Boj proti šíreniu propagandy a triedny boj bohatých proti chudobným.

Časť VIII.

Tvorcom reformného zámeru „Systematická podpora v boji proti extrémizmu a šíreniu propagandy“  nepostačujú doterajšie aktivity a preto potrebujú ďalej „tlačiť na pílu“ a posunúť politiku boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy na vrchol politických aktivít. Pozrime sa, čo bolo doteraz vykonané. Tak napríklad:

1. 1. 1. 1. V roku 2015 bola schválená Koncepcia boja proti extrémizmu na roky 2015 – 2019 a Národný akčný plán boja proti terorizmu na roky 2015 – 2018.
         2. V roku 2016 bol schválený Akčný plán predchádzania a eliminácie rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatných foriem intolerancie na roky 2016 – 2018. Ďalej bol aktualizovaný zákon č. 300/2005 Z. z. ( Trestný zákon ) v rámci už spomínaného príklepu k zákonu č. 316/2016 Z. z., ktorý kritizoval aj sudca Štefan Harabin.
         3. V roku 2017 bola zriadená Národná protiteroristická jednotka v štruktúre NAKA Prezídia PZ SR.

Tvorcovia reformného zámeru sa tvária, že pochopili a poučili sa z realizácie doterajších iniciatív a jednoznačne požadujú vytvoriť podmienky, aby proces priestupkového a trestného konania  voči páchateľom priestupkov a trestných činov bol efektívny, teda aby prinášal výsledky.  Je to výraz určitej múdrosti či skúsenosti: keď nehorí, potom nie je čo hasiť a čo s hasičmi ?! Keďže za každú cenu musia byť výsledky ( musí horieť ), tak Brusel aj so zástupcami národných vlád vymyslel, že do ich rozhodnutia bude zakomponované, že treba zmeniť  filozofiu oznamovania – hlásenia trestných činov z extrémizmu.  Celý proces bude efektívny vtedy, ak trestné oznámenia nebudú viazané na tieto osoby, ktoré sa cítia poškodené, ale ak trestné oznámenia bude podávať ktokoľvek, komu sa nepáčia určité myšlienky a postoje kohokoľvek  z radov občanov či politikov. Za tejto situácie budú veľmi potrební aj samotní “Hasiči”, pretože bez nich to nepôjde.

Pokladá sa za potrebné dostať na vyššiu úroveň bezpečnostný manažment. Musí sa rozvinúť proaktívne pôsobenie  voči šíreniu  propagandy a dezinformáciám, ktoré vraj ohrozujú stabilitu spoločnosti. Ale kto vlastne v našej spoločnosti šíri propagandu ?

Na pomoc si zoberiem znova „Encyklopédiu politika“ ( Praha, 1996 ). V knihe je celkom jednoduchá definícia propagandy.  Je to šírenie a objasňovanie politických názorov. Teraz je to už jasnejšie v tom, že ak politická polícia ako štátny útvar bude mať za úlohu bojovať proti šíreniu propagandy, tak iba proti šíreniu určitých politických názorov, nie vôbec. Existujú politické názory, ktoré nie sú po chuti našej vládnej moci, ale ani EÚ a Bruselu.

Nepredpokladám, že štátna moc bude cez nástroj politickej polície  bojovať proti súkromnej mediálnej sfére, pretože táto sféra je najdôležitejším nástrojom  propagandy v súčasnom období. Podľa oficiálnej propagandy si už ani jeden deň a jednu hodinu  nesmieme náš život predstaviť bez EÚ a jej oficiálnych rozhodnutí. Propaganda politiky EÚ ( Bruselu ) je masívna, rozhodujúca, dlhodobá a komplexne koncipovaná, takže máme veriť tomu, že bez nej sme stratení a nemôžeme pomýšľať na niečo iné.

Predpokladám, že štát bude v rozpore s Ústavou SR cez realizáciu spomínaného projektu mať záujem potláčať určité – iné ako oficiálne politické názory rôznych politických oponentov ( subjektov ) a občanov, ktorí sa k tomu odhodlajú v rámci súťaže politických síl, respektíve cez sociálne siete. Pričom jadrom každého demokratického zriadenia je rešpektovanie rôznorodých politických názorov. ( Viď Peter Kresák „Občan a demokracia“ z roku 1997 ). Tento autor uvedenej publikácie doslova napísal: “Sloboda prejavu sa všeobecne akceptuje ako základ každej demokracie, ale aj ako nevyhnutný predpoklad pre uplatňovanie celého radu ďalších práv a slobôd. Veď aký zmysel by malo napríklad právo občanov pokojne sa zhromažďovať, keby na zhromaždení nemohli  prejaviť svoj vlastný názor, alebo petičné právo, keby sa mohli občania s petíciami obracať  na štátne orgány iba vo veciach, ktoré by chceli počuť ich predstavitelia ?” ( str. 97 )

Čiže boj proti šíreniu propagandy nebude ničím iným iba bojom proti určitým politickým názorom, ktoré sa budú cez politickú políciu zastrašovať, potláčať. Práve boj proti šíreniu propagandy dosvedčuje, že v rámci Ministerstva vnútra SR bude sformované ministerstvo pravdy, ktoré bude strážiť tie správne politické názory a potláčať tie nesprávne názory a postoje. To je jasný „fašistický prvok“ v plánoch štátnej moci. Navrhujem takúto organizačnú zložku nazvať určitou skratkou po vzoru Gestapa. V našom prípade  môže mať názov celkom príjemný, napríklad TANAP, ktorá bude znamenať: Tajná  ( TA ) názorová ( NA ) polícia ( P ).

