Nepodceňujme absenciu záloh: pozvané vonkajšie ohrozenia sa stali vnútornými a masovými.

Koho z masy Slovákov žijúcich z ruky do úst by už mohli zaujímať nejaké zanedbané zálohy? Veď je to zdanlivo problém rezortu obrany. A tam sa to na vrcholných stupňoch riadenia a velenia priam hemží utajenou „osvietenosťou“. Nuž, na zistenie hĺbkových príčin stavu sa pozrime na pár faktov v kontexte. Verte čitatelia, týka sa vás to. Za konštatovanie stavu už držiteľka rezortu kritika vypískala tým, že nedostal pozvanie na utajenú minioslavu, organizovanú pred pár dňami predsedom NR SR pri príležitosti hlasovania o zrušení tzv. federácie. Čiže už aj otcovia štátnosti sa delia na tých správnych a na tých nevhodných. Vrátili sme sa 30 rokov späť?

V súčasnosti je v zostave ozbrojených síl na tabuľkových počtoch približne 17,5 tisíc vojakov. Z toho je reálne naplnených okolo 13,5 tisíc. Tak to vyplynulo zo zverejnených údajov rezortom. Dnes už uvádzajú o tisícku menej. Nenaplnených je asi 4 tisíc tabuľkových miest! Podotýkam: mierovej zostavy! Môžeme si povedať: no a čo? Z toho sa nenajem. Načo sú nám počty neproduktívnych darmožráčov? Ako bezpečnostný expert budem veľmi tvrdo oponovať. Nepodceňujme počty, pre isté typy ohrození majú kritický význam. Bez funkčných záloh raz vojenská tuposť ľahko v zúfalstve povolá všeobecné zálohy. Bezmocní sa stanú potravou kanónov. Ako na Ukrajine.

Nezodpovedné, až kriminálne sa správajúce zhumanizované politické vedenia mnohých členských štátov EÚ, nám sem doslova pozvali vonkajšie ohrozenia. Tieto sa stali vnútornými ohrozeniami masy dobre živených, zabezpečených a nevyspytateľných, v drvivej prevahe zdravých mužských individuí. Neznámej histórie a neodhadnuteľnej motivácie. V schengenskom priestore bez hraníc môže zo státisícov priznaných rizikových osôb hravo pár tisícok z nich vygenerovať viac ako vážne ohrozenie štátu a ľudí. Ako to už vidíme v nespočetnom množstve štátov, ktorých politici (ich voliči) sa správali nemúdro. Nikto nevie kedy a kde nastane problém, najmä pri zlyhávaní spravodajských služieb.

Nezabúdajme na nevyvrátiteľný fakt, nie dojem, že najlepšie vycvičené a technologicky najvyspelejšie armády sveta prehrávajú, alebo v tom pre nich výhodnejšom pohľade nevyhrávajú vojny v krajinách zamrznutých v dobe stredoveku. Napriek totálnej vzdušnej prevahe, napriek neobmedzeným finančným zdrojom. Sú porážaní samopalmi, ručnými zbraňami a nastraženými výbušninami, domácou masou. Z jednoduchého dôvodu: ovládnutie územia si vyžaduje počty, prevalcovanie odhodlania brániť svoju domovinu, svoje hodnoty, svoju suverenitu.

Osvietenejší vládcovia už dávno zistili, že počty netreba udržiavať vo vysokom počte v stálom vojsku. A tých, ktorých potrebujú na riešenie zriedkavo sa vyskytujúcich situácií, netreba živiť po celý rok. Títo v čase bez potreby ich použitia môžu produkovať hodnoty, z ktorých štát živí armádu. Tak vznikla myšlienka vytvárania a udržiavania záloh.

