Rozprávky a vzdelávanie

Naše slovanské rozprávky veľmi často hovoria o hlúpom Janovi, Peciválovi, Popoluške. Dostávame v nich odkaz múdrych návykov ako sa máme správať. Takisto princezné si nevyberajú ženíchov medzi šľachtou, kupcami, ale berú si nakoniec tých hlúpych Janov, Popolvárov, Nebojsov. Ale aj týmto našim hrdinom sa dostane múdra žena, krásavica. Ale je ten odkaz taký, že máme byť hlúpy, lenivý, hrabať sa v popole, či nebáť sa ničoho? Určite nie. V čom sú prednosti týchto hrdinov?

1. Všímajú si to, čo si nikto nevšíma – rozprávajú sa s rybami, kačkami, stromami, líškami, vtákmi, psami, v lese nájdu chodník, skalu, bludičku
2. Nájdu si zdroje – chytia nejakého prašivého koňa, vylovia niečo z dna jazera, stretnú deduška, či starenku, na povale nájdu hrdzavý meč, nájde živú vodu
3. Riešia problémy netradičnými spôsobmi, vidia riešenie, tak kde iní ho nevidia, využíva zdroje, ktoré nikto za zdroje nepovažuje – biedu uväzní v dutine stromu, osloví 12 mesiačikov či slnko, plní úlohy s pomocou svojich priateľov, či kúzelných predmetov

Čo majú títo hrdinovia spoločné? Sú to spontánni hrdinovia. Narodili sa v obyčajných rodinách obyčajných ľudí. Talentovaný človek z ľudu môže počas svojej generácie vyrásť z pešiaka na akademika, generála, či úspešného vladára.

Náš systém vzdelávania do 1989 bol zameraný na hľadanie takýchto talentov, ktorí mohli viesť úspešne celý národ. Tieto talenty sa môžu narodiť aj v malej nemocnici, v sanitke, či dokonca v maštali. Miesta ani ľudia okolo narodeného sa následne už neopakujú. Talenty treba hľadať všade. V rodinách akademikov sa nerodia akademici, v rodinách úspešných politikov sa nerodia ďalší.

Preto škola pred 1989 bola zameraná na veľké množstvo predmetov. Deťom sa dával niekedy aj zbytočne široký obraz vedomostí, ktoré nepotrebovali, avšak to dávalo veľkú pravdepodobnosť nájdenia spontánneho talentu. Následne sme mali metódy rýchleho podchytenia takýchto talentov. Najlepšie to bolo „vidno“ napríklad v hokeji, ale bolo to vlastne vo väčšine sfér spoločnosti.

Teraz je škola už iba služba, postavená na prísnej individualite bez následnej podpory po ukončení školy a rozvoja. V kombinácii s inklúziou, ktorú som popísal už tu je to smrteľný jed pre našu spoločnosť a jej rozvoj. Riešenie je jednoduché … musíme hľadať hlúpych Janov a dať im príležitosť sa v spoločnosti uplatniť. V dnešnej triednej spoločnosti elita / hnoj to však nejde. Spoločnosť nepotrebuje talenty, pretože kľúčové pozície sú obsadené. Ďalšie príležitosti na ich obsadenie primárne dostávajú povolanie „syn“, povolanie „dcéra“ a povolanie “riťolíz”. A to nie je nijako prospešné spoločnosti ako celku.