Sebaodhaľovanie politických a morálnych schopnosti u prezidentky Slovenskej republiky. Môže to občanov SR tešiť ?

Zuzana Čaputová, prezidentka SR, svoje politické a morálne schopnosti nám, občanom SR, odhaľuje predovšetkým tým, čo tvorí obsah jej každodenného vystúpenia, k akým súvislostiam konkrétny obsah jej výpovedí sa viaže a ako je to zlučiteľné s výkonom jej prezidentského úradu.

Teraz sa zameriam iba na jednu jedinú vetu, ktorá odznela na festivale Pohoda 2019 v rozhovore so Štefanom Hríbom. Túto vetu som prevzal z mesačníka Zem a vek, august 2019. Táto veta je aj na videu z uvedeného rozhovoru a znie:

„Samozrejme, nehovorím o tom, že sa uchádzam o dôveru a pochopenie ľudí, ktorí žijú opačnými hodnotami ako ja, tam sa zdržiavať a míňať energiu určite nebudem, uchádzam sa o ľudí, kde je šanca, že sa vieme zhodnúť v tých najdôležitejších hodnotách.“

Niekedy aj jedna dlhá veta ( postoj ) dokáže odhaliť skutočnú ( možno strašnú ) pravdu o tom, aký človek v skutočnosti v našom ľudskom priestore spolu s nami, ostatnými, existuje a čo od neho môžeme očakávať, ak berieme do úvahy otázku jeho osobného súladu so spoločenskou rolou, ktorú na seba prevzal.

Zamyslel som sa nad postojom prezidentky SR v uvedenej citácií a ostal som mierne šokovaný. Povedal som si, že to nemôže byť pravda, aby prezidentka SR už na začiatku svojho úradu „odvážne“ dokázala  vyjadriť svoj pohŕdavý vzťah k občanom SR. V čom spočíva pohŕdavý postoj k občanom SR ? Že sa ako prezidentka SR rozhodla:

1. a) vo vzťahu k občanom SR hodnotovo vymedziť na základe svojej osobnej hodnotovej orientácie, ktorá u nej vedie k tomu, že občanov zároveň kategorizuje na tých, čo sa s ňou zhodujú a na občanov s opačnými hodnotami,
2. b) že samotné kategorizovanie občanov podľa akýchsi hodnotových kritérií bude základom činnosti jej prezidentského úradu, v rámci ktorého bude dbať, aby sa ako prezidentka SR nemusela uchádzať o dôveru a pochopenie u ľudí, ktorí uznávajú opačné hodnoty ako prezidentka osobne a na základe toho si dala osobný záväzok,
3. c) že určite sa s ľuďmi opačných hodnôt nebude zdržiavať a míňať energiu,
4. d) že sa o dôveru a pochopenie bude uchádzať u takých ľudí, s ktorými sa vie zhodnúť na tých najdôležitejších hodnotách.

Týmto pohŕdavým postojom k občanom SR urobila najskôr celkom  vedome dôležitý „radikálny rez“, ktorým sa bude riadiť vo svojom vnútornom prežívaní politiky, ktorú bude robiť a ktorý bude zásadným „metodickým nástrojom“ aj v jej vonkajšom prostredí –  činnosti prezidentského úradu. Tento jej „radikálny rez“, v svojej podstate ako nevyhnutná kategorizácia občanov SR, nebude predstavovať nejakú nevinnú slovnú formulku, ktorá sa náhodne dostala  na svetlo sveta a je zbytočne sa ňou zaoberať. Je to veľmi vážna politická téma, a ako sa neskôr zmienim, môže ukazovať na vážne dôsledky pre tých občanov, ktorí disponujú opačnými hodnotami ako prezidentka SR K akej politickej téme patrí citovaný názor prezidentky SR ?

Ide o politickú tému, ktorá patrí do portfólia EÚ a teda Bruselu, či inak napísané, je témou nositeľov konceptuálnej moci tých, ktorí EÚ sformovali  do súčasnej podoby. Je to politika o tom, že EÚ je ( musí byť )  hodnotové spoločenstvo, ktoré si vyžaduje od Bruselu brániť hodnoty demokratického Západu, teraz v podobe EÚ.

Vymyslenie teórie o tom, že EÚ je hodnotovým spoločenstvo, z veľkej časti predstavuje legitimizovanie zámeru vytvoriť z EÚ mocný imperiálny štát. A pred kým musí Brusel a samotné národné štáty  brániť  nejaké určené, stanovené, deklarované spoločné hodnoty EÚ ? Iba pred vlastnými občanmi, ktorí boli politikmi EÚ a národných štátov „radikálnym rezom“ automatický vyčlenení do priestoru, ktorý bol určený na prísne sledovanie, vyhodnocovanie a trestanie.

Z dôvodov, že EÚ predstavuje hodnotové spoločenstvo, si bruselskí a národní byrokrati vytvorili dobrý politický biznis. Iba na základe potreby ochrany hodnotového spoločenstva bolo možné, aby Brusel za súčinnosti s národnými vládami  rozvinul politiku  boja proti občanom členských štátov EÚ. Iba tak bolo možné rozvinúť politiku boja za ľudské práva, politiku riadenej migrácie, politiku boja proti antisemitizmu, politiku boja proti extrémizmu, politiku kontroly demokracie či právneho štátu, ďalej posilniť pozíciu európskeho práva a podobne. Politika  hodnotového spoločenstva je veľmi silným nástrojom na ovládanie más a má zásadne vzostupnú tendenciu, takže môžeme predpokladať, že boj proti „opačným hodnotám“ podstatne zosilnie.

