom štádiu, že si už priam vyžaduje, aby sa občania SR – slovenský národ – postavil na odpor proti vládnucim štruktúram. Nič také sa nedeje a preto vznikla tragicko – komická situácia na našej politickej scéne. Všetci tí, ktorí v rozpore so záujmami slovenského národa broja proti RF a za jej vojenskú a politickú porážku, všetci tí sa bez hanby uchádzajú o dôveru občanov vo voľbách do NR SR. Proti vojne na Ukrajine, ktorá sa vedie od roku 2014, a za skoré nastolenie mieru sa zo strany kandidátov na poslancov neorganizuje žiadna verejná mienka, nedávajú sa žiadne verejné prísľuby, že noví zástupcovia občanov po voľbách do NR SR definitívne skončia s podporou konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu proti RF a teda s organizovanou nenávisťou proti ruskej civilizácií.

Ťažko možno tvrdiť, že absencia protivojnového hnutia na Slovensku je iba výsledkom organizačného nedopatrenia. Najskôr platí, že je výsledkom novodobého „európskeho fašizmu“, ktorý zorganizoval pod vedením USA, NATO a EÚ vojenské ťaženie na východ – proti RF. Samotné oslavy SNP jasne ukázali, že predstavitelia vládnej moci a slovenský národ nie sú jednotní v politike šírenia – nešírenia nenávisti, že mierumilovný slovenský národ nemá nič spoločného so záujmami USA, NATO a EÚ, nemá nič spoločného s politikou predstaviteľov našej vládnej moci, ktorí v rámci osláv SNP už ani nemali čo povedať svojim občanom. Boli to absurdné oslavy SNP, pretože tí, čo verejne podporujú „európsky fašizmus“ v jeho ťažení proti Ruskej federácií, tak tí istí kládli vence k Pamätníku SNP, ktorý symbolizuje práve boj proti fašizmu.

Z určitého hľadiska dá sa pochopiť takéto dejinné zauzlenie, pretože odkaz SNP je o boji proti fašizmu a novodobý fašizmus, ktorý nemá nič spoločného s kotlebovcami, opäť tiahne na Ruskú federáciu za aktívnej pomoci kyjevskej diktatúry. Takže tohtoročné oslavy SNP boli iba akousi predposlednou bodkou, ktorá tiahnutie na východ udržiava v chode. Predposlednou bodkou z tohto dôvodu, že je pravdepodobne isté, že voľby do NR SR prinesú výsledky, ktorými sa podpora konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu proti RF vôbec nezruší a politika nenávisti k RF bude legalizovaná na ďalšie volebné obdobie. Bol by som rád, ak by som sa v tomto predpoklade mýlil.

Z môjho pohľadu sú veľmi šokujúce názory, ktoré nedávno predniesol americký senátor Mitt Romney. Tieto názory celkom jasne dosvedčujú, o čo ide v nenávistnej politike proti RF. Dovolím si uviesť celkom voľne niekoľko jeho myšlienok. Podľa senátora vojna na Ukrajine je veľmi dobrá investícia. Posielanie miliardy dolárov Ukrajine je najlepším národným vydajom na obranu, aký kedy USA urobili. Spojené štáty to stojí menej ako päť percent obranného rozpočtu a ani jeden Američan ( ? ) sa nevráti domov vo vreci na mŕtvoly. V americkom záujme, v národnom záujme je pomáhať Ukrajine. A to najlepšie, čo môžu Američania pre Ameriku urobiť, je vidieť ľudí, ktorí majú jadrové zbrane, ako slabnú. Najdôležitejšou vecou, ktorú je treba urobiť pre posilnenie Ameriky vo vzťahu k Číne, je vidieť porážku Ruska na Ukrajine.

Pre slovenský národ je priam tragédiou, že takúto politiku Američanov podporujú bez rozmyslu a s nadšením predstavitelia vládnej moci na Slovensku. K čomu povedie nenávistná politika k Ruskej federácií v ďalších mesiacoch. A čo robia súkromné mediálne skupiny a naša verejnoprávna RTVS ? Majú záujem burcovať voličov za mier a proti vojne a teda proti politike, ktorú zosnovali a organizujú USA, NATO a EÚ ? Tak napríklad bol vraj zorganizovaný verejný prieskum o tom, či by vládna moc po voľbách mala riešiť vystúpenie SR z členstva v NATO. A podľa výsledkov ( názoru tisíc občanov ) si občania želajú, aby SR ostala členom NATO. Takýto spôsob manipulácie s voličmi je pre západnú propagandu a udržanie konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s RF veľmi dôležitý.

