Je Európska únia ako nadnárodná entita s centrálnym režimom moci legitímna a potrebná ? Aký súhlas dali členské štáty EÚ, aby bolo ustanovené právo EÚ ? Iba zásluhou politickej únie bude sa nám lepšie žiť ? Prečo nám politici a média nehovoria pravdu o EÚ, ale strašia nás dôsledkami, ak ich nebudeme počúvať ? Boli prístupové rokovania SR k EÚ z právnej stránky legitímne ? Načo má národný štát Ústavný súd, ak si ten drieme v politickom závetrí ? Ozaj je štátna suverenita fungovaním EÚ nedotknutá ? Budeme musieť prisahať vernosť EÚ ako český národ Tretej ríši ? Na základe týchto otázok môžeme žiadať od kandidátov na funkciu prezidenta SR odpovede a tak sa zorientovať, koho za prezidenta SR voliť.

Časť III.

Nositelia konceptuálnej moci v mene budovania zjednotenej Európy ( ovládnutej a ovládanej ) prisúdili ( určili ) takej európskej organizácií ako je EÚ nielen to, že členské štáty sa museli vzdať časti svojej suverenity v prospech vydávania európskych zákonov, ale že EÚ musí byť:

I. Aj hodnotovým spoločenstvom, pričom členské štáty musia byť týmito hodnotami zaviazané. Ide o tieto hodnoty: zabezpečenie trvalého mieru, jednota, rovnosť, sloboda, bezpečnosť, solidarita. Nadnárodná ideológia bola základným zjednocovateľom členských štátov v Európe. Iba v rámci EÚ je možné vybudovať stabilný hospodársky poriadok ( v prospech koho ? ). Iba jednotná Európa dokáže presadiť svoju politickú a ekonomickú nezávislosť od ostatného sveta, pričom zároveň chce získať späť svoj vplyv na svet, mať účasť na svetovej politike ( v prospech koho ? ).

II. Aj spoločenstvom, ktoré bude riešiť individuálne základné práva občanov členských štátov, a to bez ohľadu k tomu, že tieto práva spadali do pôsobnosti národného ústavného práva. Na základe judikatúry ESD ako inštitúcie EÚ si tento súd určil, že rešpektovanie základných práv patrí ( ! ) ku všeobecným zásadám komunitárneho práva. ESD tým prvý krát uznal existenciu vlastného právneho poriadku v oblasti základných práv v ES.

Ani uvedené záležitosti v bodoch I, II, ktoré pomáhali vybudovať EÚ ako nadnárodnú inštitúciu, neboli podozrivé našej vládnej moci, aby v čase plnenia kodánskych kritérií ( rok 1999 ), či v rokoch negociáčneho procesu ( 2000 – 2002 ) hlbšie analyzovaná, či štruktúra a charakter EÚ dostatočne vyhovujú našim národným záujmom a k čomu v konečnom dôsledku smeruje.

F.

Oficiálne sa zdôrazňuje, že všetky aktivity EÚ musia byť po právnej stránke a aj po stránke demokratickej legitímne. Ide o založenie, štruktúru, fungovanie, postavenie členských štátov a ich orgánov, postavenie občana. Toto si vyžaduje samostatné skúmanie a má vychádzať z problematiky právneho štátu, ktorého dôležité prvky boli doslova ignorované. Problematika právneho štátu sa výsostne dotýka formovania národného štátu, jeho existencie. Získať súhlas a vynútiť si oprávnenie od národných vlád členských štátov na nadnárodnú tvorbu vôle a jej nadradenosť nad vnútroštátnou tvorbou vôle, to bolo a je konanie EÚ ( či nositeľov konceptuálnej moci ), ktoré s legitimitou nemalo a nemá nič spoločného. A pošliapalo aj zásadu právneho štátu, pretože nadradenosť nad vnútroštátnou tvorbou vôle si v každom prípade vyžaduje súhlas občanov národného štátu.

Európska organizácia typu EÚ, na rozdiel od iných typov spomínaných organizácií, bola úmyselne postavená ( ustanovená ) tak, aby poslúžila v dlhodobom horizonte ustanoveniu európskeho super štátu. Prvý pokus k tomuto cieľu sa uskutočnil v čase, keď bola pripravená Ústava pre Európu ( rok 2005 ) a keď bolo potrebné tento dokument schváliť a nepodarilo sa, pretože v referendách v Holandsku a Francúzsku občanmi bola odmietnutá. A tak celý proces s Ústavou pre Európu bol zastavený. Pod vedením A. Merkelovej bol vymyslený iný – podvodný spôsob: pripraviť klon euroústavy a s vládami členských štátov sa dohodnúť na schválení novej zmluvy bez referenda. Touto novou zmluvou sa stala Lisabonská zmluva. K Lisabonskej zmluve, okrem Írska, nikde referendum nebolo zrealizované.

