Ako si Einstein neprávom privlastnil slávny vzorec E = mc^2

Keď som čítal postrehy viacerých fyzikov o tom, že Einstenovi sa ani raz nepodarilo korektne odvodiť vzťah E = mc^2, tak som spozornel a rozhodol sa, že musím túto záležitosť prebádať. A narazil som na veľmi zaujímavé skutočnosti. Táto rovnica bola viacerým fyzikom známa už pred Einsteinom. Dá sa dokonca veľmi jednoducho odvodiť aj z Maxwellovej teórie elektromagnetického žiarenia, z ktorej vyplýva, že hybnosť, ktorú toto žiarenie o energii E unáša, je daná vzťahom E/c. Ak je z telesa vyžiarený fotón o energii E, prenáša vyžiarenú hmotnosť m z telesa rýchlosťou c. To znamená, že hybnosť prenášanej hmotnosti je mc, ktorá zodpovedá hybnosti fotónu E/c, odkiaľ :

E/c = mc

                      E = mc^2

Čiže uvoľnenej hmotnosti m zodpovedá vyžiarená energia o veľkosti mc^2. Fotón je základnou štrukturálnou jednotkou hmoty, ktorý môže existovať vo voľnej forme žiarenia alebo vo viazanej forme látky. Má bipolárnu štruktúru (+/-), ktorá je príčinou jeho pulzovania (vibrácie) a ktorá je základným stavebným kameňom hmoty – energie – priestoru.

Svedectvom o tom, že vzťah E = mc^2 bol známy už v Maxwellovych časoch a neskôr, sú práce viacerých vedcov tých čias, ktorí boli fascinovaní skutočnosťou, že v malom množstve hmoty sa ukrýva obrovská energia. Tento vzťah bol aj publikovaný v rôznych podobách s rozdielnymi koeficientmi viacerými bádateľmi ako napr. J. Thomson (1881), Oliver Heaviside (1888), George Searle (1897), Wilhelm Wien (1900), Max (1902), Hendrik Lorentz (1904). Henri Poincaré (1900) použil tento vzťah v presnej forme E=mc² na vyjadrenie hmotnosti elektromagnetickej energie. V takejto presnej forme vyjadrili tento vzťah aj Samuel Tolver Preston a v roku 1903  Olinto de Pretto, aj keď bez exaktného dôkazu, avšak na báze logických úvah. De Prettov článok sa stal slávny nedávno po tom, ako sa o ňom zmienil novinár a bádateľ Umberto Bartocci, ktorý prišiel k záveru, že Einstein o ňom s najväčšou pravdepodobnosťou vedel. Einstein bol takisto fascinovaný týmto v jeho časoch už známym vzťahom, tak si ho chcel privlastniť tým, že sa ho pokúsil odvodiť z relativistického pohľadu v článku: „Závisí zotrvačnosť telesa od jeho energetického obsahu“ publikovanom 27. septembra 1905 v Annalen der physik v nemčine: „Ist die Trägheit eines Körpers von seinem Energieinhalt abhängig?“ Na internete je zverejnený v angličtine:

https://www.fourmilab.ch/etexts/einstein/E_mc2/www/ . Keď som si tento článok prečítal, bolo som šokovaný, akých dvoch principiálnych chýb sa Einstein dopustil. Otázkou je, či o nich vedel a urobil ich úmyselne, aby sa dopracoval k požadovanému vzťahu, alebo o nich nevedel. Podrobnú analýzu Einsteinovho zlyhania som uverejnil v článku: „E=mc^2 and Einstein’s Failure“ https://worldnpa.org/abstracts/abstracts_6585.pdf

Prvá chyba, ktorej sa Einstein dopustil bola interpretačná, keď výsledok, ktorý dosiahol, chybne interpretoval – dosiahol niečo úplne iné než interpretoval. A druhou chybou bol neprípustný krok, keď na dosiahnutie očakávaného výsledku musel pozmeniť korektne odvodený vzťah tým, že ho rozložil do rady a v rámci zaokrúhlenia zanedbal počnúc štvrtým členom všetky vyššie členy rady. Takéto zaokrúhlenie (zanedbanie vyšších členov rady) však pri vysokých relativistických rýchlostiach je neprípustné, lebo dáva úplne odlišné výsledky než presný korektne odvodený vzťah. Tak napríklad pri rýchlosti protónu 0,99c (c – rýchlosť svetla), korektný vzťah dáva 12-krát vyššiu hodnotu než nekorektne upravený vzťah.

