Aj napriek ich devastácii, prideľovanie bytov neprispôsobivým cigánskym asociálom naďalej pokračuje

Celý systém štátnej sociálnej pomoci tzv. marginalizovaným skupinám obyvateľstva, pod čím je potrebné chápať v prvom rade sociálnu pomoc prevažnej väčšine cigánskeho etnika,   vychádza z realizácie koncepcie politiky „pozitívnej diskriminácie“, ktorá predstavuje celý rad rozhodnutí a opatrení finančného, materiálneho, politického, legislatívneho, sociálneho a iného charakteru. Aj napriek tomu, že už celé desaťročia uskutočňovaná politika pozitívnej diskriminácie“ sa v praxi neosvedčila, všetky doterajšie vládne zoskupenia, vrátane toho dnešného naďalej pokračujú v jej realizácii, pričom táto forma sociálnej pomoci má vzostupnú tendenciu. Inak povedané, dochádza k neustálemu rozširovaniu tejto pomoci ako aj k nárastu zdrojov a prostriedkov na zabezpečenie jej plnenia zo strany štátu a jednotlivých samospráv. Ukazuje sa, že uvedený typ sociálnej pomoci neviedol a ani dnes nevedie k predpokladaným a želateľným dôsledkom, pretože aj napriek obrovskému množstvu vynaložených prostriedkov, určených na zmenu celkového stavu, spôsobu života a správania sa väčšiny cigánskeho obyvateľstva to nemalo žiaden pozitívny efekt. A aj napriek tomu, na obdobie rokov 2013 až 2020 sa na zlepšenie života a postavenia cigánskeho etnika na Slovensku vyčlenila suma vyše 300 miliónov eur (215 miliónov eur z fondov EÚ, zbytok z rozpočtu SR, pričom do tejto sumy nie sú zarátané ďalšie státisíce eur z rozpočtov štátu, miest a obcí určených na financovanie mnohopočetných  projektov, akčných plánov a aktivít smerujúcich do cigánskych komunít). Uvedená suma je prioritne určená na financovanie troch oblastí, na vzdelávanie, zamestnanosť a bývanie. Polovica z vyše 300 miliónov eur, teda okolo 150 miliónov eur je určená na výstavbu bytov pre „sociálne vylúčené“ skupiny cigánskeho obyvateľstva, presnejšie povedané, na bezplatné a bezprácne zabezpečenie (darovanie) a riešenie bytovej situácie „pozitívne diskriminovaných“ zložiek obyvateľstva, teda pre tých, ktorí si takúto pomoc ani nevážia, dôkazom čoho sú obrovské podlžnosti na nájomnom a nezaplatených faktúrach za energie ako aj v pomerne krátkom čase úplne zdevastované obydlia, ktoré im boli pridelené.

