Historik František Vnuk oslávil 8. apríla sto rokov života
Nikto nie je doma prorokom
Táto známa Kristova veta mi napadá pri písaní týchto riadkov v súvislosti s nevšedným Vnukovým životným jubileom a mlčaním slovenskej historickej obce, či už Historického ústavu SAV, na slovenských univerzitách, o ÚPN ani nehovoriac.
František Vnuk patril do obrovskej emigračnej vlny, ktorá odišla po 2. svetovej vojne. Zažil ešte národné pozdvihnutie i ekonomický rozvoj počas 1. Slovenskej republiky. Vtedy utekala veľká časť národne uvedomelej slovenskej inteligencie pred komunistickým režimom, ktorý sa tu etabloval na neuveriteľných 40 rokov, ale aj pred Benešovou pomstou a obnoveným Československom. Mnohí z nich po celý ten čas vytrvalo pracovali pre dobro národa, z ktorého vzišli, i keď „odmenou“ im bolo iba prenasledovanie blízkych príbuzných, ktorí zostali na Slovensku, hnev a nenávisť pražských čechoslovakistov. Nevzdali sa však nádeje, že raz padnú ostnaté drôty a oni sa vrátia medzi svojich, aby im odovzdali schopnosti a nadobudnuté skúsenosti. Žiaľ, stará vlasť ich po páde komunizmu nevítala s otvorenou náručou, skôr s nedôverou, často s otvoreným nepriateľstvom a osočovaním. Preto tých, čo prišli a rozhodli sa zostať napriek čudesnej demokracii, (ktorá v súčasnosti naberá na obrátkach) je pramálo. Medzi nich však určite patrí František Vnuk, ktorý sa 8. apríla v dobrom duševnom zdraví dožil stovky.
Rodák z Červeného Hrádku po maturite v Zlatých Moravciach v roku 1946 začal študovať na Vysokej škole baníckej v Ostrave. Po „víťaznom Februári“ sa rozhodol pre emigráciu a v roku 1950 sa usadil sa v Adelaide, v ďalekej Austrálii. Po tvrdých začiatkoch ako robotník absolvoval štúdium metalurgie na tamojšej univerzite, a postupne, vďaka svojim mimoriadnym schopnostiam pôsobil ako vysokoškolský pedagóg, docent a profesor v odbore fyzikálna metalurgia a fyzika pevných telies až do odchodu na dôchodok (1985). V Adelaide vyštudoval na univerzite tiež históriu a politické vedy (1955-1960).
V roku 1987 pôsobil ako hosťujúci profesor na kanadskej Queen´s University v Kingstone. Neskôr pracoval dva roky v slovenskej redakcii Vatikánskeho rozhlasu. Od vzniku Slovenského ústavu v Ríme bol jeho riadnym členom. Aktívne sa zúčastňoval slovenských katolíckych aktivít medzi emigrantmi v Austrálii a od r. 1970 sa angažoval v Svetovom kongrese Slovákov, ktorý založil Štefan Roman. Po návrate na Slovensko pôsobil ako docent cirkevných dejín na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte UK, kde sa do popredia jeho bádateľského záujmu dostalo postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku po 2. svetovej vojne. Dejiny Slovákov sú totiž s dejinami kresťanstva nerozlučne spojené. Po knižkách Akcia K a Akcia R o krutých zásahoch komunistického režimu voči rehoľným spoločenstvám vydal v r. 1996 knihu Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949-1950. V týchto prácach sa F. Vnuk opieral výlučne o archívne dokumenty, nachádzajúce sa predovšetkým v Slovenskom národnom archíve, čím dal svojej práci punc vedeckosti a objektivity.
Od roku 1998 bol vedeckým pracovníkom Slovenského historického ústavu Matice slovenskej v Bratislave.
Je nositeľom viacerých vyznamenaní, vrátane Zlatej cyrilo-metodskej medaily, Striebornej medaily Ministerstva kultúry SR, Veľkej medaily Sv. Gorazda Ministerstva školstva SR. Pápež sv. Ján Pavol II. mu udelil v r. 1996 k sedemdesiatinám za celoživotnú prácu na cirkevnom poli a vzorný kresťanský život Rád sv. Gregora Veľkého, najvyššie vyznamenanie pre laikov.
F. Vnuka zaujímali slovenské dejiny v širších súvislostiach, predovšetkým však novodobé slovenské dejiny 20. storočia, slovensko-nemecké vzťahy, vzťahy medzi čs. vládou a západnými spojencami, dejiny amerických Slovákov a ďalšie témy.