Čo teda prezidentka SR citovanou jednou vetou dokázala na spôsob „politickej šifry“ povedať či odkázať ?

Prezidentka SR v prvom rade sa iba prihlásila k tomu, že EÚ predstavuje hodnotové spoločenstvo. Úplne jasne prezidentka SR určila, že aj samotná naša spoločnosť, Slovenská republika, je  hodnotovým spoločenstvom, ktoré patrí do EÚ, pretože ide o rovnaké hodnoty. Prezidentka SR „radikálnym rezom“ určila, že u ľudí s opačnými hodnotami nie je potrebné uchádzať sa o dôveru a pochopenie, čo sa dá zdôvodniť aj tak, že takíto ľudia existujú v priestore, ktorý je potrebné sledovať, vyhodnocovať a trestať.

Ak by sa vládna moc  mala u ľudí s opačnými názormi uchádzať o dôveru a pochopenie, potom  by tato moc muselo rozvinúť k uplatneniu v politickom konaní iné, nie represívne  metódy svoje práce. Dôležitý je však dôsledok uchádzania sa  o dôveru a pochopenie: Brusel a ani národné vlády by nemohli oficiálne organizovať ochranu  hodnotového spoločenstva a teda bojovať proti občanom za ich názory a postoje.

Bolo potrebné, aby prezidentka SR – chtiac či nechtiac – vyjadrila svoj pohŕdavý postoj k občanom SR ? Odpoveď na túto otázku sa skrýva v odpovedi na inú  položenú otázku: Vyžaduje si prezidentský úrad, aby organizoval svoju prácu a svoje politické aktivity z pohľadu, že Slovenská republika predstavuje hodnotové spoločenstvo, v ktorom je potrebné sa hodnotovo  vymedzovať a ochraňovať ?

Z môjho pohľadu prezidentský úrad takýto postoj a takéto politické aktivity si nevyžaduje, pretože sa spoločnosť môže iba nezmyselne radikalizovať. Podľa prezidentky SR si prezidentský úrad bude vyžadovať riešiť úlohy spojené s poňatím spoločnosti a štátu ako hodnotového spoločenstva, v ktorom je potrebné sa vymedzovať oproti opačným hodnotám. Prijať takéto nešťastné  rozhodnutie znamená do budúcnosti postaviť prezidentský úrad do pozície „inkvizítora“, ktorý rozšíri  vládnu politiku boja proti občanom SR o niektoré nové prvky.

V skutočnosti prezidentský úrad má pracovať v takom režime, aby sa nezaoberal, ako robiť politiku  hodnotového spoločenstva podľa vzoru Bruselu a teda podľa toho, čo v jednej vete prezradila prezidentka SR. Prezidentský úrad nebol zákonom postavený do pozície, že má slúžiť iba tým, s kým sa nachádza zhoda v tých najdôležitejších otázkach. Takýto svojvoľný výklad poslania  prezidentského úradu robí z neho iba jedno z centier politiky hodnotového spoločenstva. Ak prezidentka SR rozdeľuje občanov SR a teda dáva priestor pre radikalizáciu spoločnosti, tak umožní vytvoriť  lepšie podmienky pre rozvinutie politiky boja proti občanom.

Bezhodnotová spoločnosť neexistuje. Prezidentka SR je povinná rešpektovať všetkých občanov SR s takými hodnotami, ktoré si určitým spôsobom osvojili a ktorými žijú svoj život a chápu svoje postavenie v spoločnosti. Povinnosťou prezidentky SR nie je  robiť „radikálny rez“ a tým kategorizovať občanov so zámerom ich ďalšieho použitia: a) s jednými „biť bandu“ a za b) druhých zatracovať.

Prezidentský úrad  má plniť také úlohy a rozvíjať také aktivity, z ktorých bude  vo všeobecnosti jasné, že tento úrad sa uchádza o dôveru a pochopenie všetkých občanov s rôznymi hodnotami. To je prvá podmienka  toho, aby bolo možné zastaviť prípadnú radikalizáciu spoločnosti podľa  predstáv prezidentky SR. Je teda potrebné, aby prezidentka SR namiesto svojho zámeru hodnotovo sa vymedzovať voči veľkým skupinám občanov SR, svoj prezidentský úrad dokázala spravovať tak, aby  ten svoju energiu a čas sústredil na presadzovanie zámeru vytvárať dobré podmienky  pre demokratické rozhodovanie  občanov.

A tu sme už  pri otázke či probléme, ako sa má ( bude ) robiť politika v prezidentskom úrade. Podľa postoja prezidentky SR, uvedeného v citovanej vete, sa politika  má ( bude) robiť spôsobom, že sa dosiahne určitým spôsobom zhoda s jej hodnotami. Za efektívnu politickú aktivitu pokladá to, že sa nemusí zdržiavať  a míňať energiu s ľuďmi, ktorí majú opačné hodnoty. Na tomto prístupe nie je nič demokratického, je to technokratický prístup k riešeniu rôznych problémov.

Existuje aj iná možnosť, ako robiť politiku v prezidentskom úrade. Ten sa musí uchádzať o dôveru a pochopenie všetkých  občanov s rôznymi hodnotami, ktorým je potrebné vytvoriť  podmienky pre ich  demokratické rozhodovanie. V tomto prípade nepôjde o zhodu s hodnotami prezidentky SR, ale o zhodu založenú na uplatnení princípu väčšiny, respektíve kvalifikovanej väčšiny a podobne, pričom na hodnoty  jednotlivých občanov a prezidentky SR sa neprihliada. Môžeme si vybrať, ktorý spôsob robenia politiky v prezidentskom úrade je ten správny a v prospech občanov SR a môžeme hádať, či prezidentka SR dodrží svoj postoj uvedený v citovanej vete.

