1968: HRA NA „DOBRÝCH“ KOMUNISTOV A „ZLÝCH“ RUSOV

Glorifikácia a démonizácia. Oboje zlé!  Prvým  je DÉMONIZÁCIA, že to „tí zlí Rusi nám akože zmarili „slobodu“ (!) socializmu s ľudskou tvárou“… a teraz to majú byť zas tí „zlí Rusi“, ktorí nám bránia akože v „slobodnom“ kapitalistickom rozvoji…  Z toho sa rodí druhá ilúzia GLORIFIKÁCIE, že „československí komunisti“ boli predsa tí „dobrí“, čo chceli oživiť („zreformovať“) totalitnú múmiu. Komunista ako komunista. Vzájomné krágľovanie súdruhov je bežný jav ako požieranie iného hmyzu modlivkou. Všetci boli oddaní marx-leninskej ideológii a tá nemohla fungovať bez triedneho nepriateľa,  vedúcej úlohy strany, propagandy a bez konfrontácie so zlým imperializmom… Dubček bol len jednooký medzi zaslepenými. Ale aj táto heroizovaná historická osobnosť má nad sebou kontroverzný tieň z 50.rokov, keď nezabránil politickej poprave troch trenčianskych študentov, z okresu, kde začínal svoju stranícku kariéru… Tak ako nemohol existovať národný socializmus (fašizmus) s kultúrnou maskou, nemohol prežiť ani internacionálny socializmus (komunizmus) s ľudskou tvárou. Pretože:

1. 1. Vedúcou silou v spoločnosti mala naďalej ostať Komunistická strana, komunisti a ich marx-leninská ideológia s hierarchickým mocenským usporiadaním a jednotnou líniou riadenia.

1. 1. Naďalej sa mal budovať socializmus spoločného vlastníctva a jednotných družstiev, pripúšťali sa len malé inovácie odkukané od Západu.

1. 1. Ideológia komunizmu sa ukázala ako nerealizovateľná fikcia a utópia.

1. 1. Komunistický režim sa nedal „reformovať“, pretože celý systém s totalitným režimom bol postavený na piesku a odsúdený na zánik. Je naivné rozvíjať dojmológiu „čo by bolo keby…“, pretože tak ako nemožno oživiť mŕtvolu, nemožno ani „zreformovať“ to, čo sa zlepšovať nedá. Nebude zo psa slanina, ani z komunistu demokrat a rovnako nebude z kapitalistu „filantrop, ani sociálne cítiati František z Assisi.

1. 1. Nutné uvoľnenie reťazí a spoločenských pomerov pod tlakom ekonomickej recesie nemožno nazývať demokratizáciou, pretože na všetko naďalej dohliadli súdruhovia z ÚV KSČ, len tí „reformní“ mali lepšie zvládnutú komunikáciu s verejnosťou. A rovnako ťažko nazývať liberálnou demokraciou systém, kde vládne inú druh koncentrovanej – ekonomickej moci, ktorý ovláda politickú scénu aj spoločnosť mamonu zlatého teľaťa.

Najväčšou manipuláciou výročia je teda šíriť ilúziu, že existovali aj „dobrí“ komunisti. Takéto floskuly sú na úrovni oxymoronu „humanitárneho bombardovania“ alebo „asistovaného prerušenia životných funkcií (eutanázia, čiže samovraždy).

Heroizovanie Západu

Ďalšou ilúziou je názor, že Západ nám už vtedy mohol pomôcť… Omyl! V západnej Európe a v USA vyčíňali masové študentské a občianske protesty podporované odbormi, v spoločnosti bol veľký odpor proti vojne vo Vietname, rozšírili sa masovo drogy… Išlo o rozpútanie anarchie, „kultúrnej a sexuálnej revolúcie“ neomarxistov, západných ideových bratancov východných komunistov. A ešte k tomu tam vyčíňali červené teroristické brigády ako nemecká RAF, napríklad. Takže Západ mal sám so sebou problémy udržať nespokojné masy pod kontrolou a so svojimi vlastnými „kultúrnymi komunistami“, ktorým otvoril dvere do riadiacich procesov Európskeho spoločenstva dlhým pochodom ľudskoprávnej agendy neomarxistov.

