Nádej

Publikované 19.11. 2021 o 18:40 |

Karma článku: |

Počet pozretí: |

Počet komentárov: 0

Kapitán.
Každý lodivod je zodpovedný za priebeh plavby a dosiahnutie cieľa. Ak sklame, v každej normálnej spoločnosti nesie následky. Osoba, v úlohe lodivoda, si tejto povinnosti musí byť vedomá. Ak nepozná cestu, plytčiny a hrozby a napriek tomu prijme post lodivoda je nezodpovedný idiot a zaslúži si ten najprísnejší trest. Navyše, ak má možnosť vybrať si posádku.
Diagnózu osvedčí aj v prípade, že na palube má skúsených expertov na navigáciu, znalcov na plytčiny, odborníkov na meteorológiu a vyberie si skorumpovaných slabochov, pochlebovačov a pritakávačov, ktorých jedinou odbornosťou je arogancia a silný hlas.
Ak lodivod, pasažiermi bohato platený, nie raz, ale trikrát, možno aj štyrikrát, uviazne na plytčine a cestujúci ho neutopia, vie, že na lodi má pútnikov nie len mimoriadne trpezlivých, ale aj obdivuhodne tolerantných. Sebavedomie mu posilňuje spojenie s pevninou. Každý deň dostáva rady, pochvaly a ubezpečenia, že aj iné lode ho nasledujú. Aj tie majú rovnaký smer.Smer je jasný, škoda len, že cieľ kapitanát tvrdohlavo skrýva. Čím dlhšie sa plavia, tým viacej je zahalený hmlou.
Už sa plavia tretí rok. Pasažieri sú nepokojní. Lodivod má strach. Svoju neschopnosť si uvedomuje. Prezlečie sa za prvého dôstojníka, kajutu presťahuje a opancieruje. Stevardov vyzbrojí a dá im právomoci na ktoré nemajú nárok. Už nemusia chrániť a slúžiť. Namiesto toho majú sledovať a brániť.
Cestujúcich zatvorí do podpalubia. Cez dieru im hádže potraviny a občas aj aspirín. Cez okienko, v noci, dovolí dýchať aj psom a mačkám. Na palubu pustí iba tých, čo sa dajú vykastrovať a krvou podpíšu dôveru o správnosti cesty a plavbu nechajú na smelého kapitána. Veria, že objaví nový kontinent. Veď, Kolumbus. Tvrdohlavci v podpalubí vedia, že domovský prístav už neuvidia.
Zmenu by mohla priniesť najbližšia plytčina. Ak by loď uviazla, praskla a podpalubie by sa otvorilo, mohli by neverci presvedčiť stevardov, zbaviť sa kapitána aj posádky a na záchranných člnoch vedených garnitúrou vzdelancov hľadať svoju domovinu. Vykastrovanci sa s nehodným kapitánom aj s jeho posádkou vysporiadajú sami.
Brezová 19. novembra 2021

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidla preštudovali a porozumeli im.

René Pavlík

O AUTOROVI

Narodil som sa v čase, keď vlaky mali tri triedy. Podstatnú časť života som strávil v Bratislave. Po absolvovaní strednej školy som aj maturitu zvládol bez protekcie a podvádzania.
Prestávky bývania ma zastihli v Pardubiciach (otec reprezentoval v ÚDA), v Košiciach (dva roky na internáte) a v Brne (26 mesiacov - vojna na letisku).
Vystriedal som niekoľko zamestnávateľov TATRA Kopřivnice (konštruktér motorov, skúšobný technik), STK (kontrolór), SHMÚ (hydrológia podzemných vôd), Letisko MRŠ (ochrana, dispečer paliva).
Do 18. rokov som pretekal na kajaku a neskôr som sa venoval služobnej a súťažnej kynológii (28 rokov).
Bratislavskú králikáreň, ktorej hodnota neustále stúpa, som pred dvanástimi rokmi prenechal svojmu ženatému synovi (s dvomi deťmi), aby nemusel žiť v petržalskom podnájme a presťahoval som sa do krásneho prostredia kopaníc kde sa ešte ľudia zdravia aj keď sa nepoznajú. Neľutujem.
Moje rodné mesto sa zmenilo a máločo v ňom k lepšiemu. Rodná nemocnicu na Zochove neexistujej, výletnú reštaurácia do ktorej chodil už Ľ. Štúr nepoznávam, tam kde desaťročia predávali klince je bohviečo, a v MHD vám nemá kto povedať kam ide a kde máte prestúpiť, sneh sa neodváža, iba solí a prehadzuje. V Bratislave je viacej Blavákov ako normálnych ľudí. Opakujem - neľutujem.
Ak som napísal málo, rád doplním.