Reakcia na článok ThDr. Nepšinského “Slávenie Tridentských omší nezavádzajme”

V nedávnom vydaní „Katolíckych novín“ vyšiel článok ThDr. Nepšinského, dekana vo Zvolene, s názvom „Slávenie Tridentských omší nezavádzajme“ dostupný tu. Na tento článok je nutné reagovať, pretože je v mnohých ohľadoch ťažko zavádzajúci a mnohé vety v ňom sú plné heréz protestantizmu a modernizmu. Ako som sa dozvedel od Zvolenčanov, pán ThDr. Nepšinský sa nedávno vyjadroval o modernizme ako o „takom blude, ktorý vtedy bol.“ Nevedno však, či vôbec čítal encykliku Pascendi dominici gregis a či si uvedomuje, že mnohé princípy tohto bludu dnes hlása a uplatňuje on sám. Jeho článok sa začína slovami:

„Cirkev sa musí stále obnovovať. V konštitúcii Lumen gentium a v Dekréte o ekumenizme svoju úlohu trvalej reformy Cirkev formulovala v zmysle – perennis reformatio (stála obnova).“

Spojenie „Ecclesia semper reformanda“ vymyslel švajčiarsky kalvínsky teológ Karl Barth. Tento princíp neustálej obnovy nemá s katolíckou vierou nič spoločné, ba ako je neskôr v článku preukázané, katolíckej viere odporuje, pretože ide o súčasť modernizmu. Jeho použitie či už v článku „Katolíckych novín“ alebo v nejakých radoby katolíckych dokumentoch je prinajmenšom podozrivé z herézy.

Ak chce ďalej pán ThDr. Nepšinský písať o liturgii, prečo odkazuje práve na „Dekrét o ekumenizme“ ako zdroj popudu k reforme liturgie? Ak veríme, že katolícka viera je pravá, prečo sa má naša liturgia formovať podľa zásad ekumenických? Dôvod zapojenia nekatolíckych prvkov do katolíckej liturgie mi uniká. Chcete spraviť katolíkov napr. luteránmi alebo luteránov katolíkmi? Ak to prvé, nebudťe schizofrenikom a odídťe z Cirkvi k luteránom. Za zmienku tiež stojí, že pápež Pius XI. v encyklike Mortalium animos odsúdil samotný ekumenizmus dnešného typu ako bludný.

V článku pána ThDr. Nepšinského sa nachádzajú vety:

„Aktuálna liturgia slávenia svätej omše má svoje pravidlá stanovené na Druhom vatikánskom koncile. Nepodlieha kultúrnej klíme ani subjektívnym tendenciám človeka… Rímski veľkňazi vydávali vždy nové liturgické knihy, aby obrad prispôsobili novým požiadavkám času.“

– „Nepodlieha kultúrnej klíme ani subjektívnym tendenciám človeka“ a „aby obrad prispôsobili novým požiadavkám času“ sú prakticky protichodné tvrdenia. Nové požiadavky času – časté motto a zámienka liturgických revolucionárov, zakamuflované aj v častiach konštitúcie Sacrosanctum concilium, sú práve vo veľkej miere ovplyvnené kultúrnou klímou a moderným subjektivizmom a nový rítus je nám zo strany jeho obhajcov často prezentovaný ako vytvorený pre našu dnešnú modernú „kultúru“.

Človek ani nepotrebuje teologické vzdelanie na to, aby túto nekonzistentnosť v článku postrehol. Stačí mu čítanie s porozumením. „Kultúrna klíma“ a „požiadavky času“ sa prejavili na výsledku tak, že ten bol takto kriticky teologicky zhodnotený svojho času sekretárom Svätého ofícia, Alfredom kardinálom Ottavianim.

Píše tam napríklad:

„Nový mešní řád se … nápadně odchyluje v celku i v jednotlivostech od katolické teologie mše svaté, jak byla formulována na XXII. zasedání Tridentského koncilu…

Je jasno, že Nový mešní řád už nechce vyjadřovat víru Tridentského sněmu, s níž je však katolické svědomí navždy svázáno. Opravdový katolík je tedy počínaje promulgací Nového mešního řádu postaven před tragickou nutnost volby.“

Myšlienka reformovania obradu a jeho prispôsobovania času sa opakuje i ďalej v texte článku pána ThDr.: Nepšinského „nanovo sa obnovil a prispôsobil potrebám prítomnosti.“ Odkiaľ ale vôbec pochádza myšlienka, že liturgia sa má prispôsobovať potrebám prítomnosti? Kto si dá námahu, aby si preštudoval staršie katolícke dokumenty, zistí, že z herézy modernizmu. Sv. Pius X. v encyklike Pascendi opisuje ich učenie takto:

„Zde platí základní (modernistická) zásada, že v živoucím náboženství není nic nezměnitelného; a proto musí se stále měniti. Odtud jest již jen krok k tomu, co je takřka úhelným kamenem jejich učení, k evoluci. A proto dogma, církev, bohoslužebné obřady, knihy, které jako posvátné uctíváme, ano i sama víra musí se říditi zákony vývoje, nechceme-li, aby to vše odumřelo…

K vývoji bohoslužby zvláště přispívá nutnost, přizpůsobiti se mravům a zvyklostem národů; dále pak využitkovati působivosti jistých úkonů, jíž byly zvykem nabyly. — Církev konečně čerpá popud k vývoji z nutnosti, přizpůsobiti se okolnostem časovým a veřejně zavedeným formám státní správy. — Tak oni (modernisté) o jednotlivých věcech.“

Pán ThDr. Nepšinský v článku pokračuje:

„Významným znakom je liturgické zhromaždenie. Liturgické slávenia nie sú súkromné aktivity, ale slávenia Cirkvi, ktorá je „sviatosťou jednoty“, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov.“

Pán ThDr. Nepšinský tu hovorí a píše ako protestant. Viac zmätku o tom, čo vôbec posvätná liturgia je, si azda ani nemožno predstaviť. Používať v súvislosti s liturgiou len pojmy ako “zhromaždenie”, “ľud”, “jednota” alebo dokonca “sviatosť jednoty” – (pričom sviatostí máme len 7 a jednota medzi nimi nie je) – svedčí o úplnej neznalosti alebo falošnej mienke o tom, čím liturgia je. A bohužiaľ, opäť je koreň i v modernizme, nakoľko liturgiu len ako nástroj utužovania jednoty a zhromaždenia ľudu chápu práve modernisti. Sv. Pius X. v Pascendi píše:

„…(dle mínění modernistů) prvky slučovací, jimiž ve společnosti náboženské jsou učení a bohoslužba.“

V opise pána ThDr. Nepšinského niet ničoho, čo by aspoň stručne vyjadrovalo, čím omša skutočne je. V Katolíckom ľudovom katechizme z r. 1907 nájdeme k sv. omši podkapitoly ako „Obeta vôbec“, „Krížová obeta Kristova“, „Ustanovenie a podstata obety sv. omše“, „Osoh obety sv. omše“, „Konanie obety sv. omše“, „Zaviazanosť k slyšaniu omše“ atď. Je logické, že zmienka o obete v článku úplne chýba, pretože keby ju pán ThDr. Nepšinský uviedol, jeho obhajoba nového rítu by sa rozsypala ako domček z kariet a musel by priznať, že práve tridentská omša túto skutočnosť vyjadruje veľmi jasne. Ignorácia obety a použitie protestantského opisu liturgie v rámci obhajoby nového rítu je vážnym apologetickým zlyhaním a je to naopak nepriamym vyjadrením smutnej skutočnosti, že tento je inšpirovaný protestantizmom a k protestantizmu vedie.

Zároveň je tu viditeľná falošná definícia Cirkvi, ktorú pán ThDr. Nepšinský chápe len ako „svätý ľud zhromaždený a usporiadaný pod vedením biskupov“. To znamená Cirkev len ako nejaké zhromaždené spoločenstvo. Toto je ďalšia modernistická heréza, odsúdená sv. Piom X. v Pascendi:

„Bohatější látku k rozpravě poskytují fantasie školy modernistické o církvi. Především tvrdí, že vznikla z dvojí nutnosti: …z nezbytnosti kollektivity, která pudí k tomu, aby se vytvořila společnost a dobro společné se hájilo, rozmnožovalo a rozšiřovalo. Čím jest tedy církev? Plod vědomí společenského čili sdružení vědomí jednotlivců, jež vlivem životní permanence závisí na některém prvním věřícím, jímž u katolíků jest Kristus. Dále, každé společnosti třeba jest nějaké vůdčí autority, jejíž povinností jest, vésti všecky členy společnosti k společnému cíli a opatrně bdíti nad prvky slučovacími, jimiž ve společnosti náboženské jsou učení a bohoslužba.“

Pre toho, kto by nevedel, čím Cirkev je, uvádzam definíciu z Katolíckeho ľudového katechizmu od Fraňa Spiraga z roku 1907:

„Katolícka Cirkev je viditeľný, od Krista založený ústav, v ktorom sa ľudia pre nebo vychovávajú.“

Pán ThDr. Nepšinský sa mýli aj z právneho hľadiska, nakoľko v článku dezinterpretuje a prekrúca motu proprio Summorum pontificum Benedikta XVI. Napríklad v článku píše:

„Nie kňaz sám od seba (môže slúžiť tradičnú omšu).“

To je jasná lož, nakoľko Summorum pontificum uvádza:

„Čl. 2. Ktorýkoľvek katolícky kňaz latinského obradu, či už svetský alebo rehoľný, môže pri omšiach slávených bez účasti ľudu v akýkoľvek deň okrem Veľkonočného trojdnia používať buď Rímsky misál bl. pápeža Jána XXIII. vydaný roku 1962…

Čl. 4. Na slávenia svätej omše, o ktorej je reč v čl. 2, môžu byť pri zachovaní toho, čo treba zachovať, pripustení aj veriaci, ktorí si to sami od seba želajú.“

Je teda zrejmé, že iniciatíva môže vyjsť aj od kňaza s tým, že ľudia na túto omšu prídu. V Summorum pontificum sa nikde nepíše, že ľudia musia o to žiadať, ale naopak, keď žiadajú, má kňaz vyhovieť aj keby sám nechcel:

„Čl. 5, § 1. Vo farnostiach, v ktorých nepretržite jestvuje skupina veriacich, ktorá sa pridŕža predošlej liturgickej tradície, má farár ochotne prijať ich žiadosti ohľadne slávenia svätej omše podľa obradu Rímskeho misála vydaného roku 1962…“

Napísať, že z toho vyplýva nutnosť žiadosti veriacich, je obyčajné zavádzanie.

Ďalej pán ThDr. Nepšinský píše:

„Na Slovensku sa nespĺňajú tieto požiadavky na slávenie tridentskej svätej omše.“

To je nanajvýš subjektívne a lživé tvrdenie. Nielen, že k jej sláveniu nie sú žiadne požiadavky nutné, ale požiadavky veriacich existujú na mnohých miestach, čo je ľahko zdokladovateľné.

„Preto nie je potrebné zavádzať stredoveké slávenie tridentskej omše“

Termín „stredoveké” je tu pozoruhodný, nakoľko inde v článku pán ThDr. Nepšinský konštatuje, že „tridentský“ misál bol vydaný až r. 1570. Týmto ale sám priznáva, že tradičná omša má oveľa dlhšiu, než 450-ročnú tradíciu.

„z rozmaru, alebo násilnej teatrálnosti, len aby sme boli zaujímaví.“

Je ošklivé, aké úmysly pán ThDr. Nepšinský veriacim podsúva bez toho, aby ich poznal. O „rozmare alebo násilnej teatrálnosti, len aby sme boli zaujímaví“ by si mal spytovať svedomie predovšetkým sám, keď vo Zvolene zavádzal „štefanské rockové omše“ alebo iné „mládežnícke omše s kapelou“, o ktoré podľa malej účasti vôbec nebol záujem. Aplikovať však miesto toho takéto prívlastky na omšu všetkých čias vyžaduje veľkú dávku arogancie a pohŕdania posvätnosťou a duchovnou zrelosťou, čo sa zdá, že sú pre pána ThDr. Nepšinského cudzie veci.

Tradičný misál podľa slov Benedikta XVI. v SP „nebol nikdy zrušený“. Nuž, pozrime sa, akými slovami ho hneď na prvej stránke v bule Quo primum povoľuje a nariaďuje sv. Pius V. (ktorého pán ThDr. Nepšinský ako svätého podozrivo v článku neuvádza):

„(Aby) všetci si všade (tento misál) obľúbili a zachovávali, áno odteraz a po budúce večné časy…

…A tak, aby mohli a smeli tento misál slobodne a právom užívať pri spievanej alebo čítanej omši v ktoromkoľvek kostole a bez výčitiek svedomia, bez hrozieb nejakými trestami, odsudzovaním a zákazmi, svojou apoštolskou mocou a to navždy povoľujeme. Ani vysokí hodnostári, administrátori, kanonici, kapláni a iní kňazi svetskí alebo akéhokoľvek rádu akýmkoľvek menom nazývaní, nemôžu byť viazaní slúžiť omšu inak, než ako je nami stanovené. A nikdy nemôžu byť nikým donútení a dohnaní k zmene tohto misála, ani prítomná listina nemôže byť nikdy odvolaná alebo zmiernená, ale zároveň ustanovujeme a vyhlasujeme, aby vo svojej sile bola vždy trvalá a platná…

Teda vôbec nikto z ľudí nesmie zrušiť túto stránku nášho povolenia, ustanovenia, nariadenia, rozkazu, umožnenia, dovolenia, vyhlásenia vôle, rozhodnutia a zadržania (zákazu), ani sa jej v nerozvážnej opovážlivosti protiviť. Ak by sa však niekto odvážil skúsiť to, nech vie, že ho stihne hnev všemohúceho Boha a jeho blažených apoštolov Petra a Pavla.“

Toto pápežské varovanie sa týka aj osoby pána ThDr. Nepšinského.

Autor: Matúš Kulich
Spolutvorba a redakcia: Jakub Beniač