Verejná správa v SR sa má postupne zapojiť do boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy.

Časť VI.

Čo je v súvislosti s bojom proti extrémizmu a šíreniu propagandy zaujímavé ?

Vládna moc sa vážne rozhodla zrealizovať určité projekty k tomu, aby verejnú správu v SR odborne či legislatívne prinútila k efektívnemu odhaľovaniu extrémizmu  v radoch občanov a aby  existoval jednotný postup pracovníkov verejnej správy k potieraniu extrémizmu a spolupráca  s orgánmi činnými v trestnom konaní. Vládna moc teda nepočíta s tým, že by mala mať ochotu orientovať verejnú správu k pozitívnej úlohe v spoločnosti a síce: ako vytvárať podmienky pre systematickú účasť občanov na správe vecí verejných a umožniť im, aby sa stali aktívnou politickou silou v spoločnosti.

O tom, akú orientáciu si vybrala vládna moc – pozitívnu či negatívnu – svedčí reformný zámer, ktorý ako dokument bol schválený pod názvom „Systematická podpora v boji proti prejavom extrémizmu a šíreniu propagandy v Slovenskej republike.“ Je zaujímavé si  všimnúť, ako sa zdôvodňuje zmysluplnosť reformnej iniciatívy. Hneď z prvej vety je jasné, o aké prejavy extrémizmu na území SR ide a prečo je proti ním potrebné bojovať. Ide o extrémizmus odmietajúci základy demokratického právneho štátu, ktorý je jeden z najväčších rizík  pre vnútornú bezpečnosť štátu.

Už som sa v predchádzajúcich častiach zmienil o tom, že kto môže narušiť základy demokratického právneho štátu. Môžu to byť iba tí, ktorí majú moc a pod rúškom ochrany EÚ ako hodnotového spoločenstva majú ideálnu príležitosť vychádzať v ústrety  silám národných a nadnárodných štruktúr s ich vlastnými záujmami.  Uvediem ešte jeden zaujímavý postreh z pera JUDr. Š. Harabina, ktorý ešte v októbri 2017 reagoval na prijatie zákona číslo 316/2016 Z. z., v ktorom potreba zmeny stíhania  trestných činov extrémizmu a rasizmu bola  realizovaná príklepom k zákonu inému. Pán Harabin sa priamo dotazuje, prečo nebola oponentúra a diskusia k príklepu.

Pán Š. Harabin priamo označil, čoho sa dopustila Žitňanská ako ministerka spravodlivosti. V jej prípade ide podľa neho o: a) o neústavnú kriminalizáciu slobody slová, prejavu a myslenia, b) o rozšírenie štátnej korupcie rozšírením právomoci špecializovaného súdu, c) o zriadenie osobitného znaleckého útvaru na posudzovanie extrémizmu, d) v rozpore s Ústavou SR zavádza do trestného práva prezumpciu  viny. A na základe faktov si Š. Harabin dovolil konštatovať: „Tí, čo tento zákon o extrémizme prijali, by mali byť za  extrémizmus stíhaní.“

Reformný zámer, samozrejme, s politickým extrémizmom politikov nepočíta, aspoň v prípade „svätých“ neoliberálov. Podľa tvorcov dokumentu  jedným zo zdrojov extrémizmu je propaganda, dezinformácie a klamlivé informácie, čo sa deje  najmä v prostredí internetu. Tvorcovia dokumentu správne pomenovali jeden zo zdrojov extrémizmu, ale politického. Záverečná časť vety je však zavádzajúca. Uvedený zdroj politického extrémizmu nie je potrebné hľadať v prostredí internetu, ale v prostredí politiky a politikov, v prostredí politických inštitúcií, v prostredí zadného dvora politiky a tiež  v prostredí súkromnej mediálnej sféry.

Podľa tvorcov dokumentu zdroj extrémizmu tvorí živnú pôdu pre nárast antisystémových, antidemokratických politických postojov, ktoré často prerastajú do násilných trestných činov. Toto tvrdenie tvorcov dokumentu treba  rozdeliť na dve samostatné pozície, ktoré sa môžu v spoločnosti vyskytovať.  Nárast antisystémových a antidemokratických  politických postojov sa ničím nedokázal, ale môže v spoločnosti existovať ako súčasť slobody slová, myslenia a prejavu, zároveň ako súčasť politického boja a teda súťaže politických síl.

Existencia takýchto politických postojov nemá  prečo byť záujmom represívnych zložiek štátu. Kto sa dopustí násilného trestného činu z akýchkoľvek dôvodov ( motívu ), má byť potrestaný podľa práva. Motív násilníka, ak je politický, sa nesmie štátnymi orgánmi scudziť ako dôkazný materiál pre posilnenie argumentu o potrebe boja proti extrémizmu. Druhá pozícia – prostredie internetu, je pre každého občana veľmi dôležitá a potrebná, pretože na internete si občan môže nachádzať rôzne informácie, rôzne postoje, rôzne prístupy k hodnoteniu politických procesov a javov a teda toto prostredie má  všetky predpoklady pozitívne vplývať na jeho politické postoje.

