Kto zasieva a organizuje “plazivú fašizáciu” krajiny a vo svete ? Časť I.

Časť I.

To, ako občania pod vedením svojich politikov spravujú verejné záležitosti svojej krajiny, je veľmi dôležité. Veľmi dôležité je preto často aj to, čo občania politikom ( spoločnosti ) navrhujú. V každej žitej prítomnosti sa môžu nájsť príklady, že určité návrhy, iniciatívy, výzvy v momentoch, keď sú politické procesy v určitom zrení, vo vývoji, v určitom napätí a môžu mať aj rôzne negatívne dôsledky, sú predkladané verejnosti v takom obsahu, ktorý má zaručiť dobrý výsledok, nápravu a podobne. Tak, ako reálny život a priestorové usporiadanie v ňom, aj iniciatívy občanov môžu mať  svoje slepé ulice, ktoré v konečnom dôsledku nikomu a riešeniu problému nepomôžu.

Nedávno vznikla na Slovensku iniciatíva, ktorá si zasluhuje určitú analýzu z iného pohľadu ako bol či je pohľad jej organizátorov. Ide o výzvu na boj proti „plazivej fašizácií“ našej krajiny. Na prvý pohľad ide o výzvu, ktorá vychádza zo zistenia, že v Národnej rade SR sedia ľudia, ktorí sa otvorene hlásia k odkazu vojnového slovenského štátu. Toto „priznanie sa“ zo sympatií k ľudáckej politike a ideológií vytvára vraj celkom vážnu situáciu  na Slovensku. A ak je to vážna situácia, potom je potrebné s tým niečo robiť !

Niekoľko desiatok osobnosti ( ? )  verejného a kultúrneho života na Slovensku sa svojim podpisom k výzve obracajú na politické strany, aby vytvorili širokú koalíciu ľudí, strán a hnutí. Kto má vytvoriť túto širokú koalíciu? Tí, ktorí si ctia demokraciu, Ústavu SR a ľudské práva. Sformovať širokú koalíciu majú tie politické strany v NR SR, ktoré majú dodržať stanovené kritéria. Zároveň majú uprednostniť spoločenský záujem nad straníckym záujmom.

Boj proti „plazivej fašizácií“ našej krajiny má podľa vyzývateľov aj svoj jasný cieľ. Týmto cieľom je poraziť v nastávajúcich voľbách do vyšších územných celkov v Banskobystrickom kraji  ľudí, ktorí nepredstavujú demokratickú alternatívu, ktorí sa hlásia k odkazu vojnového slovenského štátu. Snaha metodický usmerniť tvorcov širokej koalície dosiahla svoju „vrcholovú pozíciu“ v požiadavke postaviť jedného ( ! ) protikandidáta, ktorého podporia všetky demokratické politické strany a hnutia.

Z obsahu výzvy pomerne jasne vyplýva, kto má na svedomí  „plazivú fašizáciu“ našej krajiny. Tí, čo výzvu podpísali, pokladajú „plazivú fašizáciu“ krajiny za produkt ľudí, ktorí sedia v NR SR a otvorene sa hlásia k odkazu vojnového slovenského štátu. Ide vlastne o neonacistov, ktorých cesta do NR SR sa začala víťazstvom  Mariána Kotlebu vo voľbách na predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja. Tak si to vysvetlili všetci tí, ktorí výzvu podpísali. Je to teda Ľudová strana – Naše Slovensko so svojou členskou základňou. A možno chcú signatári výzvy priradiť k tejto strane aj ich voličskú základňu, pretože iba táto základňa umožnila nástup „plazivej fašizácie“ v našej krajine.

Časť intelektuálov Slovenska sa obsahom výzvy pokúsila vytvoriť jednoduchú rovnicu: X = Y, kde X predstavuje „plazivú fašizácie“ a Y predstavuje neonacistov z ĽS – NS. Svoj boj proti fašizmu pokladajú  za potrebné organizovať spôsobom verejnej výzvy a v tom je ich česť a sláva. Lenže s ich výzvou sa vynárajú rôzne otázky, na ktoré je potrebné hľadať v spoločnosti odpovede: a) aký je odkaz vojnového slovenského štátu, b) čo je to „plazivá fašizácia“ a ako sa má, respektíve, ako sa prejavuje, c) prečo sa „plazivá fašizácia“ spája s geografiou, d) čo je to fašizmus a ako sa prejavuje vo svete a na Slovensku a podobne.