Podľa obľubenej herečky sme zakonšpirovanou krajinou. Toto tvrdenie prerazilo „dno hlúposti“. Pre poznávacie procesy a javy odohrávajúce sa v spoločnosti, použivať pojem „konšpirácia“, „zakonšpirovanie“ nie je vhodným nástrojom vyjadrovania myšlienok, názorov, postojov, Ak platí, že v spoločnosti sa praktizuje sloboda názoru a prejavu, potom máme za povinnosť dovoliť každému občanovi, aby svoje myšlienky a názory vyjadril podľa svojich intelektuálnych či rozumových schopnosti. Takto sa to deje v každodennom živote ľudí, v ich vzájomných vzťahoch. Samotnú slobodu názoru a prejavu pre občanov SR zaručuje Medzinárodný pakt o občianskych a politických slobodách a Všeobecná pripomienka č. 34, prijatá Výborom OSN pre ľudské práva ešte v roku 2011.

Z týchto dokumentov vyplýva, že každý si môže „konšpirovať“ podľa svojich predstáv a skúsenosti, podľa schopnosti zovšeobecňovať fakty, s ktorými dennodenne prichádza do styku. Z filozofického hľadiska treba pochopiť, že u človeka zrak a myslenie ( myseľ ) sú vždy ovplyvňované anticipáciami a predsudkami, vedeckými informáciami, životnými skúsenosťami či dokonca metafyzickými presvedčeniami. Z tohto dôvodu mať názor a potom tento názor prejaviť, môže predstavovať problém či tvorí potrebu diferencovaného pohľadu na udalosti prejavov života, na pobyt človeka vo svete.

A je potrebné pochopiť a pripomenúť si ešte niečo dôležitejšie, čo môže ovplyvňovať myslenie a konanie človeka. V 20.storočí sa bolo možné stretnúť prinajmenej s tromi ideológiami: liberálnou, fašistickou a komunistickou. Komunistická a fašistická ideológia zanikli, ostala iba liberálna a tá sa postupne menila – ako víťazná – na postliberalizmus. Nie je to prázdny pojem. Ako zdôraznil v svojom diele ruský filozof Alexander Dugin „Štvrtá politická teória“, liberalizmus prestáva byť prvou politickou teóriou a stáva sa jedinou postpolitickou praxou. Má to svoje dôvody, pretože ekonomika sa premenila v celosvetový kapitalistický veľtrh a nahrádza politiku, štáty a národy sa rozpúšťajú v taviacom kotlíku globalizácie. Liberalizmus sa preto odlišnou entitou – postliberalizmom. Ten už nezastupuje slobodnú voľbu, ale stáva sa akýmsi dejinne deterministickým „osudom“ ( str. 30).

Platí základná téza o postindustriálnej spoločnosti: ekonomika ako osud. Ja to doplním takto: kapitalizmus a kapitalistická ekonomika ako osud, ako zákonitosť, ktorá nemá žiadnu alternatívu. Za takejto situácie vzniká otázka, čo sa musí zosmiešniť, potierať, zakazovať, trestať a podobne. Odpoveď sa našla už dávnejšie. Musí sa organizovať boj proti nesúhlasu s postliberalizmom čoby univerzálnou praxou, s globalizáciou, s postmodernou, so statusom quo, s nemenným vývojom hlavných civilizačných procesov na počiatku 21.storočia. Alexander Dugin zdôraznil, že liberalizmus sa premenil z ideologického usporiadania v jediný obsah súčasnej spoločenskej a technologickej existencie, čo znamená, že už nejde o ideológiu, ale o existenčný fakt, o objektívny poriadok vecí, proti ktorému nejde odporovať (str. 32).

Ruský filozof z môjho pohľadu presne popísal, čo sa v súčasnosti deje, ak ide o postliberalizmus. Podľa neho status quo a jeho nemennosť nemajú záujem o žiadnu politickú teóriu. Globalizovanému svetu budú k vláde stačiť zákony ekonomiky a univerzálna morálka „ľudských práv“. Politické rozhodnutia sa nahrádzajú technickými rozhodnutiami. Mašinérie a technológie nahradzujú všetko ostatné. Manažéri a technokrati sa stávajú na miesta politikov, optimalizujú logistiku manažmentu. Masy ľudí sa zarovnávajú do jednej masy individuálnych objektov. Postliberálna realita sa oddeľuje od reality a vedie priamo k úplnému zrušeniu politiky ( str. 31).

