Ako došlo k masovému úteku Albáncov z Kosova v roku 1999 ?

Pozrime sa, čo o tomto probléme svedčil bývalý hlavný kronikár ( archivár ) Kosova.

Pri príležitosti 20. výročia bombardovania Juhoslávie organizáciou NATO si dovoľujem napísať článok, či môže byť pravdivé tvrdenie predstaviteľov NATO o tom, prečo museli bombardovať suverénny štát na Balkáne. Propaganda demokratického Západu je založená na verzií, že bolo potrebné zastaviť represie proti albánskemu ľudu. Podarilo sa mi už dávnejšie nájsť svedectvo človeka, ktorý propagandu demokratického Západu na čele s USA vyvrátil.

Bývalý hlavný kronikár Kosova svedčil o tom, ako NATO zinscenovalo útek Albáncov počas bombardovania v roku 1999.

My, občania SR, sme sa v určitých praktikách už úplne dokázali aklimatizovať v prostredí demokratického Západu. Máme zo svojej pozície, že patríme k Západu, takú obrovskú radosť, že nás to necháva byť ľahostajnými k závažnými udalostiam, ktoré sa odohrávajú vo svete, pričom sa pretvarujeme a namýšľame si, že najdôležitejšou pozíciou v politike či vôbec v živote spoločnosti má byť slušnosť.

Cez okuliare slušnosti je možné vidieť náš demokratický Západ ako čarovnú rozprávku, do príbehu ktorej sa nám podarilo zapojiť a mať v nej svoje postavičky, ktoré tlieskajú veľkoleposti projektu a vysielajú signály, že chcú za každú cenu ostať súčasťou tých „zlatých“ príbehov, určených pre „nevedomú“ masu.

Už rok nás trápi vražda novinára Kuciaka a jeho priateľky, ale vojnové zločiny demokratického Západu, ku ktorému aspoň svojou vierou patríme, nás vôbec neprovokujú k masovým prejavom nespokojnosti a k hľadaniu a odsúdeniu zločinov. Vojnové zločiny demokratického Západu vo svete berieme ako nevyhnutnú súčasť boja za vlastnú prosperitu, v ktorom sa neberie ohľad na záujmy a potreby ostatnej časti sveta.

Spomeniem Johna Pilgera, austrálskeho žurnalistu a dokumentaristu, ktorý v jednom svojom dokumentárnom filme povedal aj toto: „…my na Západe vieme toľko o zločinoch iných, ale skoro nič o tých vlastných. Slovo, ktoré tu chýba, je impérium. Existencia amerického impéria bola zriedka kedy priznaná alebo bola zadusená v prejavoch hurá vlastenectva, ktoré oslavuje vojnu a aroganciu, ktorá hovorí, že žiadna krajina nemá nárok ísť po vlastnej ceste, pokiaľ sa táto cesta nezhoduje so záujmami Spojených štátov. Pre impéria to nemá nič spoločného so slobodou. Bývajú kruté, starajú sa o dobývanie a krádeže a ovládanie a utajovanie. Od roku 1945 Spojené štáty sa pokúsili zvrhnúť 50 vlád, mnoho z nich demokratických. V priebehu času 30 krajín bolo napadaných a bombardovaných, pričom zomrelo nespočetné množstvo ľudí.“

Tento citát nás má posunúť k pripomenutiu si 20.výročia bombardovania Juhoslávie spojeneckými vojskami NATO. Toto pripomenutie je veľmi dôležité, pretože média v súkromných rukách a zahraničných spoločnosti nám tieto zločiny nepripomenú a ani nemajú záujem ukázať verejnosti skutočnú pravdu. Ja si dávam za úlohu v mojom pripomenutí si bombardovania Juhoslávie zorientovať pozornosť čitateľa na článok od žurnalistu Johna Pilgera a na dokument, v ktorom je uvedený veľmi dôležitý rozhovor s hlavným kronikárom o tom, čo sa dialo v Kosove.

Najprv k článku od žurnalistu Johna Pilgera. Ten ešte dňa 14.8.2008 uverejnil článok s nadpisom „Nezabudnite na Juhosláviu.“ Článok bol dňa 20.8.2008 uverejnený v preklade na serveri zvedavec.org. V tomto článku sú dôležité informácie, ktoré si čitateľovi dovolím pripomenúť.

John Pilger sa najprv zmieňuje o tom, že bývala hlavná žalobkyňa Medzinárodného súdneho dvora v Haagu pre Juhosláviu Carla Del Ponte vydala knihu „Lov: vojnoví zločinci a ja“ Kniha odhaľuje pravdu o intervencií Západu do Kosova. Ja som túto knihu zatiaľ nečítal. Nie náhodou som uviedol na začiatku citát od Johna Pilgera. Je to tak, že demokratický Západ sa tvári, že nevie nič o svojich vlastných zločinoch.

