Ruská federácia ≠ Sovietsky zväz

Hádam najmenej prijateľnou politikou, ktorú Sovietsky zväz presadzoval bol ateizmus. Zlizli to kresťanské cirkvi, ale napríklad aj moslimovia a židia. Je dosť ťažko pochopiť, prečo tomu tak bolo – veď predsa všetky cirkvi učia svojich členov, aby boli dobrými občanmi, aby pracovali, starali sa o svoje rodiny, nekradli, atď. Prečo by mal štát proti tomuto bojovať?  Dôležité však teraz pre nás je, čo z tejto politiky ostalo.

Nuž nič – hádam všetci sme videli ako sa prezident Putin prežehnáva. Tí, čo by ho chceli obviniť z pretvárky, mali by si spomenúť na apoštola Pavla – z prenasledovateľa kresťanov sa stal mučeník, ktorý za svoju vieru položil život. (Hneď chcem zdôrazniť, že z Putina nerobím apoštola – jednoducho chcem povedať , že čestné prijatie viery je možne v neskoršom veku a bez ohľadu na predchádzajúce názory.) V Ruskej federácii dokonca pôsobia katolícki slovenskí misionári.  A nedá mi nespomenúť, že prezident Putin prejavil viacej ústretovosti voči moslimom, ako ktorýkoľvek slovenský politik.

V čisto politickej sfére, v tzv. socialistických krajinách neexistovali nezávislé politické strany, ani slobodné voľby.  To, čo sme mali boli frašky – s niekoľkými pritakávačmi v „národnom fronte“ a s 99% výsledkami volieb. Aká je teraz situácia v Rusku? Nuž, existujú tam politické strany celého spektra – od komunistov až po pravicových nacionalistov. Je potešiteľné, že v prieskumoch verejnej mienky tieto dva extrémy majú len asi po 10% hlasov.

Ďalším neprijateľným aspektom sovietskej politiky bolo potláčanie súkromného podnikania.  (Sem by sa dala zarátať aj kolektivizácia poľnohospodárstva, ktorú nasledovali hladomory s miliónmi obetí.) Čo ostalo z tohto? Nuž Rusko je teraz nepochybne trhovou ekonomikou a nastúpené trendy vedú k obnoveniu súkromného podnikania – poľnohospodárstvo sa postupne privatizuje a hladomory boli vystriedané nárastom produkcie a exportov.  Malovýroba a služby sa tiež privatizujú, aj keď niekedy s bizarným výsledkom. Veľkovýroba je už tiež v súkromných rukách, hoci nie vždy v tých správnych a privatizácia za Jeľcyna pripomínala privatizáciu za Mečiara.

A napokon – možno menej dôležité, ale zato ľuďmi o to viac pociťované, boli obmedzenia voľného pohybu osôb. Pamätáme sa, že za „totáča“ sa nedalo voľne cestovať do kapitalistickej cudziny a dokonca aj pri cestovaní do „krajín tábora mieru“ existovali rôzne komplikácie. Dnes občania Ruska voľne navštevujú prakticky celý svet ako turisti.

Nechcem vytvárať dojem, že Rusko je nejakým rajom na zemi. Je však zrejmé, že komunistické okovy sú preč a odmietať spojenectvo a priateľstvo s dnešným Ruskom kvôli jeho komunistickej minulosti by nebolo o nič správnejšie, ako odmietať ich kvôli nacizmu s dnešným Nemeckom, alebo kvôli Napoleonovi s dnešným Francúzskom.