Chcem upozorniť, že robiť politiku v prezidentskom úrade  na základe spôsobu  dosiahnutia zhody s hodnotami prezidentky SR nevyplýva, respektíve nie je výsledkom akéhosi nedopatrenia v prístupe k plneniu úloh. Robiť politiku v prezidentskom úrade na základe zhody s hodnotami prezidentky SR, to je súčasť zámeru cudzích, nadnárodných síl a skupín, ktoré sa v svojich tajných či v oficiálnych organizačných štruktúrach zaoberajú výberom  vhodných kádrov, ktoré sa môžu – sú určené pre zapojenie sa do volieb o dôležitý štátny post.

Nebola žiadna náhoda, že práve Zuzana Čaputová získala  ešte v období pred voľbou  prezidenta SR dve zaujímavé ocenenia. Rovnako nie je žiadnou náhodou, že kandidát na prezidenta SR pán Mistrík sa zriekol svojej kandidatúry v prospech Zuzany Čaputovej. Úspešný kandidát, napríklad na obsadenie prezidentského úradu v SR, vie, že jeho hodnotový svet musí byť úplne v súlade s hodnotami, ktoré umožňujú a chcú presadzovať tvorcovia jeho budúcej pozície. V našom konkrétnom prípade ide o to, aby Zuzana Čaputová ako prezidentka SR v svojom úrade zabezpečila súlad ňou proklamovaných hodnôt s hodnotami a poslaním, ktoré jej bolo určené podporovateľmi z nadnárodnej úrovne.

Dosiahnuť súlad medzi hodnotami, ktoré deklaruje prezidentka SR na domácej pôde a hodnotami, ktoré sú požadované iba zvonku, bude možné iba vtedy, keď prezidentka SR nedovolí, aby sa prezidentský úrad uchádzal o dôveru a pochopenie  všetkých občanov s rôznymi hodnotami a aby svoj čas a energiu sústreďoval na presadzovanie zámeru vytvárať dobré podmienky pre demokratické rozhodovanie občanov. Dôvod je jasný: pri demokratickom rozhodovaní občanov prezidentský úrad nemôže zabezpečiť „úspešný“ výsledok a teda to, čo si u kandidátky na funkciu prezidenta SR „objednalo“ zahraničie.

Z uvedených súvislosti mi vyplýva, že citovaný postoj prezidentky SR bol prednesený celkom vážne, s pocitom zodpovednosti a so zámerom, že je to zároveň jasný prísľub tým, ktorí ju volili, ale predovšetkým tým silám, ktoré jej pomohli dostať sa do prezidentského úradu. Prezidentka SR svojou citovanou vetou občanom SR odhalila, aké sú jej politické a morálne schopnosti, ktoré sú potrebné k výkonu prezidentského úradu. Pre nás, občanov SR, to vo všeobecnosti nie je radostné zistenie. Jej spôsob výkonu politiky bude slúžiť zahraničným mocnostiam a my, občania SR, máme mať iba jednu možnosť a to prispôsobiť sa hodnotám, ktoré bude presadzovať.

Samotnou prípravou a priebehom voľby prezidenta SR  a inštalovanie Zuzany Čaputovej do  funkcie prezidentky SR dostali občania SR poriadnu facku a silný odkaz, že  nie sú dôležití pre demokratické rozhodovanie, stačí vykonať ( demokratický ? ) volebný akt. A tento odkaz potvrdila v citovanej vete aj prezidentka SR. Z obsahu citovanej vety a zo súvislosti s ňou spojených do popredia, ako naliehavá výzva, vystupuje otázka, ako pokračovať ďalej, ak sa politika deformuje do podoby, aby čo najviac obchádzala občanov – voličov.

Demokracia bez občanov a ich aktívneho vplyvu nemôže existovať. A nemôže existovať ani bez primerane kvalitných politických inštitúcií. Občania sa majú postarať, a to je základné poučenie, že sa podstatne musí posilniť ich vplyv pri výbere  kandidátov na politických zástupcov, musia byť posilnené ich možnosti zúčastňovať sa predvolebnej prípravy volieb, mať nový systém organizovania volebného aktu. Občania si musia presadiť prípravu totálnej reformy volebných zákonov a to najmä voľby prezidenta SR, volieb do NR SR či volieb do Európskeho parlamentu.  V súčasnosti platné inštitúcie pre prípravu a vykonanie volieb nevyhovujú súčasným potrebám, a keď, tak iba politickým subjektom, ktoré sa potom v politike priživujú na úkor občanov a v záujme cudzích mocnosti.

V ďalšej časti môjho príspevku si dovolím uviesť niekoľko príkladov, ktoré určitým spôsobom súvisia s citovanou vetou prezidentky SR a ktoré jasne ukážu, ako prezidentský úrad môže fungovať, ak sa má zabezpečiť zhoda s hodnotami prezidentky SR a ako prezidentský úrad má fungovať, ak túto zhodu v hodnotách  nie je potrebné v politickom konaní akceptovať.

Príklad prvý.

V spoločnosti je známe, že JUDr. Štefan Harabin ako kandidát na funkciu prezidenta SR podal na Ústavný súd SR sťažnosť, v ktorej označil marcové voľby za nezákonné a neústavné, navrhol ich vyhlásiť za neplatné a opakovať ich.