Jedným z činov na posilnenie suverenity, zvrchovanosti a teda štátnosti v oblasti bezpečnosti, už dávno malo byť vytvorenie silných pasívnych aj aktívnych záloh, tvoriacich neraz aj viac ako polovicu stavu stálych vojsk. Tu nehovorím o všeobecných zálohách, tvorených de facto laickou populáciou. Po vzore štátov s tradíciou profesionalizácie sú vojenské zálohy formované už v mladom veku. Vyspelé štáty si vytvorili rôzne modely kadetských zborov. V prepočte na populáciu Slovenska by napr. mne dobre známy britský model kadetských zborov (okolo 85 tisíc), prenesený na slovenské pomery, zodpovedal počtu 7 až 8 tisíc mladých dobrovoľníkov. Kadetov, vo veku od 10 do 18 rokov. Overených adeptov na vstup do ozbrojených síl a zborov. Zocelených výcvikom a prekonávaním prekážok. Budúcich vojakov, policajtov, záchranárov.

Počty aktívnych záloh by mohli pohodlne doplniť stavy nenaplnených mierových tabuliek: v čase písania článku asi štyri tisíc. A ešte by sme počtom aktívnych záložníkov stále boli pod priemerom vyspelých štátov. Počty pasívnych záloh, všetko bývalých vycvičených vojakov, sčasti policajtov a záchranárov, povolávaných na obnovovací výcvik raz za pár rokov, by mohol zodpovedať počtu mierových tabuliek stálych vojsk. Aj s privilégiami na podporu takého prejavu vlastenectva. A znevýhodneniami pre tých, ktorí odmietnu ponuku na začlenenie do záloh, zodpovedajúcu ich úrovni vycvičenosti a kvalifikácie. S vyčleňovaním časti vysoko efektívnych zdrojov na tento účel. To ale znamená o 3-5% menej na rozkradnutie oligarchiou, ovládajúcou tie bábky, ktoré doteraz ovládali silové rezorty. Žeby toto bola hlavná príčina? Indícia je silná.

Vytvorenie záloh ani náznakom nenastalo, hoci sa tak malo stať už v roku 2005 v momente profesionalizácie. Ako hlavný autor vojenskej stratégie a deklarovaný „otec“ síce menej osvietenými vojakmi nenávidených, ale bytostne potrebných vojenských reforiem, som vtedy už bol v zálohe. A čakal som na niečo, čo sa dodnes nestalo. Neraz som to verejne kritizoval. Poznáme jeden z dôvodov prečo sa tak nestalo: oligo-chamtivosť. Druhým dôvodom je nesporne totálna odborno-politická nekvalifikovanosť väčšiny politických nominantov na posty ministrov. No a najzávažnejšou sa ukazuje evidentná, možno totálna strategická neschopnosť, nezodpovednosť, často „iba“ neosvietenosť najvyššieho uniformovaného vedenia. Môže existovať ešte závažnejšia príčina? Môže: vlastizrada! Ale tiež ľudská malosť.

Pre Slovákov tá najtragickejšia, žiaľ dnes už tradičná príčina, hoci historicky sme sa vyznačovali presne opakom. Porazenectvo, strach, zbabelosť, odovzdanosť najvyššieho uniformovaného velenia od momentu profesionalizácie. Žiaľ, v prepojení s tradičnou absenciou patriotizmu. Strach o svoje privilégiá, o svoju kariéru, o svoje lampasy a výložky. O svoju budúcu vhodnosť na dobre platené posty v NATO, prípadne v uniformovaných štruktúrach EÚ. Inak sa mali ozývať, búchať do stola, vystupovať a konať! Zbabelo nekonali, to hovorí výsledok.

Teraz možno lepšie chápeme, prečo ani formálne kvalifikovaný minister, s rovnakou generálskou akadémiou ako autor týchto riadkov (RCDS v Londýne), svojimi činmi za 3,5 roka nepresvedčil. Prečo netreskol päsťou do vládneho a parlamentného stola tak, že dnes by už každý aktívny záložník, bývalý plnohodnotne vycvičený príslušník ozbrojených síl alebo zborov, tvoriaci prvok v počte do 7 tisícok vojakov, strávil niekoľko týždňov v roku v maskáčoch na cvičeniach, aj v administratíve. Aj každý pasívny záložník, tiež bývalý vycvičený príslušník ozbrojených síl alebo zborov, tvoriaci zostavu v počte až do 15 tisíc vojakov, by v tomto období už absolvoval obnovovací poľný výcvik v trvaní podľa zaradenia.