K tomu všetkému je potrebné si uvedomiť, že liberalizmus bol doménou západnej civilizácie a že k tejto civilizácií rovnako patrí aj idea unipolárnej globalizácie, ktorá do politickej praxe bola zhmotnená, celkom viditeľne a opätovne, na Ukrajine do vojnovej drámy o jej definitívne udržanie a víťazstvo. Boj proti nesúhlasu s postliberalizmom sa v rámci západnej civilizácie rozvinul pod vedením USA a EÚ. Tento boj má už určitú svoju novodobú históriu ako boj proti extrémizmu občanov, ako boj proti terorizmu, boj proti dezinformáciám, boj proti digitálnym platformám, ako porušovanie základných ľudských práv a slobôd, ako presadzovanie politiky podriaďovania si národného pod globálne privátne vedenie a riadenie.

K súčasnému boju proti nesúhlasu s postliberalizmom – v jednoduchom slovníku – ako zo súčasným stavom rozvoja kapitalistickej spoločnosti, patrí aj práca predstaviteľov vládnej moci a médií s otázkami konšpirácie a konšpirovania. V postliberalizme ako existujúcom spoločenskom poriadku nikto nie je ochotný hovoriť a vzdelávať ľudí o tom, že žijeme v kapitalistickej spoločnosti, že rozhodujúce postavenie si v tejto spoločnosti prisvojila minoritná trieda kapitalistov, že nebude skúmať podstatu kríz v rámci kapitalistickej ekonomiky, že neumožní, aby rôzne dôležité procesy a problémy v kapitalizme boli predmetom otvorenej a racionálnej kritiky, či dokonca aby občania sa mohli aktívne podieľať na správe vecí verejných.

Nikto nesmie uvažovať o tom, že môže byť nastolená a môže fungovať aj lepšia spoločnosť po kapitalizme, pretože podľa minoritnej triedy kapitalistov a ich prisluhovačov žiadna alternatíva do lepšej budúcnosti neexistuje. Nikto z národov vo svete sa nesmie usilovať, aby existovala spravodlivá globalizácia a teda, aby bola idea unipolarity nahradená ideou multipolarity. Ostala teda, podľa konkrétnych krokov minoritnej triedy kapitalistov ( najmä zo Západu ), iba jedna cesta vývoja kapitalistickej spoločnosti, oficiálne deklarovaná ako Veľký reset. Zmienil sa niekto z predstaviteľov našej vládnej moci o tomto a jemu podobnom pláne, či dokonca sa nejakým spôsobom dištancoval od toho, akú politiku robia bohatí a vplyvní ľudia Západu, napríklad v rámci Svetového ekonomického fóra a ďalších zoskupených Klubov a Skupín ?

Plán Veľkého resetu vedie západnú spoločnosť a ostatnú časť sveta iba do novodobého otroctva ľudstva, ktorému už dávnejšie dal prezident USA pomenovanie Nový svetový poriadok. Na ceste k nemu je potrebné nájsť prostriedky a nástroje, ako ovládnuť ľudstvo pri jeho čo najmenšom odpore a ako dosiahnuť zničenie a podriadenie si ruskej civilizácie a Slovanov vôbec. Obe „grandiózne“ úlohy minoritnej triedy kapitalistov a ich prisluhovačov sú od roku 2014 v štádiu realizácie. Podarilo sa založiť ukrajinskú krízu a vojenský stret Západu a Ruskej federácie na Ukrajine. Od začiatku roka 2020 bola organizovaná globálna politika strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, zásluhou ktorej v národných štátoch boli podľa smerníc predstaviteľov globálnych štruktúr organizované simulačné cvičenia s potrebou zásadným spôsobom narušiť poskytovanie zdravotnej starostlivosti, doteraz založené na výlučne personálnom vzťahu pacient – lekár s klinickým vyšetrením, viacerými nástrojmi a metódami ovplyvniť fungovanie zdravotníckeho systému, samotných lekárov, obslužného personálu a zároveň docieliť zmenu správania sa ľudí spôsobom plnenia si nariadených povinnosti.

EÚ, OSN, WHO, farmaceutický Kartel a ďalšie rôzne privátne štruktúry ako aj takí miliardári ako Bill Gates, aktívne pracujú na príprave ďalších plánov, spojených s ničením ľudstva. A čo je zaujímavé ? Naši predstavitelia vládnej moci a všetci ďalší kandidáti na poslancov akosi jednotne postupujú v oblasti globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu: sú ticho, nepožadujú, aby všetci tí, ktorí pomáhali presadzovať uvedenú politiku, boli braní na zodpovednosť a už vôbec nepožadujú, aby sa bežný systém poskytovania zdravotnej starostlivosti vrátil na úroveň pred vyhlásením pandémie, rovnako ako neupozorňujú občanov, čo sa na nich a na štát chystá v najbližšej dobe.

