Teror v hlave Daniela Lipšica

Sme svedkami aktuálneho šialenstva doby, ktoré na Slovensku charakterizujú dva javy: útok na právny štát a „double-speak“ podľa najhorších predpovedí spisovateľa Orwella.

Symptomatickou postavou tohto šialenstva je Daniel Lipšic.

Peter Tóth píše o tom, že „hypertrofované ego Matovičovho Himmlera Lipšica má viac spojencov medzi škrabákmi hlavného prúdu, ktorí nesú veľkú zodpovednosť za vznik režimu šialenca z Trnavy, a preto sú nevyhnutne jeho spojencami“. Tých spojencov, čo sa raz za svoje činy budú buď zodpovedať alebo aspoň hanbiť, je na hanbu tejto krajiny viac: desiatky hlasovacích robotov v ich chránenej dielni súčasného parlamentu, Čurillovskou bandou nakazená NAČeKA, politickí mopslíci typu Tupela (a vieme všetci koho myslíme) až po tú pani, čo prišla zo smetiska do prezidentského paláca a zanechá tam zjavne len skládku politického odpadu. To všetko v réžii psychicky narušeného blázna, ktorý stvoril vládu plagiátorov a mafiána. A nestalo by sa to, keby sa to komusi za našimi hranicami nehodilo.

Ale späť k Matovičovmu Himmlerovi, ktorý sa však skôr podobá na krvavého komunistického prokurátora Jozefa Urválka. Ten bol u nás prvý, čo viedol politické procesy.

Sme banánová republika

   Nedávno prebehla našou tlačou správa o tom, že na Haiti už fakticky prebrali moc gangstri. Vôbec by som sa nečudoval, keby to isté opublikovali v zahraničnom spravodajstve haitské noviny o Slovensku. Rozdiel je len v tom, že u nás sa vďaka Psychopatovičovi stalo niečo vo svete nevídané. Ani nechvalne známy kolumbijský narkobarón Pablo Escóbar nedokázal naplniť sen mnohých mafiánskych bosssov – ovládnuť štát. Slovensko je v tomto smere unikát – predsedom parlamentu je mafiánsky poskok a sexuálny úchyl zároveň (čo bola, mimochodom, charakteristika aj jeho bossa Žaluďa) a tento štát do veľkej miery ovládli gangsterské metódy takých obludných zjavov, ako je Čurilova banda, prokurátori Repa, Kysel a Šúrek, špéci-sudkyňa Pamela Záleská (absolventka strednej školy potravinárskej bez titulu JUDr. a úmerné tomu je aj jej sudcovské hodnotenie) a celá kamarila prisluhovačov Lipšica na želanie Psychopatoviča. Patrí sem napríklad aj usilovný dopisovateľ do „Denníka N-ádor“ Mazák, ktorý to všetko kryje z pozície predsedu Súdnej rady (a ktorého navrhlo, pre jeho praktiky, odvolať až sto sudcov, ale on ostane, kým tu budú šafáriť Psychopatvoič a spol.!).

Ohradzujú sa advokáti, niektorí prokurátori, aj sudcovia, najrazantnejšie vzdoruje generálny prokurátor Žilinka. A prezidentka-pózerka, ktorú najviac zamestnáva výber jej šatníka a pózovanie na koberci v prezidentskom paláci, nielenže mlčí, ešte aj vzorne spolupracuje s pokusom politických gangstrov ovládnuť tento štát. Napríklad súhlasom, aby sa prekrútil zákon, len aby sa Lipšic stal špeciálnym prokurátorom.

Toho, čo Psychopatovičove komando vedené Lipšicom už od roku 2020 napáchalo, je toľko, že už aj vznikla kniha Ľudovíta Števka „Byť kajúcnikom sa oplatí“. Preto všetky tie ich zlo-činy nebudem vymenúvať, len pripomínam, že majú na rukách krv nevinného generála Lučanského. A tak dodám len perličky, že Matovič sa stretával pred uchopením moci s viacerými neskoršími „univerzálnymi kajúcnikmi“ a Lipšic ich aj pôvodne obhajoval! Keď sa prvý dostal k moci, inštaloval toho druhého do pozície, kedy sa „univerzálni kajúcnici“ stali jediným argumentom, na základe ktorého boli vybrané obete novodobých politických procesov obviňované, mučené kolúznou väzbu (až po zošalenie Jankovskej a násilnú smrť generála Lučanského) a odsudzované Záleskou a jej napodobeninami. Za to, ako na želanie Lipšicovej bandy fabrikujú lživé a niekedy až absurdné udania, si proti všetkej elementárnej spravodlivosti „univerzálni kajúcnici“ užívajú slobodu, sú láskavo odsudzovaní len na podmienečné tresty, aby si mohli užívať nimi priznaný zločinne získaný majetok obludných rozmerov (Makó, Sklenka, Suchoba atď.). A za to sú ešte aj mediálnymi hviezdami žltej tlače.

Nie je ničím novým, že nad takouto neobmedzenou mocou prekrúcať ľudské osudy sa nejednému zatočí hlava a myslí si, že už môže naozaj všetko. Máme tu čerstvý príklad – dvojnásobná vražda na Zámockej a jej Lipšicovská dez-interpetácia…

Keď zlodej kričí…

  Zverejnených už je dostatok dôkazov (a množstvo autorov aj autorít, ktoré ich už zozbierali a publikovali), že žijeme dobu právneho teroru pána Lipšica. Musíme teda poopraviť slovenské príslovie na: „Čo sa Lipšicovi snilo, to sa na Špeciálnej prokuratúre stalo…“ Zdá sa, že až na chabý odpor Žilinku, si Lipšic môže dovoliť všetko. Vrátane ohýbania práva a vytvárania úplne falošných obvinení vybraných obetí. Ale v prípade dvojnásobnej vraždy na Zámockej dosiahol Lipšicov zásah do vyšetrovanie dosiaľ nevídané priam orgastické vyvrcholenie. Biele je fialové a fialové je žlté – len si vybrať a hlavne neporovnávať s faktami.

