Ďalšie nezmyselné, zbytočné a kontroverzné rozhodnutie poslancov NR SR

Dňa 27.6.2019 Národná rada Slovenskej republiky schválila Zákon o predprimárnom vzdelávaní s účinnosťou od 1.9.2021. Uvedený zákon nariaďuje povinnú návštevu predškolských zariadení pre všetky päťročné deti. Zákon pripúšťa možnosť vzdelávania päťročného dieťaťa v domácom prostredí za podmienky, ak jeden z rodičov, ktorý sa stará o jeho výchovu je držiteľom minimálne maturitného vysvedčenia.

Proti zavedeniu povinnej návšteve predškolských zariadení pre päťročné deti, na rozdiel od  Ministerstva školstva SR sa vyslovilo množstvo rôznych organizácii, počínajúc tými, ktoré zastupujú rodičovskú verejnosť a končiac Zväzom miest a obcí Slovenska (ZMOS). V zdôvodnení svojich výhrad k danému návrhu poukazovali na množstvo problémov finančného, personálneho, organizačného, priestorového, sociálneho a výchovného charakteru, ktoré vyplynú z jeho realizácie v konkrétnych podmienkach. Aj to bol dôvod, prečo pôvodný návrh účinnosti tohto zákona určený na 1.9.2020 bol presunutý na dátum 1.9.2021, čím sa problémy, spojené s jeho realizáciou neodstránia, len sa prenesú na neskoršie obdobie. K tým najčastejšie predkladaným výhradám je možné uviesť nasledujúce pripomienky:

Aj keď sa tento zákon tvári, že sa týka všetkých päťročných detí, pravdou je, že jeho prijatím sa sledoval jeden hlavný cieľ, ktorým bolo zaviesť povinnú predškolskú dochádzku predovšetkým pre deti pochádzajúce z tých najmenej socializovaných skupín obyvateľstva, čo v prípade Slovenska znamená hlavne pre deti pochádzajúce z prostredia cigánskych komunít. Zvlášť kvôli nim sa prijal tento kontroverzný zákon, realizácia ktorého bude len ďalším prehĺbením politiky „pozitívnej diskriminácie“, proti ktorej ĽS Naše Slovensko už dlhodobo a veľmi kriticky vystupuje. Aj napriek tomu, že navrhovaný zákon akoby pre všetky deti bez výnimky zavádza bezplatnú návštevu predškolského zariadenia, v skutočnosti je bezplatná len pre drvivú väčšinu cigánskych detí. Totiž, na tej akoby „bezplatnosti“ (podobne ako aj v prípade bezplatných obedov) sa bude svojimi finančnými prostriedkami zo štátneho rozpočtu do značnej miery podieľať aj štát. Avšak štátny rozpočet je tvorený z veľkej časti príspevkami daňových poplatníkov a pracujúcimi skupinami obyvateľstva, ktorí sa takýmto spôsobom poskladajú na financovanie svojich detí v tzv. bezplatnej predškolskej dochádzke. Pretože prevažná väčšina cigánskych rodičov, žijúcich ako pravidlo zo sociálnych dávok a ďalších finančných benefitov neprispieva do štátneho rozpočtu, bezplatný charakter predškolskej dochádzky a samozrejme, že aj obedov sa týka len ich detí, čo nie je možné chápať ináč, ako ďalšie prehĺbenie politiky „pozitívnej diskriminácie“ a prejav nespravodlivosti voči slušným občanom štátu a ďalší prejav ich diskriminácie.

Pravdou je, že na vytváraní podmienok pre praktickú realizáciu daného zákona, ako aj na spolufinancovaní tohto zámeru sa budú podieľať aj obce a mestá, ktorým vzniknú obrovské problémy v prvom rade finančného, prevádzkového, priestorového a personálneho charakteru. Vo veľkej miere to nevyhnutne zaťaží ich rozpočty, do ktorých, ako pravidlo (a na rozdiel od necigánskeho obyvateľstva) príslušníci cigánskych komunít v podobe platenia miestnych daní a poplatkov neprispievajú. Takže tá predškolská dochádzka bude opäť bezplatná len pre cigánske detí, návštevu tých necigánskych budú nepriamo financovať ich rodičia cez úhradu miestnych daní, poplatkov a platieb ďalších služieb do obecných a mestských rozpočtov.

Zavedenie povinnej predškolskej dochádzky pre päť ročné detí bude znamenať nárast požiadaviek na budovanie nových, resp. rozširovanie už existujúcich kapacít predškolských zariadení. Zriadiť desaťtisíce nových miest v škôlkach (tých 8 tisíc, ktoré uvádzajú oficiálne zdroje je veľmi podhodnotené číslo) si okrem veľkých finančných súm vyžiada aj časové obdobie niekoľkých rokov, takže ak ich zriaďovatelia budú po prijatí zákona povinní tento zákon rešpektovať a čo najskôr ho uviesť do praxe, nevyhnutne budú musieť na pomerne dlhú dobu obmedziť prijímanie štvorročných a trojročných detí, čím závažným spôsobom skomplikujú život ich zamestnaným rodičom. Mnohí z nich budú musieť alebo odísť zo zamestnania, alebo využiť opatrovateľské služby súkromných subjektov, čo je spojené s pomerne vysokými poplatkami, na ktoré nie každá rodina bude mať.