Na internete sa človek môže „preklikať“ k pravdivým informáciám, teoretickým poznatkom a podobne a teda má reálnu možnosť a príležitosť odhaliť, čo skrýva propaganda, k čomu slúži dezinformácie a klamlivé informácie. To, čo tvrdia autori dokumentu, je teda zavadzajúce. Viem aj podľa seba, že ak by som sa podriadil výlučnému vplyvu súkromných médií a vyhláseniam politikov, tak ostanem človekom s naivnými predstavami o politike a svete, v ktorom žijem. Zastavme sa pri niekoľkých príkladoch.

Úplne čerstvý príklad z dielne Európského parlamentu ( EP ) pochádza z 18.9.2019, ktorý rieši aj takú prisvojenú úlohu  v rámci EÚ ako je prepisovanie dejín. EP schválil „Uznesenie o význame európskej pamäti pre budúcnosť Európy.“ Dokument má číslo 2019/2919 a jeho autorkou je česká eurokomisárka  V. Jourová.  Tento dokument nemám v úmysle teraz analyzovať, ale je možné si o ňom prečítať na internete  komentár s názvom „Trestuhodné uznesenie EP prepisuje historickú skutočnosť“ od autorky PhDr.  V. Vítovej, predsedníčky Aliancie národných síl v ČR.

Ďalšie príklady. Nezákonné vojny NATO v Afganistane,  Iraku, Líbyi a Sýrií si vyžadujú  zo strany mocných demokratického Západu neustále konštruovať dezinformácie a zakrývať fakty. Ešte dnes si pamätám, ako náš denník Pravda po desiatich rokoch od začiatku vojny v Iraku uviedol na prvú stranu nadpis: „Vojna v Iraku bola chyba.“  Všimnime si, bola to chyba, nie zločin či anexia! Podobne to platí  aj v prípade agresie NATO proti Juhoslávií. Ďalší príklad sa týka samotnej EÚ a najmä toho, prečo došlo k dnešnej podobe fungovania EÚ.  O nacistických koreňoch EÚ sa nebude hovoriť, rovnako sa nebude  hovoriť o ďalších súvislostiach s plánmi nacistického Nemecka. Nikdy a nikde sa nebude zdôrazňovať, že fašizmus  je najreakčnejšia forma kapitalizmu. Pre naivných bude úplne postačovať, ak sa im bude tvrdiť, že EÚ je mierový projekt a z tohto dôvodu každý takýto projekt musí akceptovať.

Tvorcovia dokumentu sú znepokojení z toho, že extrémizmus a šírenie propagandy sa rozrastajú, zvyšuje sa ich intenzita, pričom identifikácia hrozieb je na nedostatočnej úrovni, je okrajovou záležitosťou a nereflektovanou oblasťou bezpečnosti.  Niektoré už spomínané príklady označené za extrémistické, jasne dosvedčujú, ako ľahko je ( bude ) možné preklasifikovať konanie jednotlivcov v rôznych odboroch činnosti na extrémistické, najmä ak si štát dokáže vychovať angažovaných bezpečnostných „podskokov“, ktorí budú mať  kompetenciu rozhodovať o tom, ktoré konanie človeka v spoločnosti je negatívne a je potrebné ho účinne riešiť a potláčať.

Reformný zámer jasne stanovuje, že eliminácia prejavov extrémizmu , terorizmu a šírenia propagandy sa bude riešiť v celej spoločnosti. Práve z dôvodu, že  problematika boja proti extrémizmu a šírenia propagandy má byť riadnou súčasťou celého systému riadenia a spravovania spoločnosti, tak tvorcovia dokumentu požadujú, že je nevyhnutné vypracovať jednotné metodické postupy a návrhy adekvátnych , účinných nástrojov pre riešenie a potláčanie negatívnych  prejavov v spoločnosti.

Nepochybujem, že medzi negatívne prejavy v spoločnosti sa budú pokladať aj určité názory, rovnako ako aj rôzne aktivity, ktoré nebudú  po vôli vládnej moci. Tvorcovia dokumentu jednoznačne určujú, že implementáciu metodických postupov bude potrebné zrealizovať od centrálne riadených bezpečnostných zložiek štátu až po najmenšie samosprávne jednotky v regiónoch tak, aby boli všetky zložky verejnej správy primerane schopné v rámci svojho bezpečnostného manažmentu vypracovať interné postupy  pre danú oblasť. Znamená to, že celé územie SR  má byť pokryté „ľudskými dronmi“ tak, aby bolo možné obyvateľstvo sledovať v jeho prejavoch a prijímať opatrenia k náprave.