Nemôžem si pomôcť, ale niekto pri 50.výročí okupácie vylamuje otvorené dvere a snaží sa o ďalšiu účelovú antiruskú vlnu… Pravda je, že to neboli  „Rusi“, ale „Sovieti“ , pretože podľa Lenina „komunista nemá vlasť“ a podľa Marxa ani rodinu. Len svojich súdruhov… Správnejšie je preto hovoriť o okupačno-intervenčných spojeneckých vojskách  Varšavskej zmluvy, čo vrtli do republiky v mene internacionalizmu, záväzkov a obrany socializmu a jeho hodnôt. Je to isté ako keď spojenci v NATO „humanitárne“ bombardovali bývalú Juhosláviu alebo keď spojenecké sily zaútočili na Irak, hoci sa vo všeobecnosti hovorí len o „Američanoch“ – boli to spojenecké vojská a aj Slovensko vďaka Dzurindovi nesie svoj podiel viny. Nakoniec pri okupácii treba povedať, že  najtvrdšiu muziky hrali medzi sovietmi ukrajinskí súdruhovia… Ale ostaňme objektívne len pri „Sovietoch“ a spojencoch Varšavskej zmluvy. Okupácia bola aj dôsledkom bipolárneho rozdelenia sveta medzi dve supervoľmoci. Komunistický tábor si uplatnil „internacionálnu“ intervenciu, tak ako sa dnes uplatňuje globalizácia a rovnaká internacionalizácia. Len sa to nerobí tak na hulváta s tankami, ale zdôrazňuje sa naša euroatlantická orientácia a naše záväzky…

Heroizovanie „pražskej jari“

Rovnako máme tendenciu heroizovať „pražskú jar“.  Buď  systémovo ako údajné „skončenie slobody“ – je to s ňou rovnaké ako s doktrínou obmedzenej suverenity národných štátov (Brežnev), aj ako celok ako pohyb, hoci podobne ako v novembrovej „revolúcii“ (čiže mierovej dohode medzi havloidmi a komunistami v duchu ruka ruku myje) išlo primárne o dianie vyvolané na Slovensku a Slovákmi. Mimochodom v Poľsku už v roku 1956 nastúpil Gomulka s programom reforiem, známych ako „Gomulkovo topenie“. Aj Gomulka sa dostal do sporu so sovietskym straníckym vedením a sovieti rovnako zastrašovali a vyhrážali sa inváziou. Tú nakoniec uskutočnili v tom istom roku, ale v Maďarsku… V roku 1970 boli v Poľsku nepokoje, ktoré v 80.rokoch prerástli do organizovaného odporu hnutia Solidarita a to pripravilo prvý pád komunistického systému. Bol som vtedy na základnej vojenskej službe, mali sme pohotovosť, žiadne opušťáky na Vianoce… Čakalo sa na vývoj, či sa nezopakuje scenár invázie, tentoraz do Poľska. Nakoniec sa zrejme predsa len niekto poučil. Naša  „znormalizovaná“ ešte v júni ´89, kedy už v Poľsku prebehli prvé slobodné voľby s debaklom komunistov, stále nevedela, kde je sever. A tak musela ŠtB pripraviť revolúciu, aby sme neostali v hanbe a v socializme…

A tak sa pýtam, prečo Blaha aj amerikanofili blúznia?

Každý svojim spôsobom. Okrúhle výročie okupácie v roku 1968 zneužívajú obe strany na demagógiu a šíria svoje interpretačné príbehy nadbiehajúc svojej strane, hoci najviac postihnutými boli bežní Česi a Slováci. Jedna strana sa snaží démonizovať Rusko a šíriť obraz o „zlých Rusoch“, druhý tábor sa snaží o glorifikáciu „dobrých komunistov“ na čele so súdruhom Dubčekom… Aj jedno, aj druhé tvrdenie kríva… Keďže si pripomíname rok ´68, treba intervenciu aj 20-ročnú okupáciu odsúdiť!