Kto z predstaviteľov vládnej moci či z predstaviteľov politických strán občanom SR, rovnako ako občanom západnej civilizácie vôbec, odhalí, kde speje vývoj západného kapitalizmu, presadzovaný celkom nekompromisne cez ideu unipolárnej globalizácie a teda z veľmocenských pozícií USA ? Ako občania SR máme možnosť oprieť sa o nejaké istoty, ktoré by nám naznačovali, že Američania všetkým ľuďom na našej planéte prajú len to najlepšie, že im záleží na ich šťastnom a mierovom živote, že chcú pomáhať odstraňovať chudobu, biedu a zaostalosť aj na úkor svojich možnosti a záujmov ? O žiadne istoty, ktoré vyplývajú zo záujmov USA, sa ostatné národy vo svete, vrátane Slovenskej republiky, nemôžu opierať. A členstvo SR v organizácií NATO nie je o životných istotách, ale o presadzovaní západného kapitalizmu na čele s USA, vojenskými prostriedkami.

Slovenská republika, slovenský národ, slovenská krajina, ak je zakonšpirovanou krajinou, tak len vďaka tým politickým silám, ktoré reprezentujú liberalizmus či postliberalizmus, ktorí vedomé dovolili, aby si západný kapitalizmus doslova ukradol pobyt či bytie slovenského národa v svoj prospech. Po roku 1989 slovenskému národu nebolo dovolené, aby ostal skutočným strojcom svojho osudu, svojej cesty vývoja, ale aby sa krok za krokom podriadil západnej civilizácií, jej záujmom a teda aby sa postliberalizmus úplne zahniezdil v celkovom mechanizme fungovania spoločnosti, v jeho politickom a ekonomickom systéme. Žiadne dôležité kroky pre slovenský národ neboli robené demokratickým spôsobom a teda so súhlasom občanov SR. Výnimkou nebolo ani referendum o členstve SR v EÚ či rozhodnutie o členstve v NATO.

Slovenský národ, samotná Slovenská republika, nie je zakošpirovanou krajinou. V skutočnosti sa dá dokázať na faktoch, že proti slovenskému národu dlhé roky konšpirujú západné politické elity na čele s USA a EÚ či rôzne ďalšie globálne štruktúry. Je pochopiteľné, že do svojich plánov na konšpirovanie museli dokázať zapojiť aj mnohých predstaviteľov vládnej moci na Slovensku a to aj na čele s ústavnými činiteľmi. Vo veľkom sa konšpiratívny prístup k slovenskému národu uplatňuje v rámci inštitúcií Európskej únie či v rámci NATO. V čase, keď sa vodcovia klérofašistického štátu priatelili s fašistickým Nemeckom, tak od slovenského národa sa vyžadovalo, aby bol protižidovským národom. Teraz, keď sa predstavitelia vládnej moci priatelia s USA, NATO a EÚ a pri plnom vedomí podporujú vojenské ťaženie Západu na východ proti Ruskej federácií, tak sa robia také politické kroky, aby slovenský národ bol jasne vyhranený ako protiruský národ.

Ak sa herečka vyjadrila, že sme proruskou krajinou, tak je jasné, že sa jej to nepáči, pretože má k tomu svoje dôvody. Tak v prípade protižidovskej ako aj v prípade protiruskej politiky sa vyžadovalo a vyžaduje, aby slovenský národ rešpektoval aktuálne platnú štátnu moc, ktorá vedome kolaborovala s vojenskými štváčmi, ktorí v konečnom dôsledku len reprezentujú záujmy minoritnej triedy kapitalistického Západu. Každý rozumný a mierumilovný národ sa nevymedzuje kvôli ostatným národom vo svete v nepriateľskej pozícií. Slovenský národ je do tej miery proruský, do akej miery je priateľský aj k iným národom. To, že ruské ozbrojené sily vstúpili vo februári 2022 na územie Ukrajiny, nemôže byť dôvodom k nepriateľstvu k Ruskej federácií, pretože samotná vojna na Ukrajine trvá od roku 2014 a je výsledkom konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou na čele s USA, NATO a EÚ.

Nenávisť predstaviteľov vládnej moci a ich prisluhovačov k Ruskej federácií je len odkopírovaným správaním sa od predstaviteľov klérofašistického režimu na Slovensku, ktorým ochranná zmluva s fašistickým Nemeckom k ničomu dobrému neposlúžila. Podobne ani členstvo SR v NATO nebude žiadnou zárukou, ak vo vojnovom konflikte Západu s Ruskou federáciou príde „na lámanie chleba“, na konečné zúčtovanie za vojny chtivú politiku, založenú na snahe a potrebe zničiť Ruskú federáciu. Takúto politiku slovenský národ nemôže podporovať a preto nie je povinný podporovať kyjevský režim, jeho diktatúru nad ukrajinským národom.

