Cesta k slobode alebo do záhuby?

O slobode sa toho nahovorilo a popísalo neúrekom, avšak napriek tomu otázka slobody neustále rezonuje v našich mysliach, či už uvažujeme o osobnej alebo spoločenskej slobode. Jednoducho by sa dalo povedať, že slobodný som vtedy, keď si môžem robiť čo chcem. A práve v tom je pes zakopaný. Vzniká otázka, či ozaj to, čo chcem ma privedie ku skutočnej alebo iba zdanlivej falošnej slobode, ktorá v skutočnosti žiadnou slobodou nie je, ale len otrockým naháňaním sa za pochybnými cieľmi a duchovne prázdnymi a bezcennými hodnotami.

Zo svojho kresťanského pohľadu rozlišujem dva druhy slobody – pravú slobodu, ktorú ponúka a dáva Boh a falošnú slobodu, ktorú ponúka Satan a ktorá v skutočnosti vedie do záhuby. Cesta k pravej slobode vedie aj cez poznanie podstaty bytia a zmyslu života, ktorý spočíva v ceste k Bohu: „Ja som cesta, pravda a život“. Nakopenie obrovského množstva užitočných vedeckých poznatkov ani zďaleka neznamená, že sme dosiahli pravdivé poznanie podstaty nášho bytia. S pomocou vedy sme spoznali iba mnohé javy objektívneho sveta, nie však jeho podstatu, čiže vedomý subjekt, ktorý predstavuje jadro tohto objektívneho sveta a ktorým je Boh.  Človek by si mal uvedomiť, že je vo svojej podstate individuálnym vedomým subjektom a ako taký bezprostredne vyrastá z univerzálneho subjektu bytia – Boha, a preto má cez svoje individuálne vedomie bezprostredný priamy vzťah k univerzálnemu vedomiu – Bohu. Riešenie otázky o Bohu a jeho existencii teda spočíva v tom, či akceptujeme, že objektívny svet má svoju subjektívnu (zjednocujúcu a tvorivú) stránku – Boha, alebo ju nemá, či akceptujeme, že tvorivá subjektivita Boha (prejavujúce sa bytie) sa objektivizuje vo vonkajšom svete (prejavenom bytí – vesmíre, prírode) alebo objektívne prejavené bytie existuje len samo o sebe bez svojej subjektivity, čiže bez bytia pre seba samé. To posledné tvrdia ateisti. Hoci to nie sú schopní dokázať, považujú tento svoj naivný svetonázor za racionálny, kým nás, ktorí máme opačný názor, považujú za naivné ovce, ktoré „neopodstatnene“ veria v existenciu Boha neuvedomujúc si, že naša viera v Boha a viera (dôvera) Bohu má oveľa hlbšie korene ako ich neviera a že sa zakladá na skutočne racionálnom poznaní podstaty Bytia ako aj na osobnom vzťahu k Bohu. Veď aký je to kresťan, ktorý nepozná Boha, nepočuje jeho jemné a tiché volanie  a nemá s ním osobný vzťah? Ako môže veriť a dôverovať tomu, koho nepozná? Avšak aby človek Boha spoznal, musí sa vydať na namáhavú cestu za Pravdou, lebo Boh odhalí svoju tvár len tým, ktorí po ňom skutočne túžia a úporne hľadajú Pravdu, pričom toto hľadanie a nachádzanie je zároveň cestou ku pravému šťastiu a skutočnej slobode –  slobode ducha. Nechápem postoj ateistov, ktorí svoj ateizmus odôvodňujú frázou „lebo veda“. Lenže veda nevie dať odpovede ani na najjednoduchšie a základné otázky Bytia! Tak napríklad samozvaná kráľovná vied – teoretická fyzika nevie dať odpoveď ani len na to, čo je to priestor a z čoho je tvorený či na to, aká je podstata svetla, atď., atď…  Takže odvolávanie sa na vedu vo vzťahu k zamietnutiu existencie Boha a možnosti poznania jeho podstaty je doslova trápne. Korektnejšie by bolo konštatovanie, že v Boha neveria, lebo buď sú necitliví voči jeho jemnému volaniu alebo ho nechcú, nehľadajú, nepoznajú a pre realizáciu svojich zámerov ani nepotrebujú, lebo by im v nich iba prekážal. Ale otĺkať kresťanom o hlavu ich zaostalosť tým, že veria v Boha a Bohu napriek vede, nie je ničím iným ako bezcharakternou nadutosťou a povýšenectvom. Skutočným kresťanom môže byť takýchto ateistov nanajvýš ľúto, lebo si dobrovoľne a úmyselne navždy zahatávajú cestu k Pravde a Bohu. Pravda, sú medzi ateistami, neveriacimi alebo agnostikmi aj takí, ktorí hľadajú a zatiaľ neveria, lebo nenachádzajú, napriek tomu však žijú v súlade so svojím svedomím (v podstate počujú hlas Boží v sebe), sú skromnými a obetavými ľuďmi. Takí si skutočne zaslúžia našu úctu a určite sú Bohu milí. Moja otázka na ateistov ale znie: „Ako by sa mal prejavovať Boh, aby akceptovali jeho existenciu majúc na mysli, že Boh predstavuje jednotu celého bytia – vesmíru na všetkých jeho viditeľných aj neviditeľných úrovniach – čiže viditeľných aj neviditeľných vibračných kvantových štruktúrach.