Na potvrdenie vyššie uvedených názorov z veľkého množstva takýchto prípadov uvediem len dva, ktoré však v plnom rozsahu poukazujú na nezmyselnú a neefektívnu realizáciu politiky „pozitívnej diskriminácie“ a selektívnu sociálnu pomoc štátu zameranú na tie skupiny obyvateľstva, ktoré si takúto pomoc ani nevážia a ktorí, čo je ešte horšie, získavanie rôznych nárokovateľných sociálnych benefitov považujú za svoje občianske právo. Prvý prípad. Na sídlisku Strelníky, ktoré sa nachádza v katastrálnom území obce Letanovce už v roku 2015 boli  postavené byty pre cigánskych osadníkov, dovtedy žijúcich v známej osade Letanovský mlyn, nachádzajúcej sa na území Slovenského raja. Na výstavbu týchto bytov si obec zo Štátneho fondu rozvoja bývania požičala sumu 400 000 eur s dobou splácania 30 rokov. Pravdou je, že to budú občania obce, t. j. platcovia obecných daní a poplatkov (ku ktorým s určitosťou nemôžeme zaradiť cigánskych osadníkov), ktorí tento dlh nakoniec uhradia. Tieto, v podstate len niekoľkoročné byty boli cigánskymi asociálmi úplne zdevastované, čím z ich strany došlo k porušeniu nájomných zmlúv, v ktorých sa zaviazali k starostlivosti o im pridelené obydlia. To bola hlavná príčina toho, prečo na návrh obce súd rozhodol o vysťahovaní (zatiaľ) dvoch cigánskych rodín. Ako sa dalo očakávať, užívatelia týchto bytov, tak ako väčšina cigánskych asociálov, neuznávajúcich žiadne zákony a pravidlá civilizovanej spoločnosti, pre ktorých sa využívanie a zneužívanie práv stalo niečím nespochybniteľným a prirodzeným odmietli rešpektovať súdne rozhodnutie a byty nevyprázdnili. A ako je u nich zvykom, starostu ale aj celú spoločnosť obvinili z intolerancie, rasizmu a diskriminácie. Podľa vyjadrenia starostu obce S. Záhoranského „obyvatelia z tejto výzvy (aby opustili a vypratali byty) mali veľkú zábavu“. Veď prečo aj nie, ak dopredu vedia, že v prípade opustenia zdevastovaných bytov je len otázkou krátkeho času, kedy im bude pridelené nové bývanie. O to sa už náš „cigánsky ombudsman“, momentálne zastávajúci funkciu splnomocnenca vlády SR pre cigánske komunity A. Ravasz, verejná ochrankyňa práv M. Patakyová a mnohopočetné mimovládky typu „Ľudia proti rasizmu“, či „Liga za ľudské práva“ postarajú. Veď predsa detí nezodpovedných cigánskych rodičov nemôžu zostať bývať „pod mostom“. A čo detí slušných občanov? Tak tí nech si riešia svoju bytovú situáciu  hypotekárnym úverom, podnájmom alebo, v lepšom prípade, teda ak na to majú, nech sa im o to postarajú ich rodičia. Ukážka spravodlivosti na slovenský spôsob a zároveň podnet na zamyslenie, kto je v skutočnosti v tomto štáte diskriminovaný. Ďalším prípadom zneužívania solidarity a pomoci zo strany štátu a obecnej samosprávy je skúsenosť z obce Veľká Ida v okrese Košice-okolie, v ktorej v máji 2013 roku odovzdali cigánskym rodinám trinásť bytových jednotiek (sociálno-nájomných bytov), ktoré, podľa vyjadrenia starostu obce J. Beluscáka boli za tri mesiace v dezolátnom stave. Takýchto a im podobných prípadov zdevastovania pridelených bytov príslušníkmi neprispôsobivých a neintegrovateľných cigánskych komunít by sme mohli uviesť stovky. Aj v tomto prípade sa potvrdzuje platnosť stáročiami overenej pravdy, podľa ktorej darované, nie vlastnou iniciatívou a pracovnou aktivitou nadobudnuté statky si ich majitelia, zvlášť ak sú celé desaťročia „pozitívne diskriminovaní“ nevážia, nesnažia sa ich udržiavať a odmietajú sa podieľať na ich prevádzke a ďalšom zveľaďovaní. Nebolo by zmysluplnejšie a pre budúcnosť Slovenska aj rozumnejšie investovať uvedené zdroje na financovanie výstavby nájomných bytov pre slušné, pracujúce mladé rodiny, čím by sa do značnej miery dalo zabrániť ich odchodu do zahraničia? Určite by to boli efektívnejšie vynaložené prostriedky než výstavba bytov pre tých, z ktorých väčšina praktizuje príživnícky spôsob života.

 V podstate je možné vysloviť súhlas s názorom Mareka Baláža, rómskeho aktivistu a bývalého poradcu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity,  ktorý vo svojom článku Prečo medzi nami a majoritou panuje nenávisť poukazuje na hlavnú príčinu toho, prečo zo strany cigánskeho obyvateľstva dochádza k devastácii im pridelených bytov. Vzhľadom na stáročia praktizovaný kočovnícky spôsob života „Rómovia podobne ako ani indiáni a iní kočovníci nemajú v sebe vypestovaný vlastnícky vzťah k pôde, vode, vzduchu, domu, nábytku, lesu, zvieratám, vnímame voči nim len užívateľské právo. Tento náš takmer vrodený stav ponímania matérie je aj jedným z hlavných faktorov, prečo dokážeme tak nezodpovedne zdemolovať byty a celé sídliská. Najmä ak sme všetko dostali takmer zadarmo bez vlastného pričinenia a námahy či financií. Rómovia si však dokážu udržať všetko, na čo vynaložili svoju námahu a financie“. V tomto svojom vyjadrení M. Baláž poukázal jednak na príčinu devastácie bytov cigánskymi obyvateľmi, spočívajúcu v uvažovaní, tradíciách, zvyklostiach, vyznávaných hodnotách a charaktere ich spôsobu života, a jednak aj na riešenie tohto problému, ktoré nachádza v odmietnutí politiky „pozitívnej diskriminácie“ a nutnosti skoncovať s praxou bezprácneho a bezplatného prideľovania bytov tzv. marginalizovaným skupinám.

