Intelektuálna charita.

Tento pojem som prvý krát počul pri prejave Benedikta XVI. S nemeckou presnosťou vyjadruje skutočnosť, že robiť charitu neznamená dávať núdznemu iba niečo materiálne, 1 euro či polievku.  To je veľmi šľachetný dobrý skutok, ak je niekto ozaj v núdzi. Ale intelektuálna charita odhalí, a nie za dlho, že je to neraz iba maska dobroty. Môže sa pod ňou skrývať podporovanie zla. Za to euro si môže pouličný povaľač ísť kúpiť víno, napr. Takto v ňom vraj charita podporuje alkoholizmus. Alebo aj to, že si zvykne na darebáčenie a už drzé obťažovanie iných občanov.  Alebo tomu, komu nalejete polievku a dáte chleba, a on sa za to “odvďačí” Bohu že pôjde smilniť a kradnúť..! Ak to robí stále a opakovane, tak by milosrdenstvo bolo ho aj prísne napomenúť a radšej mu tú polievku nedať, však? Lebo vina za tie hriechy padne na hlavu tomu, kto to už nie nevedome a vlastne priamo a konkrétne podporuje.

V evanjeliu je opakované niekoľkokrát v Mt 25 kap., že pri Poslednom súde nebude rozhodujúce či sme prijímali sviatosti, koľko sme ich naprijímali, či sme aspoň 52 x boli za rok v kostole, či sme naspamäť vedeli biblické citáty, či sme sa ukláňali pred duchovnými autoritami s apoštolskou postupnosťou alebo bez nej, či sme sa modlili aspoň jednu hodinu denne či iba jednu minútu…

To sú veci dôležité, ale nie najdôležitejšie.

Ježiš hovorí jasne, že to nebudú liturgické úkony, dočasné rozhodnutia cirkevných autorít ani uznávanie pravoverných dogiem, čo rozhodne o našej spáse a o našom zatratení!  Ale bude to súcit. S trpiacim, hladným, smädným, chorým, nemajúcim kde prespať, uväzneným…

Charita nám káže pomáhať vraj všetkým a rozdať vraj všetko ako sv. Ján Vianney. Zaujímavé, že aj ten rozdával vari všetko, ale knihy nie. Intelektuálna charita osvecuje a učí rozlišovať. Napr. to, že nie v každá prosba je etická, a že ju mám ako automat bez rozumu vykonať. Toto by zaváňalo otroctvom, a nie službou Bohu.

Ak nejaké dieťa či vnúča dranká peniaze už na hlúposti, a jeho rozmaznanosť prechádza do rozdrapenosti, povinnosťou rodiča je zvýšeným hlasom ho pokarhať a peniaze mu nedať. To je tá pravá pomoc. Tá musí mať v sebe pedagogický zámer. Beda rodičom, čo príliš milujú svoje deti či vnúčence. Hriechy, ktoré tí nespratníci napáchajú, podporovaní tútormi, ktorým sa už asi aj zdementieva, tie budú musieť  trpko zaplatiť vlastným nepožehnaním.

Počas života stretneme mnoho ľudí.

Tie rôzne situácie nás majú vytrénovať v rozlišovaní, či dávame správne.       

V ktorej prosbe je satanský chtíč a v ktorej je Kristus.

Človek sa má správať so základnou úctou ku každému, má sa aj podeliť, lebo mu beda, ak sa nepodelí s tým čo má nadbytočné. Ozaj núdzneho nechce ani vidieť. Ani si ho nevypočuje.

A podobné beda mu bude vtedy, ak podporuje vo vrajnúdznom narkomániu, sebectvo, bezbožnosť či pýchu  tzv. vrajcharitou a vrajmilosrdnými skutkami. Čím človek hreší, tým vraj trestaný býva.