Čo ( kto ) určuje politickú vôľu Róberta Fica ?

Nedávno náš predseda vlády SR si položil rečnícku otázku a zároveň si na ňu dal aj odpoveď. Citujem: „Chceme spojiť budúcnosť Slovenska s najvýznamnejšími hráčmi Európy ako je Francúzsko a Nemecko alebo chceme, aby išlo cestou rôznych avantúr či dobrodružstiev, ako to navrhuje opozícia? Ja som jednoznačne za prvú alternatívu !“ Z citátu vyplýva, že Róbert Fico ako náš ústavný činiteľ vie o dvoch alternatívach súvisiacich s budúcnosťou Slovenska. On sa osobne rozhodol zo svojej vôle, že bude podporovať prvú alternatívu – spojiť svoju budúcnosť s Francúzskom a Nemeckom. Okrem toho vraj existuje aj druhá alternatíva, ktorú presadzuje opozícia. 

Ako občan Slovenska sa cítim byť úplne dezorientovaný, pretože som sa nedopátral k tomu, že existujú dve oficiálne alternatívy spojené s budúcnosťou Slovenska, ktoré by mali byť predložené občanom Slovenska na celospoločenskú diskusiu. Zrejme je to tak, že v skutočnosti nie je čo predložiť na celospoločenskú diskusiu o budúcnosti Slovenska spojenej či súvisiacej z EÚ, pretože neexistujú žiadne seriózne analýzy a fakty k tomu, ako ďalej postupovať a najmä neexistuje záujem z úrovne vládnej moci, aby sa alternatívy vývoja Slovenska mohli dostať do záverečnej fázy – schvaľovacích procesov na úrovni občanov, vlády a zákonodárneho zboru. Vyzerá to skôr tak, že Ficové alternatívy, to sú iba „rečnícke mantry“, na základe ktorých predseda vlády SR pracuje a zastupuje Slovensko na rokovaniach v Bruseli. 

Alternatíva Róberta Fica je vraj najlepšia, ale nikto na Slovensku nebol podrobne s touto alternatívou zoznámený. Tajomstvom je zahalená aj druhá alternatíva ( vraj opozičná ), pretože o nej tiež nikto nič nevie, okrem vyhlásenia Róberta Fica, že je spojená s cestami rôznych avantúr a dobrodružstiev. Je tragédiou pre náš národ, že o svojej budúcnosti nemôže diskutovať s politickou elitou a nemôže určovať, čo vládna moc je povinná v prospech národa konať. To, čo určuje Ústava SR v prospech občana, sa jednoducho neberie do úvahy a doslova sa potiera. A Ústava SR jasne určuje, že občania majú právo zúčastňovať sa na správe veci verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Voľbou zástupcov však právo účasti na správe vecí verejných nezaniká.

Je veľmi zaujímavé si všimnúť, akým spôsobom pracuje náš predseda vlády SR. V tomto období sa už jasne kryštalizuje politické správanie sa Róberta Fica. Ten si v plnej miere osvojil spoločný dokument vlád Francúzska a Nemecka o vybudovaní EÚ ako superveľmoci. Je jasné aj to, že o tomto dokumente nemá záujem dovoliť, aby sa viedla otvorená a vecná celospoločenská diskusia na našom Slovensku. Ak niečo navrhnú Francúzi a Nemci, Róbert Fico ihneď reaguje, že Slovensko chce byť v užšom jadre integrujúcej sa Európy, čo platí napríklad aj v oblasti iniciatív zameraných na posilňovanie obrany a bezpečnosti. Postupne si bude možné namiesto slov o obrane a bezpečnosti dosadiť ďalšie iniciatívy, ktoré prídu či prichádzajú od Francúzov a Nemcov.

Ak Róbert Fico chce spojiť budúcnosť Slovenska s Francúzskom a Nemeckom, tak potom už si môžeme byť istí, že vládna moc bude plniť všetky povinnosti v oblasti ilegálnej migrácie, ktoré si presadia najvýznamnejší hráči EÚ. Prezident Francúzska E. Macron totiž zdôraznil veľmi jasne: „Musíme prijímať utečencov, lebo je to naša tradícia a vec cti.“ Môžem si dovoliť prehlásiť, že Ficov boj proti kvótam a migrantom vôbec skončil v záujme skvelej budúcnosti Slovenska po boku Francúzska a Nemecka. Róbert Fico sa vedomé pridáva k politike, ktorú prezident Macron jasne formuloval:“Európske štáty ( ako členské štáty EÚ – poznámka D. H. ), ktoré nerešpektujú pravidlá, by mali niesť v plnej miere politické dôsledky.“ Róbert Fico je pripravený tieto pravidlá rešpektovať a to znamená iba to, že sú to ( či ďalšie budú ) pravidla, ktoré neurčuje nikto iný ako Brusel a s ním Francúzsko a Nemecko. Pre porovnanie. V členskom štáte má platiť, a to jednoznačne, pravidlo, že štátna moc vytvára podmienky pre účasť občanov na správe vecí verejných. Toto pravidlo sa u nás na Slovensku vôbec nedodržiava a nikto nenesie za ignorovanie pravidlá politické dôsledky. Toto pravidlo Róbert Fico nerešpektuje a ani nemá záujem ho rešpektovať. 