Podaním volebnej sťažnosti sa otázka voľby prezidenta SR stala vecou verejnou a v tom zmysle sa dotýka nás občanov – voličov.

Z objektívneho hľadiska ako občan SR som mál záujem, aby volebná sťažnosť bola dôsledne a objektívne Ústavným súdom SR prešetrená a aby bolo vydané záverečné  rozhodnutie ešte pred zložením sľubu prezidentky SR. Mal som ako občan aj určité očakávanie od samotnej prezidentky SR. Veril som, že dokáže občanom SR, ako si váži spravodlivosť v spoločnosti. V prípade volebnej sťažnosti mala prezidentka SR možnosť preukázať sa, že verí v tú najjednoduchšiu formu spravodlivosti – v spravodlivosti ako férovom prístupe k občanom SR, ktorá by sa prejavila v tom, že bola by vydala oficiálne štátnické vyhlásenie. Zuzana Čaputová takéto štátnické vyhlásenie neurobila. Iba reagovala, že zo strany Štefana Harabina ide o nepodloženú a absurdnú sťažnosť.

Konanie Zuzany Čaputovej prebehlo presne v duchu jej postoja citovaného v jednej vete na festivale Pohoda 2019. Je známe, že hodnoty deklarované Štefanom Harabinom sa nezhodujú s hodnotami Zuzany Čaputovej. Prezidentka SR  teda nemala záujem zdržiavať sa a míňať energiu so sťažovateľom a preto zrejme ani nemohla vydať svoje štátnické vyhlásenie, ktoré by potvrdzovalo, že má záujme, aby sa o sťažnosti rozhodlo ešte pred jej inauguráciou. A podobne postupovali aj ostatní dvaja ústavní činitelia: predseda NR SR a predseda vlády SR a, samozrejme, aj vedenie Ústavného súdu SR.

Pre všetkých zodpovedných činiteľov SR nebolo dôležité, aby si ctili zákony a príslušné inštitúcie, a teda rešpektovali obsah svojich sľubov. Pre nich bolo dôležité, aby sa zhodli na tých najdôležitejších hodnotách a preto Ústavný súd SR sťažnosť jedného človeka – občana ( ! ) neprerokoval a nerozhodol a inaugurácia sa podľa plánu uskutočnila.

Môžem zhrnúť a zdôrazniť, že prezidentský úrad začal fungovať takým spôsobom, aby  bola zabezpečená zhoda s hodnotami prezidentky SR, pričom na právo občanov SR mať k dispozícií definitívne ukončenie  voľby prezidenta SR sa neprihliadalo. Ak by naši ústavní činitelia dbali o to, aby prezidentský úrad fungoval bez zhody s hodnotami prezidentky SR, potom Ústavný súd SR by mal záujem vyvinúť maximálnu energiu k prešetreniu sťažnosti a vydal svoje záverečné rozhodnutie. Ústavný súd SR mal pracovať tak, aby bola posilnená dôvera  občanov v zákony a inštitúcie v SR.

V tomto prípade ignorovaním sťažnosti Štefana Harabina nešlo o to zmravniť jedného sťažovateľa z „všetkých spokojných“, ale o to, aby sa zistilo, či vo volebnom procese boli robené machinácie s určitým zámerom. Práve  toto nemôže byť ignorované len preto, že prezidentka SR bez faktického overenia volieb vyhlásila, že sťažnosť  Štefana Harabina je nepodložená a absurdná.

Príklad druhý.

Vyššie som uviedol, že občania si musia presadiť prípravu totálnej reformy volebných zákonov a to najmä  zákona o voľbe prezidenta SR, zákona o voľbách do NR SR a tiež zákona o voľbách do Európskeho parlamentu. Skupina politických subjektov, ktorá je bezvýhradne orientovaná na Brusel vo veciach EÚ a NATO, nepotrebuje, aby volebné zákony posilnili v príprave a priebehu volieb vplyv občanov – voličov. Skupina politických subjektov dbá o to, aby rozhodujúce pozície v štáte a v spoločnosti nezískali zástupcovia, ktorí dôsledne hája  národnoštátne záujmy SR. Vedia, že o dôveru a pochopenie ľudí sa majú uchádzať iba pred voľbami a aj to spôsobmi, ktoré sú vzdialené poctivej predvolebnej debate ( kampani ).

Po voľbách uchádzať sa o dôveru a pochopenie občanov z ich strany už nie je potrebné, nastupuje rázny „radikálny rez“. Politické subjekty sa zameriavajú iba na hľadanie zhody s určitými skupinami ľudí a deklarovaných hodnotách a podľa toho sa postupuje. Ak sa nenájde zhoda, že je potrebné totálne meniť volebné zákony v prospech vplyvu občanov na výber svojich  zástupcov do NR SR, prípadne do EP, tak je tu ešte prezidentský úrad, ktorý má vyvinúť iniciatívu a energiu a postaviť sa na stranu občanov.

Volebné zákony by mali byť predmetom celospoločenskej diskusie a mali by podliehať demokratickému rozhodnutiu občanov, pretože politické subjekty, ktoré sú v NR SR, sú v konflikte záujmov.

To, že v našom štáte a spoločnosti  ľudia žijú akýmikoľvek hodnotami, neznamená, že nemajú právo a schopnosti podieľať sa  na prijatí demokratického rozhodnutia. Ak sa teda prezidentka SR nebude zhodovať v názore, že je potrebné  zmeniť volebné zákony, prezidentský úrad môže presadzovať riešenie, aby sa o definitívnej zhode rozhodlo demokratický podľa princípu väčšiny, ktorého výsledok sa bude rešpektovať.