Iba pripomínam, že čo sa týka návrhu na vyslovenie súhlasu s Ústavou pre Európu, či s Lisabonskou zmluvou, tak NR SR v oboch prípadoch vyslovila súhlas. Myslím si, že aj v týchto prípadoch došlo k potieraniu právneho štátu. V právnom štáte je potrebné zabezpečiť, aby bola limitovaná moc exekutívy, moc zákonodarná a moc súdna. V právnom štáte dominantnú prioritu majú občania pred štátom a je potrebná dôsledná kontrola štátnej moci. V prípade odsúhlasenia zmlúv, ktoré sa dotýkajú fungovania EÚ, otázok štátnej zvrchovanosti – suverenity či priamo právneho poriadku EÚ, predstavitelia našej exekutívy či zákonodarný zbor nemôžu disponovať neobmedzenou mocou, pretože v týchto záležitostiach vždy ide o podriadenie sa zákonodarcov, ktorí tvoria vnútroštátnu vôľu a reprezentujú právny štát, európskej organizácií – EÚ, ktorá si prisvojila právo byť tvorcom nadštátnej vôle, ktorú naviac táto organizácia ( nadnárodná politická organizácia ) pokladá za nadriadenú pred právom národným.

G.

Ak bezprostredne po parlamentných voľbách v SR ( november 1998 ) Európska rada v decembri 1998 konštatovala, že demokratické voľby poskytli SR možnosť vyriešiť politické problémy a splniť politické kritéria, tak je možné toto konštatovanie interpretovať aj tak, že Európska rada za pár týždňov ľahko pochopila, že vládna moc v SR je v takom priaznivom zložení, že bude ochotná plniť bez reptania všetky požiadavky, ktoré sa kladú na tých, čo nemajú problém poslúchať v mene vyšších, nadštátnych záujmov.

Právny štát bol novou vládnou mocou na čele s Mikulášom Dzurindom bez problémov degradovaný na niečo nepodstatné. Vládna moc hneď od začiatku roka 1999 prejavila dostatok vôle a odhodlania pracovať na prístupových kritériách, zaväzovala sa ku všetkému, čo bolo potrebné vykonať v smere k EÚ. Z prehľadu rozhodujúcich krokov – rozhodnutí, ktoré som si v tomto článku urobil, sa ukazuje, že závažné rozhodnutia sa prijímali bez účasti a súhlasu občanov. Tunelovanie štátu a štátnej moci sa veselo pripravovalo bez toho, aby občania boli do procesu tvorby nadnárodnej vôle zapojení a to buď tým, že budú dostatočne informovaní, či tým, že je potrebný ich súhlas. Vláda SR síce už na konci roka 1999 prijala a začala implementovať stratégiu prípravy obyvateľstva SR na vstup do EÚ, lenže táto stratégia v skutočnosti nič zásadného neriešila a ostala iba formálnym dokumentom.

Všimnime si niekoľko krokov realizovaných v tomto poradí:

a) najprv sme v roku 1995 požiadali o vstup SR do EÚ,

b) potom sme sa zaviazali na Konferencií o pristúpení vo februári 2000 plniť kodanské kritéria,

c) potom sme od začiatku roka 2000 a ďalej v rokoch 2001 a 2002 viedli prístupové rokovania v 31 kapitolách,

d) medzitým vo februári 2001 bez zaváhania zákonodarný zbor prijal novelu ústavného zákona číslo 460/1992 Zb., čím sa vraj vymedzil ústavný rámec pre prijatie Zmluvy o pristúpení,

e) v apríli 2003 naši predstavitelia podpísali Zmluvu o pristúpení,

f) a keď už bolo všetko pripravené, tak prezident SR vyhlásil na 16.-17.mája 2003 ( ! ) referendum o vstupe SR do EÚ s otázkou: „Súhlasíte s tým, aby sa Slovenská republika sa stala členským štátom Európskej únie ?“

Ak vychádzame zo základných prvkov právneho štátu, tak rozhodne nemôžem súhlasiť s takýmto poradím rozhodnutí, ktoré pripravila a zrealizovala ( zabezpečovala ) vláda Mikuláša Dzurindu. Dať občanom príležitosť vyjadriť sa v referende až v roku 2003, to už bola iba pripravená a zrealizovaná formalita, ktorá mala posvätiť všetky nelegitímne a nelegálne kroky vládnej moci v prospech EÚ, zrealizované do mája 2003.

H.