Žiaľ, aj medzi kresťanmi je dosť takých, ktorí Boha nepoznajú a ani nehľadajú, necítia jeho prítomnosť a jemné volanie, iba dodržujú náboženské pravidlá a rituály, a to je pre nich dostatočným dôvodom na povýšenectvo nad neveriacimi. Pritom pýcha je tým najväčším hriechom – najväčšou prekážkou na ceste k Bohu.

Považujem za takmer nemožné, aby človek, ktorý úprimne a úporne hľadá Pravdu nakoniec nedospel k poznaniu Boha či už rozumom alebo citom (najlepšie jedným aj druhým), lebo Boh neustále dáva o sebe vedieť, a kto klope na jeho dvere, tomu určite otvorí. Kto očistí svoj duchovný zrak, ten ho dokonca aj uzrie v podobe Ježiša Krista: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“.

Človek je pre Boha jeho najmilším a najdokonalejším Stvorením, a preto neustále vysiela k nemu lúče svojej bezbrehej lásky. Záleží len na človeku, či ich dokáže prijímať alebo uzavrie pred nimi svoju dušu. Ateisti sa hrdia tým, že oni nepotrebujú barličku v podobe Boha a spoliehajú sa len na seba zamlčiavajúc, že sú takisto závislí od objektívnych prírodných zákonov (dodávam Božích) a že nemajú dokonca vo svojej réžii ani množstvo situácií a okolností, ktoré ich kedykoľvek môžu pripraviť o pokoj, zdravie či dokonca život. Hlavná vec, že sa „oslobodili“ od viery v Boha tým, že ho odmietli, lebo ho nechcú. Ak človek nerešpektuje prírodné zákony, dopláca na to. To isté sa deje, ak narúša duchovné zákony. Ateisti a materialisti, ale aj mnohí tzv. kresťania si myslia, že sú slobodní, kým v skutočnosti sú zotročení vonkajším svetom a jeho nenásytnými požiadavkami na to, ako si zabezpečiť tzv. „dobrý život“ na tejto zemi, lebo je to pre nich to najdôležitejšie. Sú závislí od pozemských zážitkov a pôžitkov, za ktorými sa ženú, aby zahnali duchovné vzduchoprázdno a vzbudili v sebe ilúziu „dobrého života – bonum vitae“. Orientovaní iba navonok k zmyslami vnímanému objektívnemu svetu sú vo svojej vnútornej intímnej subjektivite necitliví voči tichému hlasu Boha. Vraj kresťania svojou vierou ponúkajú ľuďom v ťažkých situáciách a pri blížiacej sa smrti „planú nádej“. A čo im ponúkajú ateisti? Beznádej. Samozrejme nádej, ktorú kresťan čerpá z Boha nie je planou nádejou, ale istotou, ktorá ho nielen povzbudzuje, ale aj duchovne oslobodzuje.