Ľuboš Blaha zjavne nie je intelektuálne natvrdlý, ale stojí ako zabudnutá socha Lenina niekde v šírom poli na podstavci neobhájiteľných historických pozícií. Tak trochu pripomína marxistickú verziu slniečkárov – ibaže retrográdneho smeru k histórii komunistického hnitia (hnutia). Blaha hovorí zväčša iba o „socializme“, čiže o ekonomickom systéme, ktorý po II.svetovej vojne realizovali a nastolili iba vďaka totalitným komunistickým režimom. Nehovorí o cene, ktorú sme za to zaplatili. Nehovorím vôbec o majetkoch, fabrikách, zlate, dokonca ani nie o zhabanej pôde roľníkov. Hmota sa dá získať, dá sa znovu vybudovať. Hovorím o morálnych škodách, o státisícoch prenasledovaných „triednych nepriateľoch“, rozdelení národa a rodín, o tomto červenom víruse, ktorým  sa snažili nakaziť ostatných.  V prípade sveta hovoríme už o stovke miliónov obetí. Nebudem ako Blaha obviňovať nikoho, ani riešiť neriešiteľné matematické úlohy typu „keby sa to Dubčekovi podarilo“… kde by sme boli (v nebi) a čo by sa stalo keby? Na rozdiel od Blahu neverím rozprávke o dobrých a zlých komunistoch alebo o dobrej a zneužitej ideológii.  Mal by prestať s demagógiou typu „ľudia nechceli kapitalizmus, ale lepší socializmus“… a ten sme vraj chceli aj v novembri ´89! O pár rokov môže iná skupina tvrdiť, že chceli sme dobrý kapitalizmus, len sa to nejako v tej globalizácii vymklo z rúk… Jednoducho Blaha zbytočne komplikovane kombinuje udalosti a musí pochopiť triviálnu vec: že nebude nikdy zo psa slanina. A nebude nikdy z ortodoxného komunistu, ktorý posadnuto verí svojej ideológii, ktorá jediná údajne spasí tento svet, demokrat. Blaha šíri glorifikáciu totalitného režimu a obhajuje zločineckú organizáciu, ktorá „socializmus“, celú spoločnosť a štát riadila. Opojením „reformného roka ´68 mi Blaha pripomína Maria Puza, ktorý sa na jar 1969 vydaním Krstného otca snažil rovnako o niečo nemožné – o vykreslenie obrazu sympatickej mafiánskej rodiny, kde syn otca zakladateľa (mohla by to byť analógia na krvavé 50.roky nástupu komunistickej brutality) sa snaží očistiť meno „reformným“ slušným podnikaním v Banco Vaticano, čiže zreformovať mafiánsku spoločnosť bez drog, hazardu a výpalníctva… Milé, veľmi dobre spracované scény, chytľavý príbeh, skvelá réžia a bravúrne herecké výkony na úrovni skoku Dubčeka do bazéna…, ale ani čierne, ani červené goliere jednoducho ani v tom bazéne, ani v tej banke nevyperieš, ani keď si kúpiš v Tuzexe Perwoll.

Jednoducho systém!