Uvedené poradie zrealizovaných krokov nebolo stanovené náhodne. Občania SR boli postavení pred hotovú vec, aby pristúpenie k EÚ bolo za každú cenu zrealizované a bez problémov. Aj z tohto dôvodu najprv v tichosti bola schválená dňa 23.2.2001 novela ústavného zákona číslo 460/1992 Zb., ktorou sa SR vzdáva štátnej suverenity v oblasti vnútroštátnej tvorby vôle v prospech ES a EÚ, ktorou zverila právu ES a EÚ takú moc, že má prednosť pred zákonmi SR a ktorou sa zaviazala k prevzatiu právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu. Novela ústavného zákona bola vymedzená v § 7 ods. 2 Ústavy SR.

Touto novelou zákonodarná moc prekročila svoje kompetencie, pretože riešila otázku štátnej suverenity, otázku uznania či neuznania nadnárodnej moci a nadnárodného práva ako nadradeného nad národnými zákonmi a to všetko z vlastnej iniciatívy. V skutočnosti túto novelu bolo možné prijať iba za predchádzajúceho súhlasu občanov ako nositeľov štátnej moci v samostatnom referende, ale v znení, aké bolo schválené v § 7 ods. 2 Ústavy SR. Osobne predpokladám, že ak by bolo došlo k takému referendu, tak občania by vyjadrili nesúhlas s navrhnutým znení novely Ústavy SR. Občania takúto možnosť nedostali, čo pokladám za zásadnú chybu, ktorá má v skutočnosti aj svoje právne následky a to za predpokladu, že by u nás v týchto rokoch fungoval ústavný súd.

Podľa môjho názoru ustanovenie § 7 ods. 2 nemôže byť súčasťou Ústavy SR, pretože odporuje poňatiu právneho štátu a pretože samotná ústava má riešiť spôsob vnútroštátnej tvorby vôle a chrániť zvrchovanosť SR. Je zaujímavé, že Ústavný súd SR ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti tento problém neriešil. Ústavný súd totiž mohol zistiť nesúlad konania zákonodarnej moci s podmienkami právneho štátu a rozhodnúť, že ústavný rámec pre prijatie Zmluvy o pristúpení nebol zákonným spôsobom vykonaný a je potrebné, aby vládna moc v tomto smere urobila nápravu a vyhlásila referendum k § 7 ods. 2.

Toto referendum so zásadne iným obsahom na schválenie by automatický vyvolalo potrebu diskutovať o členstve SR v EÚ celkom otvorene a preto aj samotná stratégia prípravy obyvateľstva na vstup do EÚ by v skutočnosti musela byť stratégiou na prípravu obyvateľstva pre posúdenie vstupu SR do EÚ ako medzinárodnej organizácie, ktorá dostáva ( či má ) charakter štátu a teda ústavnosti. Vládna moc bola povinná práve o tomto závažnom zistení o akú organizáciu ide, informovať občanov, respektíve poučiť ich a aké to môže mať dôsledky. Nič také sa neudialo.

Iba na základe výsledku referenda vyhláseného k súhlasu s obsahom podľa § 7 ods. 2 Ústavy SR bolo možné rozhodnúť o ďalších krokoch vládnej moci, teda rozhodnúť o tom, či budú prijaté kodanské kritéria, či bude zahájený proces prístupových rokovaní a teda aj pripravená a podpísaná Zmluva o pristúpení k EÚ. Z toho vyplýva, že poradie potrebných krokov vládnej moci k zrealizovaniu priority riešiť otázku členstva SR v EÚ, malo byť iné, malo mať inú štruktúru, ktorá mala rešpektovať zásadu, že v právnom štáte dominantnú prioritu majú občania pred štátom a štátnou mocou.

CH.

Strach novej vládnej moci z toho, že sa jej túžba po ozajstnom deklarovaní vernosti Západu nemusí v prípade otvorenej komunikácie s občanmi naplniť, bol zrejme veľmi veľký, pretože dokázala cez určité „odtiene“ svojich politických aktivít skryť pred očami verejnosti svoju manipulovateľnú stránku. Mechanizmus tejto manipulácie bol veľmi jednoduchý: musíme plniť s úspechom politicko – ekonomické kritéria predložené zo strany EÚ, a tým sa odviedla pozornosť od povinnosti našej štátnej moci riešiť otázku pristúpenia SR k EÚ z hľadiska dodržania pravidiel demokratického právneho štátu.