Postavme si otázku: Čo ( kto ) určuje politickú vôľu Róberta Fica ? Dovolím si uviesť na položenú otázku niekoľko zaujímavých odpovedí. Politickú vôľu Róberta Fica určujú:

a) rozhodnutia občanov Slovenska

b) vlastné osobné a mocenské záujmy

c) vnútrobunkový parazit toxoplazma gondii, ktorý vraj mení psychiku človeka

d) vnútrostranícka politika politickej strany SMER – SD a Koaličná dohoda

e) sled náhodných udalosti s určitým zmyslom

f) obdiv ku kvalite života demokratického Západu

g) administratíva Bruselu a jeho inštitúcie

h) vplyv globálnej nadvlády – neoliberálneho programu

ch) iné okolnosti, ktoré si každý čitateľ môže doplniť.

Róbert Fico chcel byť politikom a mať politickú moc. Túto metu dosiahol. Je to jeho povolanie. Ale ostali mu aj po rokoch k výkonu jeho povolania nejaké „odborné“ ( politické ) a morálne schopnosti ?

Na národnej úrovni svoje „odborné“ a morálne schopnosti už v podstate stráca a už mu neostal veľký priestor niečo dokázať, aby presvedčil voličov o svojich schopnostiach. Aby aktualizoval svoj status múdreho, rozumného, zdatného politika na najdôležitejšej štátnej pozícií, rozhodol sa svoje „odborné“ a morálne schopnosti posunúť na nadnárodnú úroveň. Stal sa už celkom nezakryte agentom Bruselu, ktorý „podniká“ na Slovensku a z tejto pozície môže naďalej svoje „odborné“ a morálne schopnosti rozvíjať v prospech EÚ a v svoj osobný prospech. Tým si môže predlžiť svoju politickú kariéru na nadnárodnej úrovni, pretože ako predseda vlády SR sa už dávnejšie vzdal politického zámeru reformovať EÚ na novom základe.

Róbert Fico svoju politickú vôľu spojil s vôľou EÚ chápanej ako nového super štátu Európy. Pochopil, že jeho „odborné“ skúsenosti na Slovensku sa chýlia ku koncu a preto nemá zmysel pri nich ďalej zotrvávať, pretože pôvodne boli viazané na národnú úroveň práce politika. Z tohto dôvodu u neho dochádza aj k zmene morálnych schopnosti. Múdrosť, statočnosť a politická odvaha na národnej úrovni sú pre Róberta Fica neudržateľné. Je potrebné skoncovať aj s politickou schizofréniou a to sa dá dosiahnuť len tým spôsobom, že sa vykašle na národný štát, na štátnu suverenitu. Integrácia EÚ silno priťahuje Róberta Fica k Bruselu a po prezidentských voľbách vo Francúzsku je ochotný vyznávať lásku aj najväčším jej hráčom.

Sám so sebou zápas o zmenu svojej „odbornej“ a morálnej orientácie už vybojoval. Bolo k tomu potrebné určité krátke obdobie, aby mohol sám seba uistiť, že Slovensko má byť v srdci Európy, v jeho jadre. Okamih jeho osobnej a osobnostnej transformácie bol doriešený vtedy, keď vyhlásil, že Slovensko sa má držať Francúzska a Nemecka. Na rozdiel od Francúzska a Nemecka nezakryto presadzuje svoje videnie sveta – zjednotenú Európu ako superveľmoc. Róbert Fico azda verí tomu, že Slovensko sa môže stať rovnocenným partnerom Nemecka a Francúzska a že tieto dve krajiny môžu mať našu dôveryhodnosť, ak sa už v minulosti prejavili iným spôsobom ? Zmenou „odbornej“ a morálnej schopnosti stratil svoju politickú orientáciu, pretože zo sociálneho demokrata sa stal aktívnym fanatikom neoliberalizmu, ktorý Nemecko a Francúzsko jednoznačne presadzujú a nebudú pritom brať ohľad na Slovensko.