Praví kresťania sa na vonkajší svet pozerajú z nadhľadu, nenechajú sa ním zotročovať, lebo pre nich je najdôležitejším svet ich tvorivého ducha, v ktorom nachádzajú pravý pokoj, sebarealizáciu a slobodu a sú povznesení nad materialistickým svetom naháňania sa za prchavými zmyslovými pôžitkami a zážitkami – svetom, ktorý človeka v skutočnosti oslepuje a zotročuje.  Ak človek nemá zastretý duchovný zrak a sluch, nemôže neregistrovať, že Boh sa k nemu neustále prihovára. Buď priamo počuje vo svojom vedomí (svedomí – najhlbšej intimite svojho vnútra) jeho hlas alebo si všíma pozorne životné situácie a okolnosti, ktoré pred neho Boh predkladá pri neustálom vedomom a podvedomom dialógu (vnútornej modlitbe). Boh človeku vždy ponúka len to, čo je preň najlepšie. Podstata učenia Ježiša Krista ako viditeľnej stelesnenej podoby Boha spočíva v tom, že dáva človeku návod, ako sa stať skutočným človekom a božím dieťaťom znovuzrodeným z Ducha, a tak dospieť k pravej radosti a slobode. Ježiš Kristus kladie pred človeka vysoké nároky, ktoré sformuloval do dvoch prikázaní: „Milovať budeš Pána, svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“. Druhé je mu podobné: „Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého“. To znamená, že hlavný dôraz je kladený na dušu človeka, na jeho duchovnú stránku, aby človek duchovne dozrel a stal sa vnútorne šľachetným, dobrým a obetavým, skromným, dobroprajného čistého srdca, činorodým a duchovne tvorivým, láskavým a milosrdným. Ateistickí humanisti hlásajú, že aj oni kladú dôraz na morálne zásady a princípy, avšak neuvedomujú si, že kresťanstvo je oveľa viac ako len o morálke a etike. Kresťanstvo je o ľudskej duši a ceste k duchovnej slobode! Človek môže byť navonok morálny a slušný – nekradne, nevraždí, úmyselne neubližuje druhým, dodržuje manželskú vernosť, ale vo svojej duši môže prechovávať pýchu, závisť, nenávisť, zlobu, zatrpknutosť, zlomyseľnosť, márnomyseľnosť, požívačnosť, chamtivosť, žiarlivosť,… Boh človeku dáva sám seba ako liek a cestu, ako sa z týchto zotročujúcich duševných hriechov (zranení, závislostí) vyliečiť a oslobodiť.

Áno, kresťanstvo sa vo svojich rôznych vonkajších formách obradov a rituálov líši   – katolíci, protestanti, pravoslávni, atď. majú odlišné od seba formy slávenia a vyznávania Boha. Podstatné však je to, nakoľko sa učenie Ježiša Krista stáva živým pokrmom ľudskej duše formujúcim skutočne ľudskú psychiku odpovedajúcu najvyšším duchovným ideálom kresťanstva. To, či je niekto katolík, evanjelik, pravoslávny alebo niekto celkom iný je pred tvárou Boha druhoradé – prvoradým je duchovná úroda duše, ktorú človek prekladá Bohu a s ktorou odchádza do večnosti, kde jeho osud závisí od toho, či tam odišiel so slobodnou ľudskou dušou alebo nevyzretou dušou zvieracieho či dokonca démonického charakteru.