Dodržanie demokratických pravidiel zodpovedného prístupu k posúdeniu členstva SR v EÚ bolo prinajmenšom rovnako dôležité ako predložené kritéria EÚ – európskej pätnástky. Veď základná požiadavka demokratickej ústavy mala byť jasná: všetká štátna moc musí vychádzať od ľudu a žiadna iná – cudzia moc nesmie vládnuť v národnom štáte. Napriek tomu naša vládna a zákonodarná moc urobili všetky kroky k tomu, aby vyhradili úpravu svojich práv a povinnosti, ktoré dovtedy podliehali právnemu poriadku štátu, do pôsobnosti komunitárneho práva, nadnárodného právneho poriadku. Naša vládna a zákonodarná moc nebrali do úvahy, že ES ( EÚ ) má k dispozícií inštitucionálny systém, ktorý mu umožňuje vyvíjať všetky potrebné aktivity k zjednocovaniu Európy a v pridelených kompetenciách tvoriť komunitárne právo záväzné pre všetky členské štáty. Dnes sme v situácií, že EÚ nie je možné zaradiť medzi žiadnu klasickú medzinárodnú organizáciu, pretože plní úlohy, ktoré ako celok majú charakter štátnosti a definitívne smerujú k ustanoveniu nového impéria – európskeho super štátu.

I.

Vzhľadom na potrebu dodržania demokratických pravidiel zodpovedného prístupu k posúdeniu členstva SR v EÚ bolo potrebné jednotlivé politické rozhodnutia zrealizovať v inej – pozmenenej schéme a postupnosti. Uvediem príklad:

1. Oznámiť predbežný záujem o členstvo SR v EÚ, čo znamená, že nejde ešte o žiadosť o členstvo v EÚ.

2. Zoznámiť sa s kritériami, ktoré súvisia s členstvom SR v EÚ ako hlavná podmienka.

3. Vykonať komplexnú analýzu fungovania EÚ ako nadnárodnej organizácie vrátane zakladajúcich zmlúv, komunitárneho ( unijného ) práva a aktivít EÚ v rámci vtedajších 15 členských štátov.

4. Pripraviť a schváliť plán optimálneho systému spolurozhodovania s občanmi SR vo veci posúdenia záujmu SR o členstvo v EÚ.

5. V zmysle plánu optimálneho systému spolurozhodovania s občanmi SR a na základe záverov z komplexnej analýzy fungovania EÚ otvoriť celonárodnú diskusiu k možnému členstvu SR v EÚ.

6. Po realizácií harmonogramu úloh súvisiacich s otvorenou celonárodnou diskusiou pripraviť a zrealizovať referendum o novele ústavného zákona číslo 460/1992 Zb. Predmetom referenda mala byť otázka, či občania SR budú ochotní udeliť exekutívnej a vládnej moci plnú moc k tomu, aby zákonodarný zbor súhlasil a exekutíva sa mohla zaviazať s určitou stratou štátnej zvrchovanosti – suverenity a s prenosom časti vnútroštátnej tvorby vôle na nadnárodnú tvorbu vôle. Predmetom referenda by teda bolo v súčasnosti schválené ( nie platné ) ustanovenie § 7 ods. 2 ústavného zákona.

7. Oznámenie SR EÚ o výsledku referenda a o tom, k čomu sa môže SR zaviazať v rámci plnenia podmienok k získaniu členstva v EÚ.

8. Poznámka:

a) otvoriť a zrealizovať prístupové rokovania bolo možné až po získaní plnej moci ( súhlasu ) od občanov a následnom schválení obsahu novely ( §7 ods. 2 ) Národnou radou SR,

b) v prípade, že referendum plnú moc exekutívnej a zákonodárnej moci neudelí, prístupové rokovania neotvárať.

Približne takýto politický postup ( konanie ) mala vládna a zákonodarná moc zabezpečiť v rokoch pred vstupom do EÚ. Aké základné poučenie vyplýva z „úmyselných či neúmyselných podvodov“ štátnej moci ?

O plnení politických kritérií súvisiacich s pristúpením SR k EÚ mali právo rozhodovať občania ako nositelia štátnej moci, pretože si to vyžadoval charakter tejto nadnárodnej organizácie, ktorá sa úplne vedomé inštalovala do pozície ustanoviť si so súhlasom každej členskej národnej štátnej moci ( vlády a zákonodarného zboru ) nadnárodné právo, ktoré bude nezávisle od národného práva a bude tomuto právu nadriadené. Rozklad štátnej zvrchovanosti – suverenity nie je možné vedomé a iniciatívne organizovať bez plnej moci občanov ako nositeľov štátnej moci.

Toto poučenie z obdobia prístupových rokovaní SR k EÚ je potrebné využiť v súčasnej politickej situácií a má byť súčasťou reformy EÚ na nových základoch, ak to presadia politické sily, ktoré predpokladajú, že je ešte možné EÚ reformovať a presadiť, aby otázka reformy EÚ bola za aktívnej účasti občanov určená ako hlavná politická priorita na nové volebné obdobie.

Koniec časti III.

Dušan Hirjak