Tribunál v Haagu bol zostavený a financovaný USA a jeho úlohou bolo vyšetriť zločiny spojené s rozdelením Juhoslávie v deväťdesiatich rokoch minulého storočia. Je ťažko uveriť tomu, že do tohto rozdelenia ( rozbitia ) Juhoslávie nebol zapojený demokratický Západ. Balkán bol zaujímavý z viacerých dôvodov a preto podliehal záujmu o upevnenie imperiálneho postavenia v tejto časti sveta. John Pilger nám pripomína, že už v roku 1991 bola podpísaná tajná dohoda, ktorou Nemecko uznalo Chorvátsko a tým bola Juhoslávia odsúdená k zániku.

Je zaujímavé, že Carla Del Ponte trvala na tom, aby do vyšetrovania bolo zahrnuté aj 78 dňové bombardovanie Srbska a Kosova, lenže zásluhou USA a Veľkej Británie jej to nebolo umožnené.

Prečo bolo potrebné spustiť bombardovanie ? Pilger jednoducho uvádza, že bombardovanie bolo zdôvodnené vraj preto, že Srbi páchali „genocídu“ proti etnickým Albáncom v provincií Kosovo. Z môjho pohľadu toto zdôvodnenie nemá žiadne pevné základy a bolo vymyslené. Existuje dokument o tom, ako NATO zinscenovalo útek Albáncov počas bombardovania v roku 1999, z ktorého si dovolím uviesť určité predložené fakty a tvrdenia.

Podľa amerického veľvyslanca pre vojnové zločiny mohlo byť zavraždených na 225,- tisíc etnických Albáncov. Je zaujímavé, že tribunál Del Ponte ohlásil konečný počet mrtvých na 2788 vrátane vojakov na obidvoch stranách a Srbov a Cigánov zavraždených Kosovskou oslobodzovacou armádou ( UCK ). Vie sa aj o masovom unášaní Srbov do Albánska, kde im boli odobrané telesné orgány, predávané záujemcom v Európe a teda existuje aj dostatok dôkazov k obžalobe a potrestaniu kosovských Albáncov.

Lenže problémom dodnes je to, že spojencom demokratického Západu bola Kosovská oslobodzovacia armáda. Záver bol taký, že genocída nebola a útok NATO bol podvodný. Mimoriadnu úlohu v príprave bombardovania Juhoslávie zohrala „mierová“ konferencia o Kosove vo Francúzsku začiatkom roka 1999. John Pilger pripomína, že Srbom bola daná možnosť vybrať si: buď dobrovoľne akceptovať okupáciu krajiny vojskami NATO a zaviesť trhové hospodárstvo alebo bombardovanie krajiny.

Pod vedením USA demokratický Západ predložil Srbom také podmienky, ktoré z ich strany nebolo možné za normálnych okolnosti akceptovať. V tejto súvislosti nech si čitateľ znova pripomenie citát, ktorý som uviedol na začiatku článku.

Teraz prejdem k druhému dokumentu, ktorý je obsahovo orientovaný k téme „Ako NATO zinscenovalo útek Albáncov počas bombardovania v roku 1999.“ Obsahom dokumentu je rozhovor z 3.12.2000, ktorý poskytol Čedomír Prlinčević, bývalý hlavný kronikár ( archivár ) Kosova a predseda židovskej komunity v Prištine americkému spisovateľovi a aktivistovi Jaredovi Izraelovi. Článok k uverejneniu pripravil Václav Dvořák v apríli 2012. Podľa Dvořáka zásluhou archivára je možné porozumieť stratégií, ktorá bola za akciami USA a EÚ na Balkáne a neskôr aj v iných častiach sveta použitá.

Z obsahu rozhovoru vyplýva to, čo tvrdí V. Dvořák. Podľa neho sily Západu napadli Srbov a využili slabosť kmeňovo orientovaného národa, aby ich zorganizovali v teroristický režim, ktorý by ukázal Albáncov ako obeť srbských zločinov.

Oficiálne platí zdôvodnenie predstaviteľov NATO, že museli na jar 1999 bombardovať Juhosláviu, aby zastavili represie proti albánskemu ľudu. Ukázali svetu zábery, ako Albánci utekajú z Kosova. Kronikár Čedomír Prlinčević tvrdil, že to bola starostlivo zrežírovaná lož.

