Na mori

Tento príbeh mi rozprával Jozef  z Benediktínskeho kláštora v Sampore. Otec Jozef. Ťažko mi by mohol byť otcom, keďže môj Otec je hore. Takže len Jozef. Krásne meno.

Jozef má priateľa, ktorý je kapitánom. Nie vojenským, lodným. Z času na čas pracuje pre výrobcu lodí vo Francúzsku, odkiaľ doručuje lode zákazníkom. Jachty. Prevezme loď a dopraví ju k zákazníkovi. Túto prácu robí už 25 rokov. Kapitán dostal zákazku na dopravu jachty z Marseille na Sardíniu. Jozefa pozval ako spolucestujúceho na zážitok z plavby.

„Jozef, poď so mnou na plavbu“

„Dobre, ale musíš rešpektovať, že päť krát do dňa potrebujem zostať v tichu. Modlím sa.“

„Dobre.“

Plavba bola skutočný zážitok. Meteorológovia hlásili búrku v Stredomorí, ale až nasledujúci deň. Tri dni plavby, žiadny problém. Snahou kapitána bolo predísť búrku, ale vinou poruchy  motora sa vyplávanie oneskorilo o niekoľko hodín. Búrka ich dostihla na mori.  Vlny obrovské ako elektrické stĺpy. Bárka nemala silu zdolávať ich. Tri dni sa krútili v kruhu bez možnosti pohybu vpred. Keď kontrolovali navigačné prístroje, stále boli na tom istom mieste.  Kapitán, hoci sa plaví na moriach celé roky, stále má problémy so žalúdkom. Morská nemoc. Okamžite začal zvracať a počas tých troch dní zvracal nepretržite každú hodinu. Nejedol, nepil, len zvracal a stál za kormidlom. Dehydrovaný a bez štipky energie musel zapnúť autopilot, lebo Jozef nemal žiadne skúsenosti  s riadením lode. Jozef žalúdočné problémy riešil tak, že sa sústredil na bod na nebi. Oporný bod, ktorý mu dával pocit stability. Ale ani to nie je také jednoduché, keď sa cez oporný bod prevalí vlna, ktorá zaleje celú palubu.

„Jožo, nechoď za mnou na mostík bez vesty.“

Vlny sa prevaľovali cez loď a hrozilo, že posádku zmetú do hlbín. Lenže načo vestu: „ Ani Ty nemáš.“ Teplota mora tesne nad nulou a ak si dáš vestu a náhodou Ťa zmetie víchor z paluby, Tvoje utrpenie sa predĺži z desiatich minút na dve hodiny pokým neumrieš podchladením bez možnosti záchrany.

Na obzore svetlo, ale kým sa k nemu dostaneš, trvá to asi osem hodín. Po šiestich dňoch plavby vplávali v noci do prístavu, ktorý bol v tom čase bez navigácie. Hodinu a pol sa snažili priviazať loď na plávajúce mólo. Neistota v nohách a strach o poškodenie lode. Zničený autopilot, ktorý sa neustále snažil manévrovať vo vlnách a roztrhaná plachta im nakoniec nebola daná k náhrade.

„Jozef, TERAZ sa ideme modliť.“

„Cítil si aj Ty tú tretiu osobu, ktorá nás celú cestu sprevádzala?“

Desať minút úprimnej a vrúcnej modlitby, akú otec Jozef nikdy predtým nezažil.

“ Ďakujeme Ti, Pane.“