Hneď mi bolo čudné, prečo sa tam objavil Matelkov Himmler (podľa Petra Tótha), keď prvá verzia dvojnásobnej vraždy bola najskôr žiarlivostný trojuholník, potom drogy, potom… Len čo namiesto serióznych kriminalistov vzal prípad do rúk špeciálne politický prokurátor, odrazu to je „teroristický čin“??? To pri všetkej fantázii akosi nesedí. Terorizmus sa ZÁSADNE zameriava na náhodné obete a v čo najväčšom počte, a určite NIE na KONKRÉTNE obete a LEN NA NE.

A je tu viac nezrovnalostí už len pri zamyslení sa nad zverejnenými faktami.

Nekonfliktný tínedžer, čo má pár dní do stužkovej (na ktorú vyberá oblečenie a menu) je odrazu „terorista“?

Stopa o ohrdenej láske zvedeného tínedžera sa nástupom Lipšica okamžite maže.

Seriózne vyšetrovanie nesmie vylúčiť žiadny motív. Tu sa umelo zakazuje čo len uvažovať o profile obetí, o možnom žiarlivostnom trojuholníku, o možnej účasti drog, o nezrovnalostiach v Lipšicovom scenári skutku…

Roky si spolužiaci údajného páchateľa nevšimli jeho „radikalizáciu“ a odrazu je na svete akési „Memorandum“, ktorého publikované znenie je čistá fantazmagória – chce zabiť súčasne Hegera aj Fica (???), súčasne útočiť na americkú aj ruskú ambasádu (???) – veď to by bol schizofrenik a nie terorista!

To, že sa tínedžer dostane do zamknutého trezoru vlastného otca, sa pri prižmúrení všetkých očí dá akosi pripustiť. Ale aby sa tam dostal opäť za prítomnosti vlastného otca, keď má v ruke zbraň z ktorej sa ešte dymí – to je absurdné!

Útočník na Zámockej nemôže byť podľa záznamu technickej kamery jednoznačne identifikovaný a postoj pri streľbe naznačuje skôr profesionála.

Vrah v afekte môže vystrieľať všetky náboje, ale v celých dejinách kriminalistiky nie je známy prípad, že by strieľal a potom si šiel po druhú zbraň, aby sa mohol zastreliť. Väčšinou končí zbraňou, ktorou vraždil.

Jeho údajné nenávistné prejavy na Twitteri by dokázal napodobiť len trochu šikovnejší hacker.

A poloha mŕtveho študenta (s pravou rukou zakliesnenou medzi stehnami ?!!) na prvý pohľad vylučuje samovraždu zastrelením.

Nemôžeme ani náhodou tvrdiť, že zo zverejnených informácií a ich rozporov môžeme dospieť k akémukoľvek serióznemu záveru. Ale je podozrivé, že pod Lipšicovým komandom odrazu vyskočil najmenej predpokladateľný záver bez toho, aby sme vedeli, že vyšetrovatelia predošlé nezrovnalosti seriózne preverili.

Čo Lipšic vyberie za paragraf, o tom sa nepochybuje. Nie je vám to povedomé?

Veď to sme už zažili pri Kuciakiáde! Aj v prípade tej dvojnásobnej vraždy, ktorá túto zberbu dostala k moci, nikto NESMEL pochybovať o fantazmagórii žltej tlače o prepojení toho strašného skutku na taliansku mafiu a cez ňu na vtedy najpopulárnejšieho a najúspešnejšieho premiéra. Až prišli seriózni kriminalisti a celá táto žltá fantazmagória vykonštruovaná pre plánovaný puč, sa rozpadla na prach. Lenže VTEDY nebol špeciálnym prokurátorom Matelkov Himmler.

A odrazu je tá Lipšicova „prekvalifikácia“ možno banálneho zločinu na „terorizmus“ pochopiteľná. Veď vďaka tomu v týchto dňoch každý mopslík tejto vládnucej politickej zberby (ako to Tupelo, a všetci vieme kto to je) na drzovku moralizuje, keď sa niekto NEVEREJNE opýta, ako to vlastne bolo. Lebo o „terorizme“ nesmieme pochybovať, veď ak by sme zapochybovali, zase by sa im celá tá konštrukcia rozsypala na prach. Tak preto to hysterické jačanie ohľadom NEVEREJNÝCH otázok arcibiskupa Oroscha. A už ho aj za tú trúfalosť udávajú do Ríma?!! My, čo sme zažili komunistickú vládu, máme už dlhšiu dobu pocit, že tu niekde poletuje „déjavú“ starého boľševizmu. Vraciame sa do čias starých boľševikov, keď sme si iné šeptali v súkromí a iné museli papagájovať na verejnosti?! Slovensko táto politická zberba premenila na Orwellovu „Zvieraciu farmu“. A tak nám v ich double-speaku nanucujú povinné vedomie, že nie je smrť ako smrť. Pri niektorej nesmieme ani len verejne smútiť (ale krv nevinného generála Lučanského si tým nezmyjú, ako dosvedčuje Shkaespearova dráma „Lady Macbeth“), pri nej nám nanucujú dávno humanistami odsúdenú zavrhnutiahodnú „kolektívnu vinu“ (viď hysterický výstup v TA3 poslankyne, čo jej každú chvíľu padajú nohavičky, lebo inak zaujať nevie). Tomu slúži Lipšic…