Podľa slov herečky si naša krajina nezaslúžila takú prezidentku SR akou je Zuzana Čaputová. Aj ja si myslím, že sme si ju nezaslúžili a že do ústavnej funkcie bola rôznymi metódami či konšpiráciami pred voľbami a v rámci samotných volieb doslova dotlačená do prezidentského paláca. V dnešnej dobe už nie je žiadnym tajomstvom, že Američania majú svoje spôsoby a svoje organizačné a personálne zložky, ktoré riešia výber „schopných lídrov“ do štátnych funkcií. Zuzana Čaputová sa do prezidentského paláca dostala zásluhou podpory Američanov a médií. V konečnej fáze jej zvoleniu za prezidentku SR pomohol samotný nekvalitný zákon o voľbe prezidenta SR, rovnako ako ustanoveniu do funkcie pomohli naši ústavní činitelia, keď dovolili, aby inaugurácia prezidentky prebehla aj bez vyriešenia volebnej sťažnosti kandidáta na prezidenta SR JUDr. Štefana Harabina.

Slovenský národ si zaslúži takého prezidenta SR, ktorý bude aj svojimi politickými činmi a morálnymi kvalitami na jeho strane, ktorý sa za žiadnych okolnosti nestane prisluhovačom cudzích záujmov, ktorý si nedovolí preberať rôzne ocenenia z rúk predstaviteľov „demokratického“ Západu za svoju úslužnosť, ako sa to deje v prípade terajšej prezidentky SR. Lebo skutočný prezident SR, ktorý je v úzkom spojení so svojim národom, má už vopred vedieť, že žiadne ocenenia a vyznamenania od politických inštitúcií západnej civilizácie si nemôže zaslúžiť, že za presadzovanie záujmov SR a záujmov jeho občanov si môže zaslúžiť iba uznanie a ocenenie slovenského národa.

Podľa predstaviteľov vládnej moci a predstaviteľov ďalších politických strán patrí Slovenská republika na Západ, k západnej civilizácií na čele s USA. Predstavitelia globálneho kapitálu a unipolárnej globalizácie presadzujú zo svojej strany politiku absolútnej slobody, ktorej nesmú brániť ani národné štáty. Globálny kapitál nesmie poznať obmedzenia, rovnako ako ním ustanovené rôzne globálne inštitúcie a štruktúry. Takáto politika minoritnej triedy kapitalistov akýmsi zázrakom sa vo vzťahu k národným štátom západnej civilizácie pretransformovala na politiku, aby v Európe boli národné štáty podriadené pod moc Bruselu a teda EÚ a NATO.

Takže 27 členských štátov EÚ má svoju „slobodu“, na rozdiel od globálneho kapitálu, obmedzenú iba na životný priestor v rámci EÚ , o ktorej sa nesmie hovoriť a písať, že má nacistické korene. Ostatný svet – väčšinový – je pre nás prístupný len s dovolením bruselských mandarínov a našich predstaviteľov, ktorí chodia do Bruselu posväcovať navrhnuté politiky. Takže je tu položená celkom legitímna otázka: dostane slovenský národ príležitosť vecne a kritický sa baviť o svojom postavení v rámci EÚ, o fungovaní inštitúcií EÚ, dostane slovenský národ príležitosť rozhodnúť o tom, či chce, aby nad členskými štátmi vládol bruselský nadnárodný super štát ?

Obľúbená herečka si nestihla všimnúť, že nie sme hlúpou, proruskou a zakonšpirovanou krajinou. V skutočnosti slovenský národ žije v pozícií, keď sa celkom jasne deklaruje, že o jeho osude majú v skutočnosti rozhodovať nadnárodné sily, cudzie mocnosti, všelijaké globálne privátne skupiny a organizácie a občania sa majú všetkému iba prispôsobovať. A naši všelijakým spôsobom formovaní politici pritom neustále zdôrazňujú, že naše členstvo v NATO a v EÚ je nespochybniteľné. Z hľadiska teórie poznania je to najväčšia hlúposť, ale z hľadiska prisluhovania globálnym silám je to najdôležitejšie pravidlo, ktoré sa má dodržiavať a ktoré je v rozpore s predpísaným ústavným sľubom. Dovolím si k takémuto nezodpovednému konania predstaviteľov politických strán, hnutí a vládnej moci zobrať na pomoc filozofiu. Je tu otázka, z akého pohľadu by sme mohli naznačiť, že otázku nespochybniteľnosti členstva SR v NATO a v EÚ je potrebné naliehavo riešiť, pretože v nej sa skrýva množstvo problémov, ktoré je potrebné riešiť a ktoré nie sú úmyselne riešené.