Pokánie znamená, že človek uvidel a spoznal svoju dušu v jej pravom svetle duchovnej biedy, čo mu slúži na to, aby sa vydal na zložitú cestu svojho duchovného prerodu až do duchovného znovuzrodenia a nadobudnutia pravej duchovnej slobody. Šťastie majú tí, čo už v detstve aj s pomocou rodičov a blízkeho okolia sformovali vo svojej duši vysoké duchovné ideály, ktoré im pomohli preniesť sa aj cez zložité obdobie puberty a prebúdzajúcej sa sexuality bez ujmy duchovného svetla žiariaceho v ich duši. Väčšina však podľahla stádovitej zvieracej psychológii a dostala sa do otrockej závislosti od požiadaviek vonkajšieho sveta – diktát módy, závislosť od nezriadeného sexu, pornografie, jedla, alkoholu, drog, povrchnej zábavy, deštrukčnej hudby, hromadenia majetku, práci (workholici), spoločenského úspechu či uznania, atď. Prehnanou aktivitou či balastom každodennej všednosti zapĺňajú prázdnotu vo svojej duši. Stratili kompas, ktorý by im pomohol rozlišovať medzi Pravdou a Lžou, a tak sa v dôležitých momentoch osobného a spoločenského života prikláňajú na stranu lákavo naservírovanej Lži. Žiaľ, do tohto stáda oslepeného lživým leskom vonkajšieho sveta sa okrem ateistov a materialistov zaradzujú aj mnohí povrchní kresťania a takisto tí, ktorí pociťujú duchovný hlad, a tak sa vydali na nebezpečnú cestu hľadania duchovna cez ezoteriku, kde hlavne cez mnohé meditačné techniky otvárajú brány do nadzmyslového sveta, odkiaľ sa vystavujú pôsobeniu neznámych síl a bytostí, predovšetkým démonického razenia. Sú pyšní na to, ako vysoko duchovne vyrástli, v skutočnosti sa však zaplietli so silami a bytosťami, ktoré ich dušu zotročujú a zničia. Táto ezoterika je pre človeka nebezpečnejšia než ateizmus. Je to novodobé pohanstvo a šamanizmus. Kým starí Slovania, ktorí kedysi boli taktiež pohanmi, žili slobodne v súlade s prírodou a vo svojom vnútri intenzívne vnímali hlas Boží, ktorý ich usmerňoval a snažili sa odlišovať pozitívne vplyvy „zhora“ od negatívnych, súčasný civilizovaný človek už tieto schopnosti nadobro stratil a jedinou spásonosnou cestou preň je vedomý dialóg so samotným Bohom v osobe Ježiša Krista. Áno, Boh si vyvolil Slovanov vďaka ich bohatej a vnímavej duši, aby splnili svoju historickú misiu spasenia civilizácie, ktorá sa ocitla na hrane totálneho zničenia, avšak nie cestou návratu k pohanstvu, ale cestou, ktorou nás povedie Ježiš Kristus.

Najväčším nešťastím pre ľudstvo sú však ľudia s démonickou dušou, ktorí sa vedome alebo nevedome klaňajú démonovi moci a mamonu – Satanovi, sú posadnutí honbou za čoraz väčšou mocou a bohatstvom. Oni stoja na vrcholných stupňoch pyramídy mocenských a politických štruktúr a vo svojej nenásytnosti, pažravosti a parazitizme vedú ľudstvo do záhuby, lebo svojou demagógiou a manipuláciou vedenou aj cez masovokomunikačné prostriedky, ktoré vlastnia, usmerňujú slepé stádo tam, kam chcú. Nie je ťažké vidieť aj na čele nášho štátu týchto satanových služobníkov, ktorí súc sami zotročení vedú do otroctva celý národ.

Na rozdiel od Boha Satan vedie človeka a ľudstvo do záhuby cez svojich služobníkov či už vedomých alebo nevedomých. Predkladá falošnú slobodu, ktorá je v súčasnosti reprezentovaná ideológiou liberalizmu či dokonca neomarxizmu, ktorého základom je filozofia tzv. Frankfurtskej školy a súčasnej postmoderny hlásajúca diktát banality všednosti, chaos, deštrukciu, zrelativizovanie hodnôt, anarchiu, morálny a duchovný rozvrat, zničenie rodiny a ľudskej identity (sociálne inžinierstvo – diktát feminizmu, LGBTI, genderovej ideológie rodového scitlivovania). Táto falošná liberálna sloboda je cestou k nastoleniu totálnej fašistickej diktatúry mocenských elít, tzv. NWO (Nový svetový poriadok) a úplnému ekonomickému a duchovnému zotročenie človeka. Súčasný liberalizmus so svojím neustále sa stupňujúcim kapitalistickým vykorisťovaním človeka človekom dospel v ničení ľudskej duše oveľa ďalej než socializmus, ktorý v porovnaní s ním bol vlastne rajom na zemi.

Kresťanstvo, ktoré v prvých storočiach bolo živou vierou začalo na západe odumierať, keď bolo deformované a zneužívané pri budovaní a upevňovaní mocenských pozícií mocnárov, vladárov a cirkevnej hierarchie, neskôr vytláčané ateizmom osvietenstva a materializmom, čo viedlo ku krvavým revolúciám a neskôr kapitalistickým liberalizmom, ktorý viedol pred 2. svetovou vojnou a aj v súčasnosti vedie zákonite k nastoleniu fašistickej totality. V súčasnosti je v Západnej Európe kresťanstvo už prakticky mŕtve a vládne tu sekulárny ateizmus v podobe ideológie liberalizmu, resp. neomarxizmu, ktorého démonický smrad a jedovaté výpary sú natoľko odpudivé, že dokonca satanistický Islam vyzerá morálnejšie. Jedine živá kresťanská viera by bola schopná účinne vzdorovať démonickému zámeru genocídy a výmeny európskeho obyvateľstva a nastolenia fašizmu s islamskou príchuťou.

