23.2 Hypotéky, úvery a kreatívne myslenie

Kreatívny potenciál človeka funguje naplno vtedy, keď sa svojim spôsobom teší, je plný optimizmu, netrápia ho základné problémy, (napr. ak chlap má svoju ženu rád a ona jeho), v tomto prípade človeku aj prostredie pomáha naplniť jeho ciele. Iba trošku potrp tým, že na tom robíš, tým, že nemáš všetko čo chceš. Ani rieka netečie rovno, kde kade sa kľukatí, ale s týmto nastavením je človek plný pozitívnej kreatívnej energie. Človeku sa otvárajú možnosti k naplneniu jeho cieľov

Ako si plniť teda ciele? Nestavať si ciele na 300%, ale možno na 20%, či 30% tak, aby ste si nekazili vzťahy a život. Rozložiť si ciele na etapy, plánovať ich v dlhšom čase, v menšom sa obmedzovať a byť stále na svojej ceste kreatívny. Život vás prevedie cez rôzne problémy, ktorým musíte čeliť a tým v podstate dávate zo seba pozitívnu energiu do okolia a na konci si svoje reálne ciele plníte. Nie násilne, či tým, že niekoho okradnete, ale tým, že budete dávať viac ako brať a hľadať ako to uskutočniť. Jedna z ciest k dlhodobému dobrému relatívne spokojnému a šťastnému životu je v živote hľadať cestu plynulého neagresívneho plnenia si čiastkových aktívnych cieľov

Teraz máme situáciu, kde nemáte peniaze. Žiť v rámci svojich možností sa vám už nechce, alebo si myslíte, že v budúcnosti „to nejako zvládnete“. Zobrali ste si spotrebný či hypotekárny úver. Máte parádu, auto v ktorom sa vozíte. Dovolenku, po ktorej ste vždy túžili, bývanie, ktoré potrebujete, čokoľvek ste predtým chceli. Všetko je super, až na to, že teraz začínate myslieť o minulosti

Človek sa teší z toho, keď niečo tvorí. Ak však niečo chráni využíva deštruktívne emócie. Bojí sa, že niečo stratí, že mu niečo vezmú – všetko na úrovni podvedomia. Taký človek čím ďalej v čase od doby kedy si vzal úver a užil si jeho prospech, tým mučivejší je proces splácania za to, čo už má alebo už využil

Avšak, ak človek má plné brucho, nemá chuť sa niečo učiť, či tvoriť. Dopredu sa často hýbe iba pod nátlakom a strachom. Prídu zlí muži, všetko vezmú – presne v takejto „západnej“ spoločnosti žijeme. V podstate pravidlom je, že absolútna väčšina ľudí nič nemá. Všetko čo máme k dispozícii je založené, hypotéky či úvery sú predávané, úvery sú presúvané pod iné úvery

Z tohto pohľadu prírody je úver na pokrytie osobných potrieb hriech, ktorý ničí kreatívny potenciál človeka a zabíja v človeku jeho intuíciu

Jediný spôsob, prečo si brať úver je ten, že chcete niekomu inému poslúžiť, niečo vyrobiť, teda úver, ktorým si neplníte brucho, ale taký, ktorým si pomáhate kúpiť slobodu v tvorcovskom štarte a naplniť svoj kreatívny potenciál tým, že iným ľuďom pomáhate na ich ceste. Musíte zjednotiť svoj kreatívny potenciál s financovaním z úveru. Len veľmi málo ľudí je schopných dostať zo seba to najkreatívnejšie pod tlakom straty vlastnených aktív, bývania, či iných relatívnych „istôt“. Väčšinou dáva nekonečný čas a otrockú prácu, ale rozum a nápady sú zablokované

Lenže náš svet funguje na princípe spotreby a úverov. Bohužiaľ strácame kvalitu života tým, že prestávame byť slobodní. Ľudia si môžu nabrať úvery a potom ich jednoducho nezvládnu. Pri hypotékach majú 30 rokov strach z toho, že nemajú prácu, že stratia svoje schopnosti, že stratia bývanie, rodinu. Robia neoptimálne riešenia pri strate / zmene zamestnania, pretože musia mať peniaze na najbližšiu splátku. Stráca sa ich sloboda, kreativita, začínajú byť svojim spôsobom zombíci bažiaci po peniazoch a schopní urobiť pre to všetko. Strácajú svedomie, samého seba. Vyvoláva to u nich neurózy, či iné zdravotné problémy. Tí ľudia, ktorí robia v podmienkach stresu násobne viac navštevujú lekárov. Majú hneď také alebo onaké problémy

Ako z toho von? Nebudem teraz hľadať celospoločenský pohľad – to skôr v iných článkoch, ale individuálny. Je to extrémne zložité a človek si musí nájsť svoju cestu. Najjednoduchšie je nedostať sa do takých problémov. Musí si uvedomiť čo najskôr, že Teória „Ja chcem“, ktorú som popísal v minulom diele tu mu môže ničiť jeho život a že sa musí naučiť žiť v rámci svojich možností. Niekedy je to ťažké a bolestivé, aby človek nestratil prestíž, či falošný dobrý pocit z vlastnenia vecí. Ale sú toto dôvody na to, aby človek za krátkodobý prospech predal svoju dušu? Nie je jednoduchšie a pre život zdravšie žiť skromnejšie, ale s dobrou náladou bez výraznej záťaže na svedomie?