Týmto pohľadom môže byť filozofia kritického racionalizmu, ktorej predstaviteľom bol K. R. Popper (1902 – 1994), ktorý sám seba označil za racionalistu a osvietenca. Filozof prisúdil rozumu zaujímavú úlohu – v živote sa snažiť plniť úlohu kritickej úvahy či diskusie. Filozofia kritického racionalizmu predstavuje v jednoduchej podobe spojenie a jednotu idey racionalizmu a osvietenstva. Podľa Poppera racionalizmus je spojený s kritikou, osvietenstvo je spojené s ideou sebaoslobodenia prostredníctvom vedenia. A v rámci vedenia sa potrebujeme zaoberať skutočne sebavýchovou a sebazáchovou. Z môjho pohľadu už je nad slnko jasnejšie, že sa potrebujeme oslobodiť od takej idey ako je idea unipolárneho videnia sveta. Táto idea zahŕňa tak poručníctvo pod USA ako aj praktický úplnú podriadenosť EÚ či Bruselu.

K. R. Popper pokladá racionalizmus za praktický postoj, keď vieme načúvať kritickej argumentácií a tiež učiť sa zo skúsenosti. Sympatické na jeho poňatí kritického racionalizmu je to, že môže prispievať k hľadaniu lepšieho sveta. A to je aj náš prípad, keď sa potrebujeme dopracovať k poznaniu poručníctva pod USA a EÚ a hľadať možnosti, ako sa poručníctva zbaviť, aby život v spoločnosti dával lepšie možnosti na spravodlivých základoch. Zásluhou našich zradných politikov naše možnosti hľadania lepšieho sveta boli uzatvorené, pretože ako národ nesmieme už nič hľadať, iba sa prispôsobovať tomu, čo nám dovolia z Bruselu. Hľadanie lepšieho sveta z Bruselu je obyčajný podvod. Ako môže 27 predstaviteľov členských štátov EÚ v Európskej rade či Rade EÚ rozhodovať a prijímať zákony, keď ani jeden z nich neovláda nič z problematiky ostatných 26 členských štátov ? Podobne to platí o Európskej komisií či o Európskom parlamente.

Slovenský národ sa má povinnosť iba prispôsobiť tej politike, ktorú mu nariadia z Bruselu v záujme vyšších globálnych záujmov.

V priestore „demokratického“ Západu sa rozrástla určitá nesprávna podoba racionalizmu a racionality, ktorá sa neustále vyznačuje seba potvrdzovaním toho, akí sme my, Západ, skvelí, nadaní, neomylní, ako sú dôležité určité autority a hodnoty. Nadobudli sme presvedčenie, že toto seba potvrdzovanie nesmieme narúšať kritikou či sebakritikou. Dopracovať sa k správnej podobe racionalizmu podľa K. R. Poppera znamená prijať morálne rozhodnutie. Ak sa správne rozhodneme pre kritický racionalizmus, ktorý nemá len svoju filozofickú stránku, tak je konceptom pre samotný život, jeho stratégiou, čo už súvisí s morálno-etickým základom. Pre K. R. Poppera je kritický racionalizmus produktívnou alternatívou a jej využitím je tu šanca uvedomovať si dôsledky z prijímaných rozhodnutí.

Ak je slovenský národ podľa herečky hlúpy, tak predovšetkým preto, že nikto z predstaviteľov vládnej moci svojmu národu nedovolí, aby v politike, v politickom konaní, v spravovaní spoločnosti bol kritický racionalizmus aktívne využívaný. Dôvod je celkom jasný – nebolo by možné tak ľahko presadzovať cudzie, vyššie, nadnárodné záujmy nad záujmy slovenského národa.

Aktívne používanie rozumu je dôležité aj pre politikov, samotných občanov a samotné politické konanie. Používanie kritického rozumu má mať nejaké výsledky, riešenia, ktoré pomôžu politikom, politike a občanom pretrasfomovať „filozofické závery“ do reálnych politických aktivít, potrebných pre sporenie sa o povahu a spôsoby riešenia problémov. Je na škodu celého slovenského národa, že sme ešte nedospeli k presvedčeniu, že byť pod poručníctvom USA, NATO a EÚ – to je chybná predstava a politická prax, ktorá nás prenasleduje celé roky a naprieč životom celej spoločnosti, Náš štát, ktorému predstavitelia vládnej moci hovoria, že ide o demokratický a právny štát, sa riadi touto chybnou predstavou a z tohto dôvodu platí, že všetky dôležité opatrenia sú vedomé podriaďované uvedenému poručníctvu. Výsledkom takého prístupu štátu k riešeniu problémov je napríklad aj samotná konfrontačná politika „demokratického“ Západu proti Ruskej federácii a na základe nej aj vedenie vojny Západu proti RF na Ukrajine.