Čo to bude znamenať v skutočnosti ?  Verejnú správu tvoria štátne orgány a samosprávne orgány a to od úrovne obecnej samosprávy až po úroveň ústredných orgánov štátnej správy. Tvorcovia dokumentu plánujú činnosť verejnej správy do budúcnosti obohatiť o ustanovenie takých bezpečnostných odborov, ktoré budú riešiť vyhľadávanie, riešenie a potláčanie  negatívnych prejavov v spoločnosti. Preto požadujú, že okrem personálnych kapacít je potrebné budovať aj inštitucionálne a systémové prvky, ktoré spoločne budú tvoriť implementačný rámec v systéme boja proti extrémizmu a šírenia propagandy.

Môžem konštatovať, že boj proti extrémizmu a šíreniu propagandy sa má stať pevnou súčasťou plnenia úloh celej verejnej správy, pretože sa to zdôvodňuje zabezpečením bezpečnosti obyvateľstva SR. To je len ďalšie klamlivé vytváranie obrazu o skutočnej potrebe spoločnosti. Pod zástavou bezpečnosti obyvateľstva je možné porušovať ústavné  slobody a preto  je potrebné veľmi zodpovedne zdôvodňovať potrebu boja proti extrémizmu. Lenže ako je možné zdôvodniť boj v našom národnom prostredí, keď rozhodnutia k tomuto a podobným bojom prichádzajú z Bruselu ?

A keď také niečo prichádza z Bruselu a bolo schválené kartelom vlád členských štátov EÚ a poslancami EP, potom je to už organizovaná záležitosť, nad ktorou sa vznáša moc tých, ktorí majú v rukách  samotnú EÚ, respektíve sú nositeľmi konceptuálnej moci. Koho teda ohrozuje extrémizmus, šírenie propagandy či rôzne negatívne postoje v spoločnosti ? Podľa vládnej moci a jej prisluhovačov  je ohrozovaná bezpečnosť obyvateľov SR. Tvorcovia reformného zámeru si neuvedomujú a nepriznajú, že sami  v tomto prípade dezinformujú občanov či dokonca klamú. V skutočnosti nejde o bezpečnosť obyvateľstva, hoci tvorcovia  dokumentu úmyselne niekedy vsúvajú  medzi pojmy “extrémizmus“ a „šírenie propagandy“ aj pojem „terorizmus“.

Občania SR v skutočnosti nemajú  sformulované žiadne skryté či otvorené politické ciele a aktivity a preto ani sami seba nemôžu ohrozovať. Politická demokracia bez občanov ako politickej sily je vyprázdnená. A aj za tejto situácie sa od občanov vyžaduje iba jedno – oslavovať voľby ako slobodné a demokratické. Voľby do NR SR totiž z určitého pohľadu predstavujú smutný deň spoločnosti, pretože moc občanov je volebným aktom “sprivatizovaná” pre malú skupinu ľudí, ktorí formálne vystupujú ako zástupcovia občanov. Za túto “privatizáciu moci” však samotná Ústava SR poskytuje dostatočnú náhradu, pretože je založená na princípe uplatnenia politickej reciprocity, ktorú majú za povinnosť zrealizovať práve volení zástupcovia.  Toto sa už ale nedeje, pretože väčšina z nich má záujem a možnosť slúžiť záujmom Bruselu či rôznym skupinám oligarchov.

Extrémizmus a terorizmus boli ako hrozba vytvorené z úrovne  nositeľov konceptuálnej moci, aby bolo možné obmedzovať ústavné práva, zasievať strach v spoločnosti. Boj proti extrémizmu a a šíreniu propagandy má za úlohu  pomáhať ochraňovať záujmy vládnucich tried a určité politické ciele a politické aktivity dohodnuté na nadnárodnej úrovni. Tento boj prináša do každej spoločnosti „drahocenný liek“, ktorý má pomáhať tým, ktorí si prisvojili územia a zdroje členských štátov EÚ bez spätnej väzby.

Ak sa zrealizuje reformný zámer za peniaze EÚ ( ide vraj o sumu 8,- miliónov eur ), potom budú vytvorené dostatočné predpoklady k plošnému sledovaniu obyvateľstva, ktoré sa stane prvým vážnym stupňom  na ceste k riadenej totalitnej spoločnosti. Okrem plošného sledovania plánujú tvorcovia reformného zámeru danú problematiku  dostať na všetky stupne vzdelávania a to už počnúc základnými školami, dávajúc dôraz na stredoškolské vzdelávanie a na komunikáciu na vysokých školách. Zároveň chcú riešiť aj potrebu informovania a vzdelávania širokých vrstiev obyvateľstva cez rôzne komunikačné prostriedky a masmédia, čo znamená, že občanov SR chcú ešte viacej, plánovite a za ich dane  ohlupovať.

