Slovenské pastorále …

Je toho veľmi veľa o čom by sa dalo polemizovať či diskutovať a vymieňať si názory. Je nepochybné, že číslom jedna je v našej spoločnosti téma okolo pandémie covidu – 19, konkrétne o jeho druhej vlne. Je ale aj niekoľko ďalších problémových tém, ktoré stoja za pozornosť. Pokúsim sa k niektorým z nich vyjadriť svoj názor.

Pandémia je určite témou, ktorá zamestnáva myseľ väčšiny z nás. Stále stúpajúce počty nakazených nenechávajú hádam nikoho na pochybách, že je potrebné byť neustále v strehu a snažiť sa uchrániť pre covidom – 19 ako sa len dá. Jedna vec je zodpovednosť a poctivosť ľudí pri dodržiavaní obmedzujúcich opatrení a druhá zodpovednosť vládnych činiteľov na čele s Matovičom, epidemiologickej komisie a krízového štábu. Na tých, ktorí určujú ochranné opatrenia je tá zodpovednosť najväčšia, pretože ich chyby sa potom priamo odrazia na úrovni zvládania koronavírusu a teda na počtoch nakazených, liečených či mŕtvych. No nie vždy sú ich rozhodnutia správna a včasné. Môj osobný názor je, že ak sa začiatkom leta prísne opatrenia zmiernili a vláda umožnila ľuďom vycestovať na dovolenky do zahraničia, mali zároveň rátať s tým, že pri ich návrate môže dôjsť k masívne dovezenej nákaze, čo sa žiaľ aj stalo. Ak sa aj umožnilo dovolenkárom voľne cestovať do zahraničia, pri ich návrate mali byť na hraniciach prísne kontroly za účasti policajtov a vojakov. Toto sa veľmi podcenilo a osobne sa domnievam, že ani zákon o sledovaní občanov pomocou mobilov by nič nevyriešil, keď okrem toho bol aj protiústavný. Neexistujúcu kontrolu na hraniciach v lete považujem za obrovskú chybu, ktorá ide na vrub hlavne premiérovi Matovičovi a jeho útoky a osočovanie občanov, že si to pokazili idú hlavne na jeho osobu. Ďalšou chybou Matoviča sú jeho neustále ústupky a opravy svojich predchádzajúcich opatrení, čo nesvedčí o jeho dobre premyslenom konaní a to nielen v prípade covidu – 19. Reči o tom, že sa zanedbalo preškolenie vyhľadávačov kontaktov je iba primárny problém, ten sekundárny boli otvorené hranice v lete bez akejkoľvek kontroly. Podľa môjho názoru sú v prípade hromadných akcií, kultúry a športu prijaté opatrenia vládou príliš prísne. Určite by sa mohli povoliť aj vyššie počty zúčastnených, avšak ak by došlo k samonákaze, mali by si takýto účastníci sami platiť celú zdravotnú starostlivosť. Ak by sa takéto prípady opakovali, potom by mal prísť celonárodný zákaz hromadných podujatí, resp. kultúrne a športové by boli bez divákov. Potom by bolo namieste aj pouvažovať o zvýšených počtoch TV prenosov, za ktoré by kultúra či šport mohol dostávať finančnú náhradu spolu s podporou od štátu. Takáto činnosť vy sa dala potom nazvať tak ako aj u škôl dištančnou.

Plán obnovy a jeho tzv. UTAJOVANIE pred verejnosťou a politickou opozíciou je tiež témou, ktorá dominuje v priestore informácií. Opozícia priam fanaticky bubnuje na poplach v tom zmysle, že vraj vláda nemá nič v rukách a je vrcholne neschopná takýto plán vytvoriť. Vraj je veľmi málo času na to, aby sa aspoň do konca roka minuli peniaze z eurofondov a tak použili na niektoré akútne problémy prefinancovania tých oblastí, ktoré  dobe pandémie a vyhlásenia núdzového stavu najviac trpia – kultúra a šport. To poprvé, podruhé je problémom to, že je opozícia a verejnosť či odborná alebo laická pramálo informovaná o tom, v akom štádiu sa nachádza plán obnovy a prečo nebola uskutočnená spoločná debata tak, ako to avizovala koaličná vláda ešte pred začiatkom leta. Podľa môjho názoru sú takéto úvahy podružné. Najpodstatnejšie je to, aby plán obnovy bol vypracovaný včas a tak aj včas predložený na posúdenie EK. Najpodstatnejšie je však to, čo vlastne bude takýto plán obsahovať a či je vôbec uskutočniteľný. Podľa presakujúcich informácii by sa termín do EK mal stihnúť a vládni činitelia verejne prehlasujú, že plán obnovy bol vypracovaný odborníkmi a obsahuje všetky hlavné prvky obnovy – digitalizáciu, zelené technológie, obnova infraštruktúry, ochranu klímy a rozvoj ekonomiky. Nuž čo, nechajme sa prekvapiť v tom dobrom slova zmysle, Všetkým nám predsa musí ísť o to, aby naša krajina všeobecne prekvitala a mali sa lepšie ako doteraz. Kritizujme až potom, ak budú naše očakávania nenaplnené.

Duplikanti, kopíranti, plagianti. Je mnoho oblastí nášho života, kde sme svedkami zbytočných a neopodstatnených konaní, ktoré sa nedajú nijak inak nazvať ako zvýraznený text na začiatku odstavca. Je predsa neetické a nemorálne chváliť sa cudzím perím a to nie je iba problematika diplomových prác, ale aj rôznych iných našich konaní v spoločenskom a politickom živote. Takým okatým príkladom je doslova masová hystéria okolo TV programu ZEM SPIEVA, keď sa doslova rozpútal masový záujem o ľudové umenie / nie folklór / v podobe ľudových pesničiek a ľudových krojov. Osobne sa mi nerátal spôsob moderovania tejto možno pôvodne dobre uvažovanej TV relácie na povzbudenie záujmu verejnosti o našu ľudovú kultúru a zvyky, keď to organizátori umožnili nejakej hudbe vesmírnej, keďže aj samotní moderátori mali veľmi ďaleko od toho, aby aj preciťovali to, čo moderovali. Keď skončil uvedený program postupne klesal aj záujem verejnosti o ľudovú kultúru, až úplne zanikol.

Bohemizácia a anglikanizácia. S našou kultúrou úzko súvisí aj používanie nášho štátneho jazyka. Hlavnou ustanovizňou, ktorá má bdieť nad čistotou nášho štátneho jazyka – slovenčiny je Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Robí čo môže, ale nie veľmi sa mu darí udržiavať náš spisovný jazyk – ako hlavný dorozumievací prostriedok na území SR v takej podobe, aby sme mohli hovoriť o tom, že v tejto oblasti našej kultúry nie sú problémy. Sú, a doslova obrovské ! Digitalizácia, IT a masové používanie PC, I Ponov, Smartfónov či tabletov anglikanizmami napadla náš ľúbozvučný slovenský jazyk ako rakovina či pandémia. V masovokomunikačných prostriedkoch, vo firmách, v podnikoch, ale aj v rodinách a na verejnosti. Okrem tohto negatívneho javu je sprievodným javom aj vysoká návykovosť a teda závislosť. Mohol by som použiť mnoho príkladov nesprávneho používania cudzích výrazov, medzi ktoré určite patrí aj bezmyšlienkovité preberanie českých výrazov / bohemizmus /, kde takým najpoužívanejším je výraz pohoda, pohodička. Z anglických výrazov sa najčastejšie vyskytuje výraz WOW, ktorý v preklade znamená senzačný. Odborníci na jazykovedu hovoria o tom, že inteligenciu človeka nereprezentuje množstvo cudzích výrazov v komunikácii, ale to, ako ovláda a používa v komunikácii štátny jazyk. Iné je samozrejme, ak sa človek nachádza v spoločnosti, alebo na rokovaniach, kde je určený jazyk na dorozumenie všetkých zúčastnených, obvykle je to angličtina alebo nemčina, ktoré sú zároveň nepísanými medzinárodnými jazykmi. V takomto prípade sa dá hovoriť o tom, že koľko rečí vieš, toľkokrát si človek. Ministerstvo kultúry v roku 2012 za spolupráce s Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra SAV vydalo správu o stave používania štátneho jazyka na území SR. Je to obsiahla štúdia, ktorá vypovedá o tom, ako macošsky až likvidačne sa správame k svojmu rodnému jazyku. Určite po prečítaní tejto správy by sa mnohí zamysleli nad tým, aký úpadok je v našej kultúre. Vypovedajú o tom aj knihy a mnohé publikácie jazykovedca Jána Horanského, ktorý celý svoj život a dielo obetoval na oltár čistoty slovenského jazyka. Ak sa naďalej budeme k tejto téme správať nevšímavo, tak sa ani nenazdáme a z ľúbozvučnej slovenčiny tu budeme mať nejaký paškvil – angloslovenčinu a následne anglonemčinu, skombinovanú s bohemstikou. Veľkým prekliatím slovenského národa je jeho až patolgický sklon k asimilácii. Na území ČR žije asi 500 tisíc Slovákov a Sloveniek, v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku niekoľko desiatok tisíc. Avšak iba v Rumunsku a Srbsku si doteraz dokázali udržať svoju kultúru a rodný jazyk – neasimilovali. Aj keď máme s Čechmi veľmi podobné jazyky a dokážeme sa rozumieť, nemali by sme podliehať ich kultúre a jazyku, ale udržiavať si vlastnú kultúru a svoj rodný jazyk. Iba tak ako národ prežijeme.