Podľa tvorcov dokumentu šírenie uvedených záležitosti vychádza z prostredia extrémistických skupín a hnutí, pričom tieto subjekty vôbec nie sú konkrétne pomenované. Ak sme si donedávna mysleli, že to môže platiť iba o ĽS – NS a jej niektorých členov, tak je potrebné sa tejto myšlienky vzdať, pretože tu najskôr bude priebežne dochádzať zo strany represívnych zložiek k určitej flexibilite pri „výbere“ extrémnych prejavov u jednotlivcov a skupín. Treba si uvedomiť, že režimu politiky boja proti extrémizmu podliehame všetci ako občania SR. Zároveň je možné predpokladať, že budú aj výnimky, ak budú rôzne skupiny či jednotlivci deklarovať svoju podporu politike neoliberalizmu, či politike národnej vlády a Bruselu.

Veľmi úsmevne pôsobí na mňa zámer rozvinúť proaktívne pôsobenie  voči šíreniu propagandy a dezinformácií zo strany extrémistických skupín a hnutí. Tvorcovia reformného zámeru vedome zavádzajú všetkých , ktorí to môžu čítať a rozprávať o tom, pretože šírenie propagandy a dezinformácií patrí k nevyhnutnej agende politických elít a samotného politického konania, čo znamená, že šírenie sa deje zhora od EÚ a jej orgánov a inštitúcií až k vládam na národnej úrovni a pritom v ruka v ruke s celou mediálnou sférou.

Šírenie propagandy a dezinformácií nie je možné prenášať na plecia niekoho iného a najmä tých, ktorí okrem svojej pracovnej sily  nevlastnia nič iné. Ako neskôr pripomeniem názory jedného významného profesora na otázky demokracie v kapitalizme, tak kapitalistická demokracia nemôže existovať  bez masívneho ovplyvňovania verejnej mienky, bez vyvolávania strachu  a politickej apatie. Reformný zámer je práve takým projektom, cez ktorý plánujú predstavitelia štátnej moci ovplyvňovať verejnú mienku veľmi silným spôsobom, pretože sa budú v médiách a vo verejnej správe neustále zdôrazňovať hrozby z prejavov extrémizmu, budú sa navršovať počty  odhalených prípadov extrémizmu a ich potieranie, budú sa v záležitostiach extrémizmu vzdelávať deti v MŠ, ZŠ, na stredných školách a vysokých školách. A vzdelávanie či skôr mohutná propaganda neobíde ani verejnosť. A to všetko za tichej a mravenčej práce novodobých expertov, ktorí svoju „odbornosť“ budú vteľovať do rôznych podôb práce OČTK a „skvalitnenia“ legislatívneho procesu, ktorý v dnešnej dobe sa významnou mierou deje podriaďovaním sa únijovému právu.

Môžeme si vybrať, o čo tvorcom reformného zámeru v skutočnosti ide. Podľa ich zdôvodnení ide o to, aby bola zaručená vnútroštátna bezpečnosť a bezpečnosť obyvateľstva SR. Lenže niektoré vyfabrikované „prípady extrémizmu“ v súčasnosti nepotvrdzujú, že nás, občanov SR, ohrozoval Marián Kotleba, M. Mazúrek, vydavateľ časopisu Zem a Vek a najnovšie aj prípad Róberta Fica, či pánov Daňa a Vaského.  Z mnohých dôvodov je možné predpokladať, že zdôvodňovanie potreby rozvinutia politiky boja proti extrémizmu z dôvodov zaistenia bezpečnosti obyvateľom SR, je exemplárnym prípadom šírenia propagandy, pretože v skutočnosti ide o niečo iné, podstatné a veľmi dôležité. Čo to je ?

Politické elity  si vymysleli pre občanov „právo na bezpečnosť“ a pod zástavou tohto ľudomilého počinu začali so sledovaním a kontrolou obyvateľstva, ale nie kvôli bezpečnosti, ale kvôli zásadnému posilneniu moci vládnucich kruhov v celom priestore EÚ.  Dochádza k nárastu autoritárskych a totalitárnych praktík aj našej vládnej moci, pretože musíme plniť zadanie z Bruselu, ktoré už dávnejšie pripravil a presadzuje reálny neoliberalizmus.

Prezidentka SR sa vyjadrila, ako som už na inom mieste pripomenul, že má obavy, keď počuje o kladení národných záujmov pred spoločné záujmy. Je tragické, že takto rozmýšľa ústavný činiteľ SR. Spoločné záujmy majú občania SR, ktoré je potrebné  demokratický sformulovať    a presadzovať a tie majú byť výrazom  podpory národných záujmov. My, obyvatelia SR, nemôžeme mať spoločné záujmy s tými, čo riadia EÚ, pretože v tomto prípade ide o spojenie finančných, korporátnych, politických    a vojenských elít, ktoré si  prostredníctvom postavenej inštitucionálnej štruktúry EÚ získali národné vlády, národné parlamenty a rôznych prisluhovačov.