Príklad tretí.

Týka sa najdôležitejších vecí v zahraničnopolitickej orientácií SR. Ide o otázku členstva SR v EÚ a NATO a fungovanie v týchto štruktúrach. Prezidentka SR napríklad akceptuje zhodu určitej skupiny ľudí či politikov v hodnotách, pretože svoje hodnoty pokladá za niečo, čo sa musí ďalej presadzovať. Tak napríklad hlbšia integrácia SR do EÚ. Zhoda v hodnotách bola zo strany vládnej moci a vôbec politických skupín povýšená na konečné stanovisko, konečné rozhodnutie, konečnú stanicu, z ktorej sa ďalej ( k občanom ) nepostupuje. Prezidentský úrad začal pracovať v súlade s hodnotami prezidentky SR, aby bola dosiahnutá a rešpektovaná zhoda.

Namiesto zhody v hodnotách pár ľudí – politikov, ako „konečnej stanice“ politického konania, môže prezidentský úrad pokúsiť sa presadiť, aby na zhodu v hodnotách sa neprihliadalo a aby o otázkach členstva SR v EÚ a NATO ( ako ďalej ) mohli demokratický rozhodnúť občania. Takže ak prezidentka SR požaduje hlbšiu integráciu, tak pre potreby spoločnosti  a teda samotných občanov má vysvetliť, čo to znamená. Iba vtedy bude jasné, že sa požaduje politická integrácia a teda ustanovenie európskeho super štátu.

Brusel, európski politické elity, vládna moc členských štátov EÚ či ústavní činitelia a skupiny politických subjektov chcú presadiť ustanovenie impéria metódou konsenzu hodnôt ( zhodou ) a teda zhoda v najdôležitejších  hodnotách má pre politikov predstavovať dostatočný argument, aby tak závažný politický čin bol zrealizovaný. Všetci členovia „kartelu eurooptimistov“ sami seba , podobne ako prezidentka SR, pasovali  na rytierov pravdy a slobody, ktorí, nedbajúc na potrebu uchádzania sa o dôveru a porozumenie  a pochopenie u ľudí žijúcich inými či rôznymi hodnotami, chcú týmto ľuďom v novom, imperiálnom štáte zabezpečiť nevídaný blahobyt a prosperitu.

S niekoľkými stovkami miliónov  obyvateľov Európy „kartel eurooptimistov“  nemá čas sa zdržiavať a míňať energiu k vytvoreniu podmienok, aby občania  sami o svojom osude mohli demokratický rozhodnúť. Brusel samotný je zainteresovaný na tom, aby stále platilo, že EÚ je hodnotové spoločenstvo. Brusel  toto tvrdenie ako prax potrebuje k tomu, aby na základe neho mohol rozvíjať politické aktivity, ktoré, ak by EÚ bola iba medzinárodnou organizáciou, by vôbec neboli potrebné na spoločné riešenie s členskými štátmi.

Brusel si nárokuje ochraňovať toto hodnotové spoločenstvo, ktorému najskôr fandia členovia „kartelu eurooptimistov“. Táto ochrana má však represívny charakter, čo je výrazom negatívneho vzťahu a postoja k občanom.  Ak treba niečo ochraňovať, aj samotné hodnoty, o tom by mali rozhodovať nie politici, ale občania. Je preto dôležité pochopiť, že ochrana štátu a spoločnosti ako hodnotového spoločenstva nie je ochranou demokratického právneho štátu, pokiaľ sa zhoda nezabezpečí v procese demokratického rozhodovania občanov alebo v zákonnom postupe demokratických inštitúcií existujúcich, respektíve tých, ktoré je potrebné ustanoviť.

Príklad štvrtý.

Podľa Ústavy SR štátna moc pochádza od občanov, ktorí túto moc vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Problémom je, že toto ustanovenie z Ústavy SR sa celý čas porušuje v dvoch rovinách.  V prvej rovine je to problém, že naši volení zástupcovia svojvoľne zmenili poňatie pôvodu štátnej moci. Štátna moc už nepochádza iba od nás, občanov SR. Jej poňatie bolo nedemokratický rozšírené o veľký diel „štátnej moci“ z Bruselu ( z EÚ ), ktorý ju vykonáva na základe nášho členstva v EÚ a súhlasu našej vládnej moci, teda bez volených zástupcov. V druhej rovine je to problém výkonu štátnej moci občanmi priamo. V článku 30 Ústavy SR je uvedené, že občania majú právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Je dôležité pripomenúť, že toto ustanovenie  je o politických právach občanov SR. Ústava SR teda dáva  možnosť občanom podieľať sa na výkone štátnej moci.

Príslušné ustanovenie v čl. 2 a v čl. 30 Ústavy SR nie je možné chápať a vykladať tak, že platí iba jedna z dvoch uvedených možnosti: účasť občanov na správe vecí verejných  priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. V skutočnosti platia obidve možnosti, ale naši volení zástupcovia v zákonoch rozpracovali pre občanov  iba voľbu ich zástupcov. Účasť občanov na správe vecí verejných priamo nebola legislatívne rozpracovaná. Podľa niektorých našich zástupcov na demokracií je vraj najférovejšie, keď ľudia vyjadria svoj názor vo voľbách.  Práve tu sa skrýva veľké nepochopenie celého problému fungovania demokracie.