Nestalo sa, ani náznakom. Vraj neboli zdroje. Zodpovední hanebne ani netušia, o čom to je. Nevedia kde je imaginárny „sever“. Nevedia dokonca ani kde je zatlčený ten imaginárny „kolík“, podľa ktorého sa definuje imaginárny „sever“, ako som si túto hlášku požičal od svojho bývalého podriadeného. Namiesto toho povolali pár desiatok dobrovoľných vojakov. Svojou podstatou na úrovni vycvičenosti 12-ročných kadetov-bažantov vyspelých štátov s tradíciou profesionálnych ozbrojených síl.

Vnímavý čitateľ počíta dobre. Namiesto necelých 14 tisíc „profíkov“ sme mohli mať dovedna viac ako 40 tisícové vojsko rôzneho typu zaradenia, aj rôzne dobrej úrovne vycvičenosti a motivácie. Bez vysokých nárokov na finančne nákladnú infraštruktúru, napríklad kasárne a cvičiská. V princípe za rovnaké peniaze. Pôsobiacich na staršej technike, cvičiacich so zbraňami, ktoré ovládali. Síce nevhodných na expedičné operácie „vývozu demokracie“, ale schopných plniť prvotné určenie každého vojaka: pripravených brániť svoju vlasť pred vonkajšími ohrozeniami. Aj tými nevojenskými. Aj tými, spôsobenými nemúdrymi a nezodpovednými zhumanizovanými politikmi. Bez nevycvičených, nefunkčných a neistých, teda nepoužiteľných všeobecných vojenských záloh. Vždy si to zlížu vojaci.

Teraz lepšie pochopíme, prečo sú v zodpovedných štátoch na ministrov obrany ustanovovaní civili s dlhoročnou expertízou a kvalifikáciou v oblasti bezpečnostnej politiky. Aj to, prečo v zrelých štátoch požadujú dlhoročnú karanténu od vyzlečenia uniformy po ustanovenie do exekutívnej politickej funkcie. Národ vo funkcii ministra obrany alebo štátneho tajomníka nepotrebuje politickú bábku cudzích „protištátok“, ktorá nikdy nič odvážne nemohla pokaziť, lebo okrem rozvracania štátu nikdy nič neurobila. Ale nepotrebuje ani myslenie opatrníckeho vojaka, slepo vykonávajúceho rozhodnutia politikov, aby si neuškodil v kariére. Národ tam potrebuje absolútne svojej vlasti oddaného politika, ktorý má myslenie tvorcu zodpovedných a odvážnych politických rozhodnutí, ktoré potom budú plniť odvážni, štátu oddaní, vlasteneckí vojaci.

Nezabúdajme, že už ďalší nedávno penzionovaný spoluvinník uvedeného stavu absencie záloh, sa hotuje prevziať rezort obrany. Pochopiteľne, ak mu to „láskavo“ jeho extrémistickí liberálni „bossovia“ ponúknu, on sa už „obetuje“. U neho to neprekvapuje, keďže sa sám rozhodol reprezentovať protištátny, teda nacistický, čiže extrémistický politický spolok. Ale u predstaviteľa SNS to nikto nemal prečo očakávať. Za zvyšného pol roka vo funkcii veľa nápravy nedokáže urobiť nikto. Zrátajú to voliči? Alebo nám to voľbou proti-štátnikov zráta irónia osudu a história? Na naivitu „humanistov“ môžu najviac doplatiť práve tí mladí, ktorí sa ich chystajú voliť.