Najprv si podľa kronikára treba uvedomiť, že už najmenej desať rokov existovala propaganda Západu o vzniku Veľkého Albánska. Vznik Veľkého Albánska nebol mysliteľný bez Kosova ako súčasti Juhoslávie. Koho mohol mať Západ či NATO a USA za spojenca ? Spojencom v tom, čo chce NATO či Západ a USA, bola Kosovská oslobodzovacia armáda, ktorá podľa kronikára bola zahranične organizovanou skupinou teroristov. Táto skupina teroristov mala svoje záujmy a ciele a preto chcela dokázať Západu, že je spoľahlivým partnerom. A spoľahlivosť bolo potrebné dokázať v teréne.

Kronikár zdôraznil, že NATO a USA cvičili UCK v Albánsku, aby sa stala pozemnou armádou NATO. Za tým účelom jedna skupina UCK opustila Kosovo a presunula sa do Albánska. V júni 1999 ( už po ukončení bombardovania ) spoločne s NATO napochodovali späť do Kosova, zabrali vládne budovy a úrady, podniky a vyhnali státisíce Srbov, Rómov, Židov i Albáncov. Kronikár tvrdil, že NATO naplánovalo vyhnanie 350,- tisíc ľudí a to v čase, keď NATO prevzalo Kosovo. NATO eliminovalo obyvateľstvo, ktoré by sa mohlo vzbúriť. NATO potrebovalo iba Albáncov, pre ktorých Juhoslávia nebola alternatívou pre život.

Kronikár pripomína, že niektorí predstavitelia Albáncov ešte pred bombardovaním požiadali vládu, aby im umožnila odísť do Macedónie. UCK a NATO útočili na prevádzku na dôležitých cestách do vnútra Srbska, aby odradili Albáncov utekať týmto smerom. A čo je horšie, etnickí Albánci, ktorí spolupracovali s armádou Juhoslávie, boli UCK vraždení. Kronikár zdôraznil, že keď etnickí Albánci pochopili, že KFOR bude tolerovať kriminálne činy UCK, tak zločiny UCK sa stali masovým fenoménom.

USA kvôli svojim geopolitickým záujmom zámerne povzbudzovali separatizmus Albáncov a využívali ho proti vláde Juhoslávie. Albánci dostali prísľub, že im bude umožnené odtrhnutie ! Podmienkou však bolo, že mali ukázať svetu, ako trpia pod Srbmi a USA im pomôžu . Preto tá propaganda, že „Amerika nás oslobodí !“. Albánci sa chceli vrátiť k režimu z 2.svetovej vojny, keď albánski nacionalisti vládli nad Kosovom pod nacistami a terorizovali Srbov, Rómov a Židov.

Podľa kronikára USA a EÚ trvali na tom, aby ich sily vstúpili do Kosova ako mieroví pozorovatelia, ktorých vedúcim bol americký diplomat Wiliam Walker z Kosovskej verifikačnej misie OBSE ( Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe ). Túto „mierovú“ misiu usporiadala OBSE a bolo v nej 1400 medzinárodných zamestnancov a 1500 miestnych zamestnancov. Walker prišiel do Kosova na jeseň 1998, pretože misia sa začala v mesiaci októbri. Kronikár s plnou zodpovednosťou tvrdil, že práve medzinárodná skupina pozorovateľov pripravovala pôdu pre migráciu Albáncov. Ako ? Nechala UCK, aby pozabíjala istý počet Albáncov, ktorí spolupracovali s vládou. A pripravovali bombardovanie cez umiestňovanie navádzacích zariadení pre bombardovanie. Citujem kronikára: „Áno, to bola jedna z vecí, ktoré zariaďovali. To hovorím s plnou zodpovednosťou. Áno, pozorovatelia OBSE pripravovali útok NATO.“

OBSE chcela pred medzinárodným spoločenstvom vytvoriť dojem humanitárnej katastrofy. OBSE organizovala kompletný scenár pre krízu v Kosove. Preto bola snaha odsunúť obyvateľov do Albánska a Macedónie. Kronikár pripomína, že tesne pred bombardovaním sa začalo k hraniciam presúvať značne množstvo Albáncov. Prečo ? Kronikár to vysvetlil tým, že Albánci majú silnú klanovú štruktúru. Pokiaľ predák obce niečo povie, tak to platí. Treba tiež vedieť to, že NATO podporovalo UCK. Ak obsadí Kosovo, potom bude vládnuť UCK. Ak bude vládnuť UCK, potom neposlušní ľudia budú mať problém.