Často krát sa stretávame s názorom, podľa ktorého cigánsky problém je neriešiteľný, pretože   všetky doterajšie pokusy o ich scivilizovanie a integráciu sa ukázali neúspešnými. Nie je možné súhlasiť s takýmto krajne pesimistickým pohľadom na riešenie daného problému. Určite, riešiť, resp. vyriešiť tento problém bude vyžadovať veľa úsilia, finančných prostriedkov a pomerne dlhý časový úsek ale to neznamená, že v dlhodobom horizonte nie je možné ho vyriešiť. Predpokladá to však nový prístup a nové postupy pri jeho riešení. Ak sa všetky doterajšie metódy, prostriedky a spôsoby jeho riešenia, vrátane politiky „pozitívnej diskriminácie“ ukázali ako neefektívne, je potrebné ich odmietnuť a nahradiť novými, netradičnými a neštandardnými, u ktorých bude väčšia záruka, že investované finančné prostriedky sa využijú účelnejšie a zmysluplnejšie a že to nebudú, tak ako doteraz, len  vyhodené peniaze.

Vďaka doterajšiemu veľmi ústretovému prístupu k príslušníkom cigánskeho etnika sa mnohí z nich zvykli pasovať do úlohy obetí systému, obetí nenávisti zo strany majority, obetí diskriminácie a pod. Tváriť sa ako obeť, považovať sa za obeť a prezentovať sa navonok ako obeť ich do určitej miery zbavuje zodpovednosti za stav, v ktorom sa nachádzajú, a u iných ľudí môže voči nim posilňovať prejavy ľútosti, súcitu, empatie a solidarity. Ukazuje sa, že je to pre nich oveľa výhodnejšie, než aktívny prístup k riešeniu svojich problémov. Sme svedkami toho, ako sa pri rôznych príležitostiach len sťažujú na to, ako sú znevýhodňovaní a diskriminovaní, ale keď sa podrobnejšie pozrieme na príčiny ich zlého postavenia pochopíme, že mnohé cigánske rodiny sa ani nesnažia začleniť do spoločnosti a byť jej plnohodnotnou súčasťou, pretože v takom prípade by to znamenalo, že pre nich budú platiť nielen práva ale aj povinností. A to väčšina z nich nie je ochotná akceptovať. Preto je potrebné im dať jednoznačne na vedomie, že za obete ich nikto nepovažuje a ak to bude nutné nezdráhať sa prijať aj tvrdšie výchovné opatrenia.

V prvom rade je potrebné skoncovať s politikou „pozitívnej diskriminácie“ voči marginalizovaným skupinám obyvateľstva, ktorá sa ukázala ako zablúdenie, nesprávne zvolená taktika boja s chudobou, zaostalosťou, nezodpovedným prístupom k svojmu životu, nezamestnanosťou a celkovým odporom stať sa súčasťou väčšinovej spoločnosti. Je najvyšší čas zmeniť túto taktiku, skoncovať s touto, voči občanom nášho štátu nespravodlivou politikou a prijať nekompromisné opatrenia, ktoré odstránia posledné zvyšky poskytovania nezaslúženej finančnej a materiálnej pomoci parazitujúcim zložkám obyvateľstva. Drvivá väčšina našich občanov, a potvrdzujú to aj početné prieskumy verejnej mienky, zdieľa podobné pocity a názory a je len vecou postojov, rozhodnosti, odhodlania, zodpovednosti ale hlavne politickej vôle a politickej odvahy kompetentných štátnych a samosprávnych orgánov a inštitúcií zmeniť zaužívané spôsoby myslenia a riešenia problémov a nebáť sa prijímať aj nepopulárne opatrenia, ktoré v očiach väčšiny cigánskeho obyvateľstva, početných ľudskoprávnych organizácií a bruselskej administratívy môžu, a s najväčšou pravdepodobnosťou aj budú vyvolávať kritické ohlasy a odmietavé stanoviská. Ale z pohľadu budúcnosti Slovenska a skutočného, nie predstieraného a alibistického t j. aj v záujme samotných cigánskych obyvateľov nevyhnutného systémového riešenia daného problému je to jediná správna cesta.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

ĽS Naše Slovensko. Košice