Odpovede na položené otázky je potrebné hľadať preto, pretože problematika fašizmu a fašizácie nie je tak jednoduchá a jednoznačná, ako je opísaná vo výzve.  Keď v našej krajine intelektuáli dávajú výzvy namiesto toho, aby sami verejnosti boli schopní niečo vysvetliť, tak to môže byť podozrivé a treba to skúmať, analyzovať. A zároveň je to aj smutné, pretože v demokratických podmienkach zbavujeme intelektuálov ich sily: z piedestálu „prorokov“ spoločnosti ich nepozorovane meníme na propagandistov pre verejnosť s poslaním jej nevedomej manipulácie.  Dávam na zváženie, či príkladom takejto transformácie môže byť aj výzva na boj proti „plazivej fašizácií“ našej krajiny. A dávam na zváženie, či to zároveň a v prvom rade nemôže predstavovať  slepú uličku v boji proti  „plazivej fašizácií“ krajiny.

Organizátorom výzvy som vďačný za myšlienku „plazivej fašizácií“ krajiny. V tomto okamihu túto myšlienku sa nechystám zapudiť, pretože jej produktívny základ je možné využívať v ďalšom uvažovaní. Aby bolo možné myšlienku „plazivej fašizácie“ využiť, nie je možné ju priradiť do rovnice „neonacistov“ z ĽS – NS. Neskoršie sa to ukáže, či to bolo správne rozhodnutie.

Termínom „plazivá fašizácia“ najskôr môžeme označiť určitý dlhodobý proces, ktorý sa z určitých dôvodov odohráva ( začal sa odohrávať ) v spoločensko-politickom prostredí krajiny.  Je to proces, ktorý zapadá do systému riadenia tých politických štruktúr, ktorí sú držiteľmi moci, pričom táto moc je postupne zneužívaná na pomalé, postupne zavádzanie totalitných opatrení  z určitých dôvodov potrebných na zrealizovanie  určených cieľov.  Bez tejto moci „plazivá fašizácia“ krajiny nie je možná, hoci nás môže znepokojovať určitý potenciál ideologický spracovaných presvedčení – napríklad o význame odkazu vojnového slovenského štátu.

Osobne sa s pánom Kotlebom nepoznám a nie som sympatizantom ĽS – NS. Nemám však záujem stotožniť sa so signatármi výzvy v tom, že „plazivá fašizácia“ krajiny je iba individuálnou akciou Mariána Kotlebu  a jeho strany. Ak je situácia v tomto smere vážna, tak to nie je kvôli Mariánovi Kotlebovi a netýka sa tento problém iba Banskobystrického samosprávneho kraja a jeho obyvateľov.  Signatárom výzvy dávam do pozornosti komentár spisovateľa Jozefa Banáša, ktorý bol uverejnený dňa 9.3.2016 v Parlamentných listoch. S obsahom komentára sa stotožňujem. A z jeho komentára jasne vyplýva, že spisovateľ určité aktivity či postoje Mariána Kotlebu odmieta. Zároveň  si všíma predvolebné návrhy ĽS – NS a dáva do pozornosti ďalšie posolstvá Mariána Kotlebu. A tieto záležitosti majú ďaleko k tomu, aby sme ich mohli zaradiť do spoločného vreca s nadpisom Fašizmus – Nacizmus.

Výzva na bol proti „plazivej fašizácií“ našej krajiny je založená na presvedčení jej signatárov, že v našej NR SR sedia ľudia, ktorí sa osobne hlásia k odkazu vojnového slovenského štátu. Lenže v NR SR môžu sedieť ľudia, ktorí na verejnosti neoznamujú svoje sympatie k vojnovému slovenskému štátu. Toto však nie je podstatné. Problém je v niečom inom – v ujasnení si, čo tvorí odkaz vojnového slovenského štátu. Ide nielen o určité rozdiely vo vedomostiach poslancov, ale aj o metodologický problém. Na komentár spisovateľa Jozefa Banáša som upozornil preto, že to, čo chce Marián Kotleba a jeho ĽS – NS, nie je jednoznačne fašistické a že aj jeho politická strana má svoj program, ktorý je koncipovaný do rôznych oblasti a problémov Slovenska.