Podľa názoru kronikára je potrebné poznať princíp krvnej pomsty. Existuje kniha „Kanón Leka Dukadjina“, ktorá je postavená na princípe krvnej pomsty. Ide o text z 15. storočia o normách konania. Krvná pomsta predstavuje pre Albáncov neustálu hrozbu. Dôvod odchodu do Albánska a Macedónie vychádza z kultúrnej histórie albánskeho ľudu a toto je dôležité pochopiť.

Nebol problém vtiahnuť Albáncov do separatistického tábora. Behom bombardovania začali z Prištiny náhle odchádzať a zdôvodňovali to aj takto: „Pretože musíme !“ Všetci loajalní Albánci mali behom bombardovania odísť do Albánska alebo Macedónie, aby ukázali svetu, akí sú Srbi strašní. UCK sa svojimi metódami podarilo získať na svoju stranu klanových vodcov, čo bolo rozhodujúce. Dá sa tvrdiť, že veľkú úlohu zohrávala aj tá skutočnosť, že zločiny UCK sa stali masovým fenoménom. Stroskotal pokus armády Juhoslávie organizovať albánsku sebaobranu proti UCK.

Po začatí bombardovania armáda Juhoslávie na Albáncov neútočila. Jej zámerom bolo ich chrániť, k čomu vzniklo Krízové centrum pre distribúciu humanitárnej pomoci zo Srbska.

NATO počas bombardovania tvrdilo, že Albánci utekajú pred srbským zverstvom. Oponenti NATO zase tvrdili, že utekajú pred bombardovaním, ale ani to nebola pravda !

Ak UCK potrebovala dokázať Západu, že je spoľahlivým partnerom, tak jednoducho dala príkaz Albáncom, aby odišli ! Albánci, ktorí spolupracovali s armádou Juhoslávie, boli UCK vraždení. Masový exodus, ktorý sa odhaduje od 150,- tisíc až k viac ako jeden milión obyvateľov Kosova, splnil svoje poslanie pre tých, ktorí si to naplánovali. Bolo možné tak uspokojiť záujmy USA a NATO a rovnako aj záujmy UCK. Z teroristov UCK sa stali demokrati a predstavitelia štátu. USA si v roku 1999 vybudovali na ploche 360 ha pri mestečku Urošovce svoju vojenskú základňu Camp Bondsteel pre viac ako sedem tisíc vojakov. Po vojne v Kosove srbský prezident Miloševič zomrel vo väzenskej cele haagského Tribunálu, ktorý ho ani za päť rokov nedokázal odsúdiť. Zatiaľ čo taký Hashim Thaci, politický veliteľ UCK, ktorá páchala zločiny, bol tribunálom v Haagu obžaloby zbavený. Wiliam Walker dostal o desať rokov neskôr od predstaviteľov Kosovskej republiky Zlatú medailu za slobodu.

V intelektuálnej sfére Európy sa vždy nájdu jednotlivci, ktorí vymýšľajú teórie o tom, prečo je potrebné viesť rôzne vojny, aj keď je to v rozpore s Chartou OSN či so samotnou ľudskosťou. Kto chce hľadať dôvody, tak si jednoducho nájde. Tak napríklad významný filozof K. R. Popper na sklonku svojho života bol presvedčený, že je potrebné viesť vojny za demokraciu. Teraz je v móde hovoriť o tom, že je potrebné viesť vojnu v mene ochrany ľudských práv. Podľa slov profesora sociológie mníchovskej univerzity Ulricha Becka „ľudské práva musia byť zaistené a presadzované mimo hranice národnej suverenity, dokonca vo vnútri jednotlivých štátov a možno proti ich vôli.“

Vznikol pojem „militantný humanizmus“. Ten je podľa Becka kombináciou idealistického prístupu ( dôraz na ľudské práva ) s realistickými metódami a nástrojmi ( ozbrojené zásahy proti previnilým sa štátom ). Teória militantného humanizmu má ospravedlniť zabíjanie nevinných, ak je to v záujme nejakých vyšších hodnôt, ktoré určuje agresor. Lenže akými „teóriami“ v našom praktickom živote disponujeme my, občania SR, ak sme nútení počúvať našich politikov o nesmierne pozitívnom vplyve NATO na náš ľudský život a ak nás západná propaganda núti veriť tomu, že NATO je spravodlivé a mierumilovné. Naša vládna moc spojila politiku zabezpečenia stability a prosperity v spoločnosti s politikou zločineckej organizácie, ktorá je pod vedením USA a za asistencie EÚ povolaná k tomu, aby militantný humanizmus bol akceptovaný a aj uplatňovaný tam, kde o tom skupina imperiálneho zoskupenia rozhodla či v budúcnosti rozhodne.

Dušan Hirjak