Už v minulom roku, v čase jeho nadšenej práce na projekte polročného predsedníctva Európskej rady úplne zabudol na to, čo sa v Európe chystá: globalisti potrebujú sociálno-trhové hospodárstvo čo najviac rozrušiť cez jeho sociálnu zložku a trh preorganizovať na divoký kapitalizmus. Pod takýto scenár sa Róbert Fico dokonca podpísal – pod schválenú dohodu medzi EÚ a Kanadou o voľnom obchode ( CETA ). Róbert Fico tak má záujem pomáhať globálnym silám vo svete a na záujmy Slovenska už zabudol, pretože tie súvisia v každom prípade s ochranou práce a štátnej suverenity. 

Čo znamená reformovať EÚ na novom základe ?

Znamená pochopiť, že členské krajiny EÚ vystupujú vo vzájomnom vzťahu k sebe na princípe rovnoprávnosti a že ak si založia spoločnú organizáciu, tak takáto organizácia môže mať iba právomoci založené na spoločnej vôli a postupoch a z princípu nemôže byť transformovaná na nadriadený subjekt ( orgán, inštitúciu ), ktorý ako „dcérska spoločnosť“ bude rozhodovať v mene svojej „matky“ a určovať jej úlohy !!! V prípade EÚ sa stalo práve toto a to s vedomím predstaviteľov členských štátov, nie ich obyvateľstva. Pre názornosť uvediem príklad z činnosti územnej samosprávy.

Obce ako právnické osoby sa môžu v záujme dosiahnutia určitých výsledkov v oblasti sociálno-ekonomického rozvoja združovať. Toto združovanie sa obcí určitého regiónu nie je založené na tom, že obce sa vzdávajú niektorých svojich právomoci a prenášajú ich na spoločné združenie. Zároveň nemôže samotné združenie nemôže žiadnej členskej obcí ukladať povinnosti či prijímať všeobecne záväzné nariadenia. Združenia pracujú podľa schválených Zmlúv a Stanov, avšak tieto základné dokumenty neoslabujú úlohu žiadnej členskej obce, iba členským obciam umožňujú spoločne sa dohodnúť na aktívnej spolupráci a súhlase. Administratívna činnosť každého združenia podlieha posudzovaniu a súhlasu členských obcí, nie je organizovaná ako samostatná právomoc združenia a prípadných pracovníkov.

EÚ má mať v zásade svoju konštrukciu postavenú na princípoch, ktorými sa riadi vznik, postavenie a činnosť združenia obcí ako samostatných právnických osôb. Architekti EÚ z minulosti a aj z súčasnosti postavili celú konštrukciu tejto organizácie na iných princípoch, ktoré v zásade umožňujú postupný prenos kompetencií z členských krajín na nové politicko – mocenské centrum Toto centrum, ktoré rozhoduje samostatne, má ohromne prebujnelý administratívna aparát, ukladá členským krajinám povinnosti, prijíma rozhodnutia a smernice a dáva členským štátom rozumy. Členské štáty ako rozhodujúci členovia už nie sú skutočnými pánmi, ktorí sa v záujme uľahčenia plnenia úloh na rôznych úsekoch života svojich spoločnosti vedia dohodnúť na spolupráci a pomoci. Členské štáty sa dostali vinou svojich predstaviteľov do pozície podriadených subjektov, ktoré už nemajú schopnosť dostatočne účinne plniť vôľu svojich občanov.

Celá konštrukcia EÚ bola postavená cez prijímanie a schvaľovanie príslušných Zmlúv tak, aby integračný proces nebol ustálený na spolupráci členských krajín, ale aby sa postupne znižoval význam každej národnej vlády, národa a štátnej suverenity a aby narastala moc EÚ. Iba za týchto podmienok môže vláda Francúzska a Nemecka hovoriť, navrhovať, žiadať, presadzovať vytvorenie EÚ ako superveľmoci, ktorá za každých okolnosti chce vytvoriť európsky národ, čo bude predstavovať obyčajný nezmysel, ale vhodný pre určité ciele.

Keď pánovi Róbertovi Ficovi a všetkým jemu podobným nie sú jasné otázky „konštruovania“ organizácie pre vzájomnú spoluprácu medzi národmi, potom to môže viesť u mnohých občanov k pocitom, že si volia politikov bez dostatočných „odborných“ a morálnych schopnosti, ktorí svoje argumentačné schopnosti sústreďujú na pár viet o povinnostiach krajiny (štátu) byť v srdci či jadre EÚ a nezabudnúť nasadnúť na „integračný“ expres, aby sme v plnej sláve dorazili do cieľa: ohlásenia európskeho štátu a jeho vlády nad národmi.