K. R. Popper nás upozorňuje na potrebu projektovania lepšieho spôsobu hľadania lepšieho sveta. K čomu toto lepšie projektovanie hľadania lepšieho sveta má slúžiť ? Filozof hľadá lepší svet, ale nejdu mu len o lepšiu budúcnosť, ktorú pokladá za neistú a otvorenú. Lepšie projektovanie potrebujeme k naliehavému riešeniu súčasných problémov, ktoré nás trápia a na ktoré veľmi nezodpovedne hľadáme riešenie, pretože nevyužívame kritiku ako nástroj „prečistenia mysle a konania“. Kritický postoj má byť zároveň impulzom k tomu, aby sme mali dostatok produktívnych návrhov a predstáv o tom, ako riešenie problémov usporiadať v záujme ľudský prijateľného sveta. Filozofia K. R. Poppera je vybudovaná na určitých predpokladoch teórie poznania. V jeho prípade centrálnym predpokladom je téza o principiálnej omylnosti rozumu. Táto omylnosť nemôže obísť ani hľadanie lepšieho sveta, ani riešenie problémov.

Omylnosť je sprievodným znakom aj politického spravovania spoločnosti a teda aj samotných politikov a ich politického konania. Téza o principiálnej omylnosti rozumu nemá v politickej praxi dostatočné uplatnenie a zvyčajne sa neberie na vedomie ako dôvod, ktorý môže popoháňať človeka k prehodnocovaniu hodnôt či svojich činov. Kto by chcel brať na vedomie, že zotrvávanie na poručníctve pod USA a EÚ je omylom rozumu ? Princíp omylnosti rozumu je najskôr potláčaný pragmatizmom. Z tézy o principiálnej omylnosti rozumu vyplýva jeden jasný a dôležitý princíp nášho hľadania lepšieho sveta: všetko je otvorené kritike ! Dôraz je položený na slovo „všetko“ a preto by sa nemali robiť žiadne výnimky z uplatnenia tohto procesu. Z hľadania lepšieho sveta preto si nemôžeme dovoľovať vylúčiť nehľadať, čo všetko sme nestihli, zabudli, ignorovali, potierali a podobne. Zásadné nedostatky v našom hľadaní lepšieho sveta môžu spôsobovať veľa problémov, veľa nespravodlivosti, veľa sociálneho zla, veľa bežných nezrovnalosti.

Pre posúdenie rôznych problémov a politik konfrontácia rôznych názorov, ideí, pohľadov nie je dovolená, pretože z pohľadu vládnej moci či EÚ je vyňatá spod princípu „všetko je otvorené kritike!“ Ostať na pozícií mimo princípu „všetko je otvorené kritike“ znamená v podstate konzervovať daný stav v politike, ktorý vyhovuje klasickej predstave o súperení politických strán ako o podstatnej otázke demokracie. Je to o uchovávaní parlamentnej demokracie ako vraj dostatočného základu politického systému spoločnosti. Členstvo SR v NATO a v EÚ je nespochybniteľné ! Takéto uchovávanie existujúceho stavu, s ktorým je už málokto spokojný, sa berie priam za základný zákon demokratického a právneho štátu, pretože tí najviac prefíkaní v hľadaní lepšieho sveta neustále zdôrazňujú, že to tak musí byť a nikto by sa nemal pokúšať zmeniť to !

Dovolím si uctievanie takéhoto „zákona“ politického poriadku spoločnosti nazvať „demokratickým historicizmom“, pretože z jeho nerešpektovania sa ozývajú hlasy a debaty o strate demokracie, jej vyprázdňovaniu. Tento „demokratický historicizmus“ predstavuje falošnú stopu posilňovania demokracie a brojí proti potrebe zásadnejších zmien, ako vyberať ľudí do politických funkcií, ako spravovať spoločnosť, ako riadiť štátne orgány a organizácie, ako podporovať občiansku spoločnosť, ako zosulaďovať činnosť národných a nadnárodných inštitúcií a organizácií a podobne. Zásadnejšie zmeny majú vychádzať z vnútra spoločnosti – od občanov a ich rôznych iniciatívnych skupín – a nie iba z vnútra politických strán bojujúcich o podiel na moci.