Nepriatelia kresťanstva sa ho snažia úplne vytlačiť zo spoločenského života hlásajúc, že viera má byť len intímnou záležitosťou veriaceho a v súčasnej sekulárnej spoločnosti nie je pre ňu žiadne miesto. Kresťania sa žiaľ nechali nachytať na túto návnadu aj vďaka tomu, že Ježiš Kristus hlásal, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Jeho zámerom bolo predovšetkým duchovné pozdvihnutie a oslobodenie človeka, ktoré je podmienkou, aby neskôr nastalo aj spoločenské oslobodenie a ľudstvo pristúpilo k budovaniu Kráľovstva Božieho aj na tejto zemi. Ježiš bol jednoznačne proti povstaniu Židov proti Rimanom („Dávajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie“), lebo videl, že to bude mať pre ne tragické následky. Vedel totiž, aký morálny kredit majú tzv. židovskí vodcovia, ktorých nazval hadím plemenom. Nakoniec Židia povstali a dopadlo to pre nich tragicky – Šalamúnov chrám bol zničený a oni vyhnaní zo svojej zeme.

Lenže Ježiš nikde nehlásal, že máme byť zbabelí a nenazývať veci pravými menami či pasívne a odovzdane čakať zápecnícky a mlčky na svoju spásu, lebo takýto postoj je cestou do záhuby. Žiaľ, biedou súčasného kresťanstva je to, že sa stalo zbabelým a neburcuje ľudí k zápasu o svoju vlastnú, ale aj spoločenskú slobodu. Tento boj sa musí vybojovať predovšetkým na najvyššej úrovni – teda na úrovni duchovnej a informačnej, čo sa občas nazýva aj vytváraním informačného poľa či informačnou vojnou. Služobníci Satana na tejto úrovni bojujú veľmi intenzívne a žiaľ aj úspešne, kým my kresťania nielenže driememe, ale aj hlceme ich lži a necháme sa ako slepé stádo nimi manipulovať a zotročovať.  A ani kresťanská hierarchia nechce byť rušená vo svojom spánku a mlčky toleruje satanistické zlo, ktoré sa na nás valí zo všetkých strán miesto toho, aby naň jasne poukazovala a odhaľovala jeho skutočnú tvár. Skutočný kresťan je bojovníkom za Pravdu a Spravodlivosť, a nie bezmyšlienkovitou zautomatizovanou poslušnou pobožnou bytosťou. Nečudo, že takéto kresťanstvo odumiera a je nepríťažlivé, lebo v ňom neznie živé burcujúce Slovo Ježiša Krista. Pritom útoky aj na takéto mľandravé kresťanstvo sa vedú naň zo všetkých strán, lebo keby skutočne ožilo, ohrozilo by satanistické zámery mocenských elít na zotročenie ľudstva. Ale ono ožije a už aj ožíva a my Slovania na čele s Ruskom sme Bohom predurčení na to, aby sme vyviedli ľudstvo zo súčasného marazmu a priviedli k budovaniu skutočne slobodnej a ľudskej spoločnosti – Kráľovstva Božieho na Zemi. Bude to vo svojej podstate spoločnosť socialistická (spočiatku dôjde k znárodneniu strategických odvetví a bankovníctva) avšak bez nenávistnej ateistickej ideológie, budovaná na duchovných a morálnych princípoch odvodených z učenia Ježiša Krista. Kresťania, ktorí sme živí vo svojej viere ako aj všetci ľudia dobrej vôle pozdvihnime svoj hlas a vyzbrojme sa duchovnými zbraňami a hlavne zbraňami poznania Pravdy do ťažkého duchovného zápasu za skutočnú slobodu a za náš národ, lebo pravý kresťan je aj vlastencom, ktorý miluje svoj národ a nezrádza ho v jeho ťažkých chvíľach.

Ing. Peter Kohút, CSc.