Einstein si bol zrejme vedomý, že jeho odvodenie vzťahu E=mc^2 je nekorektné, lebo sa oň pokúšal v živote ešte mnoho krát, avšak nikdy nebol úspešný. Napriek tomu je tento vzorec neoprávnene a priam propagačne pripisovaný jemu. O tom, ako si naň nárokoval, svedčí aj  skutočnosť, že keď v roku 1907 novinár Johannes Stark prisúdil tento vzťah Maxovi Planckovi, ktorý ho medzitým tiež odvodil, Einstein bol pobúrený, že akým právom tento novinár nepripísal prvenstvo jemu, načo sa mu novinár ospravedlnil, že o jeho článku nevedel.

Samozrejme, nie som jediný, kto odhalil nekorektnosti v Einsteinových postupoch, bolo a je nás dosť. Rozsiahly výskum v tejto záležitosti urobil americký profesor fyziky na univerzite vo Vermonte Hans C. Ohanian, výsledky ktorého zverejnil v článku „Einstein’s E = mc^2 mistakes“, https://arxiv.org/ftp/arxiv/papers/0805/0805.1400.pdf , ktorý zmapoval aj ostatné Einsteinove neúspešné pokusy. Ohanian uvádza, že prvýkrát sa podarilo úplný a korektný dôkaz urobiť v r. 1911 známemu fyzikovi – nositeľovi Nobelovej ceny Maxovi von Laue pre uzavretú statickú sústavu, ktorý bol neskôr v r. 1918 zovšeobecnený matematikom Felixom Kleinom aj pre ľubovoľné dynamické uzavreté sústavy. Keďže Einstein si tiež chcel na svoje konto pripísať korektné odvodenie, vychádzal z Laueho postupu, ktorý upravil. Einstein urobil svoj vlastný variant Laueovho dôkazu (samozrejme o Lauem sa vôbec nikde nezmienil zostanúc verný svojej zásade neuvádzať zdroje, z ktorých preberal, čo sa blíži k plagiátorstvu), avšak opäť zlyhal a znovu sa dopustil flagrantnej a fatálnej chyby, na ktorú ho upozornil v r. 1918 listom Klein, ktorý nakoniec sám urobil korektný dôkaz. Ani ďalšie Einsteinove pokusy neboli úspešné.