Ústava SR umožňuje pokladať občanov SR za určitú politickú silu  v demokratickej spoločnosti, ktorá sa nekryje a nesplýva v takých politických silách ako sú politické strany a politické hnutia. Nie je to tak, ako to v marci 2018 tvrdil predseda NR SR, že ak sa chcú občania zapájať do zmeny vecí verejných, nech vstúpia do politických strán.

Ak sú občania SR základom štátnej moci a politickou silou v demokratickej spoločnosti, je nevyhnutné, aby po vzore uplatnenia volebného práva a samotných volieb bola zástupcami občanov a ich aktívneho vplyvu rozpracovaná problematiku účasti občanov  na správe vecí verejných priamo, ktorú nie je možné stotožňovať  napríklad s petičným právom či právom pokojne sa zhromažďovať ( viď čl. 27 a čl. 28 Ústavy SR ). Je zaujímavé, že práve Ústava SR, hoci deklarovala, že občania majú právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo, tak vôbec už nespomína, že podmienky výkonu práva ustanoví zákon.

V tejto súvislosti je veľmi dôležitý čl. 31 Ústavy SR, ktorý znie: „Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.“ Ak sa v prípade práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo pozabudlo, že je potrebné vytvoriť podmienky výkonu tohto práva zákonom, tak čl. 31 sa jasne zmieňuje o tom, že má ísť o zákonnú úpravu všetkých politických práv a slobôd, medzi ktorých uvedené právo na správu vecí verejných priamo patrí.

Zo zákonnej úpravy všetkých politických práv a slobôd je vyňaté právo občanov zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo a z tohto dôvodu nie je možné ( nebolo možné ) nikdy naplniť druhú časť  čl. 31 Ústavy SR, ktorá zdôrazňuje, že výklad a používanie  ( zákonnej úpravy všetkých politických práv a slobôd ) musia ( ! ) umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.

V zmysle Ústavy SR občania na základe svojho politického práva predstavujú  určitú politickú silu, ktorá na rozdiel od politických strán a hnutí, má svoje špecifické postavenie a charakter a teda aj svoj spôsob vplyvu na samotnú slobodnú súťaž politických síl. Bez zákonnej úpravy svojho práva boli občania postavení do pozície, ktorá im neumožňuje svojim špecifickým spôsobom vstupovať do slobodnej súťaže politických síl a mať významný vplyv na dosiahnutie určitých výsledkov tejto súťaže.

Vylúčenie občanov zo slobodnej súťaže politických síl pokladám za vážne narušenie demokratického poriadku v našej spoločnosti zo strany ústavných orgánov či vôbec  zástupcov občanov. Pre politické strany a hnutia ako účastníkov súťaže politických síl je vylúčenie občanov výhodným politickým opatrením ( manévrom ), zásluhou ktorého slobodná súťaž  politických síl  sa dá jednoduchšie regulovať, viac sformalizovať a tým presadzovať špecifické záujmy určitých skupín, ktorým sú občania úplne ukradnutí.

Politické strany a politické hnutia sú v konflikte záujmov a preto štátne a ústavné orgány nikdy nekonali v prospech občanov a ich práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo. Ustanovenie čl. 31 Ústavy SR v znení „Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd…“ ich k tomu jasne navádza a zároveň prikazuje a zaväzuje, že výklad a používanie zákonnej úpravy musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických  síl v demokratickej spoločnosti.

 Bez takej politickej sily ako sú občania SR sa ľahšie „bačuje“ v politickom priestore.

Teraz sa vráťme k citovanej vete prezidentky SR a dajme obsah tejto vety do súvislosti s práve opísaným problémom. Ukáže sa nám niekoľko zaujímavých pohľadov na postoj prezidentky SR. Predovšetkým:

1. Ústava SR nekategorizuje ľudí či občanov, ak im priznáva určité práva, na tých, čo žijú určitými správnymi hodnotami a na tých, ktorí žijú opačnými hodnotami. A už vôbec neplatí, že občania SR majú žiť hodnotami , ktorými žije ich prezidentka.
2. Svojim postojom uvedeným v citovanej vete prezidentka SR iba potvrdila, že má problém porozumieť postaveniu občanov v štáte a spoločnosti. Ak Ústava SR umožňuje občanom výkon štátnej moci aj priamo a dáva im právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných, potom prezidentka SR si vôbec nemôže dovoliť toto postavenie občanov zredukovať na dve protichodné kategórie, z ktorých jej pozornosť si zaslúži iba tá kategória občanov, ktorá žije hodnotami ako samotná prezidentka. Je trapné, ak prezidentka SR prehlási, že s ľuďmi, ktorí žijú opačnými hodnotami ako ona, sa zdržiavať a míňať energiu nebude. V jej prípade môže byť faktom, vzhľadom na výsledky volieb prezidenta SR, že ide o veľkú väčšinu občanov SR.

Ak občania podľa Ústavy SR predstavujú politickú silu, pretože majú svoje politické práva, potom je veľmi divné, že prezidentka SR sa rozhodla ignorovať možno veľkú väčšinu  občanov SR. Jej ignorancia občanov SR nie je žiadna nevinná pozícia, ktorá nemôže spoločnosti uškodiť. Z pohľadu Ústavy SR ignorovať občanov štátu a spoločnosti znamená určitým spôsobom potierať politické práva a nezaoberať sa tým, aby občania SR predstavovali  vplyvnú politickú silu. Prosím, aby sme si to nemýlil s organizovaním určitých skupín občanov na pokojných zhromaždeniach, ktoré organizujú rôzne nastrčené  „politické figúrky“ pod heslami boja proti korupcií, za slušné Slovensko a podobne.

