Ako vyzerá davovo-elitárska spoločnosť ? Obrazne povedané: tak, ako sa o tom píše v Biblií – o pastieroch a ovciach ! Politické elity sa vzďaľujú od „základne“ spoločnosti – občianskej verejnosti ( davu ) a na túto verejnosť zo svojich pozícií doslova kašlú. Tým, že občanom čoraz silnejšie a bez rozpakov prideľujú úlohu podpory elít a vyznačovať sa poslušnosťou, tým jasne deklarujú, že ľudská dôstojnosť im ( občanom ) sa nemôže priznávať. Za takýchto podmienok nastupuje hierarchické usporiadanie spoločnosti, v ktorej už došlo aj k polarizácií etických princípov.
Z hľadiska záujmov a cieľov občanov ( davu ) bolo vygenerované pravidlo používať iba čestné prostriedky k ich dosiahnutiu. Z hľadiska záujmov a cieľov politickej či ekonomickej elity do platnosti v živote vzišlo pravidlo používať akékoľvek prostriedky či zdôvodňovať konanie biznisom.
Nad davom ( základňou ) a elitami existuje ešte vrchol pyramídy – tajomní nemnohí hráči, zrejme poskladaní z regionálnych civilizácií, či transnacionálni hráči, ktorí sa pohybujú v sférach finančného a ekonomického imperializmu vo svete. Pre uvedenú skupinu je zaužívané pomenovanie globálny prediktor / pozri video V. Pjakin o Globálnom prediktorovi ). Symbolom globálneho prediktora je vše vidiace oko, ktoré je znázornené na papierovej dolárovke. Globálny prediktor predstavuje pojmové spojenie pre označenie špecifickej globálnej elity, ktorá má v rukách najvyššiu formu moci. Táto moc bola pomenovaná ako konceptuálna moc, ktorá sa týka prognózovania a riadenia celostných procesov vo svete.
S konceptuálnou mocou „základňa“ spoločnosti ( dav ) nie je zoznámená a nemá ani prístupk jej ovplyvňovaniu. Programové ciele politických strán môžu po určitej analýze jasne naznačovať, že ani politická elita s konceptuálnou mocou nepracuje, pretože sa musí uchádzať o dôveru občanov. Globálny prediktor so svojou konceptuálnou mocou o priazeň davu sa neuchádza, pretože v jeho identifikáciách problémov a koncepciách na dosiahnutie cieľov tomuto davu – občanom nie je prisudzovaná žiadna aktívna stránka na tvorbe životných pozícií. Dav má iba nasledovať tých, ktorí sa pasujú do pozície autority spoločnosti. Masy s dobrými úmyslami majú za úlohu ďalej otročiť na jedincov neohraničenej morálky a svedomia.
To, čo sa napríklad v priestore demokratického Západu dosiahlo, to je to, že globálny prediktor so svojou konceptuálnou mocou má vo svojej moci, až na malé výnimky, celú politickú elitu. A pre davovo – elitársku spoločnosť je veľkou tragédiou, ako tvrdí Pjakin, aktívna podpora „malých ľudí“, v dôsledku ich vlastného ideologického presvedčenia, systému zneužívania moci politickou elitou. Túto „rybársku sieť malých ľudí“ aktívne pomáhajú angažovať rôzne neziskové organizácie, cez ktoré sa vplyv konceptuálnej moci rôznymi spôsobmi prenáša do vedomia „základne“ spoločnosti. Ochranným štítom konceptuálnej moci a praktík politickej elity je neustále zdôrazňovanie existencie konšpiračných teórií, ktoré sa využívajú k tomu, aby sa občania neučili chápať súvislosti rôznych stránok života spoločnosti, pretože vyznať sa v identifikácií problémov znamená požadovať riešenia a tie smú predkladať iba politické elity.
Vplyv a moc globálneho prediktora nad politickými elitami vychádza z jeho projektu konceptuálnej moci. A v tomto projekte má významné miesto schopnosť ovládať politické systémy spoločnosti ( národov ) cez volebné systémy, ktoré aby mohli byť využívané v prospech „vidiaceho oka“, musia mať proklamovaný charakter slobodných a demokratických volieb. Občan – volič má slobodu vybrať si iba z ponuky, nemá slobodu zúčastňovať sa „zhotovenia ponuky“ pre voľby. A potom už všetko ostáva iba na parlamentnej demokracií, ktorá po každých voľbách je výsledkom aktu odobratia časti moci od občanov. Cez parlamentnú demokraciu sa realizuje pokyn nedovoliť občanom zvykať si používať ich moc na riešenie problémov spoločnosti. Volebné systémy sú nastavené tak, že musia rešpektovať koncepciu Biblie založenú na pastieroch a ovciach, ktorý je už obrazom davovo – elitárskej spoločnosti.
Ak je pravda, že konceptuálna moc má schopnosť ovládať politické systémy cez vplyv na volebné systémy, potom je potrebné prijať záver, že táto moc môže významne zasahovať do pôsobnosti štátnej moci. Stráca sa tak význam tvrdenia, že určení zástupcovia volených politických strán sú zástupcovia ľudí, občanov. Zúfalstvo zo zástupcov ľudí sa potvrdzuje v každom volebnom období, ale náprava neprichádza. Uznať existenciu vplyvu konceptuálnej moci na štátnu moc znamená priznať, že si to vyžaduje riešenie, ako tento vplyv obmedziť. Zatiaľ platí, že politické elity tento problém neriešia, pretože rovnako platí, že nie je predmetom oficiálnej politiky a teda zakrýva sa.
Okrem konceptuálnej moci existuje korporátna moc. Ide o moc nadnárodných korporácií, ktorá nie je skrývaná, ale jasne deklarovaná. Ideologický, podobne ako konceptuálna moc, má svoju oporu v liberalizme. Na Slovensku absolútnym zástancom korporátnej moci je prezident Andrej Kiska, ktorý neustále opakuje o potrebe ochrany slobody a liberálnej demokracie. V tejto našej dobe sa vedie boj medzi štátnou mocou a korporátnou mocou. Aktuálnym a najväčším bojiskom vo svete je príprava rôznych mega dohôd o obchode, investíciách či službách. Ruka v ruke s A. Kiskom kráča v ústrety vítania korporátnej moci aj väčšina parlamentných ( systémových ) strán na Slovensku.
Na rozdiel od niektorých iných krajín Európy tieto strany na čele so stranou SMER – Sociálna demokracia vôbec nevidia žiadny problém v podpore takých dohôd ako je CETA, TTIP, TISA. Naša politická elita sa bez hlbšieho zamyslenia podriaďuje vplyvom korporátnej moci, ktorá, podobne ako konceptuálna moc, nemá zdroj svojej moci pochádzajúci od občanov. Korporátna moc neskrýva svoje poslanie svojím pôsobením povaliť národné štáty, ich štátnu suverenitu a naša politická elita si neuvedomuje, že k podpore korporátnej moci nemá od občanov mandát, že má chrániť štátnu suverenitu, pretože iba s ňou sú spojené základné ľudské práva a slobody.
Ak sa Slovenska republika podľa Ústavy neviaže na žiadnu ideológiu a náboženstvo a je zvrchovaným demokratickým štátom, tak potom sa nesmie viazať na korporátnu moc a podriaďovať sa jej. Lenže náš predseda vlády SR tento akt podriadenia sa už urobil svojim podpisom pod schválenú dohodu CETA medzi EÚ a Kanadou. Ak sa politické elity obávajú z toho, že demokraciu ohrozuje niekto zdola – zo „základne“ spoločnosti, pretože chce nejakú diktatúru, tak v skutočnosti je to opačne. Pán Róbert Fico predviedol, čo je to diktatúra štátnej moci, keďže ako ústavný činiteľ nevytvoril žiadne demokratické podmienky k potrebnému otvorenému a serióznemu posúdeniu, či je možné prijať dohodu CETA a ďalšie plánované dohody.
Ak Róbert Fico nazval niektorých novinárov, že sú špinavé protislovenské prostitútky, tak svojim konaním ( podpisom dohody CETA ) sa sám a nevedomé ( ? ) zaradil do kategórie protislovensky orientovaných osôb. On neprezradí svojim občanom, že má za úlohu chrániť a posilňovať korporátnu moc v Európe a vo svete a udržiavať či zväčšovať antagonistický rozpor medzi prácou a bezprácnym privlastňovaním. Róbert Fico svojim podpisom pod dohodu CETA pomôže vytvoriť podmienky, aby globálne korporácie boli nezávisle na zvrchovanosti národov, boli teda imunné voči zákonom danej krajiny, aby mali svoje privilégia, čo P. C. Roberts z USA pokladá za najhoršiu formu finančného a ekonomického imperializmu vo svete. Predseda vlády SR podpísal dokument, ktorý umožňuje, aby korporácie mohli bez problémov žalovať vlády a požadovať finančné odškodnenia. Čo takýto podpis môže znamenať ? Podľa P. C. Robertsa, ak by nejaký reprezentant nejakého národa s tým súhlasil, bola by to vlastizrada, pretože by obetoval suverenitu svojej krajiny v prospech globálnych korporácií.
V každom prípade náš predseda vlády SR je tým elitným politikom, ktorý prejavil svoju vernosť nie svojmu ľudu, ale korporátnej a konceptuálnej moci. A tieto dve moci patria k nástrojom, cez ktoré sa presadzuje totalitná svetová vláda, pomocou ktorých sa šíri „plazivá fašizácia“ krajiny a sveta. Lenže toto šírenie si vôbec neuvedomujeme a zakrývame to iným hodnotením, napríklad úspechom Slovenska v rámci EÚ.
Môžeme sa o tom dočítať na viacerých miestach denníka Pravda zo dňa 17.12.2016. Na strane č. 3 sa v článku „Slovensko zvládlo poslednú skúšku v únií“ píše: Ďalšími dôležitými míľnikmi predsedníctva bolo ratifikovanie dohody o voľnom obchode s Kanadou ( CETA )“. V otázkach a odpovediach na tej istej strane je prehľad o tom, čo významné sa dosiahlo počas predsedníctva Rady EÚ a tam je uvedené: „Podpísala sa dohoda o voľnom obchode EÚ s Kanadou ( známa pod skratkou CETA )“. Aj podľa článku „Slovenská maturita“ na strane č. 40 je možné sa dočítať, že k balíkom úspechov slovenského predsedníctva sa dá „pribaliť“ aj podpis dohody o voľnom obchode s Kanadou. Slovensko vraj urobilo dobrú službu EÚ.
Nemôžeme sa preto čudovať, že aj za takúto službu, akou je podpis dohody CETA, si Róbert Fico mohol vypočuť chválu od všetkých troch predstaviteľov EÚ: Junkersa, Schulza, Tuska. Podľa denníka Pravda Slovensko sa totiž snažilo hrať úlohu férového rozhodcu a nepresadzovalo len svoju národnú pozíciu. Vtip je pritom v tom, že národná pozícia sa najviac skrýva práve v dohode CETA. Ak by som to mohol komentovať, tak pod vedením Róberta Fica Slovensko počas predsedníctva Rady EÚ lavírovalo medzi dobrom a zlom a z pozície férového rozhodcu dobru nepomohlo, aby sa konečne jasne ukázalo obyvateľom Európy a zlu neublížilo, pretože nebolo zahnané do kúta a predstavené obyvateľstvu Európy ako zlo, ktoré nás ohrozuje.
( Pokračovanie v časti XIV. )
Dušan Hirjak