Vznikol zaujímavý úkaz v politike EÚ a národných vlád. Európska rada predstavuje orgán, ktorý tvoria čelní predstavitelia členských štátov EÚ. Európska rada má stanovené svoje povinnosti, v rámci ktorých jej patrí právo určovať politické smerovanie EÚ, robí teda určitú politiku. Predstavitelia členských štátov EÚ sediacich v Európskej rade nemajú ani v náznakoch záujem prijať politickú líniu reformovania EÚ na novom základe ( novej konštrukcií ), aby sa posilnila ich úloha pri vzájomnej spolupráci národov. V rozpore so svojimi štátnymi záujmami sa prispôsobujú posilňovaniu existujúcej konštrukcie EÚ. Asi už žijú z určitých dôvodov v presvedčení, že nadnárodná moc a nadnárodné hodnoty ( ! ) sú základom rozkladu každej štátnej suverenity a tým aj blahobytu obyvateľstva. Národní politici sa dostávajú do pozície, že hovoria o blahobyte obyvateľstva, pretože budeme vraj platnou súčasťou demokratického Západu ( čo je chiméra ), ale zároveň nedovolia, aby ich politická vôľa bola ovplyvňovaná v zásadných rozhodnutiach občanmi každého členského štátu.

Čo ( kto ) určuje politickú vôľu Róberta Fica ? Ak som vymenoval určité množstvo faktorov, ktoré môžu ovplyvňovať politickú vôľu Róberta Fica, tak až na faktor uvedený pod písmenom a) všetky ďalšie faktory môžu mať svoj podiel vplyvu. Faktor uvedený pod písmenom a) ako rozhodnutia občanov Slovenska, nemá žiadny vplyv, pretože vládna moc neorganizuje účasť občanov Slovenska na správe vecí verejných. V tomto prípade práve otázky členstva Slovenska v EÚ a potreba jej reformovania na novom základe predstavuje zásadnú a najdôležitejšiu otázku, ako veci verejné budú na Slovensku ďalej organizované a spravované.

Zdrojom štátnej moci v krajine sú občania. Naša vládna moc na tento zdroj zabudla a berie si najskôr za príklad nedávno zosnulého Helmuta Kohla, ktorý sa vraj priznal, že postupoval ako diktátor, ak nevyhlásil referendum o eure v záujme dobra krajiny. Možno, že Róbert Fico berie za rozhodujúci princíp práve to, že štátnik má vedieť, čo má robiť a nikoho sa na nič nepýtať, ani nikomu nič nevysvetľovať. Jeho rečnícke mantry sú dôkazom toho, že svoje politické predstavy a politické činy verejne nevie rozumne zdôvodňovať, hoci jeho reč bude trvať aj hodinu. Slová o jadre, srdci, exprese sú skôr metafory, ktoré nahradzujú absentujúci obsah analýz a opatrení súvisiacich a potrebných pre posúdenie, čo s EÚ ďalej, vrátane potreby jej reformy na novom základe.

Ak si každý zainteresovaný človek – občan odpovie na otázku, čo ( kto ) určuje politickú vôľu Róberta Fica a jemu podobných z iných členských štátov a zároveň bude súhlasiť s tým, že túto vôľu neovplyvňujú občania Slovenska ( či iného štátu ), potom musíme spoločne dospieť k záveru, že zo strany ústavných činiteľov sa v otázke zdroja štátnej moci porušuje celkom vedome Ústava Slovenskej republiky. Vládna moc si otvorene alebo skryto berie za zdroj svojej štátnej moci rôzne nadnárodné štruktúry a svoju politiku organizuje a vykonáva podľa ich usmernení a príkazov. Je ťažko predpokladať, že záujmy občanov Slovenska a nadnárodných štruktúr sú identické či sa veľmi k sebe približujú. Róbert Fico sa ako ústavný činiteľ zaujíma o to, ako zlepšiť komunikáciu v rovine vládna moc – Brusel ( Francúzsko, Nemecko ), pretože v rámci tejto komunikácie si lepšie vyjasní, čo má robiť v prospech EÚ ako super štátu. Jeho čas mu velí ísť vpred, k vytýčenému cieľu a nedať sa zdržiavať občanmi. Mať silnú vôľu nad občanmi krajiny je pre neho zrejme rozhodujúce ! 

A čo ostane za tejto situácie občanom Slovenska ? Mať silnú vôľu v pokoji prijať svoj osud z rúk štátnickej múdrosti a všetkému bez rozmyslu veriť a nádejať sa skvelou budúcnosťou Slovenska ? Lenže musíme vedieť, že nádeji sa nedá veriť a na nej niečo stávať. Prečo ? Niekto múdry už dávno tvrdil, že nádeji nie je treba veriť. Nádej je prostitútkou života, pretože sa zveruje do rúk každému z nás. A jednotlivo sme bez spolupráce, činu, solidarity veľmi zraniteľní, čo je predpoklad pre totalitné praktiky.

Dušan Hirjak