K čomu má viesť uznanie občanov SR  za vplyvnú politickú silu ?

K tomu, aby bolo možné pokladať občanov SR za takú politickú silu, ktorá svojim špecifickým spôsobom  bude môcť zúčastňovať sa slobodnej politickej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti. Prezidentka SR a jej prezidentský úrad  majú mať povinnosť pomáhať v tom, aby v zmysle čl. 31 Ústavy SR bolo umožnené všetkým politickým silám zúčastňovať sa slobodnej súťaže politických síl, teda aj samotným občanom. A zároveň ide aj o úlohu ochraňovať slobodnú súťaž politických síl.

Na samostatný článok je zamyslenie sa nad otázkou, či vôbec ešte ide v našej spoločnosti o nejakú slobodnú súťaž politických síl. Samotný obsah citovanej vety prezidentky SR jasne ukazuje, že opačné hodnoty, ako sú jej hodnoty, ju nezaujímajú, pričom slobodná súťaž politických síl si vyžaduje, aby sa v politickom ringu stretávali aktéri hodnotovo rôzne orientovaní. Samotná slobodná súťaž politických síl v našej spoločnosti rapídne upadla, ba možno ani vôbec už neexistuje, pretože štátna moc a ústavné orgány sa svojej úlohy umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž vzdali a  povinnosti s radosťou prevzali marketingové skupiny, média či niektoré neziskové organizácie.  Čerstvým príkladom sú marcové voľby prezidenta SR.

Lenže takéto prevzatie povinnosti je už v rozpore s Ústavou SR. Občania SR sú významnou politickou silou podľa Ústavy SR, sú teda súčasťou demokratického poriadku základných ľudských práv a slobôd. To je teória. Prax je taká, že podmienky pre výkon politických práv občanov ako politickej sily neboli ustanovené. Vládna moc nemá záujem, aby sa občania  do jej politiky miešali. Z praxe vyplýva, že demokratický poriadok našej spoločnosti sa výrazne oslabuje bez vplyvu takej politickej sily ako sú občania SR.

Za tejto situácie citát jednej vety prezidentky SR je o tom, že úplne zapadá do zaužívanej praxe, pričom v jej prípade poznáme aj dôvod ignorovania  občanov SR ako významnej politickej sily. Týmto dôvodom je  opačná hodnotová orientácia. Prezidentka SR dala jasne najavo, že svojim postojom vo vzťahu k občanom sa nič  nemení k lepšiemu a preto môže platiť iba to, čo tvrdím:  demokratický poriadok sa výrazne oslabuje bez vplyvu občanov ako politickej sily.

Prezidentka SR je ústavným činiteľom a jej úlohou preto je, aby dbala o to, že demokratický poriadok spoločnosti sa nebude výrazne  oslabovať. Pojmové označenie „výrazne oslabovať“ dávam do priamej súvislosti s pojmom „odstraňovať demokratický  poriadok…“. Pripomínam to preto, že čl. 32 Ústavy SR dáva občanom právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v Ústave SR.

3. Signatári Parížskej výzvy z októbra 2017 uviedli okrem iného aj to, že dobrý politický štátnik spravuje obecné dobro svojho ľudu. Do budúcnosti by to malo platiť aj pre prezidentku SR. Lenže obsah citovanej vety z rozhovoru na festivale Pohoda 2019 potvrdzuje niečo iné. Pre prezidentku SR jej ľud ( občania ) nemajú žiadny význam, ak nie sú zajedno s jej hodnotami. Postoj prezidentky SR je úplne v súlade s politikou EÚ. Bez občanov s politickými právami ide o deficit demokracie, ktorý sa však rozšíril všade, kde má vplyv a silu EÚ.

Všimli si to aj signatári Parížskej výzvy, keď uviedli, že demokratický deficit v EÚ nie je puhým technickým problémom, ale zásadným záujmom, ktorý si globalisti  či nadnárodné štruktúry žiarivo  strážia. Je dôležité pochopiť, kde sa stráca politický život z členských štátov EÚ. A ten sa stráca, pretože sa vynucuje politická konformita, ktorá slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti jednoducho nepodporuje. Obsah citovanej vety prezidentky SR  je presnou ukážkou priameho či nepriameho vynucovania politickej konformity. Nie náhodou preto signatári Parížskej výzvy konštatovali, že nadnárodní mandaríni v inštitúciách EÚ si privlastnili politický život, pretože žiadna alternatíva neexistuje a týmto spôsobom dochádza k technokratickej tyránií.

Prezidentka SR je aktívnou presadzovateľkou politiky Bruselu, založenej na základnej téze, že EÚ predstavuje hodnotové spoločenstvo, ktoré musí každý rešpektovať. To, čo povedala v citovanej vete na festivale Pohoda 2019, samotný Brusel a nadnárodných mandarínov určite veľmi potešilo. Dôvod je jednoduchý. Presadzovanie politickej konformity v rámci EÚ si vyžaduje mať aktívnych predstaviteľov národných štátov, ktorí sú ochotní vykonávať „demolačné práce“ v politike cez nástroj k tomu uspôsobenej politickej  kultúry.

Prezidentka SR  rázne začala  presadzovať od svojho nástupu do prezidentského úradu takú politickú ( ne ) kultúru, ktorá EÚ umožňuje ďalej pokojne pracovať na svojich zásadných cieľoch.