Systém ťa nepustí a je jedno, aký systém to je, či totalitný alebo s vytvoreným koridorom…  Preto viňme iba ideológiu, ktorá na to, aby žila, musela šíriť nenávisť, systematické prenasledovanie a likvidovanie tých, ktorí stáli v ceste a nešli s hlavným komunistickým prúdom.  Vďaka ľuďom, ktorí sa ňou nechali zlákať, alebo zmanipulovať. Aký je rozdiel medzi súčasným trhovo-globalistickým mainstreamom a bývalým prúdom, internacionálnou líniou vytýčenou komunistickými stranami? Obe názorové skupinky sa snažia získať na svoju stranu väčšinu spoločnosti, obe využívali/využívajú mediálnu propagandu s jedným triviálnym posolstvom: kto nie je s nami – je proti nám. Vtedy to bol „triedny nepriateľ“, po okupácii to boli „reakčné kontrarevolučné imperialistické živly“, ktoré sa infiltrovali do vedenia strany… teraz sú to aj Blahom ukazujúcim prstom – „extrémisti, rasisti, nacionalisti…fašisti“. Pomerne lacná a prehľadná metóda zlodejov, ktorí kričia, aby chytali iných zlodejov.

Záver

Takže ani démonizovanie, ani heroizovanie „svojich ľudí“ nie je správne. V svete, kde prebiehal a prebieha mocenský zápas o teritóriá, suroviny, „spojencov“, čiže nové protektoráty a nevoľnícke spoločnosti buď s montážnymi halami alebo s lacnou ručnou, dokonca detskou prácou, NIE JE SPRÁVNE. Jediné, čo môže bežný človek urobiť, je poučiť sa z histórie a neopakovať chyby. Závislosť, „obranné záväzky“, fanatické alebo ideologické ľpenie na „hodnotách“, líniách a orientáciach,  obmedzená alebo odovzdávaná suverenita, internacionalizmus alebo integračné jadro… aké sú v tom rozdiely? Buď vás sleduje tajná (ŠtB) alebo názorová polícia. Buď podpíšete spoluprácu s eštebákmi alebo budete donášať zanietene v mene občianskej angažovanosti na „konšpirátorov“, buď boli ľudia vo zväzkoch ŠtB (KGB, Stasi…), alebo dnes zakomplexovaní trolovia sami zostavujú podobné registratúry…

A tak na záver a pre objektívnosť treba uviesť, že ani „modrá nie je dobrá“ ako sa spieva. Tento účelový pohľad na  zápas ľavicovo-pravicovej bipolarity sa dá vyriešiť nie oprašovaním raz jednej, raz druhej múmie, ich reformami, keď im tečie do topánok, keď odišli do histórie, alebo ležia už na smrteľnej posteli, ani hystériou, čo bude, keď nebude únia, ale niečím novým, čo by sme mohli nazvať „treťou cestou“ alebo skôr treťou dimenziou. Pretože ideológia, politika, propaganda… dokážu ako mravec vnímať svet iba dvojrozmerne : západ-východ; s nami alebo proti nám; kapitalizmus alebo socializmus… Takéto rozmýšľanie, aj keby bolo intelektuálne vybrúsené nás bude viesť vždy iba ako ten mravec – kopírovať terén, raz vľavo, potom zas vpravo… jednoducho plocho. Východiskom môže byť už len jedna „revolúcia“, ktorá však nebude zatínať päste, ani boriť, ale tvoriť. Vlastne to nebude ani revolúcia, ale skoková (duchovná) evolúcia na inú úroveň, kde už nie sú mravce, ani ich dvojrozmerná plocha. Jedno je však isté už teraz. Katalyzátorom ani hybnou silou nemôže byť nijaká nová ideológia, ani noví súdruhovia, aktivisti či spasitelia ľudstva.  Všetky ideológie sú len kapitoly satanských veršov v laboratóriu, kde sme všetci iba pokusné myši. Takto skončil aj experiment socializmu s ľudskou tvárou v roku 1968. Neboli nijaké dobré myšky, len krysy, ktoré sa snažili zachrániť si kožu na potápajúcej lodi. A rovnaký osud čaká zjavne aj kapitalizmus. To, že na Titaniku vyhráva muzika neznamená, že v trupe nie je diera. Aj vtedy bol pokyn „reverzný ťah“ nesprávny. Lebo nešlo len o smer, ale aj o ten ľadovec, ukrytý po hladinou. Preto „naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí“… Pochopiť to musia aj marxisti-komunisti, aj kapitalisti.