Po tom všetkom, čo som osobne o Einsteinovi prebádal, som z neho zažil sklamanie, lebo som zaregistroval jeho nenásytnú túžbu po sláve aj za cenu plagiátorstva a podvodných trikov, či znevažovania druhých, napr. matematika Hilberta, ktorého matematický aparát všeobecnej teórie relativity (VTR) bol lepší a bohatší než Einsteinov a dokonca aj publikovaný skôr.  Hilbert však nakoniec ustúpil, lebo sa s nim nechcel naťahovať, videl tiež na čej strane je mediálna moc a uznal, že úlohu na vypracovanie matematického aparátu VTR mu zadal sám Einstein. Preto mu tento aparát Hilbert vo forme konceptu aj poskytol, na základe čoho Einstein dopracoval svoju teóriu.  A tak Hilbert nenástojil na svojej priorite, hoci bez neho by Einstein neuspel. A o tom, že svoju špeciálnu teóriu relativity vypracoval na základe Lorentzovej a Poincareho teórie relativity, sa vôbec nikde nezmienil, hoci bez týchto dvoch fyzikov by nič nevyprodukoval. To tiež veľa vypovedá o jeho charaktere. Aj keď Einstein mal aj niektoré dobré nápady, napríklad to, že svetlo sa nielen vyžaruje a absorbuje, ale aj prenáša v kvantách (fotónoch), za čo dostal oprávnene Nobelovu cenu, predsa v mojich očiach prepadol vďaka tomu, ako prejavoval svoj charakter v súvislosti so vzorcom E=mc², ale aj relativistickými teóriami. Na konci života však smutne priznal zlyhanie seba a teoretickej fyziky pri hľadaní mechanizmu (u neho išlo o vyše 30 ročné hľadanie jednotnej teórie poľa), ktorý by odhalil, ako realita v skutočnosti vyzerá a funguje slovami: „Nepodarilo sa nám sformovať čistú fyziku poľa. V súčasnosti ešte musíme predpokladať existenciu aj poľa aj látky.“ „Dá sa presvedčivo dokázať, že realita vo všeobecnosti nemôže byť vyjadrená  spojitým poľom. Z kvantových javov podľa všetkého vyplýva, že konečný systém s konečnou energiou môže byť úplne opísaný konečným súborom konečných čísel (kvantových čísel). Zdá sa, že tento fakt nemožno zosúladiť s teóriou kontinua a vyžaduje si vytvorenie čisto algebraickej teórie. Avšak v súčasnosti nikto nevie, ako nájsť základy pre takúto teóriu“ (A.Einstein: Relativistic Theory of non-symmetric Field. The Meaning of Relativity. Fifth edition. Princeton, 1955). V podstate Einstein tušil, v čom spočíva základná úloha teoretickej fyziky, ktorá zostala pri ňom a zostáva dodnes nevyriešenou a kdesi sa aj vyjadril, že je celkom možné, že celá stavba existujúcej fundamentálnej teoretickej fyziky vrátane tej jeho padne ako domček z karát. Žiaľ, súčasná teoretická fyzika miesto hľadania odpovedí na jednoduché otázky (napr. čo je to priestor, z čoho je tvorený, aká je podstata svetla (energie), hmoty, aká je podstata gravitácie,…), sa im úspešne vyhýba a produkuje absurdné teórie typu strunových, ktoré sú viac zbožnou chimérou než popisom reality.

Ak sa ktokoľvek pokúsi spochybniť Einsteina, zo strany dogmatickej akademickej pôdy nasledujú zúrivé útoky plné nenávisti, zosmiešňovania a likvidácie odporcov. Boja sa, že keby padli Einsteinove dogmy, tak padne aj celá ich súčasná babylonská veža vystavaná na mylných základoch. Najväčším neduhom súčasnej teoretickej fyziky je to, že sa nevie oprostiť od mechanického modelu reality a prejsť k modelu dialektickému (relačnému). Ale o tom by prv musela mať aspoň akú takú predstavu, ktorá jej chýba, lebo odvrhla filozofiu vrátane dialektickej logiky. Dogmatizmus súčasnej teoretickej fyziky je horší než stredoveký náboženský dogmatizmus, lebo ju nielen doviedol do hlbokej krízy, ale za obeť mu už padlo veľa charakterných fyzikov, ktorí sa nedokázali zmieriť s vedeckou  „lžou“ a museli sa nadobro vzdať akademickej kariéry. Pritom teoretická fyzika nevie dať odpoveď ani na elementárne otázky a vďaka svojmu dogmatizmu sa k nim ani nikdy nepriblíži. Moja kritika sa týka iba súčasnej tzv. fundamentálnej teoretickej fyziky a nie experimentálnej, ktorá na báze experimentálne potvrdených faktov prináša mnohé užitočné praktické poznatky a výsledky. Časy sa našťastie menia a cesta k poznaniu skutočnej Pravdy už nebude môcť byť zahataná, lebo odpovede na najzákladnejšie ontologické otázky bytia a teda aj fyzikálneho vesmíru sú už publikované.

Ing. Peter Kohút, CSc.