SNP – prerábanie histórie

Od nástupu selfie-vlády plagiátorov sme svedkami prekrúcania histórie tak, aby sa zásluhy Rusov nivelizovali a tie americké nafukovali do obludných rozmerov. Príkladom je americká vojenská „pomoc“ za SNP, ktorého 77. výročie práve oslavujeme. Ich lietadlá prileteli dva krát (17.9. a 7.10.1944), oproti leteckému mostu sovietskej armády, kedy v jeho vrcholnej fáze priletelo za noc až sto sovietskych lietadiel s pomocou a späť odvážali ranených. Američania neprišli primárne pomáhať, ale vybaviť si svoje záujmy. Predovšetkým teda vyzdvihnúť svojich zostrelených pilotov, ktorých naši občania zachránili, a vysadiť svoju americkú vojenskú misiu. Jej vedúci, poručík Green, a veliteľ prvej formácie, ktorá priletela, potvrdili, že podľa spojeneckých dohôd nesmú dodávať zbrane a tie, čo vojaci práve vykladajú je osobný dar („Pamäti generála Tótha“): „…od jeho známeho, amerického veliteľa v Taliansku, z vďačnosti za syna, ktorého sme mu zdravého prednedávnom vrátili.“

Ďalšou perličkou Povstania je fakt, že ani táto biedna materiálna pomoc z prebohatých a po oslobodení veľkej časti Francúzska nevyužitých zásob západných Spojencov nemala na Slovensko doraziť. Ktosi z ústredia OSS (špeciálnej vojenskej služby) rozhodol o zrušení chystaného letu, ibaže ten rádiotelegram sa dostal najskôr do rúk prednostovi čs. podsekcie OSS na leteckej základni v Bari, O. Jakešovi, a ten ho „zabudol“ a znovu objavil až po odlete skupiny lietadiel B-17G so stíhacím sprievodom…

Paradoxom bolo tiež to, že Američanmi dodané ľahké guľomety Bren boli prerobené na strelivo Remington, ktoré na povstaleckom území prakticky nebolo, hoci pôvodne išlo o najrozšírenejší československý guľomet.

Podstatné je, že tretí krát už neprileteli a tak nechali napospas nielen zvyšných zachránených pilotov, ale aj vlastnú vojenskú misiu, ktorej veliteľ s ďalšími členmi misie na to doplatili životom.

A z tejto biedy sa (tuším) minulé leto pokúsilo Veľvyslanectvo USA v Bratislave upliesť bič a podnikli okružnú propagandistickú jazdu Slovenskom, ktorá mala hlavne mladú generáciu bez historickej pamäti presvedčiť, že nás tými dvomi leteckými výletmi (ich piloti sa po pristátí najviac zaujímali o suveníry!) div že nie oni sami na diaľku oslobodili. Tuším sa vyhli Novým Zámkom, ktoré v ten istý deň, čo prileteli americké bombardéry na povstalecké letisko Tri Duby po druhý raz, iné americké bombardéry nezmyselne zbombardovali.