Namiesto využitia občanov ako politickej sily spoločnosti, ktorá má ústavnú ochranu svojich základných práv a slobôd, plánujú občanov použiť na zakonzervovanie ich  myslenia a aktivít strašiakmi extrémizmu, šírenia propagandy. Vládna moc má v pláne doplniť a spresniť  legislatívny rámec, určiť štandardy odbornej kvalifikácie personálu, aby ten bol schopný svojou “erudovanosťou” identifikovať a potláčať prejavy extrémizmu a šírenia propagandy. Na príklade šeku na sumu 1488,- eur je možné vidieť, ako naliehavo potrebujeme erudovaných pracovníkov, pretože tento príklad je skôr o tom, že použiť šek ako bezpečnostnú hrozbu pre obyvateľov SR, to môže urobiť iba angažovaný psychopat, u ktorého propaganda demokratického Západu naplnila svoje poslanie.

Okrem toho, že boj proti extrémizmu má byť záležitosťou celej verejnej správy na území SR, tvorcovia dokumentu požadujú, aby na úrovni ústredného orgánu  štátnej správy boli vytvorené vlastné analytické pracoviska pre oblasť vnútornej bezpečnosti.  Za príklad takéhoto prístupu tvorcovia dokumentu dávajú ČR, kde na MV ČR existuje odbor bezpečnostnej politiky s viac ako 50 pracovníkmi, ktorý pokrýva analytické a legislatívne kapacity a je tvorcom verejných politík v tejto oblasti.

Na rozdiel od tvorcov reformného zámeru mám jednoduchšie a efektívnejšie riešenie.  Tvorcovia dokumentu nech si plánujú prácu hľadať inde, nie špehovaním ľudí a ich postihovaním.  Za názor sa nemá v demokratickej spoločnosti prenasledovať.  A pokiaľ ide o nejaké fyzické útoky rôzne motivované, tie nech riešia  priamo orgány činné v trestnom konaní v zmysle platných zákonov.

Z uvedených dôvodov nepotrebujeme „zasviniť“ priestor verejnej správy  novým byrokratickým represívnym aparátom, ktorý si bude nárokovať  vykázať „pozitívne“ výsledky svojej práce a ešte k tomu sa miešať do činnosti orgánov činných v trestnom konaní a do legislatívneho procesu či vôbec do života obyčajných občanov SR.

V minulom roku na  jeseň  prezidentka SR na slávnostnom večierku inštitútu Globsec v New  Yorku, ktorý bol venovaný 30. výročiu ukončenia totality v strednej Európe, okrem iného zdôraznila, že keď sú ľudia ticho, rozhodnutia zopár ľudí  môžu uchvátiť celý štát.  Práve toto, čo zdôraznila, sa dialo a deje. Ľudia sú ticho a preto vládna moc, ústavní činitelia či samotní poslanci si robia rozhodnutia po svojom alebo v súlade s tým, čo sa od nich požaduje.

Ľudia sú ticho a ústavní činitelia podpísali Lisabonskú zmluvu. Ľudia sú ticho a preto pod vedením  vlády Mikuláša Dzurindu  poslanci NRSR prijali novelu Ústavy SR a bez zaváhania súhlasili, aby nad  SR vládla nadštátna tvorba vôle a európske právo. Ľudia sú ticho a preto naši vládni predstavitelia bez problémov môžu prijímať rozhodnutia v prospech EÚ, ktorá si uchvátila celý priestor členských štátov EÚ aj s obyvateľstvom. Ľudia sú ticho a preto v Bruseli sa formulujú a schvaľujú politiky spoločných záujmov ( skôr nadnárodných ) a teda v prospech všemocnej vládnucej triedy.

A preto prezidentka SR má obavy, keď počuje o kladení  národných záujmov pred spoločné záujmy.  Medzi spoločné záujmy, a dnes je to už úplne jasné, patrí aj to,  aby boli ľudia ticho a to vo všetkých členských štátov EÚ. EÚ si z vlastnej a nekonečnej vôle prisvojila  politický život z členských štátov a ľudia sú ticho, pretože propaganda  o význame a úspechoch EÚ ich orientuje k tomu,  že majú množstvo výhod a slobodu. Lenže o akú slobodu ide v prípade jednotlivca ako individuálnej jednotky, ktorá sa chce pohybovať po EÚ ? Ide iba o takú slobodu jednotlivca, ktorá spĺňa kritéria  slobodnej pracovnej sily a to je v podstate všetko.

Koniec časti VI.

Pokračovanie v časti VII.

Dušan Hirjak