Filozofia kritického racionalizmu je založená aj na tom, že nemôže existovať žiaden zákon predurčeného vývoja, žiaden takýto trend, ktorému nemôžeme odolať a musíme kapitulovať. „Demokratický“ Západ si môže v pohode osvojiť argument filozofa K. R. Poppera v tom, že vývoj všetkých javov a udalosti ako sociálnych procesov je jedinečným historickým procesom, ktorý netreba zlučovať s nejakým univerzálnym zákonom vývoja. Z jedinečnosti nie je možné robiť večnosť a preto môžeme ako hľadači lepšieho sveta konať podľa svojich vlastných zámerov, plánov a záujmov. Ak sa štátnej administratíve USA a inštitúciám EÚ páčia ich plány, ako vládnuť nad členskými štátmi NATO a EÚ či nad celým svetom, potom plány slovenského národa ich zámerom vôbec nemusia zodpovedať a prispôsobovať či podriaďovať sa im.

Slovenský národ sa dostal pod poručníctvo USA a EÚ a predstavitelia vládnej moci na Slovensku neustále presviedčajú svojich občanov, že v tomto prípade existujú vzťahy rovnosti a priateľskej spolupráce. V rámci NATO a EÚ je dôraz kladený na jednotu. Potom si ani nevieme len predstaviť, že môžeme dokázať žiť v Európe bez poručníctva. Na Slovensku expertom na takúto jednotu je, žiaľ, predseda politickej strany SMER-SD pán Róbert Fico. Bieda predstavivosti je potom v našich pomeroch naozajstná, pretože sa nenašiel nikto, kto by k jeho stanovisku, že Slovensko nikdy nepôjde proti jednote medzinárodných organizácií, zaujal kritický postoj. Nehovoriac o tom, že EÚ nie je žiadnou medzinárodnou organizáciou, ale imperiálnym super štátom.

Ostrý „politický boj“ prebieha medzi globálnym a národným. Organizátorom tohto boja je minoritná trieda kapitalistov z „demokratického“ Západu. V skutočnosti doteraz nešlo a nejde o skutočný politický boj, pretože naši predstavitelia vládnej moci aj na čele s ústavnými činiteľmi sa zásadným vplyvom globálneho kapitálu a s ním spojených rôznych globálnych štruktúr podriaďujú celkom dobrovoľne a bez politického boja, spätého s potrebou ochrany záujmov slovenského národa. Pre potreby skutočného politického boja medzi globálnym a národným, do ktorého majú byť v každom prípade zapojení občania SR, sú Úrad prezidenta SR a Prezident ako štátnická osoba v postavení ústavného činiteľa, zásadné, najdôležitejšie a priam osudové. Takže je tu záverečná otázka:

Ako môže prezidentka SR Zuzana Čaputová byť na čele politického boja globálneho a národného, keď vo svojej funkcií priebežne rok čo rok preberá od globálnych inštitúcií rôzne ocenenia či vyznamenania ? Azda si máme myslieť, že sú to ocenenia jej statočnej práce v prospech občanov SR a slovenského národa, keď v skutočnosti z globálnej úrovne sa neustále organizujú politické intrigy za postupné zrušenie národného štátu ?

Slovenský národ potrebuje takého prezidenta SR, ktorý svojou politickou múdrosťou a politickou odvahou a statočnosťou bude na čele politického boja globálneho a národného. Zuzanu Čaputovú si slovenský národ nezaslúžil z iných dôvodov, ako si to myslí populárna herečka. „Zaslúžil“ si ju „demokratický“ Západ na čele s USA, pretože dokázal presadiť takú persónu, ktorá jeho záujmom a jeho politike úplne vyhovuje. Treba počítať s tým, že v nastávajúcich prezidentských voľbách v roku 2024 pôjde o to isté: či si zvolíme prezidenta SR, ktorý bude už od svojich prvých dní v Úrade pracovať v prospech globálnych síl, alebo si zvolíme prezidenta SR, ktorý sa postaví na čelo politického boja globálneho a národného. Z tohto dôvodu veľkú zodpovednosť za osud slovenského národa v ďalšom období má samotný slovenský národ, jeho občania – voliči. A iba na občanoch záleží, či vopred pochopia význam Úradu prezidenta SR, pretože zásluhou mediálnej sféry sa uvedený zásadný problém dnešného fungovania a vývoja západného kapitalizmu  občanov na verejné posúdenie nepredloží. A nemožno to očakávať ani od politických strán a hnutí a ich predstaviteľov či nebodaj od niekoho z členskej základne.

Dušan Hirjak