„Pomoc“ brutálnym bombardovaním

   Z pripravovanej knihy „Povstanie –  60 dní národa“: V tento deň súbežne prinášali jedny americké „Lietajúce pevnosti“ pomoc Povstaniu, ale ďalšie aj skazu mestu Nové Zámky, ktoré boli okupované Maďarským kráľovstvom (tasr ): „…dopadlo na mesto približne 600 až 700 bômb. Boli to trhacie, zápalné, plynové a svetelné bomby asi 100- až 200-kilogramových kalibrov, uvádza sa v dokumente. O týždeň neskôr, 14. októbra, americké lietadlá zhodili na mesto ďalších 96 ton výbušnín v podobe viac ako 400 bômb. Lietadlá celkom zničili oblasť v okolí železničnej stanice a železničnú kolóniu. Na území rušňového depa bolo napočítaných 364 bombových kráterov. Zničených bolo 40 rušňov s 1370 naloženými vagónmi. Najtragickejšie bolo tretie bombardovanie 14. marca 1945, keď americké letectvo zhodilo na mesto viac ako 150 ton trhavých bômb. Mnohé z nich padali do stredu mesta, kde zabili stovky civilistov. Podľa dobových dokumentov mnohé obete nebolo možné vôbec identifikovať a bolo ich toľko, že sa na výrobu rakiev museli požívať aj dosky z drevených plotov. Po troch ničivých náletoch boli Nové Zámky takmer zrovnané so zemou. Z pôvodných 3394 domov bolo zničených 2023. Za obeť padli prakticky všetky historické budovy mesta, ktoré sa zrútili priamo pri bombardovaní, alebo boli poškodené do takej miery, že museli byť po vojne zbúrané. Pri výbuchoch bômb a v troskách budov zahynulo približne 2000 obyvateľov mesta, spolu s vojakmi a ďalším civilistami sa však počet obetí odhaduje až na 4000 ľudí.“ Dodnes nie je jasné, čím si Nové Zámky vyslúžili takýto krutý osud. Nebol tu žiadny významný vojenský priemysel, neboli na dôležitom komunikačnom uzle a nebola tu väčšia vojenská posádka…

Propagandistické prerábanie histórie

   Takto nás Američania „oslobodzovali“. Ale tá ich samochvála je nič proti šokujúcemu tvrdeniu pána Borisa Filana v jeho na večnosť vyárendovanej rozhlasovej relácii „Pálenica“, že Červená armáda nás neoslobodila, ale okupovala?!!!! A na túto podlízavú lož do vysielania hneď aj podlízavo selfie-vláde plagiátorov pozval súčasného ministra obrany a arogancie?!! Takto nám prerába dejiny pán Filan, ktorý by z nich zrejme potreboval vymazať aj fakt, že je synom kapitána ŠtB (áno, Štátnej tajnej bezpečnosti!), ktorý tejto zlopovestnej zločinnej organizácii komunistov velil v najhorších 50-tych rokoch v Nitre (viď tiež Wikipédia)!!! Takto na to spomína Arpád Tarnóczy (čestný predseda PV ZPKO, Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja), ktorého súdruhovia Filanovho otca dostali do brutálne krutého komunistického väzenia ako trinásťročného. Tam vynášal telá popravených politických väzňov pod múr v Ďáblicích, lebo súdruhovia Filanovho otca nepredpokladali, že sa z toho väzenia dostane živý (Svedectvo č.3/2018): „Jeden človek nás udal a znovu sme sa vrátili (práve na Štedrý deň) na ŠtB v Nitre, kde boli riadni sadisti. Viedol ich krajský náčelník Ľudovít Filan, otec spisovateľa Borisa Filana a ten ma raz po bitke, keď som ležal na zemi dole bruchom topánkou nadvihol a cez zuby precedil – to je ten mladý gróf?“ A aby sme si vedeli predstaviť čomu otec pána Filana velil, dodáva (Svedectvo č.3/2018): „Vtedy som bol na výsluchu tri dni a noci. Na kolenách, lebo stáť na nohách sa mi nedalo. Od bitky po chodidlách mi opuchli, zahnisali a keď som si stiahol kožu z päty, vychádzali mi odtiaľ biele červíky. Hemžili sa tam… Nikdy som neprišiel z vypočúvania po vlastných. Vybité zuby, rozmlátená tvár, dokonca som mal vykrvenú sánku, nohy dokaličené, všetko ma bolelo.“

A to, že pán Boris Filan, ktorý sa za naše peniaze každý týždeň v sobotu vycapuje vo verejnoprávnom Slovenskom rozhlase ako „etalón morálky“, podpísal anti-Chartu proti Havlovi a ostatným disidentom, teda proti súčasnému spoločenskému poriadku, spolu s jeho tatkom (tým nitrianskym šéfom komunistickej tajnej polície ŠtB, kde boli jeho podriadení „riadni sadisti“?!!), ako „Ostatní tvoriví pracovníci kultúry a umelci“ je už len červivou čerešničkou na tejto torte hanby.

Už viete kto a prečo nám tu prerába históriu?