Jedným z často využívaných argumentov, ktorým sa zdôvodňuje nutnosť zavedenia povinnej a bezplatnej predškolskej dochádzky je tvrdenie, že je to pre cigánske detí, pochádzajúce z prostredia zaostalých, hygienicky nevyhovujúcich a demotivujúcich cigánskych osád to najlepšie riešenie a zároveň nevyhnutná podmienka získania potrebných civilizačných návykov a zlepšenia ich komunikačných schopností, ktoré im uľahčia prechod na základné školy a dosahovanie lepších študijných výsledkov. V konfrontácii s realitou sa takýto argument ukazuje len ako účelové tvrdenie a zbožné želanie predstaviteľov rôznych mimovládnych organizácií, vrátanie nášho splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity Á. Ravasza a poslankyne NR SR N. Bláhovej, podľa ktorých „Povinná škôlka pre rómske deti je veľkou šancou pre ich budúcnosť“. S podobným, veľmi naivným názorom prichádza aj poslankyňa NR SR za SNS E. Smolíková, podľa ktorej začlenenie cigánskych detí do predškolského vzdelávania im pomôže „v ich socializácii a získaní potrebných zručností, čo im umožní dosahovať lepšie výsledky na základných školách“. Jedným z charakteristických znakov tohto procesu (socializácie) je jeho komplexnosť, takže povinnú predškolskú dochádzku pre päť ročné detí musíme chápať len ako jedno z množstva opatrení, a nie ako „všeliek“ na riešenie daného problému. Preto každému, súdne uvažujúcemu človeku musí byť jasné, že niekoľkohodinový pobyt cigánskych detí v intelektuálne podnetnom a hygienicky nezávadnom prostredí predškolského zariadenia neprinesie požadovaný efekt v procese ich socializácie a získania potrebných civilizačných návykov. Ich návrat do chatrčí, nachádzajúcich sa v cigánskych osadách, resp. v zdevastovaných bytoch bez tečúcej vody, potrebného hygienického štandardu, mnohopočetnej rodiny a hlavne nezodpovedného a ľahostajného prístupu ich rodičov k výchove a starostlivosti o rozvíjanie ich schopností a intelektuálny rast budú príčinou toho, že to, čo „získajú“ počas ich pobytu v škôlke, veľmi rýchlo „stratia“ po príchode do cigánskej osady a intelektuálne nepodnetného rodinného prostredia. Stále platí stáročiami overená pravda, podľa ktorej škola a výchovné zariadenie môže detí niečomu naučiť, ale ich výchova, hodnotový základ a získané návyky správania určuje ich rodinná výchova a pôsobenie rodinného prostredia.

Mnohí kvázihumanisti a ľudskoprávni aktivisti povinnú predškolskú dochádzku chápu ako prostriedok odstránenia segregácie, ako spôsob realizácie integrovaného vzdelávania a cestu k vzájomnému pochopeniu a následnej plnohodnotnej integrácie cigánskych žiakov do spoločnosti. Je to opäť zavádzanie a mylná predstava, resp. nesprávne zvolená cesta odstránenia segregácie a možnosti zaviesť a udržať model spoločnej výchovy a vzdelávania cigánskych a necigánskych detí. Pravdou je (a skúsenosti s takýmito triedami a školskými zariadeniami na úrovni základného školstva do potvrdzujú), že v prípade spoločnej návštevy cigánskych a necigánskych detí v jednej triede predškolského zariadenia sa skôr či neskôr dočkáme odchodu necigánskych detí z takýchto tried, čím sa segregácia nielen že neodstráni, ale ešte viac prehĺbi. Veď už dnes sa stretávame s prípadmi, keď cigánske detí, žijúce v nehygienickom prostredí cigánskych osád a usadlostí sú častým zdrojom infekčných chorôb (svrab, žltačka, mumps, osýpky), nehovoriac o častom výskyte vší a neslušnom správaní voči svojim necigánskym spolužiakom. Je viac ako isté, že povinná návšteva päťročných cigánskych detí do škôlok by tento problém presunula z prostredia základných škôl na pôdu predškolských zariadení. Môžeme si byť istí, že každý, čo len trocha zodpovedný rodič, ktorému záleží na zdraví a na dobrej výchove a vzdelaní svojich detí nedopustí, aby ich ratolesti boli denno-denne vystavovaní nebezpečenstvu nákazy infekčnými chorobami a častou šikanou zo strany cigánskych detí. Takýto rodičia urobia všetko pre to, aby zamedzili tomuto nebezpečenstvu. Nemá to nič spoločné s prejavmi rasizmu alebo intolerancie, sú to len pochopiteľné sebaobranné opatrenia zo strany zodpovedných rodičov.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

ĽS Naše Slovensko, Košice