Pre svoje knižné práce počas pobytu v exile čerpal informácie z množstva nezverejnených autentických dokumentov, ktoré sa nachádzajú v anglických, nemeckých, talianskych a amerických archívoch. Tie ho inšpirovali k ďalším spracovaniam úsekov slovenských dejín, ktoré boli (a žiaľ, dodnes aj sú) buď jednostranne alebo úplne falošne interpretované. Na základe preštudovaného materiálu poukázal vo svojich knihách aj na tú druhú stranu mince. (Neuveriteľné sprisahanie, Rebelanti a suplikanti, Mať svoj štát znamená život, Po úsvite súmrak a i.)
Dovolím si odcitovať slová nášho jubilanta, ktoré povedal v jednom zo svojich rozhovorov:
„Politický vývoj národa končí v samostatnosti. Len v nej môže národ optimálne a v maximálnom rozsahu uplatniť svoje schopnosti. Zrod republiky, ktorá vznikla vo vojnových časoch som veľmi dôkladne študoval. Samozrejme, bola to republika, ktorá nespĺňala všetky kritéria demokratického štátu, práve tak, ako ich nespĺňa nijaká krajina na svete. Slovenská republika nemohla byť iná, ako bola Európa v čase jej vzniku a jestvovania. Nebol to štát takzvaný, ani bábkový. V priebehu šiestich mesiacov do vypuknutia 2. svetovej vojny ho uznalo takmer 30 z vtedy jestvujúcich 50 štátov.“
Hoci docent František Vnuk nestal členom Spolu slovenských spisovateľov, našu literatúru po celý svoj život sleduje a živo sa o ňu zaujíma. V r. 1965 mu vyšla v zahraničí kniha Sedemnásť neúrodných rokov: náčrt dejín slovenskej literatúry v rokoch 1945-1962, ktorej znovuvydanie by bolo určite zaujímavým čítaním aj dnes.
Náš oslávenec napísal viac ako 30 kníh a tritisíc článkov a štúdií v slovenčine a svetových jazykoch. Do roku 1989 písal predovšetkým do exilových časopisov. Napriek svojmu úctyhodnému veku stále pracuje na nových opusoch. Pred tromi rokmi zostavil publikáciu Noc pred popravou, minulý rok pri príležitosti 60. výročia smrti biskupa Jána Vojtaššáka vyšla jeho autobiografia Môj životopis, do ktorej napísal úvod a opatril ju viac ako 150 poznámkami. A aby toho nebolo málo, v týchto dňoch vyšlo druhé doplnené vydanie jeho knihy Andrej Hlinka – tribún slovenského národa.
Ako človek je František Vnuk veľmi láskavý, trpezlivý, skvele jazykovo vybavený, mimoriadne vzdelaný, prístupný k iným názorom, ochotný viesť s každým dialóg. Miluje slovenský národ, čo dokazuje celým svojím životom a dielom. Jeho historické práce domáci kolegovia, odchovaní na marxizme obchádzajú mlčaním a úplnou ignoranciou. On si však uvedomuje, že každý historik je pri zbieraní faktov selektívny. Úmyselným zamlčovaním alebo zvýrazňovaním faktov sa však prehrešuje proti svojej profesionálnej cti. Ak historik bezmyšlienkovite preberá cudzie názory, ktoré škodia spoločnosti, z ktorej vyšiel a ktorú by mal milovať a obhajovať, dopúšťa sa nemorálnej činnosti.
Skutočne, doma nie je nik prorokom. K jeho storočnici mu blahoželali: predseda federálnej vlády Anthony Albanese, generálna guvernantka austrálskeho Commonwelthu Samantha Mostynová AC, anglický kráľ Karol III. s manželkou a pápež Lev XIV.
Škoda, že u nás štátne vyznamenania dostávajú tí, čo zo všetkých síl bojovali proti vzniku Slovenskej republiky, ktorá je pre nich „tátokrajina“ a doteraz sa nezmierili s jej existenciou.
Ako odpoveď na jednu z mnohých gratulácii k svojmu nádhernému jubileu kolegovi, historikovi František Vnuk napísal:
„Čo som robil, robil som bez nárokov na materiálny zisk alebo osobné povznesenie. Usiloval som sa – ale neviem, do akej miery sa mi to podarilo – slúžiť dobrej veci, čo bolo mojou povinnosťou ako kresťana a Slováka. Inšpiráciou i podnetom mi boli slová Evanjelia o povinnostiach služobníkov;
„Keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ´Sme neužitoční služobníci, urobili sme iba to, čo sme boli povinní urobiť´“
Kiež by Slovensko malo takých zanietených a pracovitých vyslancov národa, akým to svojím dielom a životom dosvedčil František Vnuk. Mohli by sme sa pozerať s nádejou do budúcnosti.
Elena Šebová
.jpg)
.jpg)
