Ukrajinská neschopnosť odpustiť ženie svet k vojne

„A odpusť nám, ako i my odpúšťame svojim vinníkom!“ Ignorovanie týchto slov, neodpustenie a z neodpustenia prameniaca nenávisť priviedli náš svet k nebezpečenstvu vojenského konfliktu, ktorý môže byť fatálny. Ktorý môže prerásť do veľkej vojny na Európskom území tak, ako si to želajú USA, aby sa naplnil scenár z druhej svetovej vojny, kedy si Európa vzájomne pustila žilou a USA to ekonomicky a geopoliticky vynieslo na vrchol. Deduško Biden je totiž nástrojom agresívnych mocenských síl, ktoré potrebovali odstrániť Trumpa a dosadiť namiesto neho svoju bábku, aby mohli opäť pokračovať vo svojich vojenských dobrodružstvách a provokovať Rusko.

Základom pre vyhrotenie konfliktu Európskej únie a USA s Ruskom sa stala trvalá protiruská nenávisť veľkej časti Ukrajincov. A pretože práve táto nenávisť sa stáva potencionálnou príčinou novej vojny, bude veľmi poučné pozrieť sa na ňu bližšie, z hľadiska jej historického vývoja.

Existujú národy, ako je Ukrajina, Poľsko, či pobaltské krajiny, ktoré majú svoje zlé skúsenosti s Ruskom, čo prerástlo do trvalej slepej nenávisti, neustále aktívnej v povedomí týchto národov.

Jeden z hlavných dôvodov protiruskej nenávisti mnohých Ukrajincov je napríklad hladomor za čias stalinskej éry v rokoch 1932 – 1933. Tento hladomor, ktorému sa dalo predísť, bol vo veľkej miere trestom zato, že sa Ukrajina, ako prevažne poľnohospodárska krajina, odmietala podrobiť sovietskej kolektivizácii poľnohospodárstva. Počas hladomoru zomrelo okolo 3 – 6 miliónov ľudí.

Ide o hrozné veci, ale treba si uvedomiť, že k ním došlo za čias stalinizmu a ten nijako zvlášť nešetril ani Rusov samotných. Rusov boli plné gulagy, čiže tábory nútených prác na Sibíri, kde ich tiež zomrelo niekoľko miliónov. Stalinské čistky neboli teda ničím osobným, zameraným iba na Ukrajinu. Išlo o všeobecný jav, dopadajúci rovnako ťažko na všetky národy vtedajšieho ZSSR, čiže aj na Rusov.

A ak trochu odbočíme smerom k Poľsku, zdrojom jeho protiruskej nenávisti je napríklad vyvraždenie 20 000 dôstojníkov poľskej armády v Katyni, k čomu tiež došlo za vlády Stalina. Ďalšou príčinou je napríklad vzájomná dohoda Hitlera a Stalina na územnom rozdelení Poľska, čo znamenalo, že po napadnutí Poľska obsadil Hitler svoju dohodnutú časť a z východu Poľsko napadol Stalin a obsadil svoju časť.

Tieto negatívne skutočnosti, či už zo strany Ukrajiny alebo Poľska, stále silne ovplyvňujú povedomie národa a sú v ňom hlboko zakorenené. Pretrvali až doteraz a sú stále živé. Sú živé napriek tomu, že sa udiali pred mnohými desaťročiami a aj napriek tomu, že dnešné Rusko je už úplne iné než to stalinské.

A táto, desaťročia pretrvávajúca nenávisť časti Ukrajincov, naplno prepukla po oranžovej revolúcii, zorganizovanej západom podľa tej istej šablóny, ako v mnohých iných krajinách na svete. Revolúciou bol odstránený proruský Janukovič a dosadený proamerický Porošenko. K prevratu na Ukrajine došlo za výraznej pomoci neofašistických síl, hlásiacich sa k odkazu Stepana Banderu, čiže takzvaných banderovcov. Po prevrate sa v Kyjeve organizovali fašistické fakľové sprievody, ako v Nemecku za čias Hitlera.

Z ruskej menšiny, žijúcej na Ukrajine, sa okamžite stali občania druhej kategórie a polovojenské fašistické oddiely banderovcov začali na nich robiť pogromy. Tak došlo k vraždeniu a upalovaniu v dome odborov v Odese. A podobné fašistické besnenie hrozilo i dvom východoukrajinským republikám, osídleným ruskou menšinou, v ktorých sa chystali urobiť banderovci poriadok po svojom.

Pod tlakom stupňujúcich sa nenávistných ukrajinských protiruských nálad vyhlásilo ruské obyvateľstvo Krymu referendum, a v ňom drvivou väčšinou okolo 95 percent hlasov súhlasilo s pripojením k Rusku. Keď Krym takýmto spôsobom unikol ukrajinskej nenávisti, obrátila sa banderovská zloba proti Luhanskej a Doneckej republike.

Aby sa však v týchto republikách nedialo to, čo v dome odborov v Odese, povstala ruská menšina so zbraňou v ruke, aby zastavila fašistov. Rusi povstali, pretože sa nechceli a nehodlali dať terorizovať a vyvražďovať ako ovce, za čo však boli Ukrajinou a západom, zneužívajúcim ukrajinskú nenávisť, označení ako proruskí separatisti.