Keď som si ráno 11.8.2019 pozrel na Hlavných správach článok o tom, že Zuzana Čaputová si deň predtým prevzala vo Švajčiarsku Európsku cenu za politickú kultúru, hneď som si uvedomil, že analýza citovanej vety z môjho pohľadu stala za to.  Bolo mi zároveň aj veľmi smutno.  Prezidentka SR sa totiž  veľmi teší udelenej cene ako mimoriadnej pocty za prácu, ktorú ako ústavný činiteľ nerobí v prospech svojej krajiny a vlasti, ale v prospech tých nadnárodných mandarínov, ktorí neoceňujú ústavných činiteľov či politikov  národných štátov za ochranu a obranu národno-štátnych záujmov.

Prezidentka SR mala možnosť zvrátiť oficiálne výsledky voľby prezidenta SR v svoj prospech. Mala možnosť získať na svoju stranu veľké percenta občanov  – voličov, ktorí ju nevolili a aj tých občanov, ktorí sa rozhodli neprísť k volebným urnám. Svoju možnosť však nevyužila. V jej prípade, podobne ako v prípade iných ľudí existuje akási hraničná čiara, ktorú je potrebné prekročiť a ktorá oddeľuje správnu zdatnosť od nesprávnej zdatnosti. Človek sám akoby mal v sebe rub a líce svojho ľudského prejavu a je na jeho slobodnom ( ? ) rozhodnutí, ako to využije.

V čom sa ukazuje rub a líce v prípade prezidentky SR ?

Jej prvá možnosť, ako som uviedol, bola možnosťou zvrátiť oficiálne výsledky voľby prezidenta SR. Pre túto možnosť sa mohla rozhodnúť iba vtedy, ak by svoju kandidatúru na funkciu prezidentky SR vnútorne a navonok prežívala jednoznačne len s dôrazom na vedomie, čo pre ňu predstavujú občania SR a za podmienky, že nie je viazaná a odkázaná na žiadnu pomoc mediálneho a finančného okolia. Ak by sa prezidentka SR rozhodla konať podľa tejto možnosti, jej konkrétne kroky po úspešných voľbách by boli úplne iné.

Tak napríklad, ako som sa už zmienil v príklade prvom, nebola by pripustila svoju inauguráciu až do definitívneho  vyriešenia volebnej sťažnosti. Ak by aj mala besedu so Štefanom Hríbom na festivale Pohoda 2019,  tak určite nikdy by si nedovolila  verejne povedať vetu, ktorú som citoval v úvode tohto článku.

Prezidentka SR využila druhú možnosť. Nebrala ohľad na volebnú sťažnosť a tým aj na definitívne  ukončenie a potvrdenie výsledkov voľby prezidenta SR. Nebrala ohľad ani na občanov SR a to presne v duchu jej postoja  uvedeného v citovanej vete. Svojimi zahraničnými návštevami pomohla „rozleptať“ politické prostredie  krajín V4 a jasne definovať svoje postoje k EÚ a NATO. Prezidentka SR sa teda rozhodla čo najskôr  ukázať v pozitívnom svetle pred tými, ktorí reprezentujú nadnárodné štruktúry.

Na rozdiel od prvej možnosti, ktorá jej mohla priniesť  rapídne zvýšenie dôveryhodnosti u občanov SR, pri využití druhej možnosti ocenenie prišlo ako blesk z jasného neba. Prezidentka SR bola ocenená Európskou cenou za politickú kultúru. Ťažko si je možné myslieť, že táto cena je  výsledkom ocenenia jej úsilia rozvinúť  komunikatívnu  politiku s občanmi SR. Čo teda v konečnom dôsledku rozhoduje o tom, ako ústavný činiteľ odhaľuje svoje politické a morálne schopnosti ?

Je to vec odborných ( politických)  znalosti, je to vec srdca, je to schopnosť rozumová, je to otázka ľudskosti v politike, je to otázka ideovej orientácie a ideológie určitej triedy, je to otázka otrockej závislosti na finančnej a mediálnej pomoci, je to schopnosť prisluhovať cudzej moci a jej záujmom, je to záľuba za každú cenu sa dostať na piedestál moci bez ohľadu na vlastnú krajinu a jej občanov ? Nech si každý, kto pri čítaní článku sa dostane až k týmto riadkom, nájde odpovede podľa svojich kritérií.

V každom prípade sa však ukazuje, že prezidentka SR svoje politické a morálne schopnosti sebaodhaľuje  spôsobom, ktorý občanov SR nemôže tešiť.

Čo je potrebné na záver pripomenúť k analýze citovanej jednej vety prednesenej prezidentkou SR ?

V duchu postoja signatárov Parížskej výzvy má skôr platiť zásada – morálny princíp, že česť a mimoriadna pocta sa ústavným činiteľom má dostávať od svojho ľudu, od občanov vlastnej krajiny. Je ťažko predpokladať, že za niekoľko týždňov vo funkcií môže prezidentka SR na základe obsahu citovanej vety dostať česť či mimoriadnu poctu od občanov štátu, na čele ktorého stojí.

Od Lukáša Krivošíka je potrebné si zobrať za akýsi kompas práce v prezidentskom úrade to, že euroelity si musia uvedomiť, že nositeľmi hodnôt sú občania. A tieto hodnoty nikto nenadelil zhora a teda aj s mojim dodatkom, že nikto nemôže nadeľovať ani z Bruselu či prezidentského úradu.

Dušan Hirjak