Má zmysel ujasniť si, čo tvorí odkaz vojnového slovenského štátu? Má to zmysel. A veľký, pretože nás môže posunúť ďalej v našom uvažovaní o probléme „plazivej fašizácie“. Ak som iba zameraný proti Mariánovi Kotlebovi a jeho ĽS – NS, potom stačí moje prehlásenie, že odmietam Kotlebovo velebenie slovenského štátu. Ak si chcem všímať problém  „plazivej fašizácie“ v širších súvislostiach, potom moje prehlásenie nepostačuje. Poďme sa teda pozrieť na niektoré súvislosti, ktoré si signatári výzvy nemali možnosť z rôznych dôvodov všimnúť.

Keďže štát je  možné chápať z určitého pohľadu ako územnú makrojednotku s rozhodujúcim vplyvom na rozsah spoločensko-ekonomických procesov, potom je dôležité pokladať samotný odkaz štátu za akýsi súhrnný výsledok toho, čo uplatnením štátnej moci bolo dosiahnuté. Dôležité je potom to, čo všetko sa skrýva pod označením súhrnný výsledok  pôsobenia štátnej moci a spoločensko-ekonomických procesov. Súhrnný výsledok zvyčajne je vyjadrením dosiahnutých pozícií v rôznych oblastiach života spoločnosti. Tento súhrnný výsledok predstavuje konečný počet základných charakteristík uplatňovania štátnej moci na danom území a jednotlivec či skupina sú „nastavení“ tak, že z určitých dôvodov ( na základe vlastného myslenia  a svedomia ) si vyberajú iba niektoré položky súhrnného výsledku, s ktorými sa viac či menej stotožňujú.

V prípade Mariána Kotlebu a jeho ĽS – NS mi nie je jasné, či velebenie odkazu slovenského štátu sa zakladá na súhrnnom výsledku činnosti štátnej moci alebo na sympatiách  iba k niektorým položkám. V súhrnnom výsledku ľudácky štát predstavoval najreakčnejší politický a myšlienkový smer v našich dejinách. Ak odsudzujeme Mariána Kotlebu a jeho ĽS – NS v súhrnnom výsledku a pritom dávame na vedomie, že my, ostatná časť spoločnosti nemáme s hlásením sa k odkazu vojnového slovenského štátu a s fašizmom nič spoločného, tak potom  sme ako spoločnosť v absurdnej situácií a strácame morálne právo súdiť druhých. Prečo?

Skutočná politická a spoločenská realita našej krajiny môže byť taká, že nielen Marián Kotleba a jeho ĽS – NS, ale aj osobnosti verejného a politického života, politické strany a hnutia ( vraj systémové ) mohli vedome či nevedome  prebrať do svojej osobnej agendy niektoré položky z „bačovania“ ľudáckeho fašizmu či fašizmu vôbec.  Niektoré základné položky si môžeme pripomenúť a potom sa to lepšie vyjasní. Ale najprv ešte uvediem niekoľko všeobecných poznámok k problematike človeka a jeho života. Pochádzajú z knihy „Európa a idea Národa“ od španielskeho filozofa Ortegu y Gassete  ( 1883 – 1995 ).

Podľa uvedeného filozofa  ľudský život je v každom okamihu rovnicou medzi minulosťou a budúcnosťou. Človek robí operácie, ktoré sa uskutočňujú dopredu. Budúcnosť je vždy možná a je problematická. Potom dôležité pre človeka je to,  ako sa vyznať v budúcnosti. Podľa autora je potrebné, aby si človek uvedomil, čim bol v minulosti, pretože minulosť má už svoje rysy nepochybné. Je dobre vedieť, že človek sa z minulosti má vrátiť do budúcnosti a uskutočniť túto budúcnosť. Minulosť je jediný arzenál, ktorý nás vybavuje prostriedkami, s ktorými môžeme zvrátiť našu budúcnosť. Zásadné je to, že minulosť pre človeka neexistuje iba z dôvodov, že má pamäť a svoje spomienky a že nič z toho, čo v živote robíme, sa nerobí  bez motívu a dôvodu. Toľko k všeobecným poznámkam, ktoré nám môžu pomôcť pochopiť niektoré politické súvislosti tu spomínané.

( Pokračovanie v časti II. )

Dušan Hirjak