Ukrajinská strata Krymu a Luhanskej i Doneckej republiky boli počas vlády Donalda Trampa považované ako určité status quo. Všetko sa však radikálne zmenilo nástupom deduška Bidena a agresívnych mocenských síl stojacich za ním, ktoré držal Trump na uzde. Dovtedy tlmená ukrajinská nenávisť tak dostala príležitosť znovu expandovať, čo je navonok proklamované ako snaha o opätovné nadobudnutie svojej stratenej územnej integrity. A tak sa s podporou síl NATO začali zhromažďovať vojská na východných hraniciach Ukrajiny. I na Slovensku boli zaznamenané početné presuny rôznej vojenskej techniky smerom na východ. V nevyhnutnej odpovedi na zhromažďovanie vojenských síl a techniky na západe Ukrajiny, začali Rusi v tejto oblasti sústreďovať svoje vojská.

„A odpusť nám, ako i my odpúšťame svojim vinníkom!“

Tieto slová predniesol Kristus preto, aby ľudia mohli žiť vo vzájomnej harmónii. Keď sa totiž stane, že nám niekto ublíži, máme myslieť nie na pomstu, ale naopak, mali by sme vnútorne začať pracovať na tom, aby sme mu dokázali odpustiť. Keď aj nie hneď, ale aspoň po nejakom čase, pretože ako sa vraví, čas býva najlepším lekárom na všetky rany.

Jedine týmto spôsobom, čiže prostredníctvom odpustenia, môže medzi ľuďmi opäť nastať harmónia, spolupráca a vzájomný rešpekt, aj keď si predtým ublížili. Jedine takýmto spôsobom sa dá ďalej žiť, pracovať a mať priateľské vzťahy so všetkými. Jedine tak sa dokážeme preniesť cez staré viny a krivdy, a začať budovať novú súčasnosť na novom a lepšom základe.

Tragédiou však je, keď nedokážeme odpustiť a keď ani vnútorne nepracujeme na tom, aby sme to niekdy v budúcnosti dokázali. Je nešťastím, keď v sebe naopak stále stále živíme staré viny a krivdy, ku ktorým došlo i niekoľko generácií dozadu. Naša neschopnosť odpustiť bude totiž potom nevyhnutne prerastať do nenávisti a ako vieme, nenávisť je vec deštruktívna, ktorá musí v konečnom dôsledku priniesť iba deštrukciu.

A preto nenávisť, pramenia z neschopnosti odpustiť a preniesť sa konečne cez to staré a minulé, spôsobila deštrukciu Ukrajiny. Roztrhala ju na kusy, radikalizovala ju a nezmieriteľne postavila proti sebe Rusov a Ukrajincov. A do tejto slepej deštruktívnej nenávisti je zákernosťou západu, ale najmä USA, vypočítavo prilievaný olej tak, aby vybuchla vo forme vojenského konfliktu na východe Európy.

Ľudstvo si nechce uvedomiť, že v súčasnosti žijeme v duchovne výnimočnej dobe. V dobe výnimočne intenzívneho prežívania dôsledkov všetkého nášho predchádzajúceho jednania, čo znamená, že každá z veľkých ignorovaných a neuskutočnených duchovných právd bude biť ľudstvo svojimi spätnými účinkami tak intenzívnym spôsobom, že budeme mať len dve možnosti. Buď túto duchovnú pravdu konečne pochopíme, príjmeme a začneme ju aj žiť, a potom prežijeme, alebo sa ju rozhodneme naďalej ignorovať, čoho dôsledky však budú tak katastrofálne, že nás to zničí. A tak je to aj s odpustením, o ktorom hovoril Kristus, ako o nevyhnutnom základe pre harmóniu, mier a spoluprácu medzi ľuďmi.

V odpustení sa teda skrýva nie len prospech duchovný, v podobe nášho duchovného oslobodenia, ale aj prospech pozemský v podobe možnosti urobiť hrubú čiaru za všetkým zlým, čo sa stalo v minulosti, a začať budovať na novom základe.

V odpustení spočíva veľkosť ducha! Naopak, neschopnosť odpustiť je tragédiou každej jednotlivej ľudskej osobnosti, alebo každého jednotlivého národa, ktorý to nedokáže, čo musí napokon nevyhnutne vyústiť do tragédie osobnej, alebo národnej tak, ako sa to deje v prípade Ukrajiny. A pretože do ukrajinskej neschopnosti odpustiť sa mieša celý svet, môže to nakoniec vyústiť do tragédie celého sveta.

„A odpusť nám, ako i my odpúšťame svojim vinníkom!“

Kto je schopný odpustiť, tomu samému môže byť odpustené! Kto však iným neodpustí, tomu nemôžu byť odpustené ani jeho vlastné previnenia!

Kto z nás sa niekdy neprevinil voči iným ľuďom, aj keď niekdy nechtiac? Takého človeka na svete niet! A tiež platí, že mnohí ľudia sa takýmto spôsobom previnili i voči nám samotným. Avšak neustále hrabanie sa v týchto previneniach a ich ustavičné oživovanie je istou cestou od jedného konfliktu k druhému. Je to cesta do nešťastia, na ktorej si stále vzájomne vyhadzujeme na oči svoje staré viny.

Takto sa však žiť nedá! Za všetkým zlým, čo sa stalo v minulosti, treba dať raz a navždy hrubú čiaru, a tak si vzájomne dať novú šancu. Šancu urobiť to lepšie! Preto sa naučme vzájomne si odpúšťať! A ak to nedokážeme hneď, tak na tom vnútorne pracujme, aby sme to aspoň niekedy v budúcnosti dokázali.

Lebo jedine v odpustení je skryté požehnanie! V neodpustení je však skrytá skaza! A preto stavajme a budujme na odpustení a nie na neodpustení, aby sa na nás osobne, na náš národ, i na celý svet raz za to nemuselo zosypať obrovské nešťastie.