Tie spoločné záujmy uvedených elít, to je  práve aj posilňovanie politiky boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy. Ide teda o moc, lenže s jej využitím nie v prospech obyvateľstva SR. Ide najskôr o to, čo Květa Pohlhammer v svojom článku zo dňa 3.12.2019 „Retro: Sedem ťažkých hriechov  EÚ“, uverejnenom na serveri e-republika.cz okrem iného napísala. Citujem: „Warren Buffett, veľký medzinárodný finančný špekulant, prehlásil, že prebieha zúrivý triedny boj. Triedny boj bohatých proti chudobným. Som pyšný na to, že patrím k tým bohatým. A som presvedčený, že my v tomto boji zvíťazíme.“

V akom boji majú teda bohatí zvíťaziť na chudobnými, nad nami, obyčajnými ľuďmi práce a života ? Nepôjde o žiadne zorganizovanie   nejakej ozbrojenej revolúcie   na spôsob VOSR, ale o stále silnejšie presadzovanie tichej  a plazivej moci nad spoločnosťami, národnými štátmi, nad životom občanov, nad všetkými verejnými zdrojmi potrebnými pre život   v duchu  filozofie globalizácie. Zvíťaziť v boji nad chudobnými bude znamenať dosiahnuť  stav nezvratnosti v spravovaní ľudských spoločenstiev, v ktorých už nebude potrebné zo strany vládcov  organizovať a dodávať ľuďom ilúziu demokracie, pretože indoktrinácia obyvateľstva bude dokonaná. Mimochodom, samotné dezinformácie majú svoj veľký význam, pretože patria k jednej z metód indoktrinácie obyvateľstva.

Tvorcovia dokumentu – reformného zámeru „Systematická podpora v boji proti prejavom extrémizmu a šíreniu propagandy v SR“ sa chystajú vzdelávať nielen deti a mládež v školských laviciach, ale určitým spôsobom aj samotnú verejnosť.    Keďže už v rámci zdôvodnenia projektu šíria či presadzujú niečo z propagandy a niečo z dezinformácií, je možné predpokladať, že sa občania skutočne niečo dozvedia napríklad o fungovaní demokracie v kapitalistickej spoločnosti ?

Predpokladám, že nie !

Úlohou zákonodarnej a výkonnej moci v prvom rade je vytvárať podmienky k osvieteniu občanov a toto osvietenie je možné len vtedy, ak sa občania dočkajú verejného zdôvodňovania politiky  a ak sa budú môcť aktívne zapájať do rozhodovacích procesov. Toto presadiť, to si vyžaduje, aby k tomuto osvieteniu občanov a k ich účasti na správe a riadení štátu boli ustanovené primerané inštitúcie, na ktoré budú kladené zodpovedné úlohy. Niektoré inštitúcie existujú aj v súčasnosti, napríklad politické strany a hnutia, či politické neziskovky. Samotný vznik politickej strany, jej existencia a poslanie v spoločnosti sú nastavené tak, že v prvom rade sa venuje pozornosť vytvoreniu  politického priestoru  pre skupinu svojich určených členov a hľadanie  spôsobov, ako sa dostať k mandátom poslancov a teda aj k samotnej moci.

Z toho vyplýva, že ich záujem o občanov a ich aktívny vplyv na tvorbu a realizáciu politiky sa končí pri parlamentnej demokracií.  A nás, občanov, politické strany upokojujú „radostnou novinou“, že máme  slobodné a demokratické voľby. Najčerstvejším príkladom toho, ako sa voľby dajú zmanipulovať, bola voľba prezidenta SR v roku 2019. Volebné zákony sú však schválené tak, že vyhovujú iba parlamentnej demokracií a nedovoľujú občanom – voličom mať zásadný vplyv na výber kandidátov na poslancov či prezidenta SR.  Politické neziskovky nepatria k demokratickým štruktúram spoločnosti. Plnia zadania reálne existujúceho neoliberalizmu a pomáhajú podporovať tie právne  a politické nástroje, ktoré presadzuje  vládnuca trieda.

Skutočná demokracia si vyžaduje mať inštitúcie a inštitúty, ktoré budú umožňovať  mať účasť občanov na správe svojej krajiny, svojho štátu. Lenže túto záležitosť si spojené elity úzkostlivo strážia  a nedovolia, aby bolo viac demokracie. Dôvod je jasný: potrebujú mať k dispozícií nesmiernu moc nad obyvateľstvom členských štátov. Z tohto dôvodu žijeme  len v podmienkach kapitalistickej demokracie.

Čo si je potrebné uvedomovať, ak nás propaganda demokratického Západu oslňuje predstavou skvelej demokracie ?

Koniec časti VIII.

Pokračovanie v časti IX.

Dušan Hirjak