Koniec dobrý, všetko dobré.

Bol som na basketbalovom zápase. Prievidza celý čas vyhrávala nad domácou Banskou Bystricou. Ku koncu zápasu sa stav vyrovnával, a v poslednej sekunde padol kôš. Domáci vyhrali. Celá hala burácala od radosti. Nebola totiž už od divákov očakávaná. A asi preto bola tridsaťnásobná.

Niečo podobné sa stalo nedávno v hokejovej extralge v Partizánskom. Domáci prehrávali prvú tretinu O : 5. Prehratý zápas ktosi otočil tak, že sa stalo čosi neuveriteľné. Nakoniec to vyhrali. Podstatný obrat vo výsledku i nálade. V poslednej sekunde.

To, že v nemorálnostiach chytrejší jedinci v tomto starom systéme vyhrávajú, na to prídete. Aj to, že si lepšie prihrávajú, než tí charakternejší. Aj že sa jeden druhého statočnejšie kryjú a pomáhajú si.  Lepšie a ako doma sa pod zabahnenou hladinou matrixu aj  cítia. Samozrejme, že najväčšie kapre si rybník vypustiť ani vypáliť neplánujú.

Prídete aj na to, že dobro čo má nakoniec zvíťaziť,  to je síce v každej rozprávke, ale nie v našej pozemskej realite.

Vyhral na súde, lebo viac podplatil… Vyhrala konkurz, lebo mala väčšiu protekciu… Hlavnú úlohu vo filme dostala tá, čo bola lepšia v posteli… Lukratívne miesto si udržal ten, kto sa dokázal lepšie tisnúť “do výfuku”…  V práci pri prepúšťaní zostali tí, čo otrocky plnili rozkazy šéfa… Najvernejší firme sú vraj tí, čo mlčia aj pri trestnej činnosti manežmentu… Najlepší úradníci sú asi tí, čo sa ani neopovážia kritizovať nadriadených. A vedia najvytrvalejšie prikyvkávať a somársky zaťato hýkať iba a len: “áno pán vedúci, tá protiprávnosť bola v súlade zo zákonom”…  Najlepší medzi umelcami sú tí, čo sa odvážia nielen vrhnúť na plátno svoje depresie, ale majú guráž to aj na obdiv  galériách ako umenie vystavovať. A dajú si víťúzi , ku normálnej cene ešte tri nuly… Vo voľbách vyhrá ten, čo lepšie klame  a má drahšiu bilbordovú výbavu. Česť výnimkám…

Podobné nízkosti robia ako svojský šport márnomyseľní chytráci a pochabé načančané hlupane. Hrajú sa na to ako len frajersky  vyhrávajú. Arogantne valcujú eticky, kultúrne  či intelektuálne lepších. Adorujú iba vonkajšie zdanie. Ich koniec bude však fatálna hanba a prehra. Masky raz padnú. “Karneval skončil” prorocky sa preriekol aj pápež František.  Bordel dogebrený vrajúspešnými majstrami sveta v gýčoch raz skončí. Obrat príde v záverečných sekundách.

Či náhodou ku takým ťuťkom človek nepatrí, to mu môže naznačiť napr. aj to, či obsedantne alebo až kompulzívne túži revať na slávu nejakému víťazovi.

Je to silno radostný pociť, a nič proti nemu. Občas ho každý potrebuje pocítiť. Ale spirituálna diagnóza, jedna veru z prioritných znie, že ak niekto vyhľadáva nenormálne často týchto dočasných víťazov, ako uslintaný fetuje falošné, neduchovné a príliš hlučné víťazstvá, ten pravdepodobne v najhlbších útrobách svojho vnútra ťažkotrpko prehráva.

V osobnom rozvoji, vo vzťahoch, v intímnom živote asi aj duchovnom.

Iných túži porážať, ponižovať, buzerovať či šikanovať pravdepodobne preto, lebo tesne predtým to urobilo jeho falošné ego s jeho pravým Bytím.

Ak je niekto puberte a šialene potrebuje víťaziace vzory okolo seba, tak to je v poriadku. Ale ok nie je, ak je človek v strednom či vyššom veku, a keď sa ho opýtate, či zažíva aj nejaké vnútorné a tiché víťazstvá, a on o nich nevie. Nevie nič! Ako samovykradnutý… Miesto odpovede mu spadne sánka. A iba závidí, čiže sebecky  obdivuje, systémových polobohov. Tak to je iba náznak toho, že opitosť pseudovíťaznými pohárikmi mu poriadne zatoxikovala interiéry.

Aj dobro tu tisícročia prehráva. Ale v poslednej minúte bude remíza, a v poslednej sekunde zlé sily prehrajú.

Koniec dobrý, všetko dobré. Napísal Shakespeare. Keď budeme mať dojem, že celé je to zle, spomeňte